„Môžme začať?"

Hlas doktora Humphreyho som spoznala i bez toho, aby som sa otočila. Ostala som nehybne sedieť s pohľadom upretým na prázdnu stoličku oproti mne. Hrdlo som mala ako jeden veľký, na silno uviazaný, uzol, ktorý mi nedodával dostatok kyslíka. 

Tento uzol sa vytvoril z jedného, jediného prostého dôvodu. Všetci jedenásti, čo sme sedeli na stoličkách, sme boli spolužiaci. Istotne sa teraz pýtate, ako je to možné? Vedzte, že keby viem, ihneď vám to poviem. 

Ako je možné, že polka našej triedy sedí na terapii, keďže pravdepodobne trpí nejakou psychickou poruchou? Pomaly som začínala pociťovať, ako sa moje ruky začali triasť. Dych sa mi zrýchľoval a v hlave som si vytvárala výhovorky, ktoré predostriem mame, prečo zajtra, a po zvyšok života, nemôžem ísť do školy. 

Roosvelt sa nenápadne priklonil k môjmu uchu, načo som ucítila jeho dych, štekliaci moju tvár. „Neboj sa, sme v tom spolu. Keď tak im všetkým vymažeme pamäť." 

Uzol sa uvoľnil a ja som sa opäť zhlboka nadýchla.

★