Nervozita začínala byť každým dňom viac a viac citeľná. Victor vedel, že alchymistu znepokojuje krátiaci sa čas. Mali už len niekoľko dní na to, aby striehli v Axlorde, potom sa budú musieť vydať na spiatočnú cestu. Odkedy prišli, nič nezvyčajné sa nestalo.

Hneď v prvý deň sa Tristan rozhodol, že si musia kryštál obzrieť a skontrolovať jeho magické ochrany.

„Dúfam, že ho nechceš ukradnúť," poznamenal Victor, keď kráčali cez mesto k zberateľovi, ktorý kvet vlastnil.

„Strážca zákona je stále bdelý, ako vidím," uškrnul sa Tristan. „Pochybujem, že by sa mi to podarilo bez toho, aby som do týždňa prišiel o hlavu. Tie zaklínadlá sa mágiou nedajú tak ľahko zrušiť a určite nie nenápadne."

„Ale vedel by si to?"

„Vedel." Pomyslel si na to, čo všetko by mohol dokázať, keby sa chcel predvádzať a mal dosť prísad. Lenže nesmel ich rozhadzovať. „Ale kradnúť ten kryštál bez dôvodu je ťažký zločin. Chceme ho ochrániť, nie vziať. Ak ostane, kde je, bude dobre. Obávam sa však, že ho budú chcieť pre seba víly."

Victor prikývol. Keď prišli do sídla zberateľa, Tristan sa hneď v záhrade začal obzerať po všetkých možných detailoch budovy, ale jeho spoločník sa radšej nepýtal, prečo to robí. Vlastníkom mellowského kvetu bol starý mág, ktorý mal v jednom krídle sídla impozantnú zbierku vzácnych artefaktov. Privítal ich veľmi srdečne a nechal ich, nech si zbierku prezrú.

„Nebojíte sa, že niekto niečo ukradne, keď umožňujete ľuďom obzerať si vaše veci?" spýtal sa Victor.

„Ochrana je dostatočná a nie je viazaná len na mňa. Ani mojou smrťou sa k tým veciam tak ľahko nedostanú." S úsmevom ukázal na jeden z artefaktov, zelenú lesklú guľu. „Skúste ju zobrať."

Victor na stojan pozeral nedôverčivo.

„Nezabije ma to alebo tak? Alebo nepremení na dážďovku?"

Zberateľ sa srdečne zasmial.

„Nie, toto nie."

Victor sa priblížil ku guli a natiahol ruku, že zoberie predmet z podstavca. Lenže zistil, že je jedno, ako dlho kráča, nikdy na ňu nedočiahne. Akoby kráčal cez stále sa zväčšujúci tunel. Prekvapene zastal.

„Pôsobivé," ozval sa Tristan z rohu, keď to pozoroval. „Vykonali ste to sám?"

„Nie, jeden priateľ mi pomohol. Takéto kúzlo nikto nevykoná sám," mávol rukou zberateľ.

Tristan radšej mlčal. On by ho zvládol, síce s námahou, ale áno.

Nakoniec sa dostali až k zlatému klincu celej zbierky. Victor netrpezlivo cupital za Tristanom, nedočkavo vyzerajúc kryštál, ktorý si predstavoval žiariaci a veľkolepý.

Bol trochu sklamaný, keď prišli na miesto a na zlatom podstavci uvidel priesvitný kryštál podobný sklu vybrúsenému do tvaru kvetu, navyše sa mu veľkosťou zmestil do dlane.

„Toto je ono?" ohrnul nosom.

Zberateľa s Tristranom to pobavilo, ale neodpovedali. Alchymista natiahol ruku nad podstavec.

„Impozantné ochranné kúzla," priznal, keď prstami prechádzal ponad kvet, aby cítil silu okolo. „Ale chýba mi ochrana... trebárs proti zvieratám."

„Zvieratám? Tie sa sem nedostanú," čudoval sa mág. „Krídlo je zavreté a strážené. Dostane sa tu len niekto, kto ovláda silnú mágiu... no cez ochranu neprejde."

Tristan prikývol.

„Musím povedať, že vaša zbierka ochranných zaklínadiel je ešte pôsobivejšia, než artefakty," povedal polichotenému zberateľovi. „Bolo mi cťou."

Odišli bez toho, aby vyslovili akékoľvek varovanie, a to Victora trochu znepokojilo. Alchymista mu však vysvetlil, že ochranné kúzla sú také dobré, že si majiteľ kvetu je stopercentne istý, že krádež je vylúčená, a neposilní ich, ani keby ho varovali.

„A čo ak naozaj je?" nadhodil Victor.

„Uvidíme, keď si poň prídu," pokrčil plecami Tristan.

Lenže dni plynuli a nikto nechodil. Občas v uliciach Nahheinu zbadali nejakého vílieho muža, ale nikdy nerobil nič podozrivé. Čas si zatiaľ krátili tým, že Tristan splnil svoj sľub a začal Victora učiť kúzlo, ktorým vyčaruje svetlo.

„Toto nemáš ako pokaziť," tvrdil, keď mu nachystal prísady. „Ale namiešaj si ho sám. Pozri, čo tu máš."

Mladý muž sklonil zrak k prísadám.

„Toto je z nejakého stromu, nie?" ukázal na niečo, čo vyzeralo ako kôra.

„Áno. Z akéhokoľvek stromu to bude fungovať, ale listnaté sú lepšie a najúčinnejší bude dub. Takže kôra z dubu. Potom toto," ukázal na jemný čierny prášok. „Je to obyčajný popol. Pozostatok ohňa, čiže svetla. Nie je náhoda, že potrebuješ práve to, všímaj si, akú spojitosť prísady majú s tým, čo chceš vytvoriť. Ak budeš raz vymýšľať vlastné kúzla, budeš to potrebovať."

„Myslíš, že budem vymýšľať vlastné kúzla?" nadšene sa spýtal Victor.

Alchymista zazrel.

„Možno. Ale nie tak skoro." Ukázal na poslednú prísadu. „Úlomky skla."

„To je všetko?"

„Áno, je to jedno z najlacnejších a najjednoduchších kúziel. Ešte aj niektorí bežní mešťania ho ovládajú, aby si vedeli kedykoľvek vytvoriť svetlo... ale, pravdaže, svetelné kryštály sú praktickejšie, lebo kým sú teplé, nezhasnú a nepotrebujú okrem tepla nič."

„Ale kým sa poriadne rozsvietia... ja verím ohňu."

Tristan sa uškrnul. Bola to len vec zvyku, Victor vyrástol v chudobnom prostredí a až v poslednej tretine svojho doterajšieho života používal svetelné kryštály, preto im natoľko neveril. Rozhodol sa však prejsť to mlčaním.

Ukázal mu, ako prísady namiešať a vysvetlil, aký pomer je ideálny a prečo. Keď mali v mešci potrebné množstvo prísad, bol čas skúsiť kúzlo.

„Dotkni sa prísad."

Victor bol očividne nervózny, opatrne vsunul ruku do mešca a čakal ďalšie pokyny.

„Fajn. Nemusíš sa báť."

„Hovoril si, že..."

„Toto kúzlo je bezpečné, neublížiš si. Prinajhoršom sa nič nestane."

Victor sa zhlboka nadýchol, ale rozhodol sa alchymistovi veriť. Tristan mu vysvetlil, že musí magickú moc prísad preniesť do bodu priestoru, ktorý chce rozsvietiť, silou vôle.

„Sústreď sa... skús to."

O sekundu neskôr ich oboch oslepil náhly, obrovský záblesk bieleho svetla. Trval sotva dve sekundy a potom zhasol rovnako rýchlo, ako prišiel. Victor vydesene stiahol ruku a alchymista sa rozosmial.

„Čo to bolo?" pýtal sa strážca vystrašene, trochu nahnevaný, že sa jeho učiteľ smeje.

„Lepšie, ako som očakával," povedal alchymista nakoniec. „Väčšinou sa na prvý pokus nestane nič, lebo ľudia sa boja prenášať veľa moci. Ty si sa tak veľmi sústredil na to, aby si niečo z prísad vytiahol, až si vytiahol všetko."

Victor zmätene pozrel do mešca, naozaj bol úplne prázdny. Spotreboval odtiaľ všetky prísady za dve sekundy.

„Ach," povzdychol si nešťastne.

„Na prvýkrát to bol úspech, vážne. Skús znovu."

Tristan ho učil dovtedy, kým nedokázal vytvoriť a udržať svetlo, ktoré stačilo na bežné osvetlenie miestnosti. Victor bol z úspechu nadšený.

„Zajtra ma nauč niečo na boj!" presviedčal alchymistu.

„Nič ťa nenaučím, dohoda bola jedno kúzlo."

„Ale no tak!"

Žiaľ, potrebovali sa sústrediť na iné veci. Tie ani zďaleka nešli podľa plánu. Žiaden pokus o krádež kryštálu sa totiž nekonal.

„Čo ak je tvoja teória chybná?" spýtal sa Victor jeden večer opatrne, kým sledovali sídlo zberateľa z diaľky už niekoľko hodín bez úspechu.

„Tak potom absolútne ničomu nerozumiem," odvetil Tristan. „Všetko do seba zapadalo. Čierny kameň, víly v Nahheine, pozvánka na návštevu pre kráľa a únos princa. Ak nejde o mellowský kvet, neviem, o čo ide."

„A čo ak zoženú nejaký iný?"

„Prečo sú potom tu?"

Počkali ešte nejaký čas, ale nakoniec si alchymista začal uvedomovať, že možno to nestihne.

„Prekliata Salvexia," nadával potichu.

Bol si istý, že potrebuje len viac času, nič viac. Lenže ak víly neprídu do dvoch dní, nebude tu nikto, kto by ich zastavil. Celá tá bolesť, cesta, porušenie zákazu... všetko by bolo zbytočné a trpel by len kvôli hlúpemu načasovaniu. Bol si istý, že prídu, skôr či neskôr.

Sedeli s Victorom v provizórnej pozorovateľni, drevenej búdke v háji pri sídle. Strážca sa pohrával s mečom, sediac na drevenej podlahe. Tristan mu bol vďačný, že sa ani raz nesťažoval, ani raz nenavrhol, aby sa na to konečne vybodli a išli domov. Veril jeho úsudku a teórii, a to bolo viac, než by si alchymista zasluhoval. Spomenul si na zachvenie túžby po moci, ktoré zažil v tairemonskej knižnici.

Keby mal nabitý kvet, bol by nezastaviteľný. Nezaujímala ho moc, ale to, čo predstavovala. Slobodu. Konečne možnosť po rokoch ujsť, začať odznovu, ísť, kam by sa mu zachcelo. Mal rád Tairemon, Solasa, svoj nový domov, ale stále sa cítil zviazaný. Celý život venoval mágii a bez možnosti praktizovať ju bolo všetko pohodlie a neha paláca len zlatou klietkou.

Pozeral do ďalekohľadu a skúmal okolie sídla. Žiaden pohyb.

Chýbal by mu Solas a to, že konečne nebol osamelý. Tairemon mu dal priateľstvo, odpustenie a spoločnosť. Keby sa k nabitému kvetu zostal, toto by boli veci, ktoré by ho ešte držali na mieste. Koniec koncov, tie mu aj zabránili uvažovať nad cestou násilia, aby sa Salvexie zbavil. Nedokázal si predstaviť vraždu kráľa a Solasa, dvoch ľudí, ktorí mu venovali život, keď ho všetci odsudzovali na smrť.

Lenže s nabitým kvetom by nemusel ublížiť nikomu. Mohol by prelomiť Salvexiu a ujsť, nepochyboval, že by to dokázal. A ukradnúť kvet zo sídla by vedel tiež. Lenže nabiť ho... mohol zničiť polovicu Axlordu bez mihnutia oka, mal dosť moci. Nemal srdce kráľa. Ukradomky pozrel na strážcu opretého o stenu. Koľko mágie by do kvetu nabila otcovská láska?

Zhlboka sa nadýchol a zavrel oči. Takto nesmel rozmýšľať. Zaslúžil si Salvexiu aj všetko, čo znamenala. Vlastne mal dopadnúť oveľa horšie. Každý iný kráľ by ho dal bez váhania umučiť na námestí.

Túžba po slobode mu niekedy toto vedomie začierňovala.

Radšej znova skontroloval ďalekohľad.

Tentoraz zazrel v tieňoch ozdobných stromov v záhrade nejaký pohyb. Spozornel a zasyčal na Victora, že sa niečo deje. Ten okamžite prišiel k nemu.

„Sú to oni?" zašepkal.

„Sú od nás kilometer, myslíš, že ťa budú počuť?" zachechtal sa alchymista a vyslúžil si za to jeden škaredý pohľad. „Myslím... asi áno!"

Pevnejšie zovrel ďalekohľad, keď sa mu v tlmenom svetle zaleskla svetlá pokožka muža a kúsok krídla. Bola tma, nedalo sa veľmi rozoznať, čo majú so sebou ani koľko ich je.

„Ideme," zavelil a vyšli z pozorovateľne.

Nenápadne sa priblížili až k plotu okolo sídla. Videli, ako dvaja muži pobehli k stene sály so zbierkou artefaktov a potom zmizli, prepadli cez pevný múr, akoby tam ani nebol.

„Prešli cez ochranu?" spýtal sa Victor nechápavo.

„Ochrana miestnosti je o ničom," skonštatoval Tristan. „Vnútri použijú Williama, ktorý sa premení na niečo, čo magická ochrana nezachytí."

„Zviera?"

„Napríklad."

„Ako zviera zoberie kryštál?" rozmýšľal Victor. „Možno veverička..."

„Čuš, prosím ťa," prevrátil Tristan očami.

Cez okno videli len mihajúce sa tiene. Alchymista dúfal, že to nebudú mať také jednoduché, že narazia na prekážku, s ktorou nerátali. Kiež by sa každú chvíľu spustil varovný signál, ktorý by zobudil mága a donútil vílích mužov ujsť bez koristi.

Nič také sa však nestalo. Spoza okna k nim preniklo len slabé bliknutie, keď William nepochybne bez problémov prenikol magickou ochranou.

Dopekla, pomyslel si Tristan.

„Budeme musieť bojovať," oznámil Victorovi. „Nesmú za žiadnu cenu odísť s kryštálom. Ak by ma náhodou porazili, musíš zistiť, kam idú, ale tak, aby ťa nevideli. Nie ako naposledy."

„Rozkaz," zavrčal strážca podráždene.

Prebehli okolo sídla do záhrady. Pomedzi vysoké ozdobné kríky sa predieralo ťažko a stromy zacláňali výhľad na zlodejov, navyše si mohli dovoliť iba málo svetla, aby ostali nenápadní. Spozorovali ich, ako vyšli cez stenu podobne ako pri vstupe. Mali svetelný kryštál, ale tiež dávali pozor, aby ho používali čo najmenej.

Victor sa chcel rozbehnúť za nimi, ale Tristan ho zadržal. Ukázal na úzky chodník, v tme sotva viditeľný, vedúci k zadnej bráne záhrady. Prebehli po ňom a tým odrezali zlodejom spiatočnú cestu. Alchymista predpokladal, že sa budú vracať rovnako, ako prišli, keďže s prenasledovaním istotne nepočítali a táto trasa bola najrozumnejšia. Victora nechal stáť niekoľko krokov od seba za stromom s pokynmi, čo robiť, ak by sa vyskytli problémy. V podstate spočívali v tom, že sa má schovať a zistiť, kam zmizol kryštál.

Keď vyšiel pred otvorenú bránu, zhasol jediné svetlo, ktoré so sebou mal. Ocitol sa v úplnej tme osvetlenej len hviezdami. Nevidel ani na kúsok od seba, lenže ani nepotreboval. Prichystal sa na útok.

Hneď, ako sa pred ním vynorilo svetlo, vyslal prekvapivé zaklínadlo. Nie smrtiace, iba aby protivníkov zhodilo z nôh. Nechcel ublížiť Williamovi a nevedel, kde je a ako vyzerá. Záblesk osvetlil celú záhradu iba na okamih a zasa zmizol. Alchymista ustúpil o pár krokov do strany a chystal sa vyslať ďalšie kúzlo, ale na miesto, kde len pred chvíľou stál, dopadol lúč spoza brány, odtiaľ, kde by nikto nemal stáť. Prekvapene sa otočil práve vtedy, keď vílí muži vyslali na oblohu trvalé svetlo, ktoré ukázalo celú scénu v záhrade.

Tristan nestačil ani zanadávať a musel sa uhnúť niekoľkým letiacim lúčom. Niektoré odrazil obranným kúzlom, ale nepočítal s tým, že ich bude toľko. Čakal dvoch protivníkov, no zdalo sa, že ich je oveľa viac.

Utvoril okolo seba obrannú bariéru. Spotrebovávala veľa prísad, ale aspoň mohol zaujať lepšiu pozíciu a pohľadom prebehnúť situáciu.

Mužov bolo minimálne desať, boli poskrývaní v okolí brány a očividne tvorili stráž pre tých, čo boli zobrať kryštál. Tristan si v duchu vyčítal, že nerátal s tým, že budú mať domyslenú obranu. Dvaja Williama trénovali, ale ostatní čakali v Nahheine na to, aby dohliadli na bezproblémový priebeh akcie.

Netušil, či má dosť prísad na to, aby toľkých porazil. Hlavne preto, že s ním naraz nebojovali všetci, ostávali dômyselne ukrytí a vynárali sa jeden po druhom v perfektnej stratégii. Naraz by ich rýchlo porazil, takto si vyčerpá prísady. Ani na sekundu ho nepodcenili, buď preto, že vedeli, kto je, alebo jednoducho z opatrnosti.

Kryštál však musel získať stoj čo stoj. Ak ho odnesú do Targhenu, Christopher do pár dní umrie. Ak nebudú mať kryštál, budú ho musieť ešte udržať nažive, aspoň v to dúfal.

Obranu natrvalo udržať nemohol, ale zaútočil znovu, ustupujúc do tieňa stromov, kde by bol krytý pred ostatnými. Vedel, že ich neporazí, no o to ani nešlo. Stačilo by dostať kvet a zmiznúť, o Victorovi nevedia, ak chlapec nespraví hlúposť a nebude sa chcieť zapojiť do boja s mečom, nenapadnú ho. Vysielal kúzla a pritom sledoval, ktorý z mužov by mohol mať kryštál pri sebe. Niekoľkých zasiahol a zneškodnil, no musel prísady míňať uvážlivo.

Horiaca guľa ho zasiahla do pleca. Zasyčal od bolesti a mágiou zabránil šíreniu zranenia, ale stálo ho to priveľa sily, času a magického paliva. Začínala sa ho zmocňovať panika. Pôvodne si bol istý, že vyhrá. Keby tušil, koľko protivníkov tu bude, zobral by si všetky prísady, čo mal, a rozmetal by ich na kusy, jednoducho by na nich udrel najzložitejšími kúzlami, proti ktorým by sa neubránili. No bojovať na desiatich frontoch zároveň a kalkulovať, koľko čoho ešte môže použiť, bolo nad jeho sily.

Zase musel ustupovať. Rozhodol sa prejsť za bránu, kde možno nájde výhodnejšiu pozíciu, aby nebol takým ľahkým terčom. Nestihol sa však dostať ďaleko.

Z druhej strany brány sa totiž priblížilo niečo biele, žiarivé a veľké, oslepilo všetkých bojujúcich a vrhlo sa na vílích mužov. Tristan po spamätaní sa z prekvapenia spoznal jednorožca. Takže princa vystopovali až sem, a idú poňho, otázne je, či vedia o mellowskom kvete. Tristan na chvíľu ustúpil z boja a sledoval, ako jednorožec vysiela zaklínadlá, ktorým sa muži s obmedzeným množstvom prísad budú vedieť brániť iba určitý čas. Stačí, aby jednorožec dovtedy vydržal. Pomohol by mu, ale potreboval najprv vyriešiť niečo dôležitejšie. Rýchlo pohľadom bežal po jednotlivých protivníkoch, ktorí okrem kúziel bojovali aj so záhradnými rastlinami, ktoré akoby ožili a pokúšali sa ich spútať alebo zabiť. Pre kráľovnú Sopheliu bola záhrada dokonalým bojiskom.

Nakoniec našiel, koho hľadal. Prezradilo ho, že menej bojoval a viac sa kryl, dávajúc pozor na koženú tašku, ktorá mu visela cez plece. Definitívnym dôkazom bolo, keď sa niečo v jej vnútri zamrvilo. Mal tam Williama, hoci nie v ľudskej podobe, a možno aj kvet. Ak je to tak, mohol by získať obe naraz.

Tristan obišiel bojisko a zaútočil na muža v úzadí. Okamžite sa naňho zniesli kliatby všetkých ostatných, no jednorožec zrejme pochopil a väčšinu odrazil, o zvyšné sa postaral Tristan sám. Ďalším kúzlom už muža trafil do brucha, znemožnil mu dýchať a donútil ho klesnúť na kolená. Taška na pleci sa pri náraze rozhojdala, a z otvoru navrchu vybehla šialeným šprintom vydesená sivá myš. Zo všetkých síl sa rozbehla do trávy hľadajúc úkryt.

Tristan sa opäť musel brániť. Rád by Williama zastavil, no muži ho predbehli a uväznili hlodavca na zemi v klietke zo zlatých vlákien. Medzitým muž na kolenách vyslal zaklínadlo, ktoré Tristan len tak tak odrazil. Protivník však stihol vstať a vyčaroval silný prúd mágie smerom k alchymistovi. Očividne nedbal na to, koľko prísad spáli, a alchymistovi neostávalo iné, len sa brániť podobným spôsobom. Cítil, ako palivo ubúda a škrelo ho to, no poľaviť nemohol, ak chcel prežiť.

Z tieňov kríka za protivníkom sa však vynorila tmavá postava. Nikto ju nezbadal, iba Tristan, všetci ostatní boli zaujatí bojom s mágiou alebo rastlinami. Priplichtila sa k mužovi s taškou zozadu a zahnala sa mečom.

Victor však protivníka nezabil, namiesto toho preťal remeň, vďaka ktorému taška visela na pleci, a zároveň časť mužovho pleca. Výkrik prilákal pozornosť všetkých naokolo, no než by ktokoľvek stihol zareagovať, Victor uháňal späť do úkrytu s korisťou.

Dokonalý zlodej, pomyslel si Tristan. Na strážcu je ho škoda.

Zlodeji pochopili, že prehrávajú, navyše hluk a svetelné záblesky zobudili celé osadenstvo sídla, ktoré sa vyhrnulo von a smerovalo do záhrady na čele so zberateľom.

„Ústup!" zreval zranený muž, ktorý už neútočil, iba sa bránil.

Klietka okolo Williama zmizla. Myš sa najprv chcela dať na útek, no potom, čo ju zasiahlo zaklínadlo spôsobujúce bolesť, zapišťala a skrúcala sa.

Takže takto si vynucujú jeho poslušnosť. Tristan pomocou obrovskej vlny mágie prerazil mužov štít, no už bolo prineskoro na to, aby ho zabil. Myš totiž pochopila, že nemá na výber, a zmenila sa na draka.

Ešte aj jednorožec musel uhnúť z cesty, keď drak vydal z papule ohlušujúci rev a preletel krížom cez bojové pole. Všetci vílí muži sa za ten krátky čas vyšplhali alebo zniesli na jeho chrbát za pomoci krídiel. Potom vyrazil na oblohu.

„William!" ozval sa ženský výkrik, ale drak ho už nemohol počuť, bol príliš ďaleko a každým okamihom sa viac a viac strácal z dohľadu.

Svetlo zhaslo a záhradu ožaroval už len jednorožec, ktorý sa premenil do ľudskej podoby. Victor vybehol k Tristanovi s koženou taškou v ruke, Sophelia sa objavila po boku jednorožca, no nespúšťala pohľad z tmavej oblohy.

Michel nevenoval Tristanovi ani jediné slovo a vyslal omračujúce kúzlo. Alchymista ho bez zaváhania odrazil.

„Sme na rovnakej strane!" zakričal mu, no jednorožec nepočúval.

Vysielal jedno kúzlo za druhým a Tristan sa musel brániť o to aktívnejšie. Pokúšal sa jednorožca zneškodniť aspoň na chvíľu, kým mu celú situáciu s porušením Salvexie nevysvetlí. Súboj bol vyrovnaný a pravdepodobne by trval až do vyčerpania prísad alebo jednorožca, ale našťastie ich spoločníci mali viac rozumu.

„Michel, počkaj, prestaň!" zvolala Sophelia a postavila sa pred neho. Odstrčil ju nabok, ale prestal čarovať.

„Tristan," Victor chytil alchymistu za plece.

Ostali stáť oproti sebe prebodávajúc sa pohľadmi, s rukami zdvihnutými, pripravenými na útok.