Obzriem sa, uhladím si pokrčenú sukňu. Blúzku zapravím za jej okraj a konečne sa pozriem na neho. Stojí, chmúri sa tak, ako som ho ešte nevidela. Nervózne si upravím veci na stole a posuniem pero bližšie k sebe.

Konečne sa usmeje, odhalí tak rad bielych žiarivých zubov. Jazykom si navlhčí pery, provokuje ma.

„Môžeš začať," poviem rozochveným hlasom.

Keď otvorí tie božské ústa, spomeniem si, kde ešte len pred niekoľkými minútami boli.

Červeň stúpa cez môj krk a usadí sa mi na lícach. Zvyšok triedy pozorne počúva Petrovu odpoveď a ja som pyšná, že sa mi ho podarilo niečo naučiť.