"Ahoj, Oliver. Prepáč, že som tu tak dlho nebola. Celých sedem mesiacov som nenavštívila tvoj hrob. Odpusť mi. Ale asi si dokážeš predstaviť, že cintorín s nahusto poukladanými hrobmi vedľa seba nie je práve miesto, kde by som chcela navštevovať svojho manžela. Je to tu temné a pochmúrne. Ani zďaleka nezodpovedá tvojmu charakteru. Vieš, keď som tu pred siedmimi mesiacmi bola, niečo sa stalo. Bola som odhodlaná nasledovať ťa a zahynúť. Chcela som byť znovu blízko teba. Cítila som tú najprenikavejšiu mizériu, ktorá mi zabraňovala cítiť. Zanevrela som na celú svoju existenciu. Aj na Em. Stála som na ceste a čakala, kedy môj osud spečatí prvé prichádzajúce auto, ktoré by sa rútilo nezastaviteľnou rýchlosťou. Na moju smolu, alebo skôr to najväčšie šťastie, stihli dobrzdiť. Prebralo ma to. Kúsok po kúsku som sa dávala dohromady a dnes ti môžem so vztýčenou hlavou povedať, že sa môj stav razantne zmenil. Nie som na pokraji nervového zrútenia. Dokážem vidieť svetlo a pozitívne aspekty. Stretla som jedného chlapa, ktorý mi pomohol v regenerácii. Je zvláštny, zamýšľa sa nad životom, nikdy sa nesťažuje a snáď ani raz som ho nevidela v zlej nálade. Pripomína mi ťa. Podľa mňa by si si ho rozhodne obľúbil aj ty. Naša princezná má osem mesiacov. Rastie ako z vody, však? Priniesla som ti ju ukázať. Pamätáš na ten nápad s kamerou? Zrealizovala som ho. Snažím sa jej o tebe povedať čo najviac možných informácii. Naša dcéra sa musí dozvedieť, akého úžasného ocka mala. Verím, že nás práve v tomto momente vidíš a počuješ. Nemám ani len poňatia o tom, čo sa s človekom deje po jeho smrti, ale moja pozitívna stránka si nahovára, že existuje život aj po nej. Ktovie, možno sa jedného dňa tam hore znovu stretneme. Aj keď som pri tvojom hrobe nebola tak dlhý čas, myslela som na teba každý jeden deň. Naša láska mala trvať večnosť, ako by som na teba len tak mohla zabudnúť? Boh vie, že tá bolesť v mojom srdci bola neprekonateľná. Stále ju cítim. Ale postupne sa stávala znesiteľnejšou. Je pre mňa sakramentsky ťažké, prepáč za výraz, viem, že si neznášal nadávky, stáť tu a rozprávať sa s tebou bez odozvy. Nemám nič. Len prázdne ticho. Milujem ťa. Bude to tak už navždy. Bol si mojím prelomom. Mojím romantickým zaľúbeným príbehom. Bohužiaľ, každý príbeh raz musí dôjsť ku svojmu koncu. Tí vyvolení to dobojujú k šťastnému, no a my ten krajný zvyšok, my sa musíme uspokojiť s tým, čo nám bolo dané. Tak zas niekedy nabudúce. Sľubujem ti, že odteraz sem budeme chodievať častejšie. Takýmto spôsobom cítim tvoju prítomnosť. Dovidenia, Oliver Slovák, láska moja."

Položila som k jeho hrobu biele ľalie. Kvety pre kráľa. Kráľa môjho sveta. Panoval v ňom, vládol a zjednocoval. Potrebovala som tam ísť. Ťažilo ma na svedomí, že som tam tak dlho nebola. Niežeby som nechcela, nemala čas alebo by som na neho zabudla. Jednoducho som sa len bála, že to skončí rovnakým fiaskom ako naposledy. Nedôverovala som si. To je moja najväčšia chyba. Vždy potrebujem, aby ma niekto do niečoho tlačil. Nič nerobím len tak podľa vlastného uváženia. Akoby som bola naučená na povely, ktoré musím len splniť. Pretože je to jednoduchšie. Je ľahšie orientovať sa podľa navigácie a orientačných bodov. Aspoň pre mňa to tak bolo od nepamäti. Lenže s týmto prístupom je koniec. Nechcem ďalej vyčkávať na svojho dirigenta s paličkou, lepšie povedané, musím ho urobiť zo seba. Je to moja povinnosť. Akým príkladom chcem byť pre vlastnú dcéru, keď nedokážem nič urobiť bez presne nariadených povelov? Em sa musí naučiť zodpovednosti. Ja som urobila množstvo chýb, lenže aj tie sa dajú napraviť. Poslúžia vám na to vaše deti, ktorým svoje naučené lekcie predáte. Bude to ako reťazová reakcia so skúsenosťami.

Keď som tu bola naposledy, cítila som sa ako tá najrozštiepenejšia troska. Nevidela som budúcnosť, východisko, nachádzala som sa v slepej uličke. Netušila som, čo so mnou bude ďalej. Ako sa cez to všetko prenesiem a začlením do každodennej rutiny a života. Stále som naštvaná, že tu s nami nie je. Určite sa teraz nebudem hrať na hrdinku a hovoriť, že teraz už ide všetko ako po masle. To ani náhodou. Ešte stále má sprevádzajú pády a prekážky, ktorým sa bojím čeliť. V noci sa budím s plačom a každé ráno si musím prednášať duchovné motivačné predslovy, aby som sa z tej postele vôbec bola schopná postaviť, ale to všetko k tomu patrí. Znamená to, že aj napriek tomu žiaľu a bôľu na mojej duši, som odhodlaná a snažím sa o nápravu. Snaha sa cení. Každý zavŕšený deň je pre mňa maličkým víťazstvom. Osem mesiacov tu s nami nie si. Smrť je strašidelná. A čo je na tom najvtipnejšie, je to naša jediná istota. Zaručená. Nikdy nevieme, čo sa stane. S určitosťou však môžeme povedať, že sa jej nevyhneme. Zastihne nás. Niekoho skôr, iného neskôr, ale všetci sa tam jedného dňa poberieme. Tam? Neviem, či sa to dá nazvať tam. Možno je to len priesvitné vzduchoprázdno bez relatívneho času. To sa nedozvieme. Respektíve dozvieme, len už bude neskoro predať tieto informácie niekomu inému. Nevrátime sa späť do svojej životnej formy. Mal si rýchlu smrť. Ľudia hovoria, že taká je najlepšia. Že sa aspoň človek netrápi. V tvojom prípade ju neočakával nikto. Bol si zdravý ako rybička. Keby si sa len tak neocitol na tej ceste, všetko by dnes bolo inak.

Em som mala po celý čas na rukách. Počúvala moje slová a usmievala sa. Ešte netuší, čo som to tam rozprávala. Ale verím, že sa postupne naučí reagovať, keď bude počuť jeho meno. Opakujem jej aspoň každý deň, že sa jej úžasný otecko volal Oliver. Nedovolím, aby sa na neho zabudlo. Práve z tohto dôvodu nosím našu obrúčku. Som vydatá žena. Viem, že sme si sľúbili až kým nás smrť nerozdelí, ale ja jednoducho nie som pripravená zvliecť si ju z prsta. Je nádherná. Na vnútornej strane sú vyryté naše iniciálky. TB + OS. Vždy som hovorila, že je mojím operačným systémom. Môj OS. Systém, ktorý vykonával základné riadenie mojej bytosti. Bez operačného systému nie je možné používať počítač, ja som bola v dobe tvojej neprítomnosti tiež nepoužiteľná. Teraz prichádzam na tom, že som skôr bola len pohodlná. Aj keď je to smutné a bolí to, v mojom tele pracuje vlastný systém. Nepotrebovala som cudzí zdroj.

"Elastína a Emka, ahojte!" zvýskla po mojom príchode do obchodu s komiksami Angelika.

"Och, toto je tu tiché miesto, ak chceš kričať, zbehni do obchodu s bábikami," odbil ju Bendži, ktorý si dramaticky zapchával uši a tváril sa namosúrene.

"Má len radosť, tú by si poznal, keby si ju raz za čas tiež vyjadroval," zastal sa jej Adam od pokladničného pultu.

"Len tak pre tvoju informáciu, ja radosť prejavujem, len nie na takej hlasitej a hysterickej úrovni."

"Angelika je len temperamentná, však? Všetci sme iní a každý prejavujeme radosť inakším spôsobom," ozvala som sa aj ja.

"Presne tak, Tamara má pravdu," prisvedčil Adam.

"Jasné, to by si nebol ty, keby si s ňou vo všetkom nesúhlasil, zbabelec," odfrkol a ponoril sa naspäť do čítania. Komiks Supermana mal prilepený až úplne na očiach, takže mu prakticky vôbec nebolo vidieť do tváre.

"Čo to malo byť s tým zbabelcom?" presunula som sa k nemu a premiestnila Em z kočíka do svojich rúk.

"Ale nič, to si nevšímaj."

"Chlapské veci?" škodoradostne som sa zasmiala.

"Niečo také," uškrnul sa a prešiel si rukou po vlasoch. Asi chcel pôsobiť frajersky, ale nakoniec to dopadlo len ako neúspešný pokus.

"A ja som si myslela, že mušketieri si nikdy neklamú a prejavujú si vernosť."

"Súvisí to s niečím, do čoho sa nie tak úplne dokážem odhodlať. Mám strach, že by to nemohlo vyjsť."

"Ty sa niečoho bojíš? Tomu neverím."

"Vidíš, nie som až taký dokonalý, ako si myslíš. Aj ja mám svojich démonov."

"To je možno pravda, ale určite sú len takí miniatúrni, bez lupy ich nevidieť. Maximálne tak pod zväčšeným sklíčkom mikroskopu."

"Takže čo by si mi poradila?" oprel sa rukami o bradu a robil pred Emou opičky s tvárou.

"Chceš to veľmi?"

"Myslím, že áno."

"Tak do toho choď. Nemáš čo stratiť," podporila som ho, stále nevediac, o čo vlastne ide.

"Nechám si to ešte prejsť hlavou. Potrebujem zvážiť všetky pre a proti."

"Dobre, len mi daj vedieť, keď sa rozhodneš."

"O tom nepochybuj. Dobre, ale teraz k inej téme, chcem si kúpiť auto, máte nejaké nápady?"

"Batmobile!" skríkol Bendži a náhlil sa od kresla ku nám dopredu.

"Teraz neviem, či žartuješ alebo si to myslel vážne. Po prvé, Batmana nemôžeš vystáť a po druhé, myslíš si snáď, že som milionár? Aj keby som rozpredal všetky svoje orgány, nikdy by som si nič také nemohol dovoliť."

"Bola to na ňom jeho jediná cool vec, nikdy som svoje nadšenie z Batmobilu neskrýval a čo sa týka tej druhej veci, pochybujem, že by bol niekto ochotný zaplatiť za tvoje orgány. A popravde, nie všetky v tvojom tele sú tvoje vlastné, takže..."

"Na začiatok by ti stačilo nejaké malé," skočila som mu do reči.

"Budem sa ešte musieť poriadne popozerať. Chcel som ísť do bazáru po práci, tak uvidím."

"Pôjdem s tebou," ponúkla som sa intuitívne.

"Naozaj?"

"Prečo nie. Aj keď teda, nesľubujem, že tam pre teba budem nejakým prínosom. V autách sa príliš nevyznám."

"Bola by si prínosom, aj keby si tam len stála a nič nehovorila," usmial sa na mňa nesmelo a zahľadel sa mi do očí. V tých jeho znovu hrali všetky farby. Modrá, sivá, zelená. Pri zreničke sa spájajú všetky dokopy a vytvárajú neurčitý odtieň. Zaujímalo by ma, akú farbu si zvykne písať do kolónky farba očí. Píše ich tam všetky tri? Alebo sa rozhodne pre tú praktickú možnosť a označí ich ako modré? A vôbec, prečo nad tým premýšľam? Skúmam ho ako nejaký stalker.

"Ja by som ti určite poradila nejaké chutnučké... ako má Tamara, len v roztomilej ružovej!" prehovorila k nám aj Angelika a zastala si hneď vedľa Bendžiho.

"No to som si mohol myslieť, že jej poradíš niečo v tej nechutnej ružovej," prekrútil očami a zaškeril sa Bendži.

"Máš nejaký problém s ružovou? Je nežná, sladká, priateľská a hravá."

"A zároveň nehorázne gýčová a ženská."

"Takže som podľa teba gýčová?" založila si ruky v bok a ohrnula nosom.

"Á..." otváral ústa, ale Adam ho stihol rýchlo zastaviť.

"Ále nie, určite si to o tebe nemyslí. On to hovoril len tak vo všeobecnosti, v skutočnosti mi povedal, že sa mu tá ružová na tebe nesmierne páči. Že vraj sa ti hodí."

"Čože? To som..."

"Áno, aj ja som to počula. Naozaj to povedal," prisviedčala som aj ja a obaja sme mali čo robiť, aby sme sa nezačali pučiť od smiechu.

"Och, to je také milé. Ja som vedela, že ty tú odmeranosť len hráš," stisla ho do objatia a silno stláčala. Bendži pri nej len nehybne stál a hádzal na nás dvoch tie najzlomyseľnejšie výrazy, aké si len dokážete predstaviť. Prebodával nás pohľadom.

"Toto nám dá pekne vyžrať," zašepkala som, keď sa od nás vzdialili.

"Ale stálo to za to, nie?" pobavene ceril zubami.

"Nebudem klamať, áno. Je nad slnko jasné, že tí dvaja raz skončia spolu."

"Prečo si myslíš?"

"Rozumejú si. Aj keď sa to Bendži snaží všemožne tajiť, vidím na ňom, ako mu je s ňou dobre. Diskutujú spolu o rôznych témach a pozri sa na neho, je jediným dievčaťom, s ktorým je ochotný diskutovať."

"Rozpráva sa aj s tebou," palcom sa škrabal po brade a prezeral si ma.

"To je iné, ja som už dospelá ženská. Nie som pre neho až tak zaujímavá."

"Pre neho možno nie," otočil sa a zašiel do skladu.

Znovu som sa mu navrhla bez toho, že by som si to predtým premyslela. Znie to, ako keby som sa mu vnucovala. Vyzniem ako zúfalá ženská alebo ohľaduplná kamarátka? Pravdepodobne je medzi tým len veľmi tenká hranica. Možno plánoval ísť s niekým iným a keď som sa už tak ochotne ponúkla, nemohol odmietnuť. Nechcem, aby si myslel, že na ňom lipnem alebo niečo také. Má povolené povedať mi nie. Nemusí súhlasiť s každou vecou, ktorú mu ponúknem. Ale sme kamaráti, pravdepodobne si lámem hlavu úplne zbytočne. Požiadal nás o pomoc, to znamená, že moju ponuku ocení. Pôjdem s ním kúpiť auto. Pomôžem mu ho vybrať. Vyvolá to opäť ďalší sled spomienok? A ak áno, prečo som vôbec ochotná sa do toho púšťať? Som naozaj ochotná pomôcť mu za cenu prinesenia bolestivých spomienok? Už to asi tak bude. Som. Povedala som si, že budem čeliť svojím démonom a toto je jedným z nich. Nemôžem sa viac vzdávať vecí len z dôvodu, že sa bojím, čo bude po nich nasledovať. Adamovi som navrhla, aby šiel do toho, čo mu prináša strach. Je načase riadiť sa vlastnými radami. Správala som sa ako pokrytec dosť dlhú dobu, nadišiel čas obete. A myslím, že Adam je človek hodný tej obete.

O piatej zavrie obchod a vydáme sa na cestu. Prišla som na aute. Em sedí vzadu v autosedačke a my dvaja sme vpredu. Vyzerá byť nervózny. Poklepkáva si nohou a pozerá sa von oknom. To ho tá kúpa auta až tak rozhodila? Alebo premýšľa nad tým rozhodnutím? Má dilemu. Ak mám byť úprimná, som trochu zvedavá, o čo sa to vlastne jedná. A tiež nemôžem prestať myslieť na Bendžiho slová. Čo myslel tým, že nie všetky orgány v jeho tele sú vlastné? Pravdepodobne len žartoval. Ako by povedali Angličania, taký menší inside joke.

"Sme na mieste," konštatovala som pri príjazde pred nízku a širokú budovu s presklenou prednou časťou.

"Ďakujem, naozaj si vašu prítomnosť vážim. Nemala už Em spať? Nerád by som jej rozhádzal harmonogram a potom by ste..."

"Adam," obrátila som sa k nemu a chytila ho za ruku, "kľud, nemusíš byť taký nervózny. Je to len kúpa auta, ak sa ti to tu nebude páčiť, pôjdeme sa pozrieť do nejakého iného, dobre?"

"Dobre," kývol hlavou a svojou druhou rukou prekryl tú moju.

Po asi nejakej minúte nás vyrušilo Emino roztomilé bľabotanie. Odopli sme si pásy a vyšli do predajne. Bolo to tam obrovské. Jedna veľká sála zaplnená autami od výmyslu sveta. Malé, veľké, luxusné, športové. Bude makačka niečo vybrať.

"Dobrý deň, mohli by sme nejako pomôcť?" pristavila sa pri nás mladšia žena s výrazným mejkapom a dosť vyzývavým oblečením. Už chápem, prečo sa chlapi do takýchto predajní tešia chodiť. Skvelá zámienka na obdivovanie krásnych a príťažlivých žien.

"Dobrý deň, nemám nejakú predstavu. Proste len hľadáme auto," založil rukami a pozrel sa na mňa. Hľadáme? Prečo množné číslo. Prišiel ho kúpiť pre seba, nie pre nás.

"Ale iste, pre rodinu s malým dieťatkom tu máme niekoľko dobrých kúskov," usmiala sa a viedla nás uličkami. Rodinu? Pôsobíme ako rodina? A vôbec, prečo som ju pri tom slove okamžite nezastavila a nezahriakla? My dvaja predsa rodina nie sme.