Celý život je ako stroj. Nejestvujú náhody. Každá jedna udalosť má svoj dôvod..

,,Dve minúty, to nie je až taká dlhá doba,“ zamrmlal si Toren sám pre seba. ,,Budú to len dve, krátke minúty...“

Nervózne sa posadil a zahľadel sa cez obrovské sklenené okno na obzor. Stačí ak preletí pár tisícok míľ – pre jeho loď to bude hračka - a pristane na planéte Locca. Tá skúška bola úplne jednoduchá. No aj napriek tomu bol Toren nervózny. Nebál by sa, nebyť jeho schopnosti vždy všetko pokaziť.

,,Toren Nexord!“ z reproduktoru zaznel prísny hlas kapitánky Katye Coronovej. Toren by bol rád, keby ho konečne prestala takto strašiť. Keď zo zariadenia na lodi znovu zahučal kapitánkin povel, Toren takmer vyskočil z kože.

,,Priprav sa!“ rozkázal hlas v reproduktore. ,,Vzlietaš o tridsať sekúnd!“

Toren postláčal na ovládacom paneli pár gombíkov a obrovské okno sa okamžite scvrklo. Priestor sa zmenšil a sklo sa zaoblilo, takže z veľkej pilotnej lode sa stala malá stíhačka. Toren skrivil ústa do nervózneho úsmevu. Reproduktor znovu zahučal, akoby kapitánka čítala jeho myšlienky.

,,Žiadny strach, pilot Nexord, je to len skúška! Nie núdzový stav, rozumieš?“

Torena to veľmi neupokojilo, ale predsalen položil dlaň na páku. Len skúška, opakoval si. Za ktorú však budem známkovaný!

Toto budú asi najdlhšie dve minúty v jeho živote.

Zadunel signál a svetlá sa rozsvietili nazeleno. Toren zatlačil páčku dopredu a stíhačka sa vzniesla do vzduchu.

Chvíľu si myslel, že mu všetko vychádza. Riadiaci panel ho poslúchal, všetky páčky fungovali, ako mali. Kolená sa mu prestali triasť. Bezpečne obišiel nastražené prekážky. Preletel pomedzi dve žiariace tyče, vďaka ktorým vedel, že kus cesty má už za sebou. Zostávala už iba jeded a pol minúty. To zvládnem.

Toren prekĺzol stíhačkou von cez široký otvor a ocitol sa uprostred vesmíru. Doslova. Tá nádhera a súlad všetkého naokolo, vzdialených hviezd a planét ho asi nikdy neprestane udivovať. Toren stlačil gombík na ovládacom paneli a na stíhačke sa rozsvietili svetlá.

Vtom sa pred ním zjavil malý asteroid. Keď vravel malý, myslel tým  malý na pomery iných asteroidov. Ak by však odpočítal tento fakt, tak potom bol obrovský. Toren sa tak vyľakal, že na chvíľu stratil kontrolu nad stíhačkou. Loď sa zakývala a nezastaviteľne sa rútila ku asteroidu. Toren sa na poslednú chvíľu spamätal a otočil kormidlo prudkým trhnutím. Stíhačka sa naklonila doľava a tesne sa ošuchla o vznášajúci sa balvan. Loď sa rozkývala z jednej strany na druhú, no Torenovi sa ju nakoniec podarilo zase vyrovnať.

,,Áno!“ zahulákal nadšene. ,,To je moje dievča!“ potľapkal ovládací panel ako poslušného psa. Pridal rýchlosť a zase sa rútil dopredu.

Vtedy sa však stalo niečo, čo vôbec nečakal. Z ničoho nič pred ním preletela stíhačka, len o niečo väčšia, ako tá jeho. Tentoraz však nemal toľko času, aby loď obrátil. V návale zdesenia sa pokúsil aspoň zatiahnuť za jednu z páčiek, stláčal všetky možné gombíky, no tušil, že to zrejme na nič nebude. Stihol ešte zakričať: ,,Niéé!'' kým sa obe stíhačky zrazili.

Torena pri náraze hodilo dozadu o sedadlo. Počul praskanie a stíhačka sa prudko posunula doľava. Potom sa naklonila a rútila sa k zemi. Toren si uvedomil, že pod ním je planéta Locca – tá na ktorej mal pristáť. Pokúsil sa zatiahnuť za brzdu, aby aspoň spomalil pád, no zdalo sa, že sa zasekla. Loď sa krútila a padala stále rýchlejšie a rýchlejšie. Toren prižmúril oči.

Stíhačka narazila do zeme. Toren pri tom takmer stratil vedomie. Netušil, ako je možné, že žije, no bol za to neskutočne vďačný. Ostal sedieť v sedadle a snažil sa predýchať to, čo sa práve stalo. Nechcel vyjsť von, a to z jedného dôvodu – chcel sa ušetriť pohľadu na svoju milovanú loď ako leží zaborená v zemi s úplne schátralým mechanizmom. Tušil, že bude po stíhačke – všetky okná boli totiž popraskané, z ovládacieho panelu sa dymilo. Strop bol zvláštne prelomený dovnútra. Torenovi prišlo viac ľúto zničenej stíhačky, ako vlastnej boľavej hlavy.

,,Hej!“ zaznel zvonku tlmený dievčenský hlas. Toren sa pozviechal a rozhodol sa vyjsť von. Po viacerých pokusoch sa mu podarilo nadvihnúť napoly rozbitú sklenenú kupolku, ktorá pri tom zaškrípala. Prekvapil ho nával dymu a prachu. Toren sa rozkašľal a oháňajúc sa rukou sa mu podarilo nemotorne vyliezť z lode.

Najprv uvidel stíhačku – tú, s ktorou sa zrazil. Bola na tom asi podobne, ako tá jeho. Obe stíhačky vyzerali ako zmes kovového odpadu z planéty Lexit. Boli úplne zničené a Toren vedel, že znovu dokopy by ich dal jedine zázrak.

A potom uvidel to dievča. Hneď, ako ju však zbadal, znenávidel ju – hlavne odpornú fialovú farbu jej vlasov. Na hlave mala pilotské okuliare a na rukách hnedé, kožené rukavice. Vyzerala trochu ako malé dievča, no nahnevané ohníčky v jej očiach Torena hneď presvedčili, že sa v nej určite skrýva divoké zviera.

,,Čo to má znamenať?“ zavrčala. ,,Zničil si mi loď!“

V Torenovi sa prebudila zlosť. Ešte nikdy v živote nebol na nikoho tak nahnevaný. ,,Hej? Tak sa pozri na tú moju! Myslíš, že toto ešte niekedy vzlietne do vzduchu?“ stiesnene ukázal na svoju stíhačku – alebo aspoň na to, čo z nej zostalo. ,,A navyše, kvôli tebe teraz prepadnem zo skúšky!“

,,Aj tak by si nikdy neprešiel.“ vyhlásilo dievča. ,,Pilotov, ktorí ničia cudzie lode neberú.“

,,Ja že ničím cudzie lode?“ Toren cítil, akoby v ňom bublala horúca polievka alá butaé, ktorú mali v Univerzite na obed takmer každý deň. ,,To ty si mi vletela do dráhy!“

Toren usúdil, že táto hádka by mohla trvať donekonečna, preto sa radšej obrátil a smutne si prezeral zničenú stíhačku. Naklonil sa nad ovládací panel a snažil sa napraviť aspoň to málo, čo sa dalo.

,,To to necháš len tak?“ hlas dievčaťa znel tentoraz skôr zvedavo, ako nahnevane. ,,Ale vieš, že ti to len tak neprejde, však?“

Toren si vzdychol. Aj kútikom oka videl ako jej fialové vlasy vejú vo vetre. ,,Nenechám to len tak,“ opravil ju, nespúšťajúc oči z mechanizmu, ,,ak si si nevšimla, práve sa snažím dať dokopy svoju loď,“

,,Aha,“ dievča trpko prikývlo a odbehlo k svojej lodi. Tiež sa naklonilo nad panel a začalo niečo montovať. Toren sa zaškľabil a pokračoval vo svojej práci. Napriek tomu všetkému bol rád, že sa nikomu nič nestalo.

Vtom čosi nad ním zapraskalo ako zvuk z pokazenej vysielačky. Toren zdvihol zrak. Z prelomeného stropu visel reproduktor a Torena prekvapilo, že práve ten stroj prežil takúto situáciu.

,,Toren Nexord!“ zahučal z reproduktoru hlas kapitánky. ,,Okamžite sa dostav do univerzitnej kancelárie! A vezmi so sebou aj slečnu Rendonovú,“

Toren prekrútil očami. Odstúpil od stíhačky a chvíľu s pobavením sledoval fialovovlasé dievča, ako so zápalom pracuje na oprave svojej lode.

,,Hej, ty!“ zakričal na ňu. Dievča zdvihlo zrak od stíhačky. Oči jej divo žiarili od hnevu. Zastrčila si za opasok skrutkovač a prekvapene zažmurkala.

Toren vytiahol z vrecka na leteckej bunde drobné vrecúško. Nechával si ho na núdzové situácie – ako bola napríklad táto. Vo vnútri sa nachádzal prášok, ktorý vedel vytvoriť niečo ako presúvacie pole. Cezeň sa človek mohol dostať kam len chcel. Ten prášok sa síce ťažko získaval, no Toren usúdil, že ho už nebude potrebovať.

Dievča si pretrelo čelo hánkou ruky. ,,Áno?“

,,Už si niekedy cestovala cez teleport?“

Dievčina si ho podozrievavo prezrela. ,,Ty máš prášok zo Staxylu?“

Toren si nevšímal jej otázku, pretože si zrejme myslela, že ho niekde ukradol. Akoby nemal nič iné na práci len kradnúť. Samozrejme, že ho neukradol, otec mu ho doniesol zo služobnej cesty. Odvtedy si ho šetril.

Opatrne otvoril vrecúško a pokúšal sa nevnímať dievčinin napoly nahnevaný a napoly zvedavý pohľad.

,,Staxylský prášok je vzácny,“ vydala zo seba záhadne tichým hlasom, akoby tým chcela Toren o niečom presvedčiť.

,,Tak buď rada, že ti ho dovolím použiť,“ odvetil. Obsah vrecúška, drobné zelenkasté kryštáliky veľké asi ako zrnká piesku si pomaly nasypal do dlane.

,,Páni, ty mi ho dovolíš použiť,“ zatiahlo dievča ironicky. ,,A kam sa to vlastne chceš dostať? Myslím, že som to akosi prepočula. Vlastne, počkať, ani si o tom nehovoril,“ zamračilo sa.

Toren na dievčinu nechcel pozrieť, ale musel. Kapitánka chcela, aby prišla do kancelárie s ním, to znamená, že je tiež študentkou Univerzity. Toto zistenie ho vôbec nepotešilo. Namiesto odpovede opísal dlaňou s kryštálikmi veľký kruh a nechal ich pritom jemne padať cez škárky medzi prstami. Presne tam, kde sa zrniečka spojili, vznikol zelený kruh, akoby vytvorený z nejakej pohyblivej gumovej žiariacej hmoty.

Len krátko kývol dievčine, aby ho nasledovala. Nemal chuť niečo hovoriť. Nálada mu klesla asi tak o tristo stupňov, ak sa to tak dalo povedať. Bál sa, čo na to kapitánka povie, ale hlavne sa bál toho, že by sa jeho loď už nikdy nemusela dať do poriadku. A to iba kvôli jednej osobe.

,,Txarra,“ zamrmlalo si dievča akoby samo pre seba. Toren netušil, čo to znamená, preto len vkročil do vznášajúceho sa teleportačného poľa. Bol to zvláštny pocit, akoby sa vznášal uprostred ničoho. Kútikom oka ešte tesne pred tým, ako všetko zalialo svetlo, si všimol, že dievčina vstúpila dnu tiež. Toto naozaj nebude mať dobré následky.

×××

,,Každý pilot,“ zahučala kapitánka a jej hlas zarezonoval v miestnosti ako keď niekto udrie do gongu, ,,má povinnosť dávať pozor na to, kam letí. Keby sme za porušenie tohto pravidla študentov vyhadzovali,“ premerala si Torena prižmúrenými očami, ,,tak už ste obaja dávno na Lexite a zbierate odpadky,“

Toren s povzdychom pozrel na dievča stojace vedľa neho. Ako len nenávidel tie jej príšerne fialové vlasy! Koho by to napadlo, namaľovať si vlasy práve nafialovo? Dievča sa tiež pozrelo jeho smerom a pohľady sa im stretli. Oči jej blčali nenávisťou. Torenovi bolo jasné, že ju tá zrážka vôbec nemrzí – až na jej poškodenú loď.

,,Ale keďže má naša univerzita pravidlá na nižšej úrovni krutosti,“ pokračovala kapitánka, ,,dovoľujeme vám zostať.“

Toren si vydýchol úľavou. To dievča mu úplne pokazilo deň. Poslednýkrát na seba zlostne zazreli a otočili sa na odchod.

,,Ale,“ zastavila ich ešte kapitánka, ,,je jedno pravidlo, ktoré platí hlavne pre vás. Toren Nexord, Corriana Rendonová,“ kapitánka sa usmiala a Toren sa čudoval, kde v tejto situácii ten úsmev vzala, ,,sledujte si dráhu,“