──────────── ·  ·  ·  · ➵

𝟏𝟔. |𝐀𝐑𝐂𝐇𝐄𝐑𝐘 𝐋𝐄𝐒𝐒𝐎𝐍

❝𝒈𝒖𝒏𝒔 𝒂𝒓𝒆 𝒊𝒎𝒑𝒆𝒓𝒔𝒐𝒏𝒂𝒍
𝒌𝒏𝒊𝒗𝒆𝒔 𝒂𝒓𝒆 𝒃𝒓𝒖𝒕𝒂𝒍,
𝒃𝒖𝒕 𝒂𝒏 𝒂𝒓𝒓𝒐𝒘… 𝒕𝒉𝒂𝒕'𝒔 𝒆𝒍𝒆𝒈𝒂𝒏𝒄𝒆❞

25.10. 2014
NEW YORK

,,ZAČÍNAM MAŤ POCIT, ŽE TOTO JE NAJOBĽÚBENEJŠIA MIESTNOSŤ V CELEJ VEŽI. Už tu bol Rogers, Romanovova, teraz ty. Kto bude ďalší? Kedy príde Barton?" uškrnul sa Mike, keď som vošla do miestnosti, v ktorej sa nachádzala jeho cela. Teda, ak sa to celou vôbec dalo nazvať. Bola to miestnosť oddelená špeciálnym sklom, v ktorej bola posteľ. Na mojej strane skla stála stolička a ovládací panel s tabletom, na ktorom sa dalo nastaviť napríklad to, aby bolo sklo nepriehľadné alebo zvukotesné, ako mi to už predtým vysvetlila Natasha.

,,Neboj sa. Príde," pokojne som mu odpovedala a posadila som sa. Ďalšou vecou, ktorú som mu však nespomenula, bolo to, že som netušila, kedy by za ním Clint mohol reálne prísť. V to ráno ho priviezli z Missouri a hoci sa mi najprv zdalo, že vyzeral o trochu lepšie, napokon som pochopila, že to bolo iba zdanie.

,,Budem ho čakať," Mike s úškrnom pokýval hlavou.

,,Myslíš si, že ma vyprovokuješ?" nadvihla som obočie. Bolo vcelku zaujímavé vidieť ho v takejto situácii, zavretého v cele, z ktorej sa nemal ako dostať. Napriek tomu však vyhýbal jeho tradičnému výbuchu hnevu a zo záznamu z kamery, ktorý mi ukazovala Natasha bolo vidieť, že sa mu miesto jeho prechodného pobytu možno aj celkom páčilo. Dostával pravidelne teplé jedlo, ktoré určite nebolo na zahodenie, mal sa kde vyspať, ešte mu bola dokonca poskytnutá aj lekárska starostlivosť. Nemal si veru na čo sťažovať.

,,A ty si myslíš, že vyprovokuješ mňa?" posadil sa na posteli, na ktorej bol predtým ležérne vystretý a premeral si ma s prižmúrenými očami.

,,Máš pomerne slabé nervy," pokrčila som plecami.

,,Ty nie si o nič lepšia."

Možno by sa hodilo, aby som povedala niečo na spôsob toho, že to máme v rodine, ale hnusilo sa mi spájať sa s človekom ako bol on. Naozaj som nechápala, ako sa mohol za tak krátku dobu tak veľmi zmeniť. Nespoznávala som ho, ale zároveň som mala pocit, že tá jeho temná stránka tu bola vždy, len ju držal v úzadí. Bola som úprimne rada, že Margaret zjavne nemala tušenia o tom, že bol v HYDRE. Vedela som, že ho mala veľmi rada a nebolo by fér, ak by sa tesne pred svojou smrťou dozvedela, že jej muž bol členom teroristickej organizácie, ktorú ona sama odsudzovala.

,,Ak si sem prišla, aby sme len pozerali jeden na druhého, to som sa radšej pozeral do steny. Tá sa aspoň nedívala na mňa ako na nejakého psychopata," utrúsil Mike otrávene, zdvihol sa a začal sa prechádzať po svojej izbičke. Prekvapená som nadvihla obočie, ale neodpovedala som mu hneď.

,,Vieš, prečo som tu, takže by si mohol začať rozprávať aj sám," sledovala som ho, ako chodil z jedného konca izby ku druhému s rukami skríženými na hrudi. Na moment sa zastavil a na perách sa mu mihol úsmev. Akonáhle však opäť vykročil, jeho tvár zvážnela.

,,Na Scarlottiho sa choď spýtať svojich dvoch kamarátov. Im som už povedal, kde je. Nechce sa mi to znova opakovať," zahundral ponad plece. ,,Ale ja mám jednu otázku pre teba."

Zvrtol sa na päte, prišiel tesne ku sklu a prenikavo sa na mňa zadíval. ,,Prečo si ma nezabila?"

Tá otázka ostala niekoľko chvíľ visieť vo vzduchu. Nepokojne som sa pomrvila a sklopila zrak. V prvom momente som si prišla ako slaboch, pretože som vedela, že nejeden človek by to na mojom mieste s ním skoncoval. Koniec koncov, bola to aj vec, ktorú nás učili na akadémii. Nie bezhlavo zabíjať, ale vedieť stlačiť spúšť vtedy, keď to bolo potrebné a keď išlo o ľudí ako bol Mike. Moje vnútro aj s tým však už od začiatku nejako podvedome nesúhlasilo, hoci som HYDRU nenávidela. Vždy som si ale myslela, že ak by k tomu prišlo, dokázala by som zabiť. Možno aj Mikea. Ale nemohla som. Myslela som na Billyho posledné slová. Aký dôvod bol dosť dobrý na to, aby ospravedlnil vraždu?

Ak by som Mikeovi povedala, že som to neurobila preto, lebo som k nemu niečo cítila, vysmial by ma. Okrem toho, teraz s odstupom času som tomu sama neverila. Možno som sa len bála a naozaj som bola slaboch. Alebo som jednoducho zachovala viac ako človek, než ako agentka a urobila som dobre.

,,Pretože nie som ako ty," zdvihla som zrak k Mikeovi. Zasmial sa.

,,To ťa naučil Barton, však? Alebo Coulson, ten to mal ešte radšej. Tieto veci o hrdinoch, ktorí zo seba dokážu urobiť úžasných ľudí, ktorí sú najlepšími verziami seba samých a inšpirujú všetkých naokolo," rozhodil rukami. Zamračila som sa a skrížila si ruky na hrudi. Bola som naozaj zvedavá, aká ďalšia múdrosť z neho vypadne.

,,Vieš, hovorí sa to tak, že hrdinovia musia za svoje hrdinské skutky zaplatiť nejakú cenu. Tým nechcem povedať, že Barton je hrdina, tak zle na tom ešte nie som, ale chápeme princíp, však? Pchal nos tam, kde nemal a robil to dlho. Veľmi dlho. Vám možno pomohol, chválili ste ho za to a podobne, ale vieš, nám sa to nepáčilo. Musel teda zaplatiť. Tak to funguje. Akcia vyvoláva reakciu. Urobíš mi niečo, čo sa mi nepáči, tak ti to vrátim. Ešte horšie a tvrdšie. Barton si priam koledoval o to, čo mu Scarlotti urobil. Konečne po rokoch dostal, čo mu patrilo. Takže nie, nepoviem ti, že ma to mrzí. To by som ti nepovedal nikdy, lebo v skutočnosti by som ho najradšej zabil ja sám. Len chcem, aby si vedela, že taká tá klišé vec, že takto to nemuselo skončíť, v tomto prípade neplatí. Muselo to takto skončiť a vždy, keď sa niekto bude hrať na šľachetného ochrancu druhých, to tak aj skončí. Takže ti veľmi neodporúčam pustiť sa po Bartonových šľapajách, ak nechceš, samozrejme, vidieť naše rodinné stretnutie, keď sa dostanem z tejto cely. Ale ver mi, že to nechceš," pousmial sa, uprene sledujúc každý môj pohyb. Nechápala som, prečo si stále myslel, že mi dokáže nahnať strach.

,,Nemyslím si, že som to ja, kto by sa mal niečoho báť," zdvihla som sa a odišla som. Rázne som za sebou buchla dverami, hoci radšej by som bola, ak by sa facka ušla mužovi, ktorý ostal v miestnosti za mnou.

POD BOXOVACÍM VRECOM, NA KTORÉ DOPADALI MOJE ÚDERY SOM SI PREDSTAVOVALA MIKEA. Scarlottiho. HYDRU. Mojich rodičov. Všetku bolesť a strach z minulosti, ktoré ma stále prenasledovali.

Ale nepomáhalo to. Nemala som dosť veľkú silu na to, aby som ten hnev dokázala zo seba dostať. Po misii v Montane som bola rozbitá viac, ako sa mi bolo milé, nehovoriac o mojej nohe, ktorá na tom síce bola zo dňa na deň lepšie, ale aj tak som ju mohla poriadne zaťažiť len vtedy, keď som pritom zaťala zuby a predýchala počiatočnú bolesť. Avšak teraz, keď sa celá moja pozornosť sústredila na boxovacie vrece som ju ani veľmi necítila.

,,Tiffany?” začula som nesmelý hlások. Obzrela som sa a vo dverách posilňovne som zbadala postávať Daisy.

,,Uhm, áno?” zachytila som boxovacie vrece, aby mi netreslo medzi oči. Založila som si za ucho vlasy, ktoré mi padali do tváre a pozrela sa na dievča, ktoré sa ramenom opieralo o zárubňu. Daisy sa vystrela a povyhrnula si pravý rukáv na bledomodrom svetríku, ktorý jej ladil k belasému laku na nechtoch. Neuniklo mi, že si ma veľmi pozorne obzerala akoby chcela zistiť, z akého dôvodu som už takmer pol hodinu mlátila do vreca.

,,Vieš, rozmýšľala som, že ak by si mala čas, chcela by som si zastrieľať z luku. Chápeš, s profesionálnym dohľadom, aby som sa možno niečo podučila,” orieškové oči na mňa upierala v nádejnom očakávaní, že budem súhlasiť.

V prvom momente som jej chcela povedať jasné nie, lebo som bola úplne spokojná s tým, že mi spoločnosť robilo len boxovacie vrece a ja samotná. Keď som však zhodnotila svoje vyhliadky na najbližšie hodiny a tie sa napokon ukázali byť dosť mizerné, usúdila som, že venovať nejaký čas lukostreľbe nebol vôbec taký zlý nápad. Nehovoriac o tom, že môjmu egu polichotilo to, ako ma Daisy nazvala profesionálnym dohľadom.

,,Osprchujem sa a za desať minút sa môžeme stretnúť na sedemdesiatom poschodí, ok?” stiahla som si cop a začala si odmotávať bandáž z ruky.

,,Ďakujem,” na tvári sa jej vyčaril široký úsmev. Zvrtla sa a zmizla v chodbe. O chvíľu bolo počuť už len utíchajúce doznievanie jej svižných krokov. Aj keď som nevedela prečo, neubránila som sa úsmevu, ktorý takmer úplne zahnal do úzadia moju predošlú zlú náladu. Hoci možno som bola len jednoducho rada tomu, že som našla niekoho, kto sa zaujímal o lukostreľbu.

KEĎ VÝŤAH ZASTAL NA SEDEMDESIATOM POSCHODÍ A VYSTÚPILA SOM, DAISY MA UŽ ČAKALA NA CHODBE. Prezliekla si svetrík a teraz mala oblečené športové tričko a miesto riflí legíny.

,,Pripravená do akcie,” uškrnula som sa.

,,Ach, myslela som, že ten svetrík sa veľmi nehodí, keďže, no… budeme v podstate cvičiť.”

,,Urobila si dobre,” prikývla som a vykročila k dverám od telocvične, ktorá bola špeciálne upravená pre potreby cvičenia lukostreľby. Clint mi ju spomínal už dávnejšie. Nevedel si ju vynachváliť, vraj lepšie podmienky nemal ani v SHIELDe. Mrzelo ma, že mi ju nemohol po prvýkrát ukázať sám.

,,Ako veľmi zložité to je? Pre začiatočníka?” ozvala sa Daisy, ktorá mi kráčala po boku. Dúfala som, že si nevšimne, že som trochu krívala.

,,Určite sú aj zložitejšie športy. Pri lukostreľbe ide o disciplínu, trpezlivosť, sústredenosť a nie o hrubú silu, aj keď nejaké svaly budeš potrebovať. Musíš vedieť, kedy vystreliť tak, aby si trafila cieľ,” otvorila som dvere a zastavila sa, aby som sa mohla pozrieť na svoju novú žiačku. ,,Vyzeráš, že by si na to mohla mať nervy, takže keď sa naučíš základy, pôjde to.”

,,Hádam hej. Každopádne bude stačiť, keď trafím terč. Dostať sa na takú úroveň ako ty neplánujem."

,,Čo nie je môže byť," pokynula som jej, nech vojde prvá, aby som si mohla nerušene vychutnať pohľad na malý raj, ktorý bol Clintovým kráľovstvom.

Ako prvé ma prekvapilo, aký veľký priestor to bol. Telocvičňa bola určite väčšia ako tá, v ktorej som cvičila keď som sem prišla. Na stene oproti dverám boli veľké okná, ktoré siahali nejaký meter a pol od zeme až takmer po strop. Musel z nich byť úžasný výhľad na mesto a zároveň perfektne osvetľovali celú miestnosť. Na dvoch bočných stenách boli terče, na jednej pripevnené na pevno a na druhej pohyblivé. Poslednú stenu naproti oknám zaberala lavička a dve skrinky, v ktorých boli s najväčšou pravdepodobnosťou luky a šípy. V rohu, kde sa končili skrinky som si všimla dvere, ktoré podľa všetkého viedli do menšej miestnosti, v ktorej boli uskladnené rôzne hroty, z ktorých si Clint robil špeciálne šípy od výmyslu sveta, chrániče na ruky a ďalšie veci, ktoré sa lukostrelcovi mohli zísť. Bola som si istá, že tu bolo naozaj všetko, na čo by som mohla pomyslieť. A možno aj niečo naviac, keď som vzala do úvahy to, čo sa rozprávalo o Starkovi a tom, že pokiaľ niečo zariaďoval on, nemohlo sa stať, že by niečo chýbalo alebo by toho bol nedostatok.

Keď som sa po chvíli vrátila z oblakov na zem, vykročila som ku skrinkám a prezrela si ich, odhadujúc, kde by mohli byť luky. Podľa tvaru som napokon zvolila a tu úplne na kraji. Ukázalo sa, že som vybrala správne. Bolo v nej približne desať lukov, z ktorých som dva videla, keď ich mal Clint u Williamsovcov a úplne na kraji bol luk, ktorý používal najčastejšie. S tým Daisy určite nemohla cvičiť a vlastne by som ho nemala chytať ani ja. Vybrala som teda niekoľko ďalších a skúsila, ako veľmi mali natiahnuté tetivy. Samozrejme, mohla som si vybrať hociktorý a tetivu si natiahnuť podľa toho, ako som potrebovala, ale nechcelo sa mi s tým hrajkať a teda som skúšala ďalej. Až posledný, ktorý vyzeral celkom nový a nepoužívaný, mal tetivu natiahnutu slabšie, takže bol vhodný pre Daisy a navyše jej sadol aj dĺžkou, keďže patrila do skupiny nižších ľudí. Vybrala som zo skrinky, ktorá bola hneď vedľa šíp a podala jej ho spolu s lukom a chráničmi na ruky, ktoré som našla položené v skrinke s lukmi. Poriadok nikdy nebol Clintovou silnou stránkou.

,,Lekcia číslo jeden – nikdy nemôžeš strieľať bez šípu, čiže naprázdno. Mohlo by to poškodiť luk a tebe ublížiť. Teraz skús vystreliť, potrebujem len vedieť, či ti netreba tetivu ešte uvoľniť," poučila som ju a ukázala na terč na opačnej strane telocvične. Prikývla, oblizla si pery, položila si šíp na základku na madle a potom natiahla tetivu. Robila to pomaly, opatrne, ale s najväčšou precíznosťou, akej len mohla byť ako amatérka schopná. Keď mierila, tvárila sa nanajvýš sústredene. Niekoľko sekúnd stála bez pohybu, len ruky sa jej trochu chveli. Pohľadom hypnotizovala terč. Napokon vystrelila. Šíp sa zavŕtal do rozhrania červeného a modrého okruhu, čo nebolo až také zlé.

,,Výborne," usmiala som sa a potľapkala ju po pleci. Tiež sa usmiala, bola so sebou spokojná.

,,Tetivu natiahnuť zvládneš, takže je čas upraviť postoj," prišla som k nej bližšie. ,,Musíš sa poriadne vystrieť, chrbát má byť plochý a vzpriamený. Trochu sa rozkroč, aby si rozložila váhu. Ramená nižšie, brucho musí byť pevné. Ramená, boky a chodidlá sú nad sebou – presne tak. Hlavu hore, pozeraj sa na terč. Nos a brada idú rovnakým smerom."

Dala som jej šíp a ona sa čo najlepšie kopírujúc moje pokyny pripravila na ďalší výstrel. Tentoraz mierila o čosi kratšie, ale s rovnakou, ak nie aj väčšou sústredenosťou. Hoci netrafila lepšie ako predtým, bola radosť sa pozerať na to, ako sa snažila robiť všetko čo najdôkladnejšie, čo sa jej aj celkom obstojne darilo. Lukostreľba je zložitejšia ako by sa mohlo zdať a preto potrebovala ešte veľa trénovať. Mala však potenciál.

,,Ako si sa vlastne dostala k lukostreľbe? Lebo, ak mám byť úprimná, mám pocit, že to bola láska na prvý pohľad,” v očiach sa jej objavili šibalské iskričky, keď sa vrátila od terča so šípmi v ruke. S miernym údivom som sa na ňu pozrela. Lepšie to vystihnúť ani nemohla.

,,K lukostreľbe ma to ťahalo už od detstva. Vďaka Clintovi som sa tomu začala venovať serióznejšie a potom na akadémii som si vybrala lukostreľbu ako hlavný spôsob boja," mimovoľne som sa pousmiala. Hoci som mala lukostreľbu vždy rada, zamilovala som sa do nej, až keď som dostala na ôsme narodeniny svoj prvý luk – nie hračkársky, ale taký, ktorý vyzeral ako ozajstný. Bol z orechového dreva, pekne vyrezávaný a boli na ňom moje iniciály. Dal mi ho Clint a ešte stále som ho mala.

,,Operačná akadémia bola ževraj najťažšia,” skonštatovala so zvedavosťou očakávajúc moju reakciu.

,,Naozaj? Vy technici a vedci ste to mali podľa mňa so všetkými tými vzorcami, fyzikálnymi a chemickými zákonmi a latinskými názvami určite ťažšie,” nadvihla som obočie.

,,Chápem,” zasmiala sa. ,,Osobné preferencie. Ale aj tak na tom niečo musí byť, lebo najviac ľudí neprešlo práve vašou akadémiou.”

,,Traja spolužiaci vyleteli hneď v prvom ročníku,” priznala som a pokrčila plecami. Usmiala sa, spokojná s tým, že mala pravdu.

,,Ale áno, bolo to ťažké. Hlavne po fyzickej stránke, ale pravidelne sa mi zapotil aj mozog. Učili sme sa veľa jazykov – napríklad španielčinu, ruštinu, taliančinu, nemčinu a francúzštinu, ale nie všetkými sme museli vedieť hovoriť plynule. Museli sme však vedieť vymyslieť plán misie, viesť vypočúvanie, poznať zbrane, orientovať sa v mapách a pôdorysoch, učili sme sa morzeovku a začali sme so špionážou v utajení. Mňa to bavilo, ale ak na to niekto nebol stavaný, muselo to byť peklo," zhodnotila som, keď som si spomenula na niekoľkých ľudí aj z iných ročníkov, ktorí to po nejakom čase vzdali a odišli dobrovoľne.

,,A stálo to za to?" Daisy na mňa uprela skúmavý pohľad.

Nevedela som prečo, ale vtedy som si spomenula na Pamätník odvahy, ktorý upútal moju pozornosť už pri mojej prvej návšteve Triskelionu. Každé zariadenie SHIELDu má pamätník agentov zabitých v službe, povedal mi vtedy Phil. Pozerala som sa naň zakaždým, keď som prechádzala vstupnou halou na akadémii. Boli tam mená, ktoré som síce nepoznala, ale aj tak vo mne vždy vzbudzovali úctu a obdiv. Pripomínali mi pravé hodnoty SHIELDu. Toho SHIELDu, ktorý nebol infiltrovaný HYDROU a odsudzovaný vládou, ale prostredníctvom svojich agentov ma chránil a pomáhal mi.

,,Rozhodla som sa, že chcem byť agentkou už v jedenástich, kedy som zistila, že mi to celkom ide s lukom. Bolo v tom ale aj niečo iné… Chcela som byť ako jeho agenti. Natasha, Clint, Coulson. Chcela som pomáhať druhým. Keď sa však SHIELD rozpadol a všetko sa zmenilo…," vzdychla som a zadívala sa na luky poukladané v skrinke. Pripomenuli mi Clinta. Fakt, že on bol vždy ochotný obetovať svoj život, aby so znakom SHIELDu na ramene chránil tých, ktorí to sami nedokázali. ,,Neviem, či sa mi ešte niekedy podarí stať sa agentkou, ale ak áno, som si istá, že to bude stáť za to."

─── 𝐚𝐮𝐭𝐡𝐨𝐫'𝐬 𝐧𝐨𝐭𝐞

Hillow, hillow. Máme tu novú kapitolu, ktorá je konečne vyslovene oddychová (okay, Mike to možno trochu zdramatizoval, ale to nevadí). Musím priznať, že hoci bolo celkom ťažké dopracovať sa k všetkým tým veciam o lukostreľbe, nakoniec bola sranda túto kapitolu písať a je jednou z mojich obľúbených. To ma privádza k otázke – ktorá kapitola je zatiaľ vaša najobľúbenejšia? :D

INAK. Táto kniha už presiahla 1k prečítaní! Naozaj vám veľmi, veľmi ďakujem! <33