Zopla som si moje ryšavé vlasy do gumičky. Opláchla si vodou tvár a vošla do izby, kde ma čakal vlastný šatník.
Za dva roky sa toho toľko zmenilo. Mám 20 rokov. Pre tých, ktorí ma nepoznajú volám sa Samantha, som Strážkyňa živlov. No nie v tomto svete, ale v Mejlindore. Áno, presne tak.
Po úspešnej misii, sme porazili Kaizen.
Začali sa oslavy v kráľovstvách.
Kráľovstvá sa spojili a vytvorili spolu spoločenstvo.
Vytvorili jednu neutrálnu oblasť, kde postavili väčšiu budovu, ktorá mala symbolizovať mier a jednotu v našej ríši. Tam sa stretávaju vládcovia štyroch ríší.
Čo sa deje momentálne s ostatnými?
Jack a Emily sa vzali. Spolu vládnu ľuďom. Sú náramne šťastný.
Thef čaká bábätko s Erikom. Žiju spolu somnou v New Yorku, kde sme sa odsťahovali pred rokom.
Will ostal pri kráľovskej stráži a stále robí to, čo robil. Ibaže sa zmenil. Viac vyspel. Už to nieje ten chlapec ale pomaly ale iste sa z neho stáva chlap. Momentálne má nejakú priateľku.
Môj otec naďalej vládne elfom. Občas ho chodievam pozrieť. Veľmi sme sa zblížili.
Asi sa budete čudovať, čo ja a moje uši? Mágovia mi vytvorili také kúzlo, že pokiaľ som na zemi, mám ľudské uši, ale akonáhle sa ocitnem v Mejlindore, som to opäť ja-elfka. Nieje to skvelé?
A čo Eddie? Od zistenia, že je moja spriaznená duša, sme sa nevideli. Zmenil sa na draka a odletel. Viac som už o ňom nepočula. Hoc sme stále prepojený a ja občas zachytím jeho smutné myšlienky, nijak to nerieším . Rozhodol sa ma opustiť a ja mu v tom brániť nebudem, hoc mi je niekedy smutno.
Obliekla som si na seba skinny nohavice a biele tielko. Prešla som do kuchyne, odhryzla si z croissantu, ktorý som si pripravila predchvíľou a odpila si z pomarančového džúsu.
-Tak a môže sa ísť do roboty!- s napoly ironickým úsmevom som dodala.
Prešla som až do predsiene kde som si kľakla a začala si šnúrovať najprv jednu a potom druhú topánku. Už už som vstávala, keď tu zrazu ku mne pribehla Stella.
Ou zabudla som vám povedať o Stelle! Je to môj domáci miláčik. Mačka. Neviem presne , čo je zač, kedže som ju našla na ulici ale nemohla som jej odolať. Čierná krátka srsť a svietiace modré oči. Nádherná!
Poškrabkala som ju za uškom. Hneď začala priazť. Postavila som sa a zobrala si kabelku s dokladmi a kľúčami. Zamkla som byt a poberala sa dolu schodami.
Kaviareň som nemala ďaleko, bola vzdialená pár ulíc a mne to vyhovovalo ,pretože som si vždy mohla nachvíľu prečistiť hlavu. Navyše, bola celkom blízko Univerzity, kde som študovala psychológiu.
Áno, som študentka ale aj zarábam. Je to súkromná prevádzka jednej bohatej panej. Je veľmi milá a dáva mi dosť dobrý plat.
Či niekedy premýšľam o Mejlindore? Jasné, navštevujem ich. Veď ešte stále som strážkyňa! Nezabúdajte.
Vybrala som kľúče od kaviarne z kabelky a pomaly som odomkla. Vošla som dnu, zapálila svetlá a zamkla za sebou. Ešte sme neotvárali a ja som poznala toto rušné mesto už dosť dobre. Prešla som popri pultíku až dozadu kde boli troje dverí. Jedny od toaliet, druhé od kumbála a tretie od mojej šatne a vlastne by sa to dalo nazvať aj kanceláriou. 

Vošla som dnu a zapálila svetlá. Povzdychla som si. Opäť tu Melinda nechala za sebou bordel a niesú otvorené okná...
Melinda je moja kolegyňa. Je trošku roztržitá a správa sa občas nezodpovedne.
Prezliekla som sa do svojho úboru a spokojne za sebou zamkla.
Zašla som za pult a dala zohrievať vodu. Čo chvíľa sa tu objavia zákazníci.
Pocítila som chlad.
-Ahoj,- zaznel známi hlas.
Otočila som sa a za pultom sedela ona.
-Kkaizen?!- vykoktala som.
Zodvihla som ruku a chcela vysloviť jeden zo živlov no stopla ma.
-Prosím! Stačí!- zodvihla obe ruky.
-Čo chceš?- zavrčala som.
-Viem, že sme my dve dobre nevychádzali, ale, nemôžeme to zmeniť?- usmiala sa.
-Robíš si srandu?! Je tu niekde skrytá kamera?- pozerala som sa po kaviarni.
-No nič. Aspoň som to skúsila. Spravíš mi kávu?- pregúľala očami a oprela si hlavu o ruku ktorú mala položenú na barovom pulte.
-Je zatvorené,- odmietla som.
-O minútu otváraš,- argumentovala.
-Ty ma sleduješ?!- zasyčala som.
-Tak trošku,- uškrnula sa.
Prevrátila som očami a šla som odomknúť kaviareň.
Prišla som opäť za pultík a oprela sa o svoju dosku.
-Tak čo? Už ťa nudil ten tvoj život, že si sa vydala do New Yorku?- zaujímalo ma.
-Asi polroka som na meditácií. Dokonca mám aj diplom ak by si ho chcela vidieť! Zmenila som sa k lepšiemu,- zodvihla hlavu hore.
-Diplom? No to určite,- opovrhla som ňou.
-Naozaj to ide ak sa chce! Ozaj. Nevieš kde je môj braček? Od tej noci, pri tom strome...Som ho nevidela. Tak som si myslela, že ty....,- nedopovedala.
Pokývala som hlavou.
-Neviem kde je. Iba cítim jeho emócie. Trápi sa.-
Vošli prvý zákazníci.
Babička s dedkom, manželia už 56 rokov. Aké nádherné. Sú tu každý deň presne na čas.
Kaizen akoby mi myšlienky prečítala.
-Takže toto je strážkyňa najnovšie? Nejaká čašníčka?- spýtala sa otrávene.
-Baví ma to. Navyše to nieje moja stála robota. Študujem psychológiu ak by si chcela sedenia,- uštipačne som jej odpovedala a pobrala som sa k manželom v ruke držiac dve malé kávy a dva maličké punčové koláčiky.
-Ó, ďakujeme Samantha, si milá,- usmiala sa na mňa babička.
-Nemáte za čo,- opätovala som jej úsmev a šla k baru.
Akonáhle som sa otočila ku Kaizen úsmev mi z tváre zišiel.
-Hmm, naozaj...milá,- skonštatovala.
-Tu máš, vypi ju, drž ústa a potom vypadni,- hodila som pred ňu šálku kávy.
-Vieš trochu zdvorilosti ku zákazníkovi by neuškodilo,- podrypla.
-Môžem ťa tu na mieste usmažiť alebo spraviť z teba cencúľ. Nechci ma naštvať,- pozrela som naňu vážne.
-Veď už idem,- rýchlo do seba hodila kávu a odišla.
Bolo to naozaj zvláštne stretnúť sa. Nenávidela som ju za to, že mučila Luka a, že využívala Eddieho. Čo si myslela? A o čo jej vlastne šlo?
-Dobrý deň Samantha,- pozdravil profesor vchádzajúci do kaviarne.
-Jéé, dobrý deň,- potešila som sa.
Bol to môj profesor. Chodil tu zhruba polroka. Často sme sa rozprávali a filozofovali o živote,priestore, iných priestoroch a energiách.
Tašku si položil na barovú stoličku vedľa seba.
-Ako sa máš Samantha? Vyzerala si trochu rozrušene,- opýtal sa.
-No, ja,... navštívila ma po istej dobe jedna osoba. Neznášam ju. Nemôžem sa na ňu ani len pozrieť. Mám pocit, že jej o niečo ide. Okrem toho veľmi v minulosti škodila a ja s ňou nechcem mať nič spoločné,- "hoc mám" pomyslela som si.
-Hmmm,- zamýšľal sa,- Tak ju ignoruj. Je to jednoduché. Ak človek miluje, osobu si drží blízko. Ak ju nenávidí, vyhýba sa kontaktu s ňou,- usmial sa a zobral si do ruky šálku s kávou.
-Lenže ja nemôžem. Vie kde pracujem,- zaťala som zuby.
-Pracuješ tu?! Áno, či nie?! Môžeš ju vyhodiť!- jeho hlas sa stupňoval,- Budeš ju ignorovať alebo na ňu použiješ svoje schopnosti! Znič ju! Takí ľudia na našej planéte nemajú čo robiť! Sú odpad! Treba sa ich zbaviť!- zvýšením hlasom kričal.
Len som tak stála a pozerala sa naňho zarazene. Odkašľal si, poďakoval, hodil mi peniaze na pult a rýchlo odišiel. Ešte desať minút som bola v šoku. Čo to doňho vošlo?