"Let me be the water addiction, running in your veins

You don't have to hurt no more

Baby, I can ease your pain"

(David Nail - Ease Your Pain)

Zase zverejnila fotku. A zase je na nej niečo, čo súvisí so mnou. Prečo inak by sa odfotila pred autom, o ktorom som jej básnil snáď dva roky v kuse? Veď ju autá nikdy ani nezaujímali. Pozná názov jedine môjho Silverada a tohto Wranglera, ktorý dokonca označila!

No tak, Mads! Prečo mi proste nezavoláš? Nenapíšeš?

Odkedy som odišiel z baru, kde sme si s Tylerom, Logom a Hollywoodom vypili naše rituálové piatkové pivo, neviem sa sústrediť na učenie. Mám zajtra dôležitú skúšku a jediné, čo som urobil, je, že sedím v kuchyni obklopený otvorenými knihami a netuším, čo na tých stranách vlastne je, pretože myslím výhradne na Mads. Ako ju mám teraz vymazať z hlavy? Takto to ďalej vážne nejde. 

Zrazu na Instagrame prekliknem fotku Sally.

Hm.

„Chceš mi niečo naznačiť alebo to má byť ďalší z tvojich chytákov?" zašomrem si popod nos a tvár upriem k stropu, kde si predstavujem toho dlhovlasého týpka, ktorý spasil svet. Zveziem sa na stoličke takmer celý pod stôl.

Ak jej ublížim, bude to na teba!

Pohrozím mu v duchu predtým, než rýchlo lajknem Sallynu foto, okomentujem ju komplimentom. Na moje prekvapenie zareaguje do piatich sekúnd. Ani nestihnem rozkliknúť čet v súkromných správach, pretože ona to urobí prvá.

Sally je vlastne skvelá aj pekná. Vždy som si s ňou rozumel. Od displeja zodvihnem pohľad až po pätnástich minútach, keď zaštrngocú kľúče vo vchodových dverách. Log a Ty to nemôžu byť, na chodbe by okamžite hulákali, ale Lana s Claire to tiež nebudú. Volali sme ich na pivo s nami, ale odmietli kvôli zumbe či čomu. Zostala tak jediná osoba.

Vojde do kuchyne, a hoci si vymeníme jeden registrujúci pohľad, nevydá ani hlások. Ani ja. Ak ma nechce vnímať, nebudem ju nútiť.

Zamieri k drezu a z poličky si vezme čistý pohár, ktorý napúšťa vodou. Potom si zloží tmavozelenú šiltovku s logom Yankees a na čele sa jej objavia prilepené pramienky tmavohnedých vlasov. Vyzerá tak nedbalo detsky. Zvláštne, koľko podôb dokáže mať.

Tvárim sa, že čítam knihu, ale periférne ju pozorujem a dvíham hlavu stále viac, čím bližšie kráča mojím smerom.

„Ó, takže ma vnímaš. Chvíľu som pochyboval o vlastnej existencii v tejto miestnosti, Seni," ozvem sa, keď položí svoj pohár s vodou na stôl, za ktorým sedím.

Ona však mlčí a nevenuje mi ani pohľad. Nereaguje na moje rýpanie, ani ma nepošle doriti prostredníkom či slovami. Celá vážna si iba odsunie stoličku a sadne oproti mne.

Keď sa usadí, predlaktia vyloží na stôl a prepletie si prsty. Až potom do mňa vrazí svoje gaštanové okále. Vystrú ma ako pravítko. Napäto čakám, čo bude nasledovať.

„Prvé pravidlo," prihovorím sa mu bez ďalších okolkov. „Nebudeš sa ma dotýkať. Nikdy."

Reakcia prekvapenia prejde celým jeho telom. Je zjavná od očí až po štýl sedenia. Na stoličke narastie asi o ďalších päť centimetrov. Najprv mu vyskočí obočie, ale potom zatlačí pery k sebe, aby zakryl triumfálny úškrn. Vždy, keď má pravdu alebo dosiahne svoje, sebavedomie mu srší z očí ako nejaká droga, na ktorej si fičí.

„Neviem, ako ti to napadlo, ale dobre, ani som neplánoval."

„Druhé pravidlo – lekárske tajomstvo. Nikomu nepovieš, že ma... liečiš," vystrúham znechutenú grimasu nad tým, ako to znie. „Nikomu, kto pozná nás oboch, okej? Hlavne nie Drewovi." Nechcem, aby sa pri mne príliš kontroloval, bál. „A aby si nič nevšimli, naďalej budeme vychádzať ako doteraz. Zostanem divná a tichá, možno sem – tam mrcha, spolupracovať budem, ale rozprávať sa budeme iba osamote."

„Sem-tam mrcha," zopakuje a skloní hlavu, aby sa mohol zasmiať. „Takže ja môžem sem-tam naďalej šarmantne odrážať tvoje útoky a vyzerať pri tom neodolateľne?" Pero, čo drží v ruke, začne vypínať a zapínať o stôl.

Nad jeho enormným egom pokrčím tvár, akoby to bol smrad pod mojím nosom, ale nechám to bez komentára.

„A posledné pravidlo – nečakaj, že ti hneď odpoviem na všetko, čo sa budeš pýtať."

Po tomto pravidle na mne ostane visieť pohľadom dlhšie a prestane prepínať s perom. Premýšľa. Potom odsunie notebook aj knihy spred seba nabok, lakťami sa oprie ponad stôl a nahne sa bližšie ku mne. Musím sa odtiahnuť.

„Tu mám jednu výhradu."

Skepticky nadvihnem obočie v zmysle skús, ale asi ti to aj tak bude prd platné.

„Chápem, že mi zatiaľ veľmi neveríš. Nemusíš odpovedať na všetko, čo sa pýtam, keď mi veriť začneš, povieš to aj sama, ale dovtedy sa dohodnime, že jediná škála vecí, kde mi odpovedať musíš, sú pocity. Bez toho sa v tvojom prípade nepohneme, Alaine."

Strasie ma, keď Rhett vysloví Alaine.

Asi preto, že ma tak ešte nikdy neoslovil. Čudujem sa, že vôbec vie, ako sa volám, ale zároveň mi jeho hlas pripomenie, aké cudzie a vzdialené to meno pre mňa je. Akoby sme vraveli o niekom treťom. Chýba mi Blue. Aj to, aká bola.

Ako zhypnotizovaná pomaly prikývnem.

„Dobre, a teraz ešte jedno moje pravidlo," odsunie sa nazad a oprie chrbát o operadlo stoličky, „budeme komunikovať vždy iba na rovinu. To znamená jasné otázky, jasné odpovede. Žiadne hádanky ani okolky – to neznášam, iba čistá úprimnosť. Takže aj keď mi nebudeš chcieť odpovedať, nebudeš utekať, ale povieš mi to pekne krásne nahlas. Je to jasné?"

Na jeho komandujúci tón zatínam zuby, ja zas neznášam, keď ma niekto poučuje alebo rozkazuje, no keďže som za ním prišla sama, nezostáva mi nič, iba stiahnuť chvost a prikývnuť.

„Skvelé," zaškerí sa, „nejaké otázky?"

„Ako si vedel, že starcovi záleží na tej gitare?"

„Sledoval som ho."

„Sleduješ aj mňa." Nepýtam sa, konštatujem.

On sa pousmeje a prikývne. „Odkedy si prišla. Si príliš divná na to, aby ma to ako nadaného," polichotí si, „psychiatra nezačalo zaujímať." Mykne plecami.

„Prečo mám pocit, že ťa to normálne vzrušuje?" Zamračím sa.

Takmer mu zaskočí, no keď si odkašle, na tvári sa mu zjaví známy úškrn. Teší sa nahrávke, čo som mu prestrela.

„Chceš vedieť, čo ma vzrušuje?" Krátko pohodí obočím a snaží sa ma vyviesť z miery. Na to môže zabudnúť.

„Prosím, áno, už len to mi chýba ku šťastiu," odpoviem otrávene.

„Tak to zopakuj."

Čo? Metie ma.

„Čo mám zopakovať?"

„Prvé dve slová." Prehrám si prvé dve slová mojej predchádzajúcej vety. Prosím, áno? A vtedy pochopím.

„Kristepane."

Pretočím očami, keď mi to docvakne, a prstami si začnem masírovať spánky. „To ma budeš vždy takto chytať za slovíčka? Je to dosť otravné."

„Snáď nechceš, aby som ťa chytil za niečo iné. Myslel som, že si mi to zakázala," vycerí na mňa zuby.

„Bože môj. Neverím, že som natoľko zúfalá, aby som verila v pomoc práve od teba, keď ty sám ju potrebuješ!"

Začne sa nahlas smiať.

„To možno nepopieram, ale bavíme sa o tebe. Na rovinu. Iba som testoval svoje pravidlo." Pokrčí plecami.

Frustrovane vzdychnem, stále rozčarovaná, že aj po všetkých debilných odpovediach mu dávam šancu.

„Divná," ochutnám slovo, ktorým ma nazval, a rozhodujem sa, či to znamená pokazená, nepochopená alebo stratený prípad?

„Mal som na jazyku aj slovo mrcha, ale," stíši hlas a zase sa nakloní cez stôl, aby zašepkal, „už minútu sa nehádame a nechcel som to kaziť."

Nemôžem si pomôcť, a tak sa miniatúrne uškrniem. „Koľko ohľaduplnosti."

„Som stelesnená ohľaduplnosť."

„Iste," zamumlem.

Páči sa mi, že aj keď sú teraz naše pozície „akože doktor" a „akože pacient", nespráva sa ku mne inak než doteraz. Nie je opatrný, vážny či citlivý. Je rovnaký ako predtým a zároveň presne taký, ako hovoril – iný.

Mohlo by to fungovať? Pomôže mi?

„Mimochodom, nemysli si, že teraz, keď si môj..." zaseknem sa a on pobavene podvihne obbočie čakajúc, ako ho nazvem. Popravde váham medzi terapeut a doktor, no i jedno i druhé je vlastne poklona, čiže... preskočím to. „To, že ti dovolím pomôcť mi, z nás hneď nerobí priateľov, jasné?"

„Jasné, že nie, Seni. Veď ja som iba tvoj..." zdôrazní tri bodky a pobáda ma dokončiť to, čomu som sa tak svojrázne vyhla.

„Ak si myslíš, že to dokončím-"

„Tvoj záchranca? Spása? Požehnanie?" navrhuje alternatívy.

„Utrpenie!"

Toto bude čisté utrpenie.

„Naah, mám lepšie - najlepšie rozhodnutie tvojho života," povie nafúkane a zasmeje sa na tom. Zase prekrútim očami.

„To si vážne celý čas takýto? Máš ty vôbec štipku sebareflexie?"

„Nechaj sa prekvapiť. Určite to onedlho zistíš, keď spolu budeme tráviť skoro každý deň."

„Každý deň?"

„Možno každý druhý. Čo si si myslela, že si budeme faxovať? Musím ťa ďalej sledovať."

Ticho nadávam, ako hlboko som klesla, že už len v Rhettovi vidím nádej znovu plnohodnotne žiť.

„A ako, prosím ťa, keď máš toľko povinností?"

„Odteraz si aj ty moja povinnosť." Lišiacky na mňa žmurkne. „Bez teba a Jimmieho tú záverečnú prácu nenapíšem, Seni."

Skepticky na neho pozriem a premýšľam, kto je naivnejší. Či ja, ak verím, že mi takýto psychopat pomôže, alebo on, keď si myslí, že to vôbec dokáže.

„A zajtra sa priprav. Na fotenie, čo ste sa dohodli s Millie, ťa veziem ja."

„Ty?"

„Áno ja. Problém?"

Povzdychnem pre seba.

„O ôsmej ráno buď hotová. Prídem z ranného behu, osprchujem sa a ideme."

„Kam vlastne pôjdeme?" Možno Rhett mi povie aspoň niečo.

„Ty nevieš, kde nás budeš fotiť?"

„Vás?" Myslela som, že budem fotiť iba ich mamu a otca. Rhett na mňa vrhne pohľad, akoby som práve spadla z jahody a škaredo si udrela hlavu.

„Veď nám ideš urobiť rodinné fotky, nie? Na našej farme."

„Čože?" Oči mi skoro vypadnú z jamiek. „Vašej farme? Kde to je?"

„V Navasote."

Nava-čo? Hneď beriem mobil a píšem Millie. 

Žeby zlomový bod? :D 

Čo hovoríte? :D Ako dlho im to vydrží? :D 

Kto koho vytočí ako prvý? :D