Jednu z dvanástich stoličiek v tomto momente obsadzuje moje útle telo. Tvár mi zakrývajú husté, kučeravé vlasy, dlaňami si neustále šúcham stehná, ktoré zakrýva hrubá džínsovina a čakám, kým terapia oficiálne začne.

Popravde netuším, prečo som tu. Prvýkrát som sa s doktorom Humphreym stretla v jeho ordinácii. Mama mala pocit, že by som o mojej chorobe a pocitoch mala s niekým hovoriť. Lenže aký to má zmysel, keď vám aj tak nik nerozumie? 

Predstavte si, že by k vám domov prišiel Einstein na šálku čaju. Chcel by sa s vami rozprávať o kvantovej fyzike, no vy by ste mu nerozumeli. Vy by ste sa s ním chceli rozprávať, prečo máte radšej Damona ako Stefana, no on by zase nerozumel vám. 

Takto nejako to dopadlo i s doktorom Humphreym. 

A práve vďaka mne vznikla táto terapia, ktorá zatiaľ nemá meno. Sedím tu už desať minút a čakám, kým prídu ostatní jedenásti. 

Mimochodom, skoro by som zabudla. Volám sa Ocean a trpím aspergerovým syndrómom. Teší ma a dúfam, že pohodlne sedíte, pretože náš príbeh sa práve začína.

★