Boli Vianoce. V to osudné ráno som sa zobudila skôr. Moja rodina ešte spala. Zišla som na prízemie a sadla si ku stromčeku. Pozorovala som ho. Jeho žiarivé svetielka a nádherné farby ma akoby vťahovali. Ocitla som sa vo víre farieb ...

Dopíšte zvyšok príbehu. Môže mať akúkoľvek dĺžku.

•

A zrazu som sa našla na trochu vlhkej tráve. Postavila som sa a rozhliadla sa okolo. Zistila som, že sa nachádzam na malom kopčeku, z ktorého bolo vidieť do neveľkého údolia, ak sa to údolím vôbec dalo nazvať. Čo však bolo omnoho, ale naozaj omnoho fascinujúcejšie bolo to, že to údolie som dobre poznala. Nory s okrúhlymi dverami namaľovanými väčšinou na žlto alebo zeleno, prekvitajúce záhradky a všade samá zeleň, sviežosť a pocit domova...

Chvíľu som si myslela, že som v stálej expozícii Hobitova na Novom Zélande, ale keď som si uvedomila, že tí malí ľudkovia, ktorých som videla, boli naozaj iba polovičnej výšky, došlo mi, kde som. V Stredozemi. V Grófstve. V Hobitove... Je to vôbec možné? Musela som sa štipnúť, aby som tomu uverila.

S úžasom a rastúcim nadšením som si ešte lepšie prezrela scenériu predo mnou. Oproti mne bol veľký a košatý strom. Samozrejme. Oslavný strom nad Kopcom. Pohľad mi skĺzol na lesklé zelené dvere nory, ktorá sa ním tiahla. V hlave sa mi razom vynorili desiatky obrazov, viet, slov a mnohých iných vecí, vďaka ktorým som toto miesto tak dôverne poznala... Mala som pocit, že sa každú chvíľu od šťastia rozplačem. Srdce sa mi stále viac a viac roztápalo, keď som sledovala hobitov bezstarostne si robiac svoju prácu. Všetko to bolo také nádherné, dokonale to do seba zapadalo a vytváralo dojem absolútneho pokoja a mieru. Niečo túto harmóniu jednoduchosti a šťastia však predsa len narušilo.

Zbadala som hobita, ktorý narozdiel od ostatných nebol v to jasné ráno pokojný. Práve naopak. O dušu trielil dolu chodníkom, preskočil plot a potom opäť pokračoval po starostlivo vyšliapanej cestičke. Hobiti, ktorých cestou stretol mu venovali nechápavé pohľady a možno aj za ním niečo zakričali. On si však nič nevšímal, bežal ďalej s akýmsi papierom v ruke, ktorý za ním vial ako vlajka. Bilbo...

- 𝐢'𝐦 𝐠𝐨𝐢𝐧𝐠 𝐨𝐧 𝐚𝐧 𝐚𝐝𝐯𝐞𝐧𝐭𝐮𝐫𝐞!