──────────── ·  ·  ·  · ➵

TW: násilie, smrť, krv

𝟑𝟑. | 𝐊𝐈𝐋𝐋 𝐓𝐇𝐄𝐌!

❝𝒘𝒉𝒐 𝒊𝒔 𝒊𝒏 𝒄𝒐𝒏𝒕𝒓𝒐𝒍?❞

3.5. 2015
JOHANNESBURG

POTICHU, OPATRNE NAŠĽAPUJÚC, ABY SOM SA VYVAROVALA ZBYTOČNÉMU HLUKU, SOM NASLEDOVALA CLINTA. Miesto, na ktorom sme sa nachádzali bola loď, ale vyzeralo to trochu ako nejaká menšia továreň. Temné priestory osvetlené slabým žltým svetlom nám poskytovali celkom dobrý úkryt a nebolo by až také zlé tam byť, ak by sa dal nejako eliminovať ten zvláštny zápach, ktorý sa šíril vzduchom.

S Clintom sme sa rozdelili, každý z nás stál na opačnom konci druhého podlažia lode, odkiaľ sme mali perfektní výhľad na veci, ktoré sa diali pod nami. Tam som videla Ultrona a dve postavy, o ktorých som nedokázala povedať, či som ich poznala, lebo stáli v tieni. Vyzeralo to však tak, že jedna postava, tá so svetlými vlasmi, bol chlapec a druhá, ktorá bola od neho o niečo nižšia, bolo dievča. Takže to boli dvojčatá Maximovovoci. S najväčšou pravdepodobnosťou. Oproti nim stáli Steve, Thor a Tony, ktorí sa sa mali postarať práve o Ultrona, zatiaľčo Clint, Natasha a ja zase o ostatných. Bruce ostal v jete, aby sa náhodou nepremenil na Hulka. A tiež tvoril zálohu, ak by sa niečo zvrtlo.

,,Všetko v poriadku, Tiffany?" v komunikátore sa mi ozval Clint. Pretočila som očami, ale neubránila som sa malému, možno trochu iritujúcemu úsmevu. Do istej miery som stále neverila tomu, že sa mi Clinta podarilo presvedčiť, aby som mohla s nimi ísť. Avšak v terajšej situácii sa im hodila každá pomoc. A aj taká, ktorá ešte nebola úplne fit, čo som im, samozrejme, radšej nepripomínala.

,,Kebyže mám horúčku alebo niečo podobné, pripútal by si ma v quinjete ku sedadlu a nebola by som tu," zhodnotila som, pozorne sledujúc situáciu dole. Zdalo sa mi, že rozhovor sa začal vyostrovať. Vytiahla som si šíp a priložila ho k tetive. Potom som blysla pohľadom na Clinta, ktorý taktiež pripravený okamžite vystreliť, sa pozrel na mňa.

,,Aj tak si myslím, že si mala ostať v posteli," ledva to dopovedal, o poschodie nižšie sa medzi Ultronom a Avengers rozpútal súboj a vzápätí sa okrem robotov ukázali aj ozbrojenci, ktorých príchodu predchádzali výstrely.

Keďže som mohla všetkých zneškodniť z diaľky a mala som z výšky prehľad o celej situácii, nehrozilo mi až také veľké nebezpečenstvo. Ostatní a hlavne trojica superhrdinov, ktorí sa postavili Ultronovi však na tom neboli až tak dobre, pretože sa ukázalo, že mladí vylepšení sa vedeli celkom obstojne biť.

,,Clint, idem nižšie pomôcť ostatným," oznámila som mu, keď som už utekala dole schodmi. Napadlo mi, či to bol naozaj taký dobrý nápad, ale keďže som sa fyzicky zatiaľ cítila v poriadku, nevidela som dôvod, prečo tam len tak stáť a čakať, kedy mi niekto príde na mušku.

,,Tiffany, ostaň, kde si. Dole pôj - ," viac som nepočula. Keď som zišla z posledného schodu, skoro som narazila do mladej tmavovlásky. Maximovova. Zachytila som pohľad jej očí, ktorých temnotu a chladný hnev zvýrazňovali tmavé očné tiene. Na moment som stuhla, prekvapená a vydesená zároveň. Už-už som chcela na ňu zaútočiť, keď zrazu zdvihla pravú ruku, okolo ktorej sa jej vlnili červené chumáčiky podobné hmle. Jemne mávla rukou smerom k mojej hlave. Posledné, čo som si pamätala bolo to, že aj v jej očiach sa zablysol červenkastý svit.

Našla som sa na tom istom mieste asi o zlomok sekundy neskôr. Maximovovej nikde nebolo. Všetko som vnímala akoby cez clonu alebo niečo podobné, zvuky okolitého boja som počula len tlmene. Pretrela som si rukou oči, ale nepomohlo to. Pozorne som sa rozhliadla. Kúsok odo mňa som zbadala vysokú tmavú postavu. Automaticky som sa načiahla do tulca po šíp, ale ruka mi na polceste k nemu znehybnela. Z tieňa ku mne pristúpil Ultron.

Chvíľu sa na mňa pozeral. V červených očiach mal výsostnú spokojnosť s tým, že som sa ho bála. Vedela som, že vedel o mojom strachu. Vôbec som však nechápala, prečo som tam len tak postávala a rozmýšľala nad takými vecami, keď som naňho mohla už dávno zaútočiť. Mohla. Alebo skôr chcela, ale nemohla. Nech som sa totiž akokoľvek snažila prinútiť svoju ruku, aby vytiahla šíp, za ten svet to nechcela urobiť.

,,Zabi ich. Sú to zradcovia a klamári," prikázal mi Ultron svojím mrazivo chladným hlasom, až mi po chrbte prebehli zimomriavky. Ukázal na ľudí okolo mňa. Keď som obzrela smerom, ktorým ukazoval, videla som len Avengers. Všetci ostatní vrátane dvojčiat jednoducho zmizli.

,,Ale veď to sú Avengers," zamračila som sa a zmätená sa pozrela na robota. Moje oponovanie však bola len neškodná námietka a nie vyhlásenie niečoho, čo som rozhodne nemala v pláne urobiť.

,,Sú to zradcovia a klamári," zopakoval pomaly, kladúc dôraz na každé slovo. S hrôzou som zistila, že hoci som to chcela, nebola som schopná mu viac odporovať. Chcela som mu aspoň povedať, že ublížiť im ma neprinúti, ale ani to som nemohla. Keď mi ruka nedobrovoľne siahla po šíp, začínala som byť zúfalá. Čo to robím? Veď oni sú moji priatelia. A Natasha a Clint. . . Nemôžem ich zabiť.

Vystrelila som na Thora, ktorý mi prvý padol do oka. Trafila som ho zazdu do krku, na miesto, ktoré mal nechránené. Zviezol sa na zem. S rozšírenými očami a zatajeným dychom som hľadela na jeho telo, okolo ktorého sa začínala tvoriť mláčka krvi. Hneď som si spomenula na Billyho, na to ako som vravela Clintovi, že nechcem zabíjať. Moja prvá myšlienka bola odhodiť luk, ale nedokázala som svoje ruky donútiť k tomu, aby to urobili.

,,Nie, ja nechcem. Prosím," obrátila som sa na Ultrona, keď som zamierila na Stevea. Cítila som, ako ma v očiach štípali slzy.

,,Musíš. Jednoducho ich zabiješ. Tak si vycvičná a tak znie rozkaz," hlas mal tvrdý a istý, akoby hovoril nejaké zaklínadlo. Na moje nešťastie to aj tak pôsobilo. Moje telo ma vôbec neposlúchalo. Zase som zamierila. V momente, kedy som išla vystreliť ma však niekto zvalil na zem.

,,Čo to stváraš? Zbláznila si sa?" Tony mal dole plechovú masku a vyjavene na mňa pozeral. Zdvihla som sa na lakte, snažiac sa lapiť dych, ktorý mi Stark takmer vyrazil. Keď sa mi to podarilo a postavila som sa, hlava sa mi trochu točila, ale aj tak som zaregistrovala, že Ultron zmizol.

,,Do toho ťa nič, plechovica," odvetila som Starkovi, prepaľujúc ho pohľadom. Pousmiala som sa, vychutnávajúc si jasný zmätok, ktorý sa mu zračil v tvári. Spomenula som si na rozkaz. Zabiť.

,,Plechovica? Toto sa mi nepáči, čo sa - ," nestihol dopovedať, pretože som mu šľahla lukom medzi oči. Skôr než sa stihol pozbierať mu v reaktore trčali dva šípy. Nastal menší výbuch a oboch nás odhodilo. Bleskovo som vyskočila na nohy. Zdola na mňa podozrievavo hľadel Steve.

,,Barton, Romanovova, Tiffany je - ," ozvalo sa mi v sluchátku. Ďalej sa však Steve nedostal. Môj šíp sa mu zavŕtal do hrude, priamo do srdca. Zložila som luk a začala sa obzerať po dvoch zostávajúcich superhrdinoch.

Ako na zavolanie sa zrazu predo mnou objavila Natasha. Chvíľu som si ju skúmavo obzerala, akoby moja túžba vidieť Avengers mŕtvych, ustúpila. Vedela som však, že to tak nebolo. Chcela som si len dobre zapamätať jej tvár predtým, ako ukončím život slávnej Black Widow. Vtedy mi zozadu niekto podkopol nohy. Otočila som sa a zbadala Clinta, ako na mňa miery šípom.

,,Dievčatko, vieš, že ti nechcem ublížiť. Nenúť ma k tomu," snažil sa pôsobiť rozhodne, ale ruky sa mu mierne triasli a v očiach mal neistotu. Posadila som sa, hľadiac mu priamo do očí.

,,Ale budeš musieť."

Rýchlym pohybom som vytiahla zbraň a strelila som mu do ramena. Luk mu vypadol z rúk. Trejúc si zasiahnuté miesto o pár krokov ustúpil. O zlomok sekundy neskôr som už stála pred Widow, ktorú útok zaskočil natoľko, že nestihla na mňa namieriť, hoci pištoľ držala v ruke. Vtedy som si uvedomila, že tu nešlo iba o plnenie rozkazu a robenie toho, v čom ma cvičili. Páčilo sa mi to. Vidieť, ako moji nepriatelia jeden po druhom padali, zachytiť náznak desu a prekvapenie v ich očiach tesne predtým, ako naposledy vydýchli.

,,Прощай, Черная вдова," zatiahla som. Zarachotili možno tri výstrely, keď do mňa niekto zboku narazil a s neočakávanou silou ma pritlačil o stenu, takže som pustila pištoľ. Keď som zdvihla zrak, zbadala som Bartona, ktorému z ramena tiekol pramienok krvi.

,,Prestaň! Pozri sa, čo si urobila! Všetkých si zabila!" prebodával ma pohľadom. Stále v ňom však mal to zrnko neistoty. Vlastne, celý si bol neistý tým, čo robil.

Chladne som sa usmiala. Zalial ma nesmierne slastný pocit, keď som si uvedomila, že pánom nad touto situáciou som bola ja. On mi nebol schopný ublížiť, ani keby to chcel neviem ako veľmi. Nepáčilo sa mu už len to, že proti mne musel takto rázne zakročiť. Nemal v záujme brániť sa s takou vervou, aby si zaručil to, že prežije. Vlastne proti mne nechcel vôbec bojovať. Takže moja posledná obeť sa mi vlastne vzdala úplne dobrovoľne.

,,Viem. A ty budeš posledný," vychutnala som si pohľad do jeho dokonale zmätených očí tesne predtým, ako ich svit mal pohasnúť. Spoza opaska som vytrhla nôž a až po rukoväť som mu ho zabodla do hrude. Pridusene zhíkol a v automatickom geste chytil rukoväť zbrane, ktorá mu prenikla telom. So zastretým pohľadom plným šoku a nevyslovenou otázkou prečo pozrel najskôr na ňu a potom na mňa.

,,Mal si radšej bojovať," pousmiala som sa. Vytiahla som mu nôž z rany, ale len čo mu z úst vyletel vzdych plný úľavy, bodla som ho druhýkrát, tentoraz len kúsok od srdca, ale možno som ho aj zasiahla. Zatlačila som na nôž, aby prenikol ešte hlbšie. Zovrelo mu hrudník, zadržal dych. Na chvíľu som pustila nôž a položila som mu ruku na srdce. Bilo silno ako zvon, ale nepravidelne, akoby miestami nezvládalo nápor bolesti, ktorá mu pulzovala telom. V každom jeho údere som tú bolesť cítila stále jasnejšie.

,,Takto sa cítiš, keď sa na teba vykašle niekto, komu veríš," zašepkala som, pozerajúc mu do tváre, ale on len tupo hľadel pred seba. Nechcela som ho zabiť hneď a rýchlo a tak som hladkým potiahnutím nôž vytiahla. Vtedy mu zovretie na hrudi povolilo a keď vydýchol, z úst mu na tričko vytiekla krv. Ako začal kašľať, pritlačil si rukou na hrudník a mimovoľne urobil krok dopredu, strácajúc rovnováhu. Uhla som mu z cesty a vzápätí sa zvalil na zem.

S vypätím síl sa prevalil na chrbát a snažil sa krvácanie spomaliť tým, že si na rany pritlačil obe ruky, ale nemalo to význam. Hrudník sa mu prudko dvíhal v snahe nabrať do pľúc vzduch, avšak miesto toho sa len dusil krvou, ktorá sa mu hromadila v ústach a zároveň závratnou rýchlosťou unikala z jeho tela a vytvárala okolo neho tmavočervenú mláku. V agónii trochu otočil hlavu a uprel svoj pohľad na mňa. Hoci sa pozeral na mňa, vedela som, že ma v skutočnosti nevidel.

Hruď sa mu kŕčovito zdvihla a tvár sa mu skrivila bolesťou. Obrátil hlavu k stropu, ľavou rukou si silno tlačiac na ranu pri srdci. Oči mal rozšírené, ale nebola som si istá, či to bolo bolesťou alebo tým, že mu ostávali už len sekundy. Výraz, ktorý mal v tvári som poznala až priveľmi dobre - vyjadroval posledný odpor človeka, ktorého osud už bol spečatený, ale nehodlal sa mu poddať.

Chvíľu to aj naozaj vyzeralo, že ešte bude bojovať. Ale napokon to prišlo skôr, nečakane - nešlo ani o hlboký, pokojný výdych a pocit úľavy, ktorý prišiel po minútach intenzívnej bolesti. Chcel sa nadýchnuť, keď vtedy mu z úst vyletel slabý ston, odrážajúci novú vlnu bolesti, ktorú som mu videla v očiach, hruď mu klesla a jeho napäté telo zostalo nehybné.

Spokojná s tým, že som svoju úlohu splnila som sa usmiala sama pre seba a začala sa obzerať po Ultronovi, očakávajúc, že teraz by sa mal opäť ukázať.

,,Výborne, dievčatko," počula som ho skôr, ako som ho zbadala. Stál za Black Widow. ,,Teraz sa pozrieme, čo si vlastne urobila."

Zablyslo sa. Akási clona, ktorú som si síce dovtedy neuvedomovala, ale teraz som vedela, že nado mnou visela, zmizla. Zatočila sa mi hlava a chrbtom som narazila do steny. Len čo sa mi pohľad rozjasnil a obzrela som sa, s nevýslovnou hrôzou som zistila, že pri nohách mi ležal Clint a vedľa neho v kaluži krvi Nat. Rukou som si zakryla ústa, aby som nevykríkla. Priskočila som ku Clintovi a zatriasla ním.

,,Clint, Clint! Preber sa!" v zúfalstve som naňho volala. Nereagoval. Chytila som ho za ruku a snažila sa mu nahmatať tep. Nepodarilo sa mi to. Hrudník mal celý krvavý a preto som chvíľu váhala, kým som mu priložila dlaň aj na srdce. Ani vtedy som však nepocítila jeho tlkot. Bol mŕtvy.

Na moment som mala pocit, že čas zastal. Cítila som len slzy, ktoré ma pálili v očiach. A cítila som prázdnotu. Hrozný pocit samoty, ktorý ma na niekoľko okamihov paralyzoval. Akoby len z diaľky som sa pozerala na jeho bezvládne telo, ktoré ležalo predo mnou. Vedela som, že len nedávno bojoval o život, hoci som si nepamätala, čo presne sa stalo. A preto ma teraz jeho smrť tak desila.

,,Prosím, Clint. . . preber sa," trasúcou sa rukou som ho pohladkala po tvári. Zúfalo som túžila po tom, aby sa pohol, usmial alebo urobil čokoľvek iné, čím by mi dal najavo, že ma počul. Nedostala som však žiadnu odpoveď.

Ani som si neuvedomila, kedy sa to stalo, ale zrazu som si všimla, že som mala ľavú ruku položenú na jeho hrudi. Stále som pod dlaňou cítila slabé teplo lepkavej krvi, hoci tvár mal studenú a strašne bledú. Chvíľu som pohľadom hypnotizovala svoju ruku a čakala som, kedy uvidím a pocítim, že sa zdvihla. Aspoň o maličký kúsok. Keď som nič necítila, posunula som mu ruku na srdce. Chcela som zachytiť aspoň jeden jeho úder, aby som vedela, že toto nie je pravda. Že v skutočnosti žije.

Cítila som nesmiernu úzkosť, ktorá má postupne pohlcovala. Vnímala som, že sa celá trasiem, že mi srdce bije ako keby som odbehla maratón, že mu zvieram krvou nasiaknutý oblek tak silno, až mi zbeleli hánky. Vnímala som to, ale nevedela som s tým nič urobiť. Nebola som schopná normálne uvažovať. Zalieval ma rovnaký desivý pocit ako pri nočných morách. Teraz som sa však nemala, kde skryť, nebol nikto, kto by ma upokojil.

,,Nie, nie, nie! Preber sa! Prosím, preber sa!" vzlykala som. Nemohol byť preč. Nemohol odísť. Nemohol ma tu nechať, takto ma opustiť. ,,Prosím. . ."

Silno som zažmúrila oči, aby som potlačila nový príval sĺz, ale aj tak mi pár kvapiek stieklo po líci. Z hrdla sa mi vydral hlasný vzlyk. Mala som pocit, že mi pukne srdce. Nemohla som sa nadýchnuť bez toho, aby som necítila bolesť, ktorá mi zvierala hruď. Potláčané slzy mi začali nekontrolovateľne stekať po tvári. Pomaly, premožená desom som sa od neho odtiahla a plačúc som sa na neho pozerala, pričom som sa silno chvela.

,,Čo si to urobil?" dostala som zo seba pomedzi vzlyky otázku mierenú smerom k Ultronovi. Nedokázala som sa však prinútiť, aby som sa na neho pozrela. Pohľadom som visela na Clintových doširoka otvorených očiach, ktoré meravo hľadeli do výšky, kde bolo niekde nad temnotou lode belasé nebo.

,,Ja? Ja som neurobil nič. To ty si ich zabila."

Tie slová mi zneli v hlave stále dookola ako ozvena. Spomenula som si. Na smrť ostatných Avengers. Na to, že som ich zabila ja. Jedného po druhom. Nat. Clinta. Chladnokrvne. Ako nejaká beštia.

Odtiahla som sa od Clinta ešte ďalej a chrbtom som sa oprela o stenu. Rukami som si objala kolená a oprela si o ne čelo len preto, aby som sa nemusela viac pozerať na mŕtvoly dvoch agentov. Otriasali mnou vzlyky. Netušila som, či to bol sen alebo skutočnosť. Nechcela som to však ani vedieť. Na oboje to bolo príliš kruté, ale zároveň to bolo všetko také reálne, že som sa bála, či by to nemohla byť pravda.

,,Dievčatko. . . Tiffany, pozri sa na mňa," ozval sa zrazu Clintov hlas. Stuhla som, uvažujúc nad tým, či to naozaj povedal on. Či som si to len nenahovárala. Keď som však pocítila, ako ma pohladkal po ramene, ustráchane som zdvihla hlavu. Naozaj pri mne kľačal Hawkeye. Živý.

,,Čo ti to urobila?" hlesol. Odrhnul mi z tváre vlasy a založil mi ich za ucho. Keď to urobil, uvidela som jeho hrudník. Nebol celý od krvi. Odvážila som sa mu pozrieť do tváre. Nebola mŕtvolne biela, len ustarostená. Nechápala som, ako to bolo možné, ale aj tak som pocítila značnú úľavu.

,,Clint, ty žiješ," šepla som udivene si ho prezerajúc, aby som si bola na sto percent istá, že bol skutočne v poriadku. Ak by som nebola v takom šoku, pravdepodobne by som sa mu hneď vrhla okolo krku a vyobjímala ho.

,,Áno, dievčatko. Nič mi nie je," pousmial sa.

,,A ostatní? Ja. . . musela som vás zabiť. Nemohla som sa tomu brániť," zrazu som si uvedomila, že toto, čo sa dialo, nemohla byť pravda. Nemohla som všetkých zabiť a Clint by ako zázrakom prežil bodnutie do hrude. Len som si to nahovárala, lebo som si nechcela pripustiť, že som bola zodpovedná za ich smrť. Znova som sa rozplakala.

,,Hej, Tiffany, Tiffany. . . čo sa deje?" Clint alebo ktokoľvek iný to bol mi priložil dlaň ku tvári, čo ma donútilo zdvihnúť hlavu.

,,Nie je to pravda. Si mŕtvy. Zabila som ťa," vzlykala som, poriadne si ani neuvedomujúc, čo som vlastne hovorila. Chcela som, aby to prestalo. Všetko. Toto nemohla byť skutočnosť. Nemohla som všetkých zabiť a teraz sa tu rozprávať s Clintovým duchom, ktorý vyzeral presne tak isto ako ozajstný Clint.

,,Som v poriadku, Tiffany. Nič mi nie je, nič si mi neurobila," snažil sa so mnou udržať očný kontakt a keď som jeho pohľadu uhla, nadvihol mi bradu.

,,Bol to iba sen. Nič z toho sa nestalo," vytrvalo sa ma pokúšal upokojiť. Pokrútila som hlavou. Ruku som si položila na ústa, aby som stlmila svoje vzlyky. Nevládala som. Bol mŕtvy, zabila som ho. Toto nebola pravda, znelo mi v hlave stále dookola. Presne som si pamätala to, ako som ho prebodla. Videla som ho umierať v bolesti, ako sa dusil vlastnou krvou. Všade bola krv.

Napokon som to vzdala a keď ma objal okolo pliec, klesla som mu do náručia. Čakala som, že sa v tom momente rozplynie a ja ostanem sama. Namiesto toho ma však pevne objal.

,,Bol to iba sen, dievčatko. Nič viac. Iba sen," hladkal ma po chrbte. Po niekoľkých sekúnd toho najsilnejšieho plaču sa mi však trochu uľavilo. Keď som sa sústredila len na jeho hlas, pomaličky ma zaplavoval známy pocit bezpečia, ktorý vyháňal môj strach. Vtedy som si už bola takmer istá, že išlo iba o sen a on naozaj žil.

To ako som sa dostala do quinjetu, som si pamätala iba matne. Vedela som len to, že mi pritom pomáhal Clint a že akonáhle ma tam doviedol a usadil na sedadlo, odišiel pomôcť ostatným. S hlavou opretou o stenu jetu a pramienkami sĺz tečúcimi po tvári, rukami objímajúc samú seba akoby som sa chcela chrániť pred svetom, hoci som vedela, že som bola úplne bezmocná, som čakala, kým sa vrátia. To čakanie mi prišlo ako večnosť, počas ktorej som si nebola miestami istá, čo bola skutočnosť a čo nie.

O tom, že som nikomu z Avengers neublížila som sa presvedčila až vtedy, keď sa vrátili a Clint sa posadil vedľa mňa, podávajúc mi nejakú mikinu a fľašu vody. Mala som chuť ho vyobjímať, ale bola som príliš slabá na to, aby som to urobila. Keď som si mikinu išla obliecť, došlo mi, že som na chrbte stále mala tulec. A že luk bol položený vedľa mňa. Zložila som si tulec a mikinu si obliekla. Vodu som však odmietla, lebo som veľmi silno predpokladala, že ak by som do seba dostala akékoľvek jedlo alebo vodu, instantne by som to dostala zo seba von. A to bolo to posledné, čo som chcela. Clint pri mne ešte chvíľu ostal a napokon ma prinútil, aby som vypila aspoň pár hltov, z ktorých mi našťastie nič nebolo. Keď odišiel, opäť som si oprela hlavu o stenu jetu a neprítomne hľadela pred seba. Znova ma bolelo hrdlo a bola som veľmi unavená, ale bála som sa zaspať. Vždy, keď som zavrela oči, videla som Clinta s nožom v hrudi a ostatných Avengers popravených podobným spôsobom.

,,PREPÁČ, DIEVČATKO, NECHCEL SOM ŤA ZOBUDIŤ," ospravedlnil sa mi Clint, len čo som sa pomrvila a uprela naňho rozospatý pohľad. Úprimne, dúfala som, že ak zaspím, bude mi lepšie. Cítila som sa však ako keby ma prešiel parný valec alebo kamión alebo stádo koní alebo čokoľvek podobné. Alebo aj všetko naraz. Všetko ma bolelo, oči som mala ledva otvorené. Nehovoriac o tom, že počas spánku sa mi do snov neustále vracal Ultron a to, ako som zabila Avengers. Jedinou vecou, ktorá sa zlepšila odkedy som zaspala bolo to, že už sa mi viac nezlievala fantázia s realitou a hlavu som mala už takmer úplne čistú.

,,Nie, to je v pohode," pretrela som si oči a zívla si. Rýchlo som však oľutovala, že som mu odpovedala, pretože sa hneď dostavila stará známa bolesť hrdla. Akoby to nestačilo, zrazu ma striaslo. Chcela som si ešte vyššie zapnúť mikinu, ale zistila som, že som ju mala zapnutú už úplne. Pritiahla som si teda kolená k sebe a objala si ich, aj keď to spočiatku veľmi nepomohlo. Už mi síce nebolo vyslovene chladno, ale stále som sa trošku triasla a nemohla som sa poriadne zahriať.

,,Ako sa cítiš?" v Clintovom hlase som pocítila starostlivý podtón, ale aj obavy. Privrela som oči, uvažovala som, čo mu odpovedať. Nechcela som mu povedať, že mi je zima, lebo som vôbec nemala náladu na poučenia o tom, že keď mi nebolo dobre, mala som ostať v posteli a netrepať sa s nimi niekde do Afriky.

,,Tiffany?"

,,Dobre. Myslím," zaklamala som. Clintov skeptický pohľad, ktorý som na sebe cítila, však len potvrdzoval to, že mi neveril ani slovo.

,,Vyzeráš unavená. Nechceš si ešte pospať?" položil mi ruku na rameno. Mlčky som prikývla a ešte väčšmi som sa na sedačke schúlila do akéhosi pofiderného klbka. Opäť mi po chrbte behali zimomriavky. Clint mi priložil ruku na čelo, potom na líce. Znova sa mi dotkol hlavy a keď som ku nemu zdvihla zrak, aj on sa držal za čelo a nevyzeral práve nadšený.

,,Nechcem ti nič hovoriť, ale myslím si, že máš znova horúčku," skonštatoval.

,,Ale prosím ťa," zamrmlala som a áno, zase by som si za odpoveď najradšej vylepila facku. Prehltnúť ale bolo ešte ťažšie ako niečo povedať, takže za všetko nemohla len moja obrovská túžba po rozprávaní.

Clint dal ruku preč z môjho čela a ticho si vzdychol. Vzápätí sa postavil, prešiel do zadnej časti quinjetu a začal sa tam niekde v niečom prehrabávať, vyhýbajúc sa pritom zbytočnému hluku, aby nezobudil zvyšok tímu. Snažila som sa sústrediť na to, aby som zistila, čo hľadal, ale oči mi klipkali a šero, ktoré panovalo na palube, moje pátranie ešte zhoršovala. Keď sa Clint vrátil, v ruke držal deku, ktorú okolo mňa ovinul.

,,Rýchlovarnú kanvicu, aby som ti urobil čaj tu nanešťastie nemáme, ale aspoň nám nezamrzneš. Bruce by ti asi vedel naordinovať lepšiu liečbu, ale nechcem ho budiť, takže sa budeš musieť uspokojiť s tou mojou - keďže nemáme nič teplé, čoho by si sa mohla napiť a studené ti dávať nebudem, navrhujem, aby si sa poriadne vyspala. Ako vraví Laura, to vždy pomáha," povedal, sadajúc si naspäť vedľa mňa.

,,Ďakujem," usmiala som sa, s vďakou sa pozerajúc do tej časti jeho tváre, kde som aspoň približne rozoznávala oči.

,,Nemáš za čo, ale mala by si už naozaj ísť spať. Potrebuješ si oddýchnuť."

,,Nemôžem," pomaly som pokrútila hlavou. Keď sa mi aj podarilo zaspať, pod chvíľou som bola hore. Našťastie som sa vždy stihla zobudiť tak, že tej najhoršej časti nočnej mory som sa vyhla, ale ani to nebolo nič moc. Jednoducho som nedokázala spať bez toho, aby som sa nebudila kvôli zlým snom.

,,Stále sa bojíš toho, čo ti ukázalo to dievča?" opýtal sa ma opatrne Clint. Ako to povedal tak nahlas, tie spomienky sa mi vybavili omnoho silnejšie. Striaslo ma. Clint ma pohladkal po chrbte. Nemusela som mu vidieť do tváre, aby som vedela, že mi rozumel.

,,Myslíš, že by som bola schopná niečo také urobiť?" hlesla som a zdvihla ku nemu hlavu. Počula som, ako si vzdychol.

Vtedy, ale aj počas tých niekoľko minút, kým som čakala na príchod zvyšných Avengers, som sa cítila ako vrahyňa. Bol to taký silný pocit, že som sa musela sem-tam pozrieť na svoje ruky, aby som si bola istá, že neboli od krvi.

,,Nie, samozrejme, že nie. Ona len využila tvoj strach, vytvorila scenár, ktorý by ťa mohol vydesiť dostatočne na to, aby mala od teba pokoj," ubezpečil ma Clint.

,,Bolo to tak reálne," vyhŕkla som. Cítila som, ako ma v očiach pálili slzy. Pripomínalo mi to Billyeho smrť. Bola som obyčajný vrah.

,,Poď ku mne, dievčatko," Clint ma objal okolo pliec a privinul si ma do náručia. Položila som si hlavu na jeho rameno. Chvíľu mi trvalo, kým sa mi podarilo zavrieť oči, ale vtedy som sa cítila v bezpečí.

─── 𝐚𝐮𝐭𝐡𝐨𝐫'𝐬 𝐧𝐨𝐭𝐞

Opäť tu máme novú kapitolu, aj keď trochu neskoršie, ale aspoň nie zase o týždeň neskoršie. A dúfam, že nebola až taká drastická a nejako ste ju prežili. :D