──────────── ·  ·  ·  · ➵

𝟐𝟏. |𝐈'𝐌 𝐒𝐎 𝐒𝐎𝐑𝐑𝐘

❝𝒊 𝒄𝒂𝒏 𝒔𝒆𝒆, 𝒔𝒆𝒆 𝒕𝒉𝒆 𝒑𝒂𝒊𝒏 𝒊𝒏 𝒚𝒐𝒖𝒓 𝒆𝒚𝒆𝒔
𝒐𝒉 𝒃𝒆𝒍𝒊𝒆𝒗𝒆, 𝒃𝒆𝒍𝒊𝒆𝒗𝒆 𝒎𝒆 𝒂𝒏𝒅 𝒊 𝒉𝒂𝒗𝒆 𝒕𝒓𝒊𝒆𝒅
𝒏𝒐 𝒊 𝒘𝒐𝒏'𝒕, 𝒊 𝒘𝒐𝒏'𝒕 𝒑𝒓𝒆𝒕𝒆𝒏𝒅 𝒕𝒐
𝒌𝒏𝒐𝒘 𝒘𝒉𝒂𝒕 𝒚𝒐𝒖'𝒗𝒆 𝒃𝒆𝒆𝒏 𝒕𝒉𝒓𝒐𝒖𝒈𝒉
𝒚𝒐𝒖 𝒔𝒉𝒐𝒖𝒍𝒅 𝒌𝒏𝒐𝒘, 𝒊 𝒘𝒊𝒔𝒉 𝒊𝒕 𝒘𝒂𝒔 𝒎𝒆 𝒏𝒐𝒕 𝒚𝒐𝒖❞

24.11. 2014
NEW YORK

AKO SOM PRECHÁDZALA CHODBOU, UVAŽUJÚC NAD MIKEOM, KTORÉHO DNES RÁNO AVENGERS POSUNULI DO SHIELDU, VŠIMLA SOM SI, ŽE NA LUKOSTRELECKEJ TELOCVIČNI BOLI POOTVORENÉ DVERE. Napadlo mi, že by tam mohla byť Daisy, teda ak ju moja minulá mini hodina úplne neodradila od strieľania. Keď som však potichu vošla dnu, nebola to mladá lekárka, koho som našla postávať v strede haly. Bol to Clint.

Srdce mi vynechalo jeden úder. Vedela som, že s ním dnes budem musieť hovoriť, ale nečakala som, že tak skoro. Navyše som bola totálne nepripravená. Samozrejme, mohla som sa ešte zvrtnúť a dúfať, že si nevšimol, že som tam bola. Na to bol však príliš pozorný. Takže som si bola takmer istá, že o mne vedel.

,,Mala som Bannerovi asi povedať, aby ťa na tú posteľ pripútal. Jedine to by ťa tam zjavne udržalo," so sileným úsmevom som urobila krok dopredu v snahe nejako odľahčiť situáciu ešte skôr ako vôbec atmosféra zhustne.

,,Odišiel niekam zo Starkom, takže by ma tam nemal, kto pripútať," otočil sa ku mne. Vyzeralo to tak, že sa bez problémov dostal na moju vlnu jemného odľahčovania.

,,Naozaj? A čo Daisy?"

,,Ona by to nezvládla, ver mi. Nie že by bola slabá alebo čo, ale nemala by na to srdce," pokrčil plecami, zjavne spokojný s tým, že to tak bolo.

,,V tom prípade by neostávala žiadna iná možnosť, len aby som ťa tam pripútala ja," úškrn, ktorý sa mi objavil na perách, bol tentokrát úprimný. Aj on sa ticho zasmial.

,,Si si istý, že by si mal už chodiť tak ďaleko?" pozorne som si ho prezrela. Na pyžame mal oblečený šedý kockovaný župan, čo podľa môjho názoru jeho výzoru dávalo trochu humorný nádych, hoci som si nebola istá prečo.

,,Hovoril som o tom s Daisy. Najskôr veľmi nesúhlasila, ale keď som jej ukázal, že môžem bez problémov chodiť sám po izbe, dovolila mi sa ísť prejsť na desať minút s tým, že ak by sa čokoľvek dialo, mám ju okamžite zavolať," vysvetlil mi. S úsmevom som nad tým pokrútila hlavou. Nebol by to on, ak by sa mu nakoniec nepodarilo presvedčiť lekárov o tom, že mu je omnoho lepšie, než si myslia len preto, aby bol čím skôr od nich slobodný.

,,Prečo mám pocit, že ty si to chodenie trénoval, keď pri tebe nikto nebol?"

,,Nevravím, že nie," tajomne sa uškrnul a vybral sa k dverám, ktoré stíli pri skrinkách. Jeho prvé kroky boli trochu neisté, ale potom to už bolo fajn. Aj tak som však išla tesne za ním, ak by náhodou potreboval podoprieť.

,,Už si tu bola, však?" otočil sa ku mne, keď otvoril dvere.

,,Tu v telocvični hej, ale tam nie."

,,Výborne. Aspoň niečo ti budem môcť ukázať sám," pousmial sa a nechal ma vojsť prvú. Ako som čakala, vnútri pomerne malej miestnosti sa nachádzalo niečo ako zbrojáreň. Po obvode dvoch stien boli skrinky, ktoré slúžili ako úložný priestor a pri stene napravo od dverí bol stôl s dvoma stoličkami. Na poličke nad stolom bolo rádio a kôpka country cédečiek, prevažne Johnnyho Casha.

Hoci toto na mňa nezapôsobilo tak veľmi ako moja prvá návšteva telocvične, stále ma fascinovalo to, že Clint tu mal jednoducho všetko. Najviac pre mňa však znamenal úsmev, s ktorým sa na mňa pozeral, keď som sa ku nemu obrátila. Vedela som, že fakt, že som mala lukostreľbu rovnako rada ako on, pre neho znamenal veľa. Taktiež aj chvíle, ktoré sme spolu strávili pri trénovaní, vyrábaní špeciálnych šípov alebo len rozhovoroch o lukostreľbe. Momenty, kedy ma učil strieľať z luku patrili doteraz k mojim najobľúbenejším spomienkam.

,,Clint, mrzí ma to. Všetko, čo som povedala. Ja... nemyslela som to tak. Mala som ťa poslúchnuť," na moment som sklopila zrak, aby som sa vyhla jeho pohľadu. Čakala som, že bude nahnevaný. Aspoň trochu. Zaslúžila som si, aby mi prečistil žalúdok, lebo som to včera naozaj prehnala. Miesto toho však bol úplne pokojný.

,,Skôr by som to mal byť ja, kto by sa mal ospravedlniť," poškrabkal sa na zátylku a oprel sa o stôl. Potom si so vzdychom skrížil ruky na hrudi. ,,Bol som už predtým naštvaný na Rogersa, na Nat, na Hammonda, na seba samého. Ale nemal som si všetok hnev vybiť na tebe – "

,,Posledné dni sa toho stalo veľmi veľa, všetci už toho majú po krk. A ty máš najväčšie právo byť frustrovaný. Je to v poriadku. Vlastne by som mala byť rada, že tu vôbec si a nie riešiť blbosti," pohľad som uprela do zeme. Vedela som, že ani jedna z tých blbostí, nebola blbosťou.

,,Nie, dievčatko. Mala si pravdu, mal by som byť na teba hrdý a nie ti nadávať za to, že si chcela pomôcť. Musíš však pochopiť, že som ťa chcel chrániť. SHIELD je v porovnaní s Avengers ešte celkom bezpečný. Vtedy, keď sme bojovali v New Yorku som nemal poňatia o tom, čo boli tí emzáci zač. Nevedel som, či im šíp niečo vôbec urobí. Čakal som, že ak ma aj nezabije prvý z nich, niektorému sa to určite podarí. Nehovoriac o Lokim. Viem, že byť členom tímu ľudí, ktorí zachránili svet znie úžasne a nevyčítam ti, že si po niečom takom túžila, ale nebolo to ani trochu také poetické, ako to vykresľovali v médiách. Keď bolo po všetkom, bol som rád, že som žil," dokončil tichým hlasom.

Podišla som k stolu a vzala do ruky rozrobený šíp. Nemal ešte hrot, ale keď ho dostane, stane sa veľmi účinnou zbraňou. A predsa som vedela, že keď Clint svoje šípy vyrábal a neustále vylepšoval, jeho úmyslom bolo to, aby mohol čo najúčinnejšie bojovať proti tým, ktorí ubližovali iným. A to v drvivej väčšine prípadov nešlo inak ako tvrdou silou.

,,Ale vedel si, prečo si bojoval s tými mimozemšťanmi. Chcel si ochrániť New York, svet. Riskoval si svoj život kvôli ľuďom, ktorých si vôbec nepoznal. O toto mi ide. Nie o slávu, potlesk a uznanie verejnosti. Chcem chrániť druhých tak ako ty. A je mi naozaj jedno, či to budem robiť s Avengers alebo bez nich," odložila som šíp a pozrela sa na svojho mentora. Neodpovedal mi. Zamyslený pohľad upieral na opačnú stranu miestnosti. Oprela som sa o stôl vedľa neho a čakala som.

,,Viem. A viem aj to, že si dosť šikovná a odvážna, aby si to robila. Len nechcem, aby ti niekto ublížil. Aj keď to tak možno mnohokrát nevyzerá, o nič iné mi nejde. A či už tomu uveríš alebo nie, chcel som to aj vtedy, keď som ťa zveril Hammondovcom," tušila som, že ako dohovoril, otočil sa ku mne hlavu. Napriek tomu som však naďalej zanovito hľadela do zeme. Tohto rozhovoru som sa bála a zároveň som po ňom túžila už niekoľko rokov. Ale až teraz som si uvedomila, že odkryje mnoho skrývanej bolesti.

,,Vieš, dlho som rozmýšľal nad tým, či si ťa adoptovať alebo nie. Od začiatku som vedel, že som mal takúto možnosť. Chvíľu som aj bol rozhodnutý, že to urobím – keď som videl ako si si kreslila, ako si sa hrala, aká si bola šťastná, nemal som srdce pripraviť ťa o to. Potom mi však Laura povedala, že je tehotná a pochopil som, že si budem musieť vybrať medzi tebou a mojou rodinou. Laura nebola proti tomu, aby sme si vzali aj teba, ale ja som sa toho obával. HYDRA, ako iste vieš, vytrvalo prenasleduje všetkých, ktorí sa s ňou nejako zaplietli a ty si nanešťastie patrila k týmto ľuďom, aj keď to nebolo tvojou vinou," zastavil sa. Počula som, ako si ťažko vzdychol.

Aby som sa ubránila slzám, sústredila som sa na to, že tu opäť hlavnú úlohu zohrávala HYDRA a smerovala som svoje hromadiace sa emócie do hnevu voči nej. A silou-mocou som sa snažila vytesniť myšlienku na to, že po mne HYDRA z nejakého neznámeho dôvodu nešla až tak vytrvalo, takže som nepredstavovala nebezpečenstvo, ktorého sa Clint obával.

,,V tej dobe som sa snažil vysporiadať so svojou minulosťou. Urobil som niekoľko chýb, kvôli ktorým som o mnohé prišiel. Chcel som za každú cenu zabrániť tomu, aby som tieto chyby zopakoval. Lenže som bol tak zabraný do minulosti, že som sa síce vyhol starým chybám, ale podarilo sa mi spraviť nové, ktoré teraz veľmi ľutujem. Myslel som si, že s Hammondovcami budeš vo väčšom bezpečí ako so mnou, dokonca som sa nazdával, že na mňa zabudneš – tým by sa to vyriešilo najlepšie. Lenže ako sa ukázalo, niekomu som tu chýbal," v hlase som mu počula, že sa pousmial.

Urobila som to isté, ale trvalo to len niekoľko sekúnd. Potom som sa snažila nemyslieť na nič. Radšej. Nechcela som plakať a nechcela som viac myslieť na túto časť mojej minulosti. Bolo to príliš bolestivé. Ale pripomínalo mi to, že by som mala Clintovi konečne odpustiť, lebo aj keď som si myslela, že som to už urobila, nebola to pravda. Nevedela som jednoducho zabudnúť.

Cítila som na sebe jeho pohľad. Keď som ho už nevydržala ignorovať a pozrela som sa na neho, zarazila som sa. V očiach mal ľútosť. Bolo mu ľúto, že urobil to, čo urobil. Veľmi mu to bolo ľúto. Ale zároveň jeho oči vraveli, že napriek tomu a následkom jeho činov, ma mal stále rovnako rád. Vždy. Akoby som stále bola to dievčatko, ktoré sa mu túlilo v náručí, keď malo strach z príliš reálnych snov. Dievčatko, ktoré chcel chrániť.

Toľkokrát som sa samej seba pýtala, aké by to bolo, ak by si ma adoptoval. Ak by som mala normálnu rodinu, rodičov, ktorí by ma mali radi. Tí skutoční, pokiaľ som si pamätala, neboli síce nejako vyslovene zlí, ale vždy boli akýsi zvláštni – striktní, neosobní, akoby nechceli, aby medzi nami vznikol nejaký hlbší vzťah. Naopak Clintovi išlo od začiatku o to, aby som mu dôverovala a hoci sa mi zdalo, že som dovtedy nepoznala pravý význam toho slova, vďaka nemu som sa ho naučila. Udivovalo ma, ako som si behom pol roka k nemu vybudovala silnejší vzťah, než predtým k svojim rodičom za sedem rokov. Dávalo to však zmysel, lebo Clint bol v tej dobe jediný, koho som mala. Svojím prístupom ku mne si získal všetku lásku, ktorú som mu ako dieťa mohla dať.

Nevedela som, čo mu povedať. Bolelo to. Veľmi. Mohla som žiť normálny život, mať rodinu, zázemie, domov. Clint mal možnosť mi toto všetko dať. Vedel, že som po tom túžila. Tak prečo to neurobil...? Nemala som poňatia a možno som to ani nechcela vedieť. Aj po rokoch však istá časť môjho srdca kričala po tom, aby sa moje želanie z detstva splnilo. Stále som chcela, aby bol Clint môj otec. Ale vedela som, že to nešlo, že nikdy neexistovala reálna šanca, aby to tak bolo. A to ma ničilo, lebo... tak veľmi som to chcela. Po všetkom tom, čím som si prešla, po skúsenostiach s ľuďmi, ktorí ma opustili alebo zradili, som to teraz chcela možno ešte viac ako kedykoľvek predtým. Chcela som mať istotu, že tu je niekto, kto ma nenechá samú. Chcela som len istotu.

Clint robil všetko pre to, aby mi túto istotu dal, ale nebolo to to isté ako keby bol môj otec. V tom slove, vzťahu, ktorý pomenovávalo, bolo pre mňa niečo zvláštne silné a osobné. Bol ako prísľub toho, že nebudem sama, že tu vždy bude niekto, pre koho budem dôležitá. Kto ma bude mať bezpodmienečne rád, napriek mojej minulosti a mojím chybám.

,,Urobil si len to, čo si považoval za najlepšie," šepla som, hoci som tomu sama neverila. Brada sa mi chvela a v očiach ma pálili slzy. Otočila som hlavu na stranu, aby to nevidel a zároveň sa som si priložila ruku k ústam. Zdalo sa mi, že ak sa ešte čo i len chvíľu budem snažiť potláčať plač, ktorý mi zvieral hruď, pukne mi srdce.

Chcela som odísť a nechať to celé tak, ale niečo mi vravelo, že ak by som to teraz urobila, už nikdy by som sa k tejto téme nebola schopná vrátiť. Vedela som, že to bol ten moment, kedy som musela nechať všetko za sebou. Ak som chcela Clintovi naozaj odpustiť, musela som to urobiť. Musela som zabudnúť. Ale nech som sa o to snažila akokoľvek, nešlo to. Bola to Clintova vina, to kvôli nemu som sa cítila odstrkovaná a nedokázala som ľuďom veriť. Všetko to začalo tým, že on ma sklamal.

,,Tiffany," pohladkal ma po ramene. Hoci som to najprv nechcela, zdvihla som k nemu zrak. Na niekoľko sekúnd sa mi zadíval do očí a potom sa výraz jeho tváre zmenil. Vedela som, že mu došlo, s čím som bojovala.

,,Pochopím, ak mi neodpustíš. Ublížil som ti. Nemusíš sa tváriť, že to je v poriadku, lebo to tak nie je," smutne na mňa pozeral.

,,Ja chcem, ale nemôžem...," hlas sa mi zlomil. Cítila som sa slabá. Sklamaná sama zo seba. Neschopná. Sklopila som zrak. Po líci mi zbehla slza. Clint sa postavil predo mňa a vzal mi ruky do dlaní. Oproti jeho rukám boli tie moje drobné a krehké.

,,Nikdy som ťa nemal opustiť," zašepkal a jemne ma pohladkal po líci. Srdce mi vynechalo jeden úder. Pozrela som mu do očí. Nemohla som uveriť tomu, že to povedal. Keď uvidel, aká zmätená som bola, slabo sa pousmial. V očiach mal slzy.

V tej chvíli sa vo mne niečo zlomilo. Bol to moment, na ktorý som čakala celé tie roky. Vec, ktorú som tak veľmi chcela počuť.

Skryla som si tvár do dlaní a oprela si čelo o jeho hruď. Omotal mi ruky okolo chrbta, vinúc si ma bližšie k sebe. Akoby ma chcel skryť pred svetom, ktorý mi chcel ublížiť. Srdce mu bilo ako zvon a jeho objatie ani na moment nezoslablo. Nejakým spôsobom som vedela, že to bolelo aj jeho. Veľmi. A to nielen preto, že som mu tlačila na poriadne ešte nezhojené rany.

Nepamätala som si, že by som niekedy plakala tak veľa, s takou silou, ktorej som sa nedokázala brániť. Neskôr som pochopila, že všetka bolesť, ktorú som v sebe dusila, sa ale nemala ako inak dostať von.

Vtedy, vzlykajúc mu v náručí, premožená minulosťou, ktorá ma neustále prenasledovala a prítomnosťou, ktorá bola omnoho ťažšia a zložitejšia, ako som si kedy myslela, že bude, som mu však odpustila. Pochopila som, že nech by sa stalo čokoľvek, on ma neopustí. Pretože som bola jeho dievčatko.

─── 𝐚𝐮𝐭𝐡𝐨𝐫'𝐬 𝐧𝐨𝐭𝐞

Ak toto aj nie je moja najobľúbenejšia kapitola z celej knihy, potom je to kapitola, pri ktorej som sa pred desiatimi minútami, keď som ju opravovala, reálne skoro rozplakala. Ešte mi do toho ako naschvál začalo hrať Experience (inak, ono je to celkom aj divný pocit, keď vás takto dojme niečo, čo ste napísali vy sami). :D

Okay, neviem, čo viac tu napísať, takže vám prajem ešte krásny zvyšok nedele, nezabudnite pozerať finále majstrovstiev a ďakujem vám za všetky prečítania, komenty a hviezdičky! <33