──────────── ·  ·  ·  · ➵

𝟏𝟒. |𝐍𝐈𝐆𝐇𝐓𝐌𝐀𝐑𝐄𝐒

❝𝒉𝒂𝒗𝒆 𝒚𝒐𝒖 𝒆𝒗𝒆𝒓 𝒘𝒂𝒏𝒕𝒆𝒅 𝒕𝒐 𝒄𝒓𝒚,
𝒃𝒖𝒕 𝒏𝒐 𝒕𝒆𝒂𝒓𝒔 𝒄𝒂𝒎𝒆 𝒐𝒖𝒕,
𝒔𝒐 𝒚𝒐𝒖 𝒋𝒖𝒔𝒕 𝒔𝒕𝒂𝒓𝒆 𝒃𝒍𝒂𝒏𝒌𝒍𝒚
𝒊𝒏𝒕𝒐 𝒔𝒑𝒂𝒄𝒆 𝒘𝒉𝒊𝒍𝒆 𝒇𝒆𝒆𝒍𝒊𝒏𝒈
𝒚𝒐𝒖𝒓 𝒉𝒆𝒂𝒓𝒕 𝒃𝒓𝒆𝒂𝒌 𝒊𝒏𝒕𝒐 𝒑𝒊𝒆𝒄𝒆𝒔❞

VECI, KTORÉ SA DIALI POTOM SOM VNÍMALA AKOBY CEZ HMLU. Počula som hlasy, ale nebola som si istá, čo hovorili. Videla som, ako Clintovi priložili na hrudník defibrilátor, ale naozaj som vnímala len to, že jeho telo sa dvíhalo iba vtedy, keď ním prechádzala elektrika. A na prístroji nad jeho hlavou stále svietila rovná čiara. Cítila som, že sa každým márnym pokusom oživiť ho, niečo vo mne lámalo. Pohlcoval ma pocit samoty a zúfalstva.

Defibrilátor nepomáhal, a tak isto ani klasické oživovanie. Čas plynul. Vedela som, že po približne dvadsiatich minútach oživovania to viac nemalo zmysel. Netušila som, ako dlho sa už pokúšali oživiť Clinta. Ale dochádzal mu čas, tým som si bola istá. Šanca na život sa od neho každou sekundou vzďaľovala.

Vtedy Natasha nie zrovna šetrne odstrčila Bannera od postele a začala Clintovi robiť masáž srdca ona. Tridsať stlačení hrudníka, potom šok defibrilátorom a stále dookola. Takto pokračovali ešte niekoľko minút, ktoré mi prišli ako večnosť. Na Nat už boli badať isté známky únavy, ale nechcela sa nechať vymeniť. Išlo jej to rytmicky, vedela čo robí. Určite s tým už mala nejaké skúsenosti. Alebo len chcela za každú cenu zachrániť svojho najlepšieho priateľa.

Čím dlhšie Clint nereagoval, tým viac som bojovala so slzami. Počula som Nat, ktorá dookola opakovala, aby to nevzdával, aby bojoval. Chcela som robiť to isté, ale mala som pocit, že som na tých niekoľko minút stratila reč. Netušila som, čo sa so mnou dialo. Možno som sa už vzdala nádeje, aj keď na druhej strane sa mi to priečilo. Hruď mi zvierali vzlyky, ale slzám sa nepodarilo dostať sa na povrch. Bála som sa momentu, kedy niekto povie, aby prestali, lebo Clint je mŕtvy a už mu nedokážu pomôcť. Bála som sa momentu, kedy si priznám, že je preč.

Ale zrazu… prístroje začali pípať. To odporné pípanie, ktoré ma vždy tak znervózňovalo, sa vrátilo. Prišlo mi ako najkrajší zvuk na svete. Pulzujúca zelená čiara ukazovala Clintov tep.

Zviezla som sa na posteľ. Chcela som plakať. Tak veľmi som chcela plakať a dostať so seba všetko to, čo ma zvnútra ničilo – ale nemohla som. Nevládala som. Nat si sadla vedľa mňa a objala ma okolo pliec. Chvela sa a jej zovretie bolo pevnejšie ako obyčajne. Oprela som si hlavu o jej rameno a zavrela oči. Nepomohlo by jej, ak by som videla, že plače. Aj tak som to cítila. A rozumela som jej. Clint zachránil aj ju. Zachránil nás obe.

DVERE NA OBROVSKEJ PLECHOVEJ HALE SA OTVORILI. Videla som cez ne na opačný koniec, kde boli taktiež otvorené dvere a vo svetle, ktoré cez ne preniklo, sa črtali obrysy auta. Chlap, ktorého zovretie bolo také pevné akoby ma držal zverák, ma ťahal ďalej. Do tmy haly.

Každých pár krokov som sa zaprela do zeme a snažila sa mu vyšklbnúť, ale čoskoro som zistila, že to vôbec nemalo taký efekt, aký som chcela – čo by aj zmohlo malé dievčatko oproti dospelému chlapovi? Malé dievčatko bez akejkoľvek pomoci, bez nádeje na záchranu. A ako sme sa blížili k tomu Jeepu na opačnej strane haly, vedela som, že to bude jednosmerná jazda. 

Pri nasledujúcom pokuse vzdorovať, kedy sme boli už len kúsok od našeho cieľa, som dostala od svojho únoscu facku. Mimovoľne som sa zastavila. Bolo to ako deja vù. Na chvíľu som prestala vzdorovať a miesto toho som len cupitala povedľa muža a uprene hľadela na jeho tvár. Chcela som vedieť, kto to je. Niečo mi totiž našepkávalo, že som ho poznala. Už len pár krokov… Štyri, tri, dva, jeden… Šero sa zmenilo na slabé svetlo a zistila som, kto bol ten chlap. Mike. Môj adoptívny otec. Zradca. Jeden z najväčších podliakov, s akými som sa stretla.

Vyrazilo mi to dych. Zastavila som sa a odmietala sa pohnúť. S ním nikam nepôjdem. Pohľad mi skĺzol z jeho tváre nižšie. Na bunde mal znak HYDRY presne tak, ako nosievali agenti SHIELDu na hrudi orla. Nie, HYDRA, nie. Čokoľvek, len to nie.

Mike zrazu spadol na zem, nevydal ani hlások. Sklátil sa ako strom, ktorý zlomil poryv vetra. Za ním sa vynoril Clint. Oči mi zažiarili a takmer som sa neubránila radostnému výkriku. Keď som sa však chcela za Clintom rozbehnúť a objať ho, niekto ma zdrapol za rameno a stiahol naspäť.

,,Nie tak zhurta, krpec," ozval sa mi za chrbtom hlas, pri ktorom mi prešiel po chrbte mráz. Muž vystúpil na svetlo, uvidela som jeho tvár – Mike. Na smrť vydesená som naňho vypleštila oči a pokúsila sa mu vyšmyknúť, ale márne. Ako to, že žil?

,,Clint!" vykríkla som zúfalo, so slzami tečúcimi po tvári. Obzrela som sa za agentom a takmer som spadla z nôh. Práve v tej chvíli sa za ním objavila mužská postava, ktorej sa v ruke striebristo zalesklo niečo ostré. Tvár muža som zahliadla iba zbežne, ale tiež som mala pocit, že to bol niekto, koho som poznala. Clint si muža však nevšimol. Chcela som naňho zavolať, varovať ho, ale v hrdle mi navrela taká hrča, že som zo seba nedostala ani pol slova, len čo som sa celou silou vrhla dopredu v nádeji, že to Mikea prekvapí a podarí sa mi vyslobodiť sa. Nepodarilo sa. Možno pokus o útek v tejto situácii čakal. Zovrel ma ešte silnejšie.

A vtedy sa to stalo – ten chlap Clinta prebodol. Mečom. Z hrude mu trčalo jeho ostrie. Vytratila sa mu z tváre všetka farba, jeho oči hľadeli bez toho, aby naozaj videli. Siahol si k predmetu, ktorý mu prešiel telom a dotkol sa krvi, ktorá mu tiekla po tričku. Zdvihol zrak ku mne. Pery sa mu pohli, ale nevyšiel z nich zvuk, teda aspoň ja som ho nepočula. Akonáhle neznámy prudko vytrhol meč z rany, Clint sa zviezol na zem. Ľavú ruku si tlačil na hrudník, z ktorého sa mu valila krv. Videla som, ako sa namáhavo dvíhal. Stále dýchal. Ale oči mal zavreté.

,,Nie! Clint! Clint!" vrieskala som ako zmyslov zbavená. Kopala som, vzpierala sa, škriabala a kričala, s Mikeom to však nepohlo. Cez slzy som už poriadne ani nevidela, všetko sa zlialo do jednej machule, ktorej centrom bolo Clintovo telo, ku ktorému som sa chcela tak veľmi dostať. Musela som mu pomôcť, zavolať sanitku alebo urobiť čokoľvek iné, čo by ho zachránilo. Nemohol zomrieť. Nemohol.

,,Daj ju do auta," povedal muž, ktorý ho prebodol a sám nastúpil ešte prv, ako sa presvedčil, či bude jeho rozkaz splnený. Mike však neotáľal a poslúchol. Omotal okolo mňa ruky a zdvihol ma. Podarilo sa mu prejsť niekoľko krokov, napriek tomu, že som sa bránila ako som len vedela. Keď ale stál len kúsok od Clinta, odhodlala som sa na posledný pokus oslobodiť sa – z celej sily som ho pohrýzla do ruky. Zjojkol, zanadával a na moje vlastné prekvapenie sa jeho zovretie uvoľnilo a podarilo sa mi vykĺznuť mu. V zlomku sekundy som kľačala vedľa Clinta a pokúšala sa ho prebudiť. Zatriasla som ním, ale preľaknutá som hneď ruky stiahla. Cítila som na nich niečo teplé a lepkavé. Keď som sa na ne pozrela, boli celé od krvi. Ale pomohlo to. Clint pomaly otvoril oči a na tvári sa mu objavil slabý úsmev.

,,Clint," vzlykla som a naklonila sa k nemu. Hrudník mal celý krvavý, čo prudko kontrastovalo s jeho smrteľne bielou tvárou. Priložila som mu dlaň na líce, hľadela som mu do očí.

,,Clint, prosím. Nenechávaj ma samú. Je tu HYDRA, potrebujem ťa – "

Niekto mi rukou zapchal ústa. Cítila som, ako mu dlaň smrdela od potu. Ani som sa nestihla brániť, taká som bola zaskočená, keď som sa opäť ocitla bez pevnej pôdy pod nohami a vzápätí ma pravdepodobne Mike hodil do auta a zaplesol za mnou dvere. Okamžite som sa zvrtla a začala tĺcť päsťami do okna, pričom som kričala Clintovo meno a aby ma pustili.

,,Ticho!" na pleci som pocítila dotyk chladný ako ľad. Hlas danej osoby, opäť muža, však znel skôr ako tiché, podlízavé syčanie hada. Stuhla som. Auto sa pohlo, ale kedy vodič naštartoval, som si nevšimla. Vyšli sme z temnej haly a odbočili doprava.

Pomaly som sa otočila. Neskutočne som sa bála toho, čo uvidím na sedadle vedľa seba. Alebo koho. To, čo som uvidela bolo však stokrát horšie, ako som si mohla myslieť. Oproti mne totiž nesedel človek – teda aspoň nemal ľudskú tvár. Namiesto hlavy s vlasmi, očami, ušami a všetkým ostatným, malo monštrum okolo hlavy niekoľko tmavozelených lesklých chápadiel, ktoré sa jemne vlnili, keď pohybovalo hlavou bez poriadnej tváre, len s prenikavými čiernymi očami.

,,Vitaj v HYDRE, Tiffany.”

Vystrelilo ma do sedu. Pocítila som, že som si tresla ruku o niečo veľmi tvrdé, čo bol v prvom momente jediný náznak toho, že človek s tvárou krakena alebo kraken s ľudským telom, bol len sen. Len ďalšia nočná mora. Nič viac.

Obzrela som sa okolo seba a zistila som, že som bola stále v nemocnici. Pri pohľade na Clinta, ktorý ležal na posteli, do ktorej som narazila rukou, sa mi vybavili spomienky na posledných pár hodín. Po chrbte mi prebehol mráz. Pretrela som si oči a oprela sa lakťom o posteľ. Snažila som sa skrotiť svoj dych, pretože som dýchala ako po odbehnutí maratónu, ale nemohla som sa na to sústrediť. Stačilo, aby som iba na chvíľočku privrela oči a hneď som videla buď toho krakena alebo Clintovu mŕtvolu alebo Mikea. A nič z toho nebola lepšia možnosť. Všetky tri predstavy ma desili.

,,Tiffany, si v poriadku?" pocítila som plachý dotyk na pleci. Strhla som sa. Keď som však nad sebou uvidela stáť Brucea s ustarosteným výrazom v tvári, uľavilo sa mi. Chvíľu sa mi zdalo, že stále snívam a akurát sa dostávam do ďalšej nočnej mory.

,,Áno, áno, všetko v poriadku," odpovedala som mu bez záujmu a oprela som sa o operadlo stoličky. Cítila som na sebe Bruceov skúmavý pohľad, ktorým si ma prezeral.

,,Mávaš nočné mory často?"

Odkedy som sa dozvedela, že je Clint v kóme v podstate každú noc. Predtým to bolo istú dobu lepšie. Keď som sa spamätala z udalostí okolo SHIELDu, upokojilo sa aj moje podvedomie. Väčšinou to tak bývalo. Niečo tie nočné mory spustilo, niekoľko dní intenzívne pretrvávali a potom sa umiernili. Problémom však bolo, že tých niekoľko dní som sa spravidla nevyspala dlhšie ako pár hodín. Ak sa mi niečo snívalo, nedokázala som potom zaspať.

,,Tiffany, koľko hodín si spala minulú noc?" pokračoval Banner vo výsluchu.

,,Približne päť,” odpovedala som sucho.

,,A noc predtým?"

,,Povedala som, že som v poriadku," ohradila som sa. Zdvihla som k nemu hlavu a pokúsila som sa zatváriť tak podráždene, aby mi dal pokoj. Ale nezľakol sa ma, ba práve naopak – vyzeral byť odhodlaný, že to nevzdá, kým sa nedozvie všetko, čo chcel vedieť.

,,Ľudia v tvojom veku by mali spať sedem až deväť hodín denne, nie týždenne. Mala by si si poriadne oddýchnuť. Clint bude oddychovať tiež,” spočiatku vyčítavý tón jeho hlasu napokon zmäkol a v unavenej tvári sa mu objavil náznak starostlivosti.

S úškrnom na perách som pokrútila hlavou. Keby to bolo také ľahké. Ešte hodinu sa budem prevaľovať v posteli, potom horko-ťažko zaspím a ak budem mať šťastie, nebude sa mi snívať ďalšia nočná mora. Toto šťastie som však väčšinou nemávala. Ale zvykla som si. To je tá fascinujúca vec na ľudskej bytosti, že po čase si zvykne na takmer čokoľvek. Bolesť, strach, úzkosť, samotu… Keď sa s tým človek stretáva pravidelne, napokon mu to ani nepríde nezvyčajné. Stane sa to súčasťou jeho života podobne ako pekné veci. Aj keď tých býva v niektorých prípadov menej ako zlých, čo je smutné. Veľmi smutné.

,,Je s tým, aby si išla spať nejaký problém?" spýtal sa Banner. Za touto otázkou som počula ďalšiu, zatiaľ nevyslovenú. Pomaly sme sa dostávali do tém, o ktorých som nechcela hovoriť. Aspoň nie vtedy. Riešenie mojich problémov so spaním a počúvanie rečí o tom, že to je rozhodne niečo, čo by som nemala brať na ľahkú váhu, bolo to posledné, na čo som mala po celom dni náladu.

,,Nie," kapitulovala som. Na moment sa mi zazdalo, že už-už chcel povedať niečo ďalšie. Potom sa ale zarazil a krátko na mňa uprel skúmavý pohľad. Nebola som si istá, čo ho prinútilo nepokračovať v rozhovore. Takmer každý doktor na jeho mieste by to urobil. Vždy sa mi zdalo, že ich bavilo vŕtať sa vo veciach, ktoré boli človeku nepríjemné a hlavne v čase, kedy to bolo najmenej treba. Banner však možno bol viac než len šikovný lekár a mimoriadne inteligentný vedec. Možno podobne ako Daisy patril k tomu málu doktorov, ktorým na svojich pacientoch naozaj záležalo a teda chápali, že okamžite určovať presnú diagnózu nie je zakaždým to, čo pacient potrebuje.

,,Tak teda dobrú noc,” na tvári sa mu mihol slabý úsmev, ktorý len potvrdil moje predchádzajúce domnienky.

,,Dobrú noc," obzrela som sa za ním, keď potichu zavrel dvere. Potom som sa so vzdychom zaborila do stoličky a bola som úprimné vďačná za to, že jej operadlo bolo mäkšie ako operadlá väčšiny stoličiek. To bol aj pravdepodobne dôvod, prečo sa mi na nej podarilo zaspať a necítila som sa následne ani nejako veľmi dolámaná.

Po chvíli som sa postavila a podišla bližšie ku Clintovej posteli. Pôvodne som mu chcela zapriať dobrú noc iba pohľadom, ale napokon som to nemohla urobiť. Pri pohľade na to, ako tam pokojne spal, mi hlavou letela stále tá istá myšlienka – takmer som ho stratila. Namiesto toho, aby som sa tešila, že mal šancu na to, že sa preberie, som mohla plakať nad jeho mŕtvolou. Chýbalo k tomu máličko, len sekundy. Tie sekundy však kompletne zmenili môj pohľad na jeho život, ale aj na život celkovo – zrazu bol pre mňa cennejší a vzácnejší ako kedykoľvek predtým. Uvedomila som si, aký je krehký, aké je ľahké zničiť ho.

Sklonila som sa a pobozkala Clinta na čelo. Potom som mu prešla prstami po spánkoch. V očiach ma pálili slzy.  Chcela som niečo povedať, aj keď som nevedela čo a vedela som, že to nebude počuť. Ako by to urobili vo filme? Povedali by mám ťa rada, nevzdávaj sa alebo niečo na tento spôsob? Srdce mi však vravelo, aby som nepovedala nič také – mala som povedať pravdu. Ocko. Len to jedno slovo. Bola to príležitosť, aby som si konečne priznala, že odkedy som ho pred rokmi počula rozprávať sa s Philom o možnosti adopcie, túžila som po tom, aby sa stal mojím otcom. Aj keď to už nebolo možné.

A práve preto som radšej ostala ticho. Nechcela som v sebe živiť nádej, ktorá bola dávno mŕtva. Clint bol môj mentor a bola som mu za to nesmierne vďačná, ale musela som sa zmieriť s tým, že nikdy ho nebudem môcť volať ocko. Že vždy budem len jeho žiačkou a nikdy nie dcérou.