──────────── ·  ·  ·  · ➵

𝟑𝟐. | 𝐒𝐀𝐃𝐍𝐄𝐒𝐒 𝐀𝐍𝐃 𝐀𝐍𝐆𝐄𝐑

❛𝒊𝒎𝒂𝒈𝒊𝒏𝒆 𝒃𝒂𝒓𝒕𝒐𝒏 𝒄𝒐𝒎𝒊𝒏𝒈 𝒉𝒆𝒓𝒆
𝒂𝒏𝒅 𝒇𝒊𝒏𝒅𝒊𝒏𝒈 𝒐𝒖𝒓 𝒄𝒐𝒓𝒑𝒔𝒆𝒔❜

29.8. 2013
NEW YORK

UŽ KEĎ SME IŠLI DOMOV SOM VEDELA, ŽE SA SCHYĽOVALO K BÚRKE. Bolo mu to vidieť v očiach – vždy mu to bolo vidieť v očiach. Zúrivosť. Bublajúci hnev, ktorý mohol každú chvíľu preniknúť na povrch. Nazoaj netuším, ako sa mu podarilo ostať relatívne pokojným počas celej cesty domov. Akonáhle sme ale boli doma, vykašľal sa na sebakontrolu.

Zamieril do obývačky, kde bolo v kredenci niekoľko fliaš alkoholu – väčšinou víno, keďže Margaret mala rada len to, ale našla sa tam aj whisky a tušila som, že niekde vzadu bola ukrytá aj vodka. Mike schytil najprv víno, avšak v momente ho vrátil naspäť, div že sa fľaša nerozbila a zobral si whiskey. Zvalil sa na gauč s fľaškou v jednej ruke a pohárom v druhej.

Vtedy som sa radšej stiahla do izby, pretože som netušila, ako sa bude správať, keď sa opije. Keď som však po niekoľkých minútach zdola začula najprv hlasné náreky a potom trieštenie skla, došlo mi, že toto nedopadne dobre. Rozmýšľala som, čo urobiť, či sa zamknúť alebo sa pokúsiť odísť ku Jo. Napokon som sa rozhodla, že predsa len skúsim druhú možnosť. Mikeovi by to pravdepodobne nemalo nejako vadiť, lebo som mala silný pocit, že aj tak chcel byť sám. Ešte predtým, ako som sa začala baliť som však chcela napísať Clintovi.

Ahoj, Clint. Margaret zomrela. Mikea to veľmi zobralo, je nahnevaný. Veľmi nahnevaný. Pôjdem ku Jo. Tiffany

Pár sekúnd som na správu hľadela a rozmýšľala, či by som tam mala ešte niečo dopísať. Nevedela som však čo. Nechcela som napísať, že som mala strach, lebo to by Clinta len zbytočne rozrušilo a mne by to nepomohlo. Ťukla som teda na tlačítko odoslať a vypla mobil.

,,Treba začať niečo robiť, Tiffany,” zamrmlala som si sama pre seba. Prišla som ku skrini a vytiahla z nej ruksak, do ktorého som si začala baliť veci.

Zrazu som na schodoch začula kroky. Ťažké, pomalé. Rýchlo som prešla cez izbu, vzala do ruky mobil a zapla ho, ale displej bol prázdny. Čo som však mohla čakať? Clint len málokedy odpisoval hneď. Chvíľu som sa pohrávala s myšlienkou, že niekomu zavolám. Hocikomu – či Clintovi, Jo, Matteovi alebo Nat, bolo mi to úplne jedno. Ale skôr ako som sa k tomu stihla odhodlať sa dvere otvorili a objavil sa v nich opitý Mike.

V jednej ruke zvieral fľašu s whiskey a v druhej mal zbraň. Glock. Po chrbte mi prebehol mráz, srdce mi začalo biť až niekde v krku. Ostala som stáť ako zamrznutá presne v takom postoji, v akom som bola, keď Mike vošiel – s mobilom v ruke. Mobil proti pištoli. To bol veru úžasný pomer síl. Vždy som si myslela, že Mike mal doma zbraň, ale nebola som si tým istá. Najhoršie však bolo to, že som netušila, čo som mohla od neho očakávať, keď ju zrazu držal v ruke.

,,Vieš, rozmýšľal som,” prehovoril a uprel zamyslený pohľad na pištoľ, ktorú jemne nadvihol. ,,Predstav si, že by tu prišiel Barton a našiel by naše mŕtvoly. Tvoju mŕtvolu. Mohol by sa aj zblázniť, ale nezistil by, čo sa tu stalo a hlavne by ti už nedokázal pomôcť. A ani by sa nemohol pomstiť mne, lebo by som bol tiež mŕtvy.”

,,Vedel by, že si ma zabil ty,” odhodlala som sa odpovedať mu, len aby som mu dala najavo, že sa ho nebojím. Alebo, že sa ho aspoň navonok nebojím tak veľmi, ako som sa ho bála naozaj.

Zdvihol hlavu a uprene sa na mňa zadíval, akoby ma už len tým pohľadom chcel zniesť zo sveta. V tvári sa mu zračil neprítomný, ale podráždený výraz. Oči mal červenkasté. Nebola som si istá, či to bolo od plaču alebo to nejako spôsobil alkohol, ktorého mu v krvi určite neprúdilo práve najmenej, ale rozhodne vyzeral hrozne. A s tou pištoľou aj desivo. Mimovoľne som urobila krok dozadu.

,,A čo myslíš, že by potom urobil? Myslíš si, že by mu chýbalo také hnusné dievčisko ako si ty? Bol by rád, že sa ťa zbavil! Alebo možno. . .,” upil si z fľaše akoby mu tá mala povedať, ako má zakončiť vetu, ,,. . . možno ťa má naozaj rád. Aspoň trochu. Dúfam, že hej. Chcem aby vedel, aké to je, keď stratíš niekoho, koho miluješ. Chcem, aby trpel.”

Ruka so zbraňou mu zrazu vystrelila a namierila na mňa. Oči sa mi zaliali slzami. Cítila som, ako mi bolesť jemne, ale intenzívne zvierala hruď. Clint mi sľúbil, že nedovolí, aby mi niekto ublížil. Tak kde bol teraz? Naozaj dovolí Mikeovi, aby ma zabil? Urobila som ešte jeden krok dozadu a nohou som narazila do postele.

,,Ale čo, niekto sa tu nebodaj bojí?” uchechtol sa Mike a tackavým krokom sa ku mne o kúsok priblížil. Zrazu sa dosť prudko otočil a prstom ukázal na ruksak, ktorý som mala položený vedľa otvorenej skrine. Ruka s pištoľou mu poklesla.

,,Chcela si utiecť, čo? Kam si myslíš, že by si išla? Ani sa odtiaľto nepohneš, počuješ!” okríkol ma a skôr než som stihla zareagovať, sa pre mňa nejakým nevysvetliteľne rýchlym pohybom ocitol rovno predo mnou. Fľašu takmer hodil na stôl a následne ma zdrapil za tričko a pritiahol si ma k sebe.

,,Budete trpieť. Všetci budete trpieť tak ako musím trpieť ja a ako trpela Peggy. A ty. . . ty a Barton budete prví!” zatriasol mnou. Pohľadom som visela na zbrani, ktorú držal v ruke a čakala som, kedy mi ju priloží ku spánkom. Keď to však neurobil a len ma naďalej držal, vycítila som v tom príležitosť. Strach z toho, že mi naozaj ublíži mi zvieral žalúdok silnejšie ako čokoľvek iné predtým, ale napriek tomu som si zrazu spomenula na to, že som chodila na akadémiu SHIELDu. Vedela som sa brániť. Alebo by som to aspoň mala vedieť.

Vrazila som mu kolenom medzi nohy a keď jeho zovretie povolilo, odsotila som ho od seba. Z ruky som mu vytrhla zbraň a odhodila ju za seba. Najskôr tresla o stenu a potom cez malú škárku prepadla pod moju posteľ. Mike sa však spamätal rýchlejšie, ako som to očakávala a keď som sa pokúsila prešmyknúť sa okolo neho ku dverám, zdrapol ma za lakeť a trhol mnou dozadu. Vzápätí som len kútikom oka zachytila jeho letiacu päsť a pocítila som na tvári silný úder, ktorý ma poslal k zemi. Myslela som si, že to Mikeovi stačilo, ale hneď na to som dostala ďalší úder. Pred tým nasledovným ma ako tak ubránilo to, že som odvrátila tvár a zakryla som si ju rukami.

Vtedy som sa už nedokázala ubrániť slzám. Niečo mi hovorilo, aby som sa pred Mikeom aj naďalej bránila, aby som mu nedovolila, aby si so mnou robil, čo sa mu zachcelo, ale nebola som toho schopná. Bola som paralyzovaná strachom a smútkom a. . . všetkým. Spomienkami na Margaret a na to, že som jej možno krivdila, keď som jej neverila. Pamätala som si Mikea, ktorý sa všemožne snažil, aby sme spolu aspoň nejako vychádzali a pokiaľ nemal vyslovene zlú náladu, rád žartoval. Udivovalo ma, ako sa z toho človeka stal ten človek, ktorý ma práve zbil a možno sa ešte chystal v tom pokračovať. Vedela som, že Margaret miloval viac ako kohokoľvek iného a že pre neho bude veľmi ťažké, keď odíde. Nikdy by mi však nenapadlo, že to bude niesť takto. A že sa obeťou jeho žiaľu, frustrácie, hnevu a akýchkoľvek iných emócií stanem ja.

Keď som sa po chvíli odvážila zdvihnúť pohľad, Mike stál nado mnou a v očiach mu blčal hnev, ale nevyzeral, že by ma chcel znovu udrieť. Trochu som sa narovnala a zotrela si z líc slzy. Sánka ma bolela, ledva som s ňou mohla hýbať a v ústach som cítila pachuť krvi. Vnímala som na sebe Mikeov pohľad, ktorý odo mňa ani na sekundu neodtrhol. Díval sa na mňa pohŕdavo a s nadradenosťou, akoby som bola len zbitý pes niekde v špinavej uličke pri kontajneroch.

,,Vypadni odtiaľto!” zašepkal s potláčanou zúrivosťou v hlase. Nereagovala som. Nebola som si istá, či to myslel vážne alebo sa so mnou len pohrával a v skutočnosti ma nemienil pustiť preč. To mi prišlo pravdepodobnejšie.

,,Nepočula si, zmizni!” zreval, až mnou trhlo. Vzápätí sa otočil, podišiel ku skrini a hodil po mne poloprázdny ruksak. Radšej som sa ani nepokúsila namietnuť, že som v ňom mala iba jedno tričko a spodné prádlo. Neochotne som sa zdvihla, pričom sa mi trochu zatočila hlava a prehodila si batoh na plece. Ked´som okolo Mikea prechádzala von z izby, pozorne som sa naňho dívala, aby som si bola istá, že mi neplánuje nič urobiť. Nechal ma však prejsť, akoby vôbec o nič nešlo.

Zbehla som po schodoch do predsiene, kde som sa otočila. Keď som sa ubezpečila, že Mike za mnou nešiel, obula som si tenisky a z vešiaka si zobrala mikinu, ktorú som teraz ešte nosila namiesto bundy. Vtedy mi došlo, že som nemala žiadne peniaze a ani doklady. Vrátiť sa hore do izby som si však už netrúfla. Ako som sa obzerala po predsieni a úporne rozmýšľala, čo som mala urobiť, pohľad mi skĺzol na Mikeovu vetrovku. Vo vnútornom vrecku nosieval peňaženku s kľúčmi od auta aj od domu a neraz sa stalo, že ich nevyložil. Vedela som, že som to nemala robiť. Znížiť sa na úroveň zlodeja sa mi priečilo, ale nemala som inú možnosť. Už tak som bola v dosť veľkej kaši a Mike si za to mohol sám.

Ešte raz som sa pozrela na schody a keď som tam nikoho nevidela, rýchlo som si zobrala všetko, čo mal Mike vo vrecku a vopchala si to do ruksaku. Akurát skladací nožík, ktorý tam z nejakého neznámeho dôvodu mal tiež, som si dala do vrecka. Nechala som mu tam iba kľúče od auta, lebo ak by som mu ukradla aj to, pravdepodobne by si to veľmi rýchlo všimol a naozaj som nepotrebovala, aby ma zrovna teraz naháňala polícia. Naopak, kým zistí, že mu chýba peňaženka a príde na to, že ju nemá nikde v dome, chvíľu to potrvá. To mi získa nejaký čas. Odomkla som vchodové dvere a potichu som vykĺzla do tmy.

KÝM SOM SA NEDOSTALA NA STANICU METRA, NETRÚFALA SOM SI SPOMALIŤ A ZAVOLAŤ JO, ŽE SOM SA KU NEJ CHYSTALA PRÍSŤ. Alebo povedať Clintovi o tom, čo sa stalo. Prišla som na to, že ma tvár bolela aj pri pokuse o úsmev, nieto pri rozprávaní, takže som sa tomu snažila vyhýbať, pokiaľ to len bolo možné.

Keď som prišla na zastávku linky, z ktorej mal odchádzať najskorší spoj do Brooklynu, vybrala som si mobil a otvorila kontakty. Zhodou okolností boli Joine a Clintove čísla tie posledné, na ktoré som volala. Chvíľu som sa na ne pozerala a rozhodovala sa, komu som mala zavolať prvému. Napokon som sa rozhodla pre Clinta.

Ťukla som na ikonku telefónu a priložila si mobil k uchu. Hneď pri prvom pípnutí mi srdce začalo biť rýchlejšie. Zrazu som nevedela, čo som mu vlastne chcela povedať. Keď sa zvuk, ktorý signalizoval, že telefón zvoní, ozval bez odpovede ešte ďalšie dva razy, dostala som chuť položiť a tváriť sa, že sa nič nestalo. Práve vtedy však pípanie prestalo a v telefóne sa ozval hlas:

,,Áno, dievčatko?"

,,Ahoj, Clint," vypadlo zo mňa. Vtedy sa mi primenula boľavá tvár, takže som sa neodvážila povedať niečo viac.

,,Tiffany, naozaj ma mrzí to, čo sa stalo. Až teraz som si prečítal správu, ktorú si mi poslala. Boli sme predtým s deťmi kupovať veci do školy a Lila dostala novú školskú tašku, ktorú potrebovala hneď vyskúšať, takže chvíľu trvalo, kým sme ju dostali do postele. Chcel som ti akurát zavolať. Si v poriadku? Ako to zvládaš?" v jeho hlase som zachytila starostlivý podtón. V očiach ma zaštípali slzy.

Na jednej strane som bola rada, že bol zo svojou rodinou, že spolu trávili pekný čas. Keď som si však uvedomila, že oni sledovali Lilu, ktorá sa celá nadšená promenádovala po dome s novou taškou, zatiaľčo ja som musela čeliť rozzúrenému Mikeovi, zovrelo mi srdce. Už dlho som sa necítila taká opustená. Čo som tam vlastne robila? Čo som čakala? Že sa Clint zrazu len tak zoberie a príde po mňa iba preto, že sa na mňa Mike vykašľal?

Pozrela som sa na svoj odraz v oknách metra, ktoré som nechala odísť. Dievča v roztrhaných džínsoch a mikine, s ruksakom na chrbte a kapucňou na hlave, aby som zakryla modriny na mojej tvári. Vyzerala som ako nejaký bezdomovec a vlastne som ním aj bola. Hoci som na telefóne mala človeka, ktorý mi možno mohol pomôcť, bol príliš ďaleko. Všetci boli príliš ďaleko. Bola som sama.

,,Dievčatko, je všetko v poriadku? Kde to vlastne si? Zdalo sa mi, že počujem metro," ozval sa Clint a v jeho hlase som zachytila náznak toho, že tušil, že sa stalo niečo zlé.

,,Áno. . . áno. Všetko je v poriadku. Už ale budem musieť končiť," vysúkala som zo seba. Hlas sa mi mierne chvel. Zrazu som stratila chuť povedať mu pravdu. Aj tak, čo by to pomohlo? Nič. Nemohol mi pomôcť. Len by so mnou márnil čas. Mal svoju rodinu, ktorá ho potrebovala viac ako ja.

,,Prečo? Čo sa deje?" spýtal sa naliehavo. Po líci mi zbehla slza. Chcela som čo najskôr položiť.

,,Prepáč, Clint. . . ja – "

,,Tiffany, počúvaj ma. Čo sa stalo? Prečo si v metre? Urobil Mike – "

,,Vyhodil ma z domu," prerušila som ho, ledva potláčajúc vzlyk. To, že ma predtým ešte zbil som mu nevládala povedať. Vedela som, že by som sa pritom rozplakala. A nechcela som mu plakať do telefónu, lebo by to aj tak nemalo zmysel.

Clint bol pád sekúnd ticho a pravdepodobne sa snažil predýchať nával hnevu. Keď napokon prehovoril, hlas mal pokojný, ale rozhodný:

,,Kam mám po teba prísť?"

Srdce mi vynechalo jeden úder a skôr, ako som tomu stihla zabrániť mi po lícach tiekli slzy. Nemohla som uveriť tomu, že by to naozaj urobil. Napriek tomu však moje ústa povedali niečo úplne iné, ako to, čo chcelo srdce.

,,Nie, nemusíš. . . nikam. Je veľa hodín, pôjdem ku Jo a – "

,,Nie, dievčatko. Pôjdem na najbližšie lietadlo a za pár hodín som tam," počula som, ako sa zdvihol a išiel hore schodmi.

,,Clint, naozaj nie je nutné, aby si išiel teraz," snažila som sa ho od toho odhovoriť. Aj tak by som naňho musela čakať. Bolo jedno, či by som ostala u Jo celú noc alebo iba pár hodín.

,,Zomrela ti adoptívna mama a jej manžel ťa práve vyhodil z domu. Nenechám ťa u niekoho cudzieho, ani keby to mala byť Jo," nedal sa. Nevedela som, či som mala byť tomu rada alebo nie.

,,Clint, prosím. Môžeš prísť zajtra ráno. Jednu noc zvládnem," ďalej som na neho naliehala. Pozrela som sa na hodinky. O dve minúty mi malo ísť ďalšie metro, ktoré som tentokrát už nemohla nechať ujsť.

,,Si si tým istá?" Clint sa zastavil.

,,Áno. Sľubujem," ubezpečila som ho. Nech to znelo akokoľvek zvláštne, v tom momente ma viac než čokoľvek iné upokojoval fakt, že príde. Bolo mi jedno kedy, stačilo mi, že som o tom vedela. Dávalo mi to odvahu.

,,V poriadku. Dávaj si ale na seba pozor, dobre?"

,,Neboj sa a. . . ďakujem ti. Naozaj," zašepkala som. Nevedela som, čo iné som mala povedať. Bola som mu taká vďačná, ale nevedela som nájsť správne slová na to, aby som svoju vďaku dokázala opísať.

,,Nemáš za čo, dievčatko. Ak by sa čokoľvek dialo, zavolaj mi. Mám ťa rád. Ahoj a dobrú noc," keď som ho aj ja potichu pozdravila, zložil. Potom som si vsunula mobil do zadného vrecka a nastúpila som do metra, ktoré akurát prišlo.