„Takže, utvorte dvojice podľa vlastnej vôle a potom poviem, čo ďalej."

Ostala som sedieť, zatiaľ čo všetci sa postavili a vznikol jeden veľký chaos. Bola som pripravená spojiť sa s tým, kto ostane, no tento plán zlyhal ani nie minútu po tom. „Chase môže byť sám so sebou."

Nechápavo som zdvihla pohľad a zbadala som Roosvelta, s kapucňou opäť na hlave. Na perách mu sídlil jemný úškrn a po chvíli sa naklonil k môjmu uchu, čo mi spôsobilo zimomriavky po celom tele. „Chápeš... Schizofrenik."

Za smiech, ktorý mi vyšiel z úst, som sa cítila zle. Roosvelt sa ku mne pridal a hodnú chvíľu sme sa smial bohvie, na čom. Po chvíli jeho tvár zvážnela a odsunul sa späť do svojej osobnej zóny. „Čakáš na niekoho?"

„Prosím?"

„Či čakáš na svoju dvojicu."

„Vyzerám ako niekto, kto chce byť s niekým v dvojici?"

Roosvelt otvoril ústa, no v poslednej chvíli ich opäť zavrel a chvíľu ostal ticho sedieť. „Tak som myslel, že by sme mohli byť spolu..."

„Zvláštne, že pred asi hodinou si ešte ani nevedel, kto som. Ale fajn, Roosvelt. Môžme byť dvojica."

★