„Poznáme. Poznáme sa už od základnej školy, Roosvelt. Dokonca sme jeden rok bývali oproti sebe, predtým ako sme sa odsťahovali."

Chápavo prikývol, no nevyzeral, že by ma reálne chápal. Oprel sa o chrbát stoličky a po chvíli si na hlavu natiahol kapucňu. Očividne on nemal záujem poznať moje meno a tak som zopakovala jeho čin. Chýbala mi už len spomínaná kapucňa a vyzerali by sme ako dve kôpky nešťastia. 

„Ehm... Neruším? Má tu byť nejaká terapia a ja neviem, či..."

Ako na povel sme obidvaja zodvihli hlavy, načo sa nám pohľad naskytol na Avu, našu spolužiačku. Hanblivo stála, s rukami prekríženými na hrudi, pri dverách a skúmavo skákala pohľadom z jedného na druhého.

„Na tú terapiu čakáme i my dvaja, takže si tu asi správne."

Ava bola nádherná. Každým jedným pohybom sa jej zlaté vlasy húpali zo strany do strany a človek by povedal, že je to ten najšťastnejší človek chodiaci po tejto planéte. No očividne to tak nebolo, keďže sedela na jednej z dvanástich stoličiek.

Premýšľala som nad všetkými našimi spolužiakmi a vecami, ktoré o nich nevieme. Napríklad, čo také môže trápiť na prvý pohľad šťastnú Avu? A tichého Roosvelta?

★