Clio

S mágiou sviečok som nemala priveľké skúsenosti, aj keď sa o nej hovorilo, že patrí medzi najstaršie druhy mágie, aké len ľudstvo pozná – zjavne pre jej priame spojenie so živlom ohňa, najspoľahlivejším zdrojom svetla a tepla. Niečo som o nej už čítala, ale nikdy som sa na ňu nijako priamo nezamerala. Teraz som do nej ale vkladala všetku svoju dôveru. Po ďalšom nepokojnom dni som bola rada, že sa mi Nia a Ryland pokúsili pomôcť. Pocity paranoje a nedôvery ma neskutočne vyčerpávali. Nedokázala som dávať pozor ani v škole, myseľ mi stále blúdila medzi udalosťami sobotnej noci. Keď som privrela oči, videla som pred sebou horieť špiritistickú dosku a z tieňov sa škeriaceho Tiberia.

V škole som skončila skôr a pred príchodom sem som ešte zašla domov. Mala som pocit, že sa tam potrebujem na chvíľu zastaviť. Bolo to jediné miesto, kde som sa cítila aspoň trocha bezpečne. Menší problém nastal pri odchode. Kalif sa mi doslova zavesil do nohy a nechcel mi dovoliť odísť bez neho. Darmo som ho odháňala a pokúšala sa prekĺznuť von dverami, riskoval, že ho do nich privriem, len aby sa dostal ku mne.

Práve preto teraz s tichým pradením ležal na zemi medzi mnou a Niou. My dve sme sedeli naproti sebe, okolo nás kruh horiacich čiernych sviečok a po zemi rozosiate čierne korenie. Redakciu napĺňala jemná sladkastá vôňa horiacej dračej krvi. Netuším, koľko času sme tu mohli stráviť. Pojem o svete naokolo seba som stratila na samom začiatku, keď sme si naproti sebe sadli. Museli sme sa čo najviac uvoľniť, vypustiť zo seba napätie a utíšiť naše myšlienky. Môj pokoj ale vždy trval iba krátku dobu. Nemohla som sa sústrediť na dýchanie, na Kalifa... na nič upokojujúce. Iba na dôvod, ktorý ma sem dnes priviedol.

Uzemniť moje myšlienky mi opätovne pomohol príjemný tlak na ramenách. Teplý dotyk veľkých dlaní, rušení chladom mnohých prsteňov. „Všetko je v poriadku," zašepkal Ryland. Cítila som, ako si čupol za mojim chrbtom. „Ide ti to skvele."

Nia mi vysvetlila, že neočakáva po mne nič náročné. Mojou najťažšou úlohou bolo ovládnuť vlastné myšlienky a upokojiť ich. Pokojne dýchať a nenechať sa prevalcovať vlastnými pocitmi neistoty či strachu. Pomaly a postupne som si mala do mysle pustiť obraz ochrannej energie, ktorá ma musela celú pohltiť. Obaliť každý kúsok môjho tela. No vždy, keď som pocítila začínajúce príjemné teplo, niečo ma vyrušilo.

„Už nevládzem," riekla som napokon. Bola som vyčerpaná, nedokázala som sa znova a znova sústrediť. Veľmi som sa snažila, ale každý ďalší neúspech ma stál mnoho síl. Do každého kúsku tela sa mi vkrádal pocit paniky a uvedomenia si, že ak to nezvládnem, nič sa nezmení. Zostanem prestupovať na mieste. „Doniesol by si mi, prosím, pohár vody?"

„Samozrejme." Pohladil ma po ramene a vstal. „Nia, prinesiem ti niečo?" Počkali sme, ale ona na jeho slová nereagovala. Zostala plne sústredené, ruky mala zložené v lone a oči držala privreté. Potrebovala ochranu rovnako ako ja, údajne takisto pociťovala nepokoj a bála sa, že k niečomu dôjde. Voči mne ale mala výraznú výhodu – svoj talizman zo sobotňajšej noci, prsteň z ebenového dreva.

Ryland sa s pohárom vody vrátil behom niekoľkých sekúnd. Vypila som ju takmer na jede hlt, natoľko dobre mi osvieženie padlo. Načiahla som sa pritom za Kalifom a prečesala mu jemnučkú srsť na chrbátiku. Zapriadol hlasnejšie, ešte lepšie sa pritom naťahujúc.

„Nezaberá to," zašepkala som čo najtichšie, aby som Niu nerušila. „Neviem to dostať z hlavy a dostatočne sa upokojiť. Stále ma mátajú nejaké myšlienky." Na rituál, na Tiberia, na Michaela a hlavne, či je on v poriadku. Podarilo sa mi ho síce včera presvedčiť, aby si vzal talizman, ale... „Veľmi sa bojím o Michaela."

„Vidím, že si mu dala svoj talizman."

„Včera hneď po príchode domov."

„Nepochyboval som, že to urobíš." Myslel to ako výčitku? Nahnevalo ho, že som znova všetko prispôsobila Michaelovi? „Ale dobre, je to tvoje rozhodnutie. No ak si už tak urobila, upokoj sa aspoň v tomto smere."

Bolestivo som si zahryzla do spodnej pery. „Nejde to, Ryland. Nejde to." Noc bola pokojnejšia ako predošlá len z dôvodu, že sme sa učili farmakológiu až do rána. Skúšala som ho, podávala svoje laické vysvetlenia a pomáhala mu vyrobiť ďalšie pomocné kartičky. Keď odišiel do školy, zaspala som aspoň na pár hodín. Aj to však len vďaka Kalifovi, ktorý ho vyprevadil a potom skočil ku mne do postele. „Nemala som to robiť, veľmi si to vyčítam."

„Hľadala si odpoveď, nebolo to z dlhej chvíle."

„Lenže žiadnu odpoveď som nezískala." To ma znepokojovalo najviac. Nikam som sa neposunula, iba na nás uvrhla nebezpečenstvo. „Asi pôjdem domov, neviem sa sústrediť. Som hrozne vyčerpaná."

„Počkaj, kým skončíme. Odveziem ťa."

„Nie, netreba," namietla som okamžite. „Nerob si starosti, už takto ste pre mňa toho urobili viac ako dosť. Najmä ak to bolo nanič." Aspoň teda pre mňa. Ak nič iné, aspoň Nia odíde možno pokojnejšia.

„Poslúchni ma, prosím." Starostlivo sa zahľadel do mojej tváre, konečne si sadajúc k nám na zem, rovno do kruhu. Prekríži si nohy, berúc Kalifa do náruče. Ten sa k nemu okamžite pritúlil, presne ako to mal vždy vo zvyku. „Prečo si ho priniesla so sebou?" Poškrabkal ho za uškami.

„Nedovolil mi odísť samej. Zavesil sa do mňa a skoro sa dal privrieť ešte aj do dverí."

„Teší ma, že si plní svoju úlohu," prehovorila zrazu Nia pokojne. Obaja sme k nej prekvapene obrátili pohľad. Sledovala nás pootvorenými očami, ale stále pôsobila skôr v alternatívnej realite mágie, než v tej našej.

„Ako to myslíš?" opýtala som sa prekvapene. Nepohodlne som sa zahniezdila na tvrdej podlahe, priťahujúc si kolená k hrudi. Začínala som cítiť mne typické príznaky veľkej
únavy – bola mi zima, hoci som sa poriadne poobliekala a v redakcii zima určite nebola. Nikdy tu nebola.

„Zvieratá dokážu byť ešte lepšou ochranou ako talizmany. Hlavne ak ide o verných domácich miláčikov."

„Začarovala si ho v nedeľu, kým som spala?"

„Začarovala nie je to správne slovo, Clio." S až zasneným výrazom tváre sa usmiala. Odhalila rad dokonale bielych zubov, ktorý kontrastoval s jej hnedou pokožkou. „Poprosila som ho, aby bol v strehu a dával na vás pozor."

„Ďakujem ti, poslúcha na slovo."

„Veď sa na neho pozri, múdrosť z neho doslova vyžaruje," povedal Ryland, mojkajúc sa s ním akoby to bol jeho kocúrik. Bol to ale skutočne príjemný pohľad. „Zabaľ si ho do školy ako talizman."

Prevrátila som očami. „Hej, jasné." Určite by mi neprešlo nosiť ho v batohu do školy. „Ak ma však sem samú nepustil, akoto, že do školy áno? Šiel so mnou až ku dverám, to je pravda, ale poslušne zostal doma."

„Ako Ryland povedal... je veľmi múdry, vie, kam môže a kam nie." Možno na tom naozaj niečo bolo. Už úplne automaticky som mu vždy pred odchodom oznámila kam presne idem. Neviem, robila som to tak od prvých dní, čo sme ho mali. Bolo mi to tak prirodzené.

„Myslím, že cestu sem si užil. Hlavne asi metro." Chcela som ho skryť pod kabát, ale dlho tam nevydržal. Sprvu vytrčil von len hlavu, aby sa mohol poobzerať, no nakoniec mi zadriemal na kolenách. „Mám ho nosiť so sebou?" Pochybovačne som pokrčila obočie, preťahujúc si rukávy pleteného svetra cez prsty. „Do obchodu a podobne?"

Ryland mykol plecami a podal mi Kalifa. Nezdalo sa, žeby mu to tentoraz prekážalo. Hneď sa ku mne pritúlil, opierajúc si hlavu o moju hruď. „Ak sa ti potom uľaví, tak pokojne môžeš."

Nemyslela som si, že sa mi potom uľaví. Rovnako ako sa mi neuľavilo ani pri upratovaní sviečok a korenia. Na krk mi dýchal pocit ťažoby a neúspechu. Nepomohla som si, nedokázala som si pomôcť. Premárnila som jedinečnú šancu a pomoc od priateľov. Od ľudí, ktorí mi ako jediní mohli pomôcť.

Ryland nás obe odviezol autom a než by sme si povedali zbohom, Nia mi vtisla do ruky malú zaváraninovú fľašku. Bola v nej rovnaká zmes bylín a korením, akú mi dala vypiť v nedeľu. Povedala mi, aby som ju pila rovnako ako vtedy, akurát po menších dávkach, aby som toľko potom nespala. To som si skrátka počas školy dovoliť nemohla, hlavne ak som aj v pondelok kvôli tomu vymeškala vyučovanie. A rovnako ako v nedeľu, mala som dať zo zmesi vypiť aj Michaelovi a Kalifovi.

Kalifa som pustila z náruče, aby vybehol hore schodmi a nečakal na mňa. No neurobil to. Motal sa pred prvým schodom, hlasno mňaukal a hore sa vybral, až keď som dorazila k nemu. Chladným schodiskom sme stúpali teda bok po boku, mieriac hore na piate poschodie. Za pochodu som si skontrolovala mobil a pohľadala v taške kľúče.

Tie mi ale vypadli z ruky, keď Kalif hlasno zachrčal. Po chrbte mi okamžite prebehli zimomriavky, až mi zostalo zle. Boli sme na poslednom medziposchodí, ešte desať schodov a boli by sme pred dverami nášho bytu. Na úplne vrchnom schode ale niekto sedel a blokoval nám cestu.

„Tiberius..." vyšlo zo mňa priškrtene. Z vrchného schodu ma prepaľovali jeho jasne sivé oči. Lakťami sa zapieral do kolien, oblečený rovnako ako bol minule v bare. Dokonca košeľu mal pri krku rozopnutú. Mohla som tak vidieť jeho spleť jaziev. „Čo tu robíš?"

„Ponevieram sa, čakám..." Mykol nezaujato plecami. „Na čo čakám? To mi povedz ty. Ten váš rituál bol trápny. Naozaj si si myslela, že bude na niečo dobrý? Sviečky? A korenie?"

Sťažka som preglgla, vnímajúc ako agresívne na neho Kalif chrčí. „Ryland vravel..."

„Ryland toho nahovorí zjavne až priveľa. Jeho neutrálne územie rešpektujem, to bol múdry krok. Ale za oknom mi nikto postávať nezakáže."

„Prosím ťa, povedz mi, čo po mne chceš. Ak som ťa niečím nahnevala, zo srdca sa ti ospravedlňujem." Nemala som ani poňatia ako prosiť ducha o odpustenie. Nikdy som si nič podobné neštudovala, nemala som to za potreby. „Určite sa vieme nejako dohodnúť."

Zazubene sa uškrnul, presne ako minule v bare. Len pár sekúnd predtým, než som sa zrazu prebudila doma. „Ja som sa neprišiel dohadovať." Svižne vyskočil na nohy. Zacúvala som, narážajúc do mohutného kvetináča plného uschnutých listov už neidentifikovateľnej rastliny. Vo veľmi podobnom stave boli všetky rastliny na každom medziposchodí. „Chcem sa zahrať."

„Nie!" sykla som okamžite. Ruky som úplne automaticky zovrela v päsť. Celá som sa triasla, srdce mi mlátilo do rebier tak silno, až to pomaly bolelo. „Tiberius, prosím ťa..."

„Nepros, je to zbytočné. Už som sa rozhodol, budeme sa hrať." Kývala som vyplašene hlavou. Rýchlym pohybom som sa načiahla za Kalifom a vzala ho na ruky, aby bol čo najbližšie pri mne a čo najďalej od neho. Hlavne ak sa Tiberius sebavedome pobral schodmi dole k nám. Pritiahol so sebou vlnu neskutočného chladu. Behom sekundy mi zaplnil pľúca a navodil pocit, akoby som bola pod vodou. Niekde bez dýchateľného vzduchu. „Ale nepoviem ti kedy začneme. Takto to bude zábavnejšie."

„Choď preč," zakvílila som. „Odíď! Vypadni!" zvrieskla som na celú bytovku. V hrudi ma bodla ostrá bolesť, ktorá naplnila aj celý zvyšok môjho tela. Ani neviem ako a sedela som na chladnej zemi. K hrudi som si tisla vyplašene sa mykajúceho kocúrika, ktorý ale taktiež stíchol.

Tiberius podišiel až k nám. Čupol si, načahujúc ku mne ruku. Jeho dotyk na mojom líci bol takisto ľadový. Chladnejší, než dokázal byť mrazivý vietor počas tých najchladnejších dní v uliciach mesta. „Clio..." Privrela som oči, až bolestne pritom zatínajúc sánku. „Clio, pozri sa na mňa." Tentoraz bol jeho dotyk omnoho iný. Hrejivý, ale pritom naliehavý, keď mi vzal tvár do dlaní. „CLIO!"

Doširoka som otvorila oči z ktorých mi takmer okamžite vytiekli slzy. Tiberius nebol nikde nablízku, predo mnou čupel Michael, do tváre biely ako stena a úplne prestrašený. „Mikey..."

„Čo sa stalo? Si v poriadku?" Pokývala som hlavou. „Počul som ťa kričať... zjavne aj s celým zvyškom bytovky." Až pri týchto slovách som si všimla, že chodbou znejú tlmené rozhovory. Dvere od bytu naproti nám boli dokonca potvorené. Viac ako špehujúci susedia ma ale zaujímal Michael. Pozorne som si prezrela každý detail jeho tváre, ktoré ma len uisťovali, že je to skutočne on. Minule v bare, pri tlmených svetlách, som si to nevšimla, ale hlavným poznávacím znamením medzi nimi dvoma, bola farba pokožky. Tiberius bol úplne bledý, posmrtne bledý, pričom Michaelova pokožka hrala do krásnej zlatistej ako čerstvé opálenie.

„Poďme dnu, prosím."

„Vieš vstať?"

Prikývla som, pustila Kalifa na zem a vyšvihla sa na rovné nohy. „Dobre, zábava sa skončila, môžete sa všetci vrátiť domov!" zakričala som hlasno, aby ma počuli všetci priveľmi zvedaví susedia. Michael ma trocha neisto vzal za ruku a viedol hore k otvoreným dverám do nášho bytu. Kalif vbehol dnu ako prvý, za ním Michael a ja posledná. Keď som sa otočila, aby som zavrela a zamkla dvere, Tiberius sa vyškerený opieral o zábradlie a sledoval každý môj pohyb. Držala som s ním očný kontakt, kým mi zozadu na pleci nepristála Michaelova ruka. Tesne predtým, než by som dvere konečne zabuchla, som si všimla, ako sa Tiberiovi rozšírili od prekvapenia oči a pohol sa smerom ku dverám. Keď som ich ale zabuchla, mal smolu. Ďalej prísť nedokázal. „Videl si..." opýtala som sa Michaela, otáčajúc sa k nemu. Ak som ja videla Tiberia a on nás, musel ho vidieť aj Michael.

„Čo?"

„Predsa jeho..." ukázala som zmätene smerom ku dverám.

„Myslíš suseda? Neprekvapuje ma, že špehuje. Určite potom bude podávať hlásenie manželke, iné nerobia, len furt niekoho ohovárajú a klebetia. Minule som vyberal poštu zo schránky a ich bolo počuť celú cestu hore schodmi."

„Nie," šepla som a pokývala hlavou. Pohľad od dverí sa mi odtrhával len veľmi ťažko. Cítila som, že Tiberius za nimi stále stojí a pohľadom prepaľuje masívne dvere z bieleho dreva, ktoré ho od nás delili. Tvorili jedinú bezpečnú hranicu.

„Zlatko, čo sa tam vonku stalo? Si v poriadku?" Z pleca mi vzal tašku a pomohol mi vyzliecť si dlhý čierny kabát. V našom byte bolo vždy dokonalé teplo, ale ako náhle som nemala kabát, objal ma pocit intenzívneho chladu. „Na koho si kričala?"

„Ja..." úplne som zmeravela. „To nič, ja... videla som po schodoch bežať obrovského potkana, bol nechutný. Vyľakala som sa, lebo prebehol priamo okolo mňa a skrátka som zakričala. Zľakla som sa, že po ňom Kalif skočí a ublíži si." Bola to tá najhlúpejšia výhovorka, aká mi len mohla napadnúť. „Zacúvala som preč a zrazu som sa potkla a spadla skoro do kvetináča," pokračovala som, nútiac sa do nervózneho smiechu. Srdce mi stále divoko búšilo a ruky sa mi triasli. Keď som ale pozrela na Michaela, zdalo sa, že mu moje klamstvo stačilo. Nebolo žiadnym tajomstvom, že potkany mi naháňali husiu kožu, hlavne tie divoko žijúce. Raz sa nám jeden odporne veľký, špinavý a dokonca krvavý priplietol pod nohy v metre. Pišťala som hádam na celú stanicu, ak nie až na druhý koniec Brooklynu.

„To aby sme dali vedieť domovníkovi. Ešte sa nám tu rozmnožia a roznesú mor."

„Jasné... mor."

„Áno, mor. Potkany boli v roznášaní choroby mimoriadne nápomocné." Nemala som chuť rozprávať sa o podobnej téme, s úsmevom cez stisnuté pery som prikývla na súhlas a zamierila do kúpeľne.

Tvár som si umyla studenou vodou a po celom dni sa odlíčila. Milovala som mejkap, neskutočne rada som sa s ním hrala a skúšala nové veci, ale byť bez neho bolo predsa len to úplne najlepšie. Nemusela som sa báť, že ak si náhodou pretriem oči, rozmažem si linku či špirálu na pol tváre.

Myklo ma, keď som okolo pása pocítila niečie ruky. Mala som akurát zatvorené oči a v zrkadle pred sebou som tak nevidela prichádzať nikoho. „Vážne ti nič nie je? Nevyzeráš moc dobre."

„Som hrozne unavená, minulú noc sme sa učili a noc predtým som tiež skoro vôbec nespala."

„Mrzí ma, že som ťa držal hore."

Pokývala som okamžite hlavou, položila odličovaciu handričku a otočila sa v jeho objatí. Láskyplne som mu vzala tvár do dlaní, nežne bozkávajúc jeho krásne pery. „Chcela som ti pomôcť, urobila som tak rada," ubezpečila som ho, znova láskajúc jeho pery. Veľmi som sa pri pohľade do jeho tváre snažila vidieť jeho. Jedine jeho, moju milovanú polovičku. No každou ďalšou sekundou mi prišlo, že hľadím na Tiberia. Do jeho očí a na jeho podlý úškrn. Prišiel mi pripomenúť, že sa budeme hrať. Zjavne výhradne podľa jeho pravidiel. „Ako ti to išlo? Vôbec si mi nenapísal nejaké svoje pocity z testu." Len niekoľko krátkych slov, že to má za sebou a ide ešte do knižnice.

„Išlo, nejako to išlo."

„Bude to v poriadku, som si istá. Ráno si predsa vedel skoro úplne všetko." Stále napätá som sklonila hlavu a oprela si ju o jeho plece. Bolo mi zle, bola som vystrašená, unavená a hlavne paranoidná. Aj napriek tomu, že som videla ako ho zastavili dvere nášho bytu. Kým budeme tu, mali by sme byť v poriadku. „Kedy budú výsledky?"

„Neviem, profesor má toho teraz údajne veľa."

„Nevadí, cez víkend na to zabudneme. Na všetko." Útek do Bostonu sa zjavne stane skutočným útekom. Ak nás teda nebude záhrobie nasledovať aj tam. „Kedy ideš zajtra do školy? Ráno?"

„Nie, poobede na tretiu, ako každý štvrtok."

„Och, jasné, prepáč." Privrela som oči, hryzúc si do vnútornej strany líca. Nechcela som, aby vycítil môj nepokoj a znepokojoval sa. No vymaniť sa z jeho náruče bolo niečo nemysliteľné. V nej som sa cítila stokrát bezpečnejšie, než v celom našom byte a za hocijakou magickou ochranou. „Sprcha?"

„Jednu už som po príchode domov mal, ale prečo nie?" Hrubý pletený sveter mi pretiahol cez hlavu skôr, než som sa nazdala. Rukami vkĺzol do zadných vreciek mojich kožených nohavíc a donútil ma zacúvať rovno do sprchového kúta. Nedovolil mi ani sa povyzliekať, nieto ešte, aby sa vyzliekol on. Mimo sprchu skončilo akurát jeho tričko, ktoré som mu nešikovne vyzliekla skôr, akoby na nás padli prvé kvapky vody.

Michael dal jasne najavo, že od spoločnej sprchy očakával niečo viac, ako len postávanie pod vodou. Mne však išlo jedine o to, aby bol pri mne. Aby som sa aj počas tak obyčajnej činnosti mohla schúliť v jeho objatí a cítiť aspoň slabučký závan bezpečia. Spoločne sme sa následne najedli a ja som si zaliala horúcou vodou malé množstvo zmesi od Nii. Nechcela som to prehnať, bála som sa, že znova prespím skoro dvadsaťštyri hodín.

„Ráno potom pôjdem s tebou, musím skočiť o nemocnice," prehovoril Michael, sotva zbalil učebnice a konečne sa pohodlne uložil. Tiež som sa mala venovať učeniu, začínalo sa mi toho kopiť viac ako dosť, ale sotva som dopila a ľahla si, cítila som sa ako kladivom ovalená po hlave. Viečka mi klipkali a bolo neskutočne náročné nezaspať. Trocha ma rozptyľoval Kalif, ktorý sa pri mne uložil a pohrával sa s rukávom môjho trička.

„Prečo?"

„Tej mojej pacientke zo soboty sa veľmi prihoršilo, vyvinula sa u nej nejaká infekcia po operácii. V nedeľu som ju bol pozrieť, vyzerala celkom dobre, prehodili sme aj pár slov. Dnes už som ju na traumatológii ani nenašiel."

„Bože, to je mi ľúto." Hlavne, keď som si všimla s akým nepokojným výrazom mi to hovoril. Akoby išlo skôr o nejakého člena rodiny a nie úplne cudzie dievča, ktoré zbežne spoznal počas sobotnej noci. „Ale zvládne to, nie?"

Porazenecky mykol plecami. „Neodvážim sa robiť nejaké prognózy. Vyzerala vážne veľmi biedne." Trápilo ho to, bolo to počuť na každom jeho slove. No snažila som sa ho chápať. Bol natoľko nadšený, keď mu dohliadajúca doktorka uznala všetky zásluhy za diagnózu tejto pacientky. Niet asi divu, že to na neho takto doľahlo. „Pre teraz budem asi rád, ak ju ešte ráno nájdem živú."

„Určite áno." Pobozkala som ho na líce a spolu s Kalifom sa k nemu pritúlila. Veľmi som sa chcela pokojne vyspať a nerušiť ani jeho. Hodiny do úsvitu ale mali od pokojnej noci ďaleko.