09.07.1995, Ocean City, USA

Síce bol Fitzgerald pripravený vzdorovať až do posledného výdychy, slovo prosím z úst jeho brata ho nakoniec odmäkčilo. Vystúpil z auta a snažil sa tváriť nad vecou. Avšak čím bližšie sa ocital k vchodovým dverám, tým väčší level nervozity mu koloval žilami.

„Skús sa nezložiť hneď pri príchode. Skutočne ťa potrebujem, Fitz. Skús ich nejak zabaviť, aby ti čo najviac ľudí venovalo pozornosť. Potrebujem len päť minút."

A síce prikývol na súhlas, ani po vchode dovnútra celkom nechápal tejto misii. Netrvalo to ani desať sekúnd a Douglasa už nikde nebolo. Koliečka v hlave sa mu začali krútiť ostošesť, snažiac sa vymyslieť ako zabaviť za tucet ľudí. V strede miestnosti zbadal malý, červený stolík, podobný ako majú doma. Opäť bez rozmýšľania vykročil a postavil sa naň. Nik mu nevenoval pozornosť a tak siahol po niečom, čo zaručene pritiahne pozornosť i susedov.

„P...Poviem vám vtip. Môžem?" Snažiac sa napodobniť opitý stav všetkých v miestnosti pokračoval, i keď na neho nebol namierený ani jeden priateľský pohľad. „Klop, klop."

Miestnosť ostala ponorená v tichu, ktoré prerušil až silený smiech, vychádzajúci z Fitzgeraldových úst. „Kto je?"

Niekoľko-sekundová prestávka. „Otvor!"

Opäť prestávka. „Aký otvor?"

A opäť. „Otvor, do riti!"

Niekoľko jedincov, ktorí stáli priamo pod jeho hlavou, prepuklo v smiech, no väčšina nechápala rovnako, ako Fitzgerald. Dramaticky sa uklonil a v momente, kedy zbadal Douglasa kráčať k dverám, zoskočil zo stolíka a v rýchlosti nasadli do auta.

„Si hviezda, braček."

„Nenávidím ťa, Douglas Thornton. Skutočne ťa nenávidím."