Dnešná výzva:
Ako na vás pôsobí obraz, ako ho vnímate? Ak máte nejaké postavy do príbehu, môžete ho opísať z ich pohľadu. Ako by ho asi vnímali? Aké by z neho mali pocity? Páči sa im? Majú radšej klasické umenie? Poprípade nejaký konkrétny druh?

Poprípade môžete vyjadriť svoje pocity v akcii (ak vyvoláte smútok, napíšete smutnú scénu, šťastie-šťastnú, hnev-bojovú atď.)

•

( ANCHOR POINT AU )

Pozerala som naňho, kým sa obliekal. Hlavou mi leteli spomienky. Na to, ako sa môj predošlý život rozpadol vďaka štyrom slovám - Clint Barton je mŕtvy. Zrazu som ostala sama. Bez tímových parťákov, bez opory. U Avengers a hlavne v SHIELDe ma už nedržalo nič. Žiadny dôvod na to, aby som ostala bol dobrým dôvodom na to, aby som odišla a presťahovala sa pomaly na opačný koniec Štátov. Tie dva roky boli neskutočne dlhé a ťažké. Ale výhodou bolo to, že som začínala od úplnej nuly, v novom prostredí, medzi novými ľuďmi. Moja minulosť ostala v New Yorku a o tom, že som pracovala s Hawkeyeom a Black Widow nevedel nikto. Keď som si zvykla na ten pocit samoty, bolo to celkom fajn. Áno, život bol fajn. Až kým som si pred jedným dňom nenašla v mobile odkaz, v ktorom zaznel hlas, o ktorom som si nemyslela, že ho ešte niekedy budem počuť. A o niekoľko hodín stál majiteľ toho hlasu v sprievode akéhosi dievčaťa pred mojimi dverami, živý a relatívne zdravý - akoby sa nič nebolo stalo...

,,Veľmi ti ďakujem, Tiffany. Neviem, čo by sme si počali, ak by si nás neprijala," Clint sa na mňa vďačne usmial.

,,Urobil by si to isté pre mňa. A pravdepodobne aj Kate," mávla som nad tým rukou.

,,Si stále rovnaká," uškrnul sa.

,,Ty tiež."

Objali sme sa. Ako veľmi mi chýbal ten pocit bezpečia a istoty. Ako veľmi mi chýbal on sám... Hoci som sa snažila ovládať sa, po pár sekundách som sa nekontrolovateľne rozplakala. To, že prišiel vo mne obnovilo toľko spomienok, ale aj bolesti, že napokon sa to muselo stať. Pustila som ho a zaborila tvár do jeho hrude. Jemne mnou kolísal a hladkal ma po ramene. Mal už odísť, ale miesto toho sa rozhodol utešiť ma. To ma dorazilo.

,,Chýbajú mi. Všetci... Chýba mi môj starý život. Chýbajú mi misie, ten adrenalín, jednoducho všetko. Ty mi chýbaš," vzlykala som.

,,Nemal som ťa nechať samú. Prepáč mi to, dievčatko."

Nebola som schopná mu odpovedať. Len som ďalej vzlykala. Napokon sa mi slzy minuli a vtedy som sa opäť cítila hrozne. Nemala som sa takto zosypať. Nie pred ním.

,,Prepáč, Clint," vymanila som sa z jeho objatia. ,,Ja... mala som sa ovládať. Už radšej choď. Kate ťa potrebuje."

Opakom rukáva som si utrela oči.

,,Myslím, že ma potrebuje niekto iný," smutne na mňa pozeral.

,,To nič. Budem v poriadku," nedala som sa a odvrátila zrak.

,,Tiffany, pozri sa na mňa," vzal mi hlavu do dlaní. Placho som mu pozrela do očí. ,,Keď to dokončíme, vrátim sa a pomôžem ti. Sľubujem."

,,Nesľubuj, čo nemôžeš splniť," šepla som.

,,Vrátim sa, sľubujem," pobozkal ma na čelo. ,,Neboj sa, dievčatko."

Prikývla som, hoci som sa reálne bála. Nie niečoho konkrétneho, ale proste som mala strach.

,,Clint. Dávaj si na seba pozor," pozrela som naňho skľúčene, keď otvoril dvere.

,,Rozkaz, kapitán," usmial sa a zaslutoval...

Nechcem povedať, že mi klamal. Ale nevrátil sa.

- 𝐞𝐯𝐞𝐫𝐲𝐛𝐨𝐝𝐲 𝐰𝐚𝐧𝐭𝐬 𝐚 𝐡𝐚𝐩𝐩𝐲 𝐞𝐧𝐝𝐢𝐧𝐠, 𝐫𝐢𝐠𝐡𝐭?
  𝐛𝐮𝐭 𝐢𝐭 𝐝𝐨𝐞𝐬𝐧'𝐭 𝐚𝐥𝐰𝐚𝐲𝐬 𝐫𝐨𝐥𝐥 𝐭𝐡𝐚𝐭 𝐰𝐚𝐲