13.07.1995, Ocean City, USA

Okamžitou reakciou na zmätený monológ Storm bol hlasný kašeľ, vychádzajúci z Fitzgeraldových úst. Ihneď sa natiahol za pohárom vody, ktorý mu ešte pred niekoľkými minútami doniesol čašník, a v rýchlosti sa snažil dostať svoj dych pod kontrolu.

Spracovať slová, ktoré sa už stratili v hluku bistra, kde trávili poslednú pol hodinu, bolo nad jeho sily. Chcel si ich spojiť dokopy, ale chcieť je jednoduchšie ako vykonať. Zdvihol pohľad od hladiny vody v pohári, ktorá bola rovnako nepokojná ako jeho vnútro, a zahľadel sa na Storm. Hľadela von oknom, pričom si okolo ukazováka obkrúcala pramienok čiernych vlasov. Bez toho, aby si to uvedomila, si hrýzla spodnú peru, nedočkavo čakajúc na jeho reakciu.

No žiadnej sa nedočkala. Fitzgerald zaryto mlčal, pričom nespúšťal svoj pohľad z jej tváre. „Prečo si pamätáš moju vôňu?"

Ani jeden z nich nečakal práve takúto otázku. Storm sa však zhlboka nadýchla a po výdychu jej neostalo nič iné, ako povedať pravdu. „Premýšľala som nad tou nocou... Stále. Síce to bol omyl, nedokázala som sa však tej spomienky zbaviť. Dúfam, že ti to nejak neuškodilo... Myslím teda, ak máš vzťah..."

„Nie, nemám. Ty?"

Storm nemohla poprieť, že chlapec, sediaci pred ňou, v nej nevyvolával žiadne emócie. No tak isto v nej vyvolával emócie i Ryder. Otázkou bolo, či sa bude riadiť rozumom, alebo srdcom. 

„Nie, ani ja nemám."