Félix

Mám v bruchu motýle. Samozrejme, že len tie metaforické, to by som Lujze neurobil, viem, ako veľmi ich má rada. Respektíve ich doslovne miluje. Snáď len nie viac, ako mňa. Trepem dve na tri, pretože mi to pomáha vyrovnávať sa s touto obrovskou trémou. Vlastne klamem, vôbec mi to nepomáha, ale rád si nahováram, že týmto vnútorným bľabotaním odvrátim pozornosť od svojho prvého skutočného stretnutia s nádejnými svokrovcami. Chcem na nich zapôsobiť. Dokelu, veď sa ich práve chystám popýtať o ruku ich dcéry! To je výrazný krok dopredu. A to ani nespomínam fakt, že sa nepoznáme ani len celých klasických tristošesťdesiatpäť dní v roku. Nie je to ani len jeden celý rok. Konám absolútne iracionálne? Áno. Impulzívne? Samozrejme! Je to dobrý nápad? Ten absolútne najlepší zo všetkých nápadov na svete. Práve teraz som zavretý v tejto sterilnej izolácii, ale musím pomýšľať na budúcnosť. A tá sa bez nej odohrávať nebude. Nachádza sa vo všetkých mojich plánoch. Keď odtiaľto odídem, urobím z nej svoju manželku. Samozrejme len za podmienok, že s tým sama bude súhlasiť a želať si to isté.

Nepoznám princípy randenia. Mohol by som si niečo vyhľadať na internete a riadiť sa ich radami a bodmi, podľa ktorých by sa v bežnom vzťahu malo postupovať, avšak ja nemám ten dojem, že by som na to išiel prirýchlo. Nevedel som sa vcítiť do role zaľúbenca. Ohŕňal som nosom nad prejavmi lásky a vždy, keď sa v mojom strašidelnom filme objavila romantická scéna, rýchlosťou blesku som ju pretočil, pretože mi z nej bolo na vracanie. Pohŕdal som ľúbostnými citmi a ľuďmi, ktorí sa tak bezhlavo dokázali do niekoho zamilovať. Nemohol som vystáť toľkú tú naivitu a určitým spôsobom mi to pripadalo nerealisticky. Ako je možné milovať niekoho až za hrob a bez jediného slova byť schopný za neho položiť hoc aj vlastný život? To hraničí s absurditou. Nekonečná láska bol len číry nezmysel. Bol som presvedčený o tom, že mňa amorov šíp nezasiahne. Karty sa pretočili. Namiesto toho, aby som tie romantické scény pretáčal, teraz sa pri nich rozplývame a venujeme si pri nich tie intenzívne pohľady, nad ktorými som prekrúcal očami a vyškieral sa s grimasami nechutenstva a otrávenosti. A absolútne mi nevadí, že som sa stal takým človekom. Aspoň som našiel svoj zmysel. Dôvod, pre ktorý som sa narodil do tohto stále pre mňa nepreskúmaného sveta. Bola to hlbšia podstata, ktorá len čakala na svoje nájdenie.

Jedno leto. Len toľko málo stačilo, aby som sa prinútil k zmene princípov. Alebo lepšie povedané, predtým som ich nemal. Moje knihy a horory boli mojím jediným majetkom. Predmetmi majúcimi zmysluplnejšiu hodnotu. Teraz už viem, že sú to ľudia, ktorí sa postarajú o zrod nepoznanej perspektívy. Rozšíria vaše obzory do takých rozmerov, že vy sa razom ocitnete v krajine zázrakov. Pretože svet sa môže stať kúzelným, keď mu to dovolíme. Nič to nestojí. Len otvorenie sa voči niečomu novému, čo pre nás až dovtedy nepripadalo v úvahu. S novým môže prísť veľa pozitívneho a obzvlášť nečakaného. Čo by ste si v žiadnom prípade nedokázali predstaviť. Ako napríklad láska k nej. Nevymenil by som ju za nič na svete. Kvôli nej je zo mňa iný chlap. Nie len večne utáraný hundroš, stagnujúci proti neustále sa hýbajúcej uponáhľanej dobe.

Stratil som záujem. To je to najhoršie, čo sa človeku môže stať. V momente, keď sa prestaneme zaujímať, rútime sa do internej katastrofy. Púšťame sa do vojny, ktorú nemáme šancu vyhrať. Hovieme si v pohodlí a prestávame snívať o lepších dňoch. Sme naučení len na tie zlé a uspokojíme sa s tým, že žiadna záchrana sa konať nebude. Zmierime sa s predstavou, že nás svet nepotrebuje na svoje fungovanie. A ako svet zanevrel na nás, my zanevrieme na neho. Lenže koho strata to vlastne bude? Jedine naša. Svet sa skladá z miliardy ľudí a naša osoba je len jeden malý človek v makovej hlavičke. O to ľahšie je zaniknúť a upadnúť do melanchólie, z ktorej sa postupne vytvorí čistá nenávisť.

Zvykol som si myslieť, že moje vnútro je natoľko skazené, že mu nepomôže žiaden liek. A nebol som až tak ďaleko od pravdy, pretože začínalo hniť. Je to presne ako s ovocím. Odtrhnete ho zo stromu a je čerstvé a šťavnaté, ale keď ho necháte len tak pohodené v miske a otáľate so zahryznutím, začína sa rozkladať. Zo začiatku sú to len také hnedé machuľky, prvé signály, že by nemalo ostávať iba tak položené, ale potom sa začínajú rozrastať, až kompletne nezhnijú a ich konzumácia viac nie je možná. Tak dlho sme odkladali jeho zjedenie, že nakoniec sme ho ani len neokúsili a vyšlo na zmar. Čo so zhnitým jablkom? Jediná možnosť je vyhodiť ho. Niečo podobné sa môže stať so srdcom. Čím menej ho používame, tým studenším sa stáva. Očividne v tej hrudi stále bije, dáva nám na vedomie svoje fungovanie, ale vytratilo sa nadšenie. Je lenivé a neohľaduplné. Neštíti sa ubližovania. Nedbá na city ostatných. Stalo sa chladné a odvracia sa a neprijíma podnety od ostatných. A my naozaj zabudneme, ako s ním máme narábať. Už viac nie sme pánom toho svojho srdca. Tak veľmi sme ho zatlačili do úzadia, že naše narážky pochopil a umožnil hlave, aby sa naplno prejavovala. Jeho prebranie môže mať na svedomí len prítomnosť druhého človeka. U mňa sa tak stalo. Ona ho roztopila. Čo bolo zmrazené a pokryté ľadom, sa jej podarilo rozmraziť. Ako keby bola nejaký elixír a životabudič. Načerpal som nový dych.

"Už som sa s jej rodičmi stretol, sú to milí ľudia. Nemusíš sa obávať," všimne si Hugo môjho napätého výrazu.

"Áno, to nepopieram, ale chystám sa ich požiadať o povolenie, aby som mohol požiadať Lujzu o ruku. Mohlo by to poviesť z prvého stretnutia s rodičmi svojej priateľky do urýchleného procesu vynadania."

"A to som si myslel, že si konečne načerpal ten optimizmus od Lulu a s tým kreténskym pesimizmom si skoncoval." Zakladá si ruky za hlavou a rozťahuje sa na stoličke.

"Skoncoval. Ale mohol by si ma trochu chápať. Ide o veľký krok v našich životoch. A je viac ako trúfalé zaskočiť ich takouto žiadosťou hneď počas prvého stretnutia."

"Takže keď ti povedia nie, nepožiadaš ju?" zaskočí ma a naraz zvážnie. Dobrá otázka, Hugo! A teraz som ešte nervóznejší. Nad tým som nepremýšľal. Ako keby som automaticky predpokladal, že mi svoju dcéru bez okolkov zveria do celoživotného zväzku.

"Neviem! Ďakujem, Hugo. Ty vieš ako človeka povzbudiť, len čo je pravda."

"Hej, položil som ti logickú otázku! Odkiaľ som mal asi tak vedieť, že to z teba urobí ešte vyplašenejšiu mladú laň?" žartuje a nad svojím vtipom sa aj povinne sám zasmeje.

"Neznášam ťa. Ak to nevyjde, hlavnú vinu pripisujem tebe."

"Pokoj, kretén. Povedia áno."

"Ako to môžeš vedieť?"

"Jednoducho z toho mám dobrý pocit."

"Super, takže sa mám spoliehať na tvoju dobrú predtuchu?"

"Nebuď kretén, len sa ti snažím pomôcť."

"Prepáč, mám trému a ty si celkom dobrý terč na vypustenie tej nervozity."

"A to si hovoríš môj najlepší kamarát."

"Okej, prepáč mi moje nemiestne poznámky... Naozaj si myslíš, že ma s tou žiadosťou nepošlú do hája?"

"Miluješ ju, však?"

"Čo je to za otázku?" opýtam sa a on na mňa hodí zlovestný pohľad. "Samozrejme, celým svojím srdcom," odpovedám rýchlo pre vlastnú bezpečnosť, pretože ani toto sklo by ma nemuselo pred jeho vycerenými zubami zachrániť.

"Tak máš zaručené, že ti venujú svoje požehnanie. Je ich prvorodenou dcérou a nesporne vedia, čo pre seba vy dvaja znamenáte. Niet pochýb o tom, že im o tebe rozpráva a budú nadšení, že si ich dcéru vážiš natoľko, aby si bol ochotný pred ňou pokľaknúť."

"Si v tom naozaj dobrý. Ďakujem."

"Popravde, premýšľam o tom, že keď už viac nebudeš vyžadovať moje služby, stanem sa niečo ako osobným guru alebo životným koučom. Nech nemrhám svojím talentom."

"Si pako."

"A ty si kretén, preto spolu tak dobre vychádzame. Teraz ťa však už nechám, o malú chvíľu sa stretneš zoči voči so svojimi svokrovcami. Veľa šťastia. Niežeby si ho potreboval."

"Ďakujem."

"Nemáš za čo."

"Vážne ďakujem, Hugo. Dokážeš mi zdvihnúť náladu, to som teraz potreboval."

"Od čoho sú potom priatelia, keď ani len nedokážu vytiahnuť svojho najlepšieho kamaráta z topiacej sa lode nervov?" zahlási pred odchodom a opúšťa moju nemocničnú izbu.

Cítim sa lepšie. Nedá sa povedať, že sa tá nervozita kompletne vytratila, ale prinajmenšom si viac verím a dúfam, že na konci tohto zoznamovacieho stretnutia budem počuť kladnú odpoveď. Dojednala nám schôdzku v dosť krátkom časovom intervale. Posledné dva dni si s tým nedala pokoj a neustále dobiedzala, čo za žiadosť som si pre jej rodičov pripravil. Nič som jej neprezradil. Som však rád, keď viem, že o ničom netuší a neupodozrieva ma. Musí to byť prekvapenie. Síce ešte neviem, ako tá žiadosť bude prebiehať a nemám ani premyslené presné slová, ktoré jej pri nej poviem, jedným som si na sto percent istý. Želám si vziať si ju. Sľúbiť jej doživotnú vernosť a milovanie v chudobe, bohatstve, chorobe i zdraví. Budem ju milovať do svojho posledného dychu na tejto zemi. Nikdy sa neobjaví žiadna iná žena, ktorá by ma prinútila k pocitom, ktoré prežívam, len keď som s Lujzou. Je pre mňa jediná.

Pozriem sa intuitívne na svoje oblečenie. Nie je práve formálne, ktoré by si tento druh udalosti vyžadoval. Mám na sebe svoje obľúbené sivé tepláky a biele tričko. Nie je to ani len náhodou oblečenie vhodné na prvé stretnutie s rodičmi svojej partnerky, ale čo s tým už teraz narobím. Poznajú moju situáciu, hádam mi to budú schopní prepáčiť. Priznávam, tento outfit vyznie ponižujúco, sľubujem, že pri oltári na ňu budem čakať v tom najdrahšom smokingu.

"Dobrý deň, Félix," vytrhnú ma z mojich myšlienok a postávajú pri dverách.

"Dobrý deň, pán a pani Rojkovci. Veľmi rád vás spoznávam. Kľudne vstúpte dovnútra, je to tu bezpečné."

"Och, samozrejme. Len sme ostali na chvíľu zaskočení."

"To je v poriadku. Asi sa nestáva často, že vidíte na vlastné oči sklenené väzenie. Ubezpečujem vás, že je to len dočasné."

"Si vtipný chlapec, Félix. Lulu nám o tebe stále niečo hovorí, neodolali sme a museli sme sa prísť s tebou stretnúť aj osobne. Naše dievčatko ťa veľmi miluje, položila by za teba aj život."

"Milujem ju z celého srdca, čo je koniec koncov aj dôvod, prečo som sám navrhol toto stretnutie. Vy dvaja patríte medzi najdôležitejších ľudí v jej živote, viem, ako veľa pre ňu znamenáte a preto som si povedal, že keď už sa do niečoho takého pustím, potrebujem najprv vaše zvolenie. Zatiaľ nie som zdravý. Nečudoval by som sa, keby vás toto sterilné prostredie odplašilo, ale zaručujem sa vám, že to bude v budúcnosti vyzerať inak. Dám jej všetko, čo bude v mojich silách a po zbytok svojho života sa budem ubezpečovať, že jej nič nechýba a má všetko, čo vždy chcela. Takáto otázka obvykle nepadá pri prvom zoznámení s rodičmi svojej priateľky, ale ja som si nebol nikdy ničím istejší. V najbližšej dobe plánujem požiadať Lujzu o ruku, ale k tomu najskôr potrebujem vaše odsúhlasenie. Neviem, možno vyzniem zastaralo, ale ja ju poznám a takto by to chcela. Dáva si potrpieť na romantické gestá a určite by si priala, aby do zásnub boli zahrnutí aj jej dvaja najobľúbenejší ľudia na celom svete."

"To je také zlaté!" rozplýva sa jej matka a veľavravne sa s pánom Rojkom pozrú na seba.

"Pôsobíš ako slušný chlapec, Lulu o tebe hovorí len v dobrom a nenechá na teba dopustiť, ale predtým, ako ti dám svoje odsúhlasenie, potrebujem vedieť, či to nehovoríš len kvôli tomu, že sa nachádzaš za touto presklenou stenou? Moje dve dcéry pre mňa znamenajú všetko a ja potrebujem tvoje chlapské slovo, že v prípade ak táto liečba vyjde, neopustíš ju a nedáš jej falošné nádeje, ktoré by mohli ublížiť jej krehkému srdcu."

"Dávam vám svoje slovo, pane. Nikdy by som sa do toho vonkajšieho sveta nepozrel, keby vaša dcéra nestála pri mne. Moja budúcnosť bez nej nie je uskutočniteľná. V živote som miloval, milujem a budem milovať len jednu ženu. Vašu dcéru. Poznáme sa krátko, ale to je na láske to krásne. Nemám za potreby večnosť na premýšľanie. Som rozhodnutý vziať si ju a stať sa jej celoživotným spoločníkom. Zaväzujem sa vám, že jej nikdy neublížim. A ak by som náhodou svoje slovo nedodržal, nech zhorím v pekle. Lujza je to najčistejšie, najkrajšie a najúžasnejšie, čo ma mohlo postretnúť. Je mojím svetom."

"Tak potom nevidím problém, prečo by si ju nemohol požiadať. Máš naše povolenie. Požiadaj Lulu o ruku."