Stlačím raz, druhýkrát. Pohľad upriem pred seba a neúnavným klipkaním sa snažím rozohnať tie slzy zradkyne.

Nič sa nedeje. Vari nefunguje? Prečo neprichádza?

Moja domýšľavosť pracuje na plné obrátky a mozog produkuje jednu horšiu teóriu, než tú predchádzajúcu.

Upokoj sa, vravím sama sebe, ale nič nepomáha.

Na chrbte ma tlačí vak, je v ňom celý môj život. Je to smiešne, v jednom vaku nesiem všetko. Oblečenie, kozmetiku, nôž na sebaobranu.

Neotvára.

A ja v tejto chvíli myslím len na jedno. Útek. Od neho, od minulosti.

Otočím sa a pomalými krokmi odchádzam. V zámku zarachotí kľúč, no ja sa už neobzriem.