Presne šesť minút po mne do miestnosti vkročil môj spolužiak, Roosvelt. Ako som sa neskôr dozvedela, jeho brat sa volá Abraham, takže jeho rodičia majú očividne záľubu pomenovávať svoje deti po amerických prezidentoch. 

Roosvelt vyzerá presne ako všetci chlapci v jeho veku. Výškou by sa mohol rovnať soche menovca jeho brata vo Washingtone, atletickú postavu zakrývalo šatstvo výhradne čiernej farby a pohľadom farby toho najčistejšieho oceánu prebehol po všetkých v miestnosti. 

Teda iba po mne. 

S Roosveltom sa poznám už od základnej školy, no nikdy sme sa spolu príliš nepriatelili. A možno práve preto som netušila, že Roosvelt trpí nejakou psychickou chorobou. 

Podišiel k stoličke po mojej pravej strane, ktorá však bola v bezpečnej vzdialenosti odo mňa a tak môj dych ostal pokojný. Sadol si a bez slova sa na mňa zahľadel. Čakala som, že sa spýta, čo tu robím, no on len hľadel. Bez slova, bez toho, aby sa na jeho tvári mihol jediný sval. 

„Ja som Roosvelt. Poznáme sa?"

Idiot.

★