Max

„Si nervózny?" spýtala sa Tari a zapla mi zips na kombinéze.

„Nie," odvetil som okamžite. Kútik pier sa jej nadvihol v pobavenom úsmeve. „No dobre... možno trochu."

Moja prvá aj posledná prehra naštrbila moju povesť neporaziteľného. Všade som bol porovnávaný s Kellerom. A miestami aj s Erikom Whiteom. Potreboval som tento závod vyhrať, aby som si svoju povesť udržal. Kvôli mojim víťazstvám sponzori prehliadali moje žúrovanie a nie práve zriedkavé škandály. Ibaže prečo by na mňa mrhali peniazmi, ak by som prestal vyhrávať?

So svojou pretekárskou kariérou som tak skoro seknúť neplánoval. Takže som si potreboval udržať titul víťaza, záujem médií a sponzorov. Iná možnosť tu nebola.

Nasadil som si na ucho slúchadlo a zo stola som vzal ešte jedno, také isté. Podal som ho Tari. „Pomocou tohto spolu budeme môcť komunikovať. Majú ho aj moji mechanici a Sai."

„Ďakujem," usmiala sa.

Vyrušilo nás zaklopanie na pootvorené dvere. Zamračil som sa, keď som v nich uvidel Andreasa. „Máš minútku?"

Chcel som ho odmietnuť, no Tari bola rýchlejšia. „Počkám ťa dolu."

„Už si povedal Ryderovi pravdu?" nadvihol som obočie, keď Tari odišla.

„Nie," povzdychol. „Chcel som, ale zakaždým ma odbil tým, že nemá čas."

„Príjemný pocit, však?" uchechtol som sa.

Andreas ignoroval moju škodoradosť. „Poviem mu to dnes po pretekoch. Najneskôr zajtra. Máš moje slovo, Max."

„Tvoje slovo za veľa nestojí," odfrkol som.

Andreas rezignovane povzdychol. „Veľa šťastia, Maximilian."

Osamel som. Privrel som oči a z pier mi unikla nadávka. Prečo si nedá pokoj? Všetko bolo jednoduchšie, keď som ho nemal na očiach. Bolo jednoduchšie zabudnúť. Na svoju ďalšiu šancu čakal márne. Nemal som v pláne mu ju ponúknuť. Pravdepodobnosť, že by moju dôveru znovu zadupal do zeme, bola privysoká.

Schmatol som zo stola prilbu a vyšiel som pred budovu West Hillu. Prvý krát sa finále majstrovstiev konalo práve tu, v Seattli.

Tari sa na mňa usmiala. „Vyhráš to," šepla a pobozkala ma. „Viem, že áno."

„Milujem ťa, Tari," vydýchol som skôr, ako som si to stihol premyslieť.

Usmiala sa. Vzala moju tvár do dlaní a vášnivo ma pobozkala pred všetkými tými ľuďmi. Počul som mnohonásobné cvakanie fotoaparátov, no ignoroval som to. „Tiež ťa milujem, Max," zašepkala. „Či vyhráš alebo prehráš, nič sa na tom nezmení."

Ten úprimný úsmev a láskavý pohľad v očiach mi vzali akékoľvek ďalšie slová. Nezmohol som sa na viac, ako jej ten úsmev opätovať.

Jeden z komentátorov vyzval účastníkov, aby sa pripravili na štart. Nasadil som si helmu a zamieril k autu.

Po mojom boku sa objavil Sai. „Skontrolovali auto?" spýtal som sa.

„Hej. Bez najmenšej závady. Vyhraj to, O'Neil."

„Pokúsim sa," odvetil som a nasadol do auta.

Lily

„Vyhráš, Ryder," usmiala som sa. „Viem, že na to máš. Ale výhra nie je všetko."

„Budem opatrný," sľúbil s úsmevom.

Krátko ma objal predtým, než nasadol do auta. Sledovala som, ako zamieril na štartovaciu čiaru. Všimla som si Tari, ktorá nechala prejsť niekoľko pretekárov a potom zamierila ku mne. Usmiala som sa na ňu. Snažila som sa nedať najavo, že sa cítim nesvoja v prítomnosti frajerky môjho ex.

„Malcolm...?"

„Tadiaľ," mykla som bradou a zamierila k zóne vyhradenej pre sponzorov a VIP hostí, ku ktorým sme patrili aj my. Malcolm sa opieral o zábradlie s ďalekohľadom na krku. Trochu roztržito sa usmial a znovu premiestnil zrak ku štartu.

Na zvukový signál autá vyrazili. Max sa v priebehu prvého kola prebil na čelo. Za pätami mal nejakého Newyorčana a za ním nasledoval Ryder.

Malcolm sledoval jeho trasu ďalekohľadom a sem tam čosi poznamenal. Tari po mojej druhej strane rozprávala s Maxom, prevažne mu hovorila, aby sa zbytočne neponáhľal. Zdalo sa, že Max tomu slovu nerozumie. Len čo mu Newyorčan začal šliapať na päty, zrýchlil.

Prvých päť kôl sa prvé tri miesta nezmenili. Newyorčan sa snažil predbehnúť Maxa, no zároveň sa nenechal obehnúť Ryderom. Na začiatku šiesteho kola Max výrazne zrýchlil, čím získal nábeh pred Newyorčanom.

„Dopekla," vyhŕkla Tari. „Niečo je zle." Spýtavo som na ňu pozrela. Malcolm neodtŕhal oči od ďalekohľadu, ale kývnutím hlavy naznačil, že počúva. „Max neodpovedá."

„Možno mu došlo, že venovať pozornosť ženskej pri tak dôležitej jazde je strata času," odvrkol Malcolm.

Tari naňho vražedne zazrela. „Nie, vôbec nereaguje," odsekla a vytrhla Malcolmovi z rúk ďalekohľad.

„Au!" zaprotestoval Malcolm, ktorý mal remienok ďalekohľadu stále okolo krku. Podráždene čosi zavrčal a prevliekol si ho cez hlavu.

Tari si priložila ďalekohľad k očiam. Zamerala som sa na Maxa namiesto Rydera. Nezdalo sa mi, že by jej dával slúchadlo, ak by ju mal v pláne neskôr vypnúť.

Zalapala som po dychu, keď sa Max dostal do zákruty privysokou rýchlosťou. Auto sa oškrelo o mantinel a do vzduchu vyletel prúd iskier. Stratil kontrolu nad volantom a chvíľu mu trvalo, kým ju získal. Tento prešľap využili jazdci za ním. Obehol ho Newyorčan, Ryder a aj žlté porsche za ním.

„Niečo je zle," vydýchla Tari. V jej hlase bolo počuť strach. Tentoraz som s ňou súhlasila. Toto nebol Max.

„Čo to robíš, dofrasa?!" vykríkol Malcolm. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že to bolo na Rydera. Spomalil, až sa dostal na Maxovu úroveň. „Dopekla."

Malcolm sa odrazil od zábradlia a rozbehol sa preč. Zmätene som sledovala, ako uteká k jednému zo strážnikov. Čosi mu povedal a vzápätí nastúpil do svojho auta. Šokovane som sledovala, ako oceľové stĺpiky, ktoré tam boli práve preto, aby na trať nevstúpil niekto nepovolaný, klesajú do zeme. Len čo sa tak stalo, Malcolm sa vyrútil na trať. Do protismeru.

Ryder

Zabudol som dýchať, keď som zazrel Maxa pred sebou vraziť do mantinelu. Šiel prirýchlo. Auto sa pár sekúnd škrelo o mantinel a to ho spomalilo. Keď sa od neho konečne odtrhlo, nekoordinovane kĺzalo po ceste sprava doľava. To spôsobilo spomalenie. Auto predo mnou to využilo a prešmyklo sa okolo neho. Videl som žlté porsche za sebou, ktoré sa chystalo obehnúť nás všetkých. Predbehol som ho a zaradil som sa priamo pred Maxa. Auto ale bolo príliš ďaleko na to, aby som v spätnom zrkadle rozoznal, či je v poriadku.

„Čo to bolo?" ozval sa mi v uchu Malov hlas.

„Netuším. Ale niečo nie je v poriadku. Toto by sa Maxovi nestalo." Vrhol som krátky pohľad a potom som s tichým výdychom povolil plynový pedál.

„Čo to robíš, dofrasa?!" oboril sa na mňa Malcolm.

„Niečo sa stalo, Mal. Nenechám ho len tak," odsekol som a preradil sa do vedľajšieho pruhu. Spomalil som natoľko, až som išiel vedľa neho. Pozrel som doprava a naše pohľady sa stretli. Zamrazilo ma, keď som zazrel paniku v jeho očiach.

Bolo to riskantné, ale aj tak som stiahol jednu ruku z volantu a na dotykovom displeji prístrojovky, ktorá bola prepojená s mojím mobilom, som vytočil Maxovo číslo.

Zdvihol to takmer okamžite. „Čo-," začal som, no prerušil ma.

„Zlyhali mi brzdy."

Srdce mi spadlo až do topánok. Malcolm, ktorý to počul, zanadával.

„Nepanikár," vydýchol som. Nebol som si istý, či to hovorím skôr sebe alebo Maxovi. „Zlož nohu z plynu."

„To som skúšal!" odsekol naštvane. Panika nad ním preberala kontrolu. „Pedál nereaguje, rovnako ako brzda. Môžem iba zrýchliť."

„Nepanikár," zopakoval som.

„Idem tam," ozval sa Malcolm.

„Dopekla," vydýchol Max so známkou paniky v hlase, keď sa v diaľke pred nami objavila zákruta. „Nevytočím to."

„Vytočíš," odsekol som. „Zvládneš to. Dýchaj, Max. Sústreď sa na cestu pred sebou. Pravý stred. Nie je to nič, čo by si už v minulosti nezvládol." Rozdiel bol v tom, že vtedy mohol kedykoľvek zabrzdiť, teraz nie.

Spomalil som a prenechal som mu celú šírku cesty. Zároveň som zablokoval auto, ktoré chcelo využiť túto situáciu.

Počul som Maxov hlasný výdych tesne predtým, než strhol volant doľava. Vypustil som z pľúc zadržiavaný kyslík, keď zákrutu zvládol.

Pred nami som zazrel známe strieborné auto rútiace sa naším smerom. „Čo to stváraš, Malcolm?!"

„Ver mi," odsekol Malcolm a v priebehu troch sekúnd sa otočil o stoosemdesiat stupňov, pričom si oškrel lak na pravej strane auta o mantinel. „Sakra. O'Neil, udržuj so mnou líniu. Za žiadnu cenu sa nepchaj k mantinelu. Pri tejto rýchlosti ťa to vyhodí do vzduchu. Doslova."

Malcolm pribrzdil a vzápätí bol tesne pred Maxom. Začul som náraz a pískanie gúm. Max vrazil do zadnej časti Malovho auta a ten sa ho brzdením snažil spomaliť. Malcolmove auto, na rozdiel od našich, nebolo odľahčené. Bola vysoká pravdepodobnosť, že by ho týmto spôsobom mohol ubrzdiť. Nie úplne, ale dosť na to, aby v najbližšej ostro sekanej zákrute nevyletel z dráhy.

A potom sa všetko pokašlalo. Pocítil som prudký náraz a trhlo mnou dopredu. Nebyť pása, ktorý ma strhol späť, preletel by som čelným sklom. Stratil som kontrolu nad autom a vedľa mňa sa zrazu zjavilo čierny ford. Kým som sa ho stihol zbaviť, znovu do mňa vrazil, tentoraz zboku. Strhlo ma doprava a pravým predkom auta som vrazil do zadnej ľavej strany toho Maxovho. Zdesene som sledoval, ako prilbou vrazil do okna na dverách a na tom sa zjavila puklina. Tú som ale už nemal šancu sledovať. Maxovo auto vrazilo do mantinelu a za obrovského škrípania vyletelo do vzduchu. Dopadlo na kapotu tesne vedľa mňa a ešte raz sa otočilo. Pokúsil som sa mu vyhnúť, ale zachytil som sa oň zadnou časťou a znovu som stratil kontrolu nad autom. Zošliapol som brzdu a auto sa za ohlušujúceho pískania otočilo okolo svojej osi. Zastalo čelom len pár centrimetrov od mantinelu.

Niekoľko sekúnd som sa spamätával a lapal po dychu. Potom som si uvedomil ticho, ktoré v aute nastalo. Max. Prudko som odopol pás a vystúpil som z auta. Po mojom boku sa objavil vydesený Malcolm.

Rozbehli sme sa k Maxovmu autu. Z motora sa dymilo a čelné sklo pokrývali vzory pavučín. Strecha bola pokrivená a na zadnej časti úplne zdemolovaná.

Max nehybne ležal na mieste vodiča s hlavou na volante. Siahol som po kľučke, no dvere sa po niekoľkých centimetroch zasekli. „Pomôž mi s tým!" okríkol som zmeraveného Malcolma. V diaľke som počul sirény záchranky.

Po chvíli dvere povolili... úplne. Malcolm odhodil kus plechu bokom a ja som sa naklonil dovnútra. S búšiacim srdcom som mu zložil prilbu a nahmatal som mu tepnu na krku. Z pľúc mi unikol zadržiavaný dych, keď som zacítil pulz.

„Ryder, myslím, že to začne horieť," vydýchol Malcolm nervózne.

Odopol som mu pás a chytil som ho popod pazuchy. Zalapal som po dychu, keď som pocítil ostrú bolesť v predlaktí. Vzápätí mi rukáv naplnila teplá tekutina. Zaťal som zuby a zdvihol som Maxa zo sedadla. Zbledol som pri pohľade na dva kusy kovu, ktoré zozadu prepichli pravý okraj sedadla. O jeden z nich som sa porezal. Druhý bol doteraz zabodnutý v Maxovom boku. Pritisol som dlaň na ranu, z ktorej začala vytekať krv. V duchu som sa modlil, aby nemal poškodenú chrbticu a vytiahol som ho von. „Pomôž mi s ním!" precedil som cez zaťaté zuby. Max bol ťažší, ako sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Malcolm ho podoprel z druhej strany a rýchlym krokom sme sa vzďaľovali od auta. Z pier mi unikla nadávka, keď dym zhustol. Vzápätí sa objavili plamene. Zrýchlil som, rovnako tak aj Malcolm. Museli sme sa dostať preč čo najskôr. O desať sekúnd neskôr sa ozval slabý výbuch a celé auto pohltili plamene.

Okolo nás preleteli tri závodné autá a hneď za nimi sanitka. Zastavila pred nami a o pár sekúnd neskôr od nás traja zdravotníci Maxa prevzali a naložili ho na nosidlá.

„Choď s nimi," vyhŕkol Malcolm. „Pôjdem za vami."

Neprítomne som prikývol a urobil tak. Dvere sanitky sa zavreli a chvíľu na to sa dala do pohybu. Upieral som pohľad na Maxa. Bol bledý, omnoho bledší ako zvyčajne. Jeho kombinéza skončila rozrezaná na kúsky, aby sa sanitári dostali k rane na boku.

„Silný otraz mozgu. Zlomené rebrá, ale bez pneumotoraxu a hemotoraxu. Objekt nezasiahol žiadne orgány, ale pravdepodobne poškodil vrátnicu alebo niektorú z väčších žíl," prehovoril jeden zo záchranárov do vysielačky. „Bude potrebovať okamžitú..." V prúde lekárskych výrazov, ktoré nasledovali, som sa úplne stratil.

„Hlavná je zablokovaná nehodou," prehovoril zrazu šofér sanitky. „Obchádzka je pridlhá. Nedostaneme sa tam skôr, ako o desať minút."

„Nájdi inú nemocnicu nablízku."

Obrátil som pozornosť k oknu a zisťoval, kde sa nachádzame. Nebolo to ďaleko od Jonathanovej kliniky. „Tá ulička vpravo," vyhŕkol som. „Rovno a potom dva kilometre doľava. Je tu súkromná onkologická klinika."

„To by šlo," pokýval hlavou sanitár. „Inú možnosť nemáme. Jay, spoj sa s nimi."

O štyri minúty neskôr zdravotníci viezli Maxa chodbami kliniky. Jonathan preletel pohľadom zo mňa na Maxa.

„Jeho meno," vyrušila ma sestrička na recepcii. Jonathan medzitým rozdával príkazy.

„Maximilian O'Neil," dostal som z seba. „Narodený v júli osemdesiatosem."

Sestra potriasla hlavou. „Nik taký tu nie je."

„Ale-," začal som, no známy hlas ma prerušil. Vedľa mňa sa objavila Lily.

„Maximilian Grayson," vyhŕkla.

Grayson?

„Dobre," prikývla sestrička a odtrhla zrak od monitoru. „Zožeňte mi A pozitív. A pozitív na sálu štyri!"

„Ja mám A pozitív," vyhŕkol Andreas, ktorý sa objavil vo dverách, so zmesou paniky a strachu v hlase. „Už som mu krv daroval. Je to môj syn."

„Za mnou!" zavelil Jonathan a vykročil smerom, kde zmizli záchranári s Maxom. Andreas ho bez námietok nasledoval.

Pred očami sa mi zahmlelo a zatackal som sa. Ktosi ma zachytil, hlasy ku mne doliehali z veľkej diaľky. Ten pocit som už zažil, a nie až tak dávno.

„Jeho ruka je..."

„...stratil veľa..."

Je to môj syn, prebehli mi hlavou Andreho slová tesne predtým, než som stratil vedomie.