──────────── ·  ·  ·  · ➵

𝟏𝟏. |𝐁𝐄𝐆𝐈𝐍𝐍𝐈𝐍𝐆 𝐎𝐅 𝐓𝐇𝐄 𝐄𝐍𝐃

❝𝒄𝒓𝒚𝒊𝒏𝒈 𝒊𝒔 𝒂 𝒘𝒂𝒚 𝒚𝒐𝒖𝒓 𝒆𝒚𝒆𝒔 𝒔𝒑𝒆𝒂𝒌
𝒘𝒉𝒆𝒏 𝒚𝒐𝒖𝒓 𝒎𝒐𝒖𝒕𝒉 𝒄𝒂𝒏'𝒕 𝒆𝒙𝒑𝒍𝒂𝒊𝒏
𝒉𝒐𝒘 𝒃𝒓𝒐𝒌𝒆𝒏 𝒚𝒐𝒖𝒓 𝒉𝒆𝒂𝒓𝒕 𝒊𝒔❞

3:00 PM
MISSOURI

CESTOU SPÄŤ DO NEW YORKU SME SA ZASTAVILI V MISSOURI. Ja s Nat sme ostali, zatiaľčo zvyšok tímu pokračoval ďalej. Musím priznať, že tú cestu som si prakticky vôbec nepamätala. Bol to ako sen. Alebo lepšie povedané, nočná mora. Tá najhoršia, akú som kedy mala.

Ako sme prechádzali nemocničnou chodbou – Natasha prvá a za ňou som sa ako v mrákotách vliekla ja – v hlave mi zneli slová, ktoré povedala ešte v jete. Clintov stav sa rapídne zhoršil. Banner si nebol istý, či prežije do zajtra. Nat zavolala Laure a keďže to mali do nemocnice o dosť bližšie ako my z Montany, predpokladala som, že už tu boli. Pravdupovediac, to bol moment, kedy som si plne uvedomila, aká vážna situácia bola, pretože o Clinovej rodine nemal za žiadnych okolností nikto vedieť a takto sa o nich malo dozvedieť hneď viacero ľudí.

,,Idem pohľadať Bannera alebo Daisy. Možno budú mať nejaké novinky. Za chvíľu som späť," oznámila mi Nat, keď sme prišli ku Clinovej izbe. Krátko si ma prebehla ustarosteným pohľadom a keď som prikývla, že mi to nevadí, slabo sa usmiala a odišla. O pár sekúnd sa chodbou niesla už len ozvena jej krokov.

Nebola som si istá, či to bolo kvôli môjmu zraneniu, ktoré možno bolo vážnejšie, ako som si myslela alebo kvôli tomu, čo sa dialo, ale cítila som sa veľmi slabo. A hoci som sa snažila ovládnuť, chvela som sa. Sadla som si na lavičku a objala si rukami plecia, ale ani to mi nepomohlo. Oprela som si hlavu o stenu a zavrela som oči, zhlboka dýchajúc v nádeji, že sa mi podarí upokojiť sa. V hlave sa mi však vynárali spomienky, ktoré ma privádzali na pokraj zrútenia, ktoré som už nejakú tú chvíľu očakávala.

Veľmi dobre som si pamätala, ako som pred rokmi išla za Clintom do nemocnice v podobnej situácii. Vtedy ma uniesla HYDRA a povedala mi, že Clinta zabili. Celý jeden deň som si myslela, že to bola pravda a hoci detaily toho dňa pre mňa zostali akoby zahmlené, jasné som si spomínala na neuveriteľný pocit samoty, ktorý ma pohltil. Keď ma potom našli agenti zo SHIELDu a snažili sa mi vysvetliť, že to bol len výmysel a Clint bol v poriadku, nebola som im schopná veriť. Presvedčilo ma až to, keď som sa s Clintom naozaj stretla. Bol to jeden z najkrajších momentov v mojom živote.

Neskutočne som si želala, aby sa to stalo aj teraz, aby ma privítal vysmiatý Clint zdravý ako ryba. Keď som si však uvedomila, že niečo také sa nemohlo stať, prebehol mnou des. Akosi inštinktívne, aby som mala aspoň aký-taký pocit bezpečia, som si nahmatala na krku náhrdelník s maličkým šípom. Dal mi ho Clint v deň, kedy som sa presťahovala ku Hammondovcom. Na rozlúčku. Pamätala som si, ako sa vtedy usmieval, ako mal v očiach slzy, ako mi povedal, že to zvládnem. Že som bojovníčka. Opakovala som si to vždy, keď som stála pred niečím, čo mi prišlo príliš ťažké a chcela som sa vzdať. Väčšinou to aj fungovalo. Teraz však nie.

,,Si v poriadku?” na ramene som pocítila jemný dotyk. Prudko som sa vystrela, prekvapená tým, že ma oslovil niekto, kto mi bol neznámy a zároveň aj tým, že ma niekto vôbec oslovil. Akonáhle som však zistila, že nado mnou stála Daisy, ktorú som včera stretla v Clintovej izbe, s úľavou som si vydýchla. Netušila som, koho som čakala, že tam bude, ale fakt, že to bol niekto, koho tvár mi bola povedomá, bol v istom zmysle upokojujúci.

,,Áno,” zamrmlala som a naspäť som sa oprela. Vtedy som si uvedomila, že menší infarkt, ktorý mi doktorka spôsobila ma nielen vytrhol z myšlienok, čo bolo možno aj celkom dobré, ale aj mi pripomenul moju boľavú nohu. A to až tak dobré nebolo.

,,Krvácaš," v hlase som jej zachytila náznak znepokojenia.

,,To nič nie je," mávla som nad tým rukou a pozrela sa na obväz, ktorý mi na nohe pribudol ani som nevedela kedy a na ktorom bol tmavočervený fľak. Dúfala som, že dievča nebolo ten typ lekárky ako Julie, ktorá musela pozrieť a vydezinfikovať aj ten najmenší škrabanec.

,,Mala by som ti to zašiť," nedala sa a opatrne mi položila ruku na nohu. ,,Nevieš, aké hlboké to je?"

,,Nie veľmi. Je to skôr škrabanec a navyše ma to ani nebolí," zaklamala som.

,,Neverím, že ťa to nebolí," nadvihla jedno obočie a zadívala sa na mňa ako keby som povedala najväčšiu blbinu pod slnkom. Pokrútila som hlavou. Pravdou bolo to, že ma to, samozrejme, bolelo, ale nie tak veľmi, aby som tomu venovala nejakú väčšiu pozornosť. A určite ma to nebolelo tak veľmi, aby mi to musela ísť práve teraz ošetrovať.

,,Poď, za pár minút to budem mať hotové," pokynula mi, aby som ju nasledovala.

,,Som v poriadku," oprela som sa o čosi pohodlnejšie, aby som jej dala nejako jasnejšie najavo, že sa nechystám nikam ísť. Vzdychla si a chvíľu nado mnou len mlčky stála. Snažila som sa ignorovať ju, ale to, že som na sebe ustavične cítila jej pohľad ma začínalo iritovať.

,,Bude lepšie, keď ti to ošetrím. Myslím si, že vieš, aké to je dôležité,” povedala bez akéhokoľvek náznaku naliehania. Zadívala som sa jej do tváre. Pod očami mala kruhy, vlasy zopnuté v cope mala trochu strapaté a jej pohľad, hoci sa to snažila zakryť, bol unavený. Ako som si ju tak obzerala, rozmýšľala som, čo tu vlastne robila. Matne sa mi zdalo, že Clint spomínal niečo o tom, že u Avengers bola nová lekárka, ktorá mala kvôli niečomu spolupracovať s Bannerom, ale nebola som si tým istá. Nech však bola ktokoľvek, Avengers jej museli veriť, keď sa mohla starať o Clinta.

,,Ako myslíš,” vzdychla som si, uvedomujúc si, že by mi pravdepodobne nedala pokoj, kým by som s ňou nešla.

,,SOM RADA, ŽE TO NAKONIEC NEBOLO AŽ TAKÉ ZLÉ. Lebo na prvý pohľad tá rana vyzerala naozaj škaredo," zhodnotila Daisy, keď mi dozašívala ranu a ja som si obliekla nohavice.

,,Ďakujem, ale nemusela si si s tým robiť starosti."

,,Je to moja práca," pokrčila ramenami. Na to som jej nemala čo odpovedať, hoci som si teraz už bola istá, že jej práca pre ňu nebola len prácou.

Chvíľu ani jedna z nás nič nepovedala. Hodiny na stene tikali, ale inak bolo v miestnosti ticho. Noha ma už bolela o niečo menej, pretože ma Daisy prinútila vziať si lieky od bolesti, ktoré pomaličky začínali účinkovať. Moje myšlienky sa opäť vrátili ku Clintovi.

,,Neexistuje nejaký spôsob, ako by som mu mohla pomôcť? Čokoľvek, stačí len povedať," zdvihla som hlavu, pozorne sledujúc, ako doktorka na moju otázku zareaguje. Mierne sa strhla, pár sekúnd rozmýšľajúc nad tým, o kom som hovorila. Potom však len pokrútila hlavou a skrížila si ruky na hrudi. S odpoveďou ale ešte chvíľu otáľala.

,,Myslím, že to, že prišla jeho rodina, niekto, kto mu je blízky, by mu mohlo trochu pomôcť… po psychickej stránke. Kóma je pre nás do istej miery stále tajomstvom, ale niektorí ľudia, ktorí sa z nej dostali vravia, že dokázali rozoznať, kedy bol pri nich niekto blízky a kedy nie. Ich prítomnosť bola pre nich upokojujúca. Čo sa týka fyzickej stránky, to je ťažko povedať," vzdychla si.

,,Má vôbec ešte nejakú nádej?" zašepkala som s pohľadom upretým do zeme.

,,Vydržal viac ako väčšina ľudí, o ktorých som sa starala, ale zdá sa mi akoby sa posledné hodiny vzdával," zapozerala sa von oknom, kde sa slnko pomaly, ale isto klonilo k západu.

Pri jej posledných slovách som stuhla, chvíľu ani neveriac tomu, že naozaj povedala to, čo povedala. Clint – sa vzdával? Zaliala ma vlna horúčavy a na moment som opäť sedela pri Margaretinej posteli, v pozadí pípali prístroje a tlmene sa ozýval Mikeov hlas, ktorým sa snažil presvedčiť svoju ženu, aby neprestávala bojovať. Do očí mi vystúpili slzy. Nie, Clint on nemohol…

,,Si v poriadku?" ozvala sa Daisy s obavami v hlase.

,,Áno, áno. Nič sa nedeje," rýchlo som prikývla. Zjavne som ju však nepresvedčila, lebo som stále cítila, ako sa na mňa pozerala. Keď som zdvihla hlavu, sklopila zrak a pohľadom hypnotizovala dlážku. Pritom mala na tvári výraz, podľa ktorého som usúdila, že mi chcela niečo povedať, ale nevedela sa rozhodnúť, či to mala alebo nemala urobiť.

,,Rozprával mi o tebe," vypadlo z nej napokon.

,,Kto o kom?"

,,Clint o tebe. Si Tiffany Grayová, však?" odvážila sa zdvihnúť pohľad a na pár sekúnd mi pozrela do očí. V tých jej som zachytila súcit. Akoby vedela, čo pre mňa Clint znamenal a bolo jej ľúto, že som ho strácala. Nemala to však odkiaľ vedieť, lebo som si bola istá, že Clint by jej o mne nepovedal toľko. Ale aj tak ma na chvíľu zarazilo, ako ľahko všetko pochopila.

,,Áno, som. A čo hovoril Clint?" nadvihla som obočie.

,,Vravel, že trénuje jedno dievča, ktoré je v podobnom veku ako ja a má aj… podobnú osobnosť. V istom zmysle. Povedal mi, že by nás niekedy mohol zoznámiť. Aby som sa medzi Avengers, ktorí predsa len nie sú úplne moja veková kategória necítila sama. Vraj máš aj ďalších dvoch kamarátov, ktorí nikdy nepohrdnú spoločnosťou," na perách jej zaihral malý úsmev.

,,To veru nie," slabo som sa usmiala pri spomienke na Mattea a Jo, ktorí máločo milovali viac ako spoločnosť ľudí a riadili sa heslom, čím viac ľudí, tým väčšia zábava.

,,Rozmýšľala som, že by som mu na to kývla, ale čas plynul a potom som sa k tomu nejako nedostala," pokrčila Daisy plecami.

Venovala som jej krátky pohľad, rozmýšľajúc nad tým, prečo vlastne jej Clint o nás rozprával. Odpoveď však bola prostá a vzápätí som na ňu prišla. Ak Clint videl, že medzi Avengers úplne nezapadla a bola osamelá, nepochybovala som o tom, že jej chcel nejakým spôsobom pomôcť. A zoznámiť ju s nami mu prišlo ako vhodné riešenie. Toto som na ňom vždy obdivovala. Ako vedel usmerniť a postarať sa o ľudí, ktorí boli stratení.

,,Ak chceš, môžeš prísť," najskôr som si nebola istá, či som to mala povedať. S Jo a Matteom sme sa predsa len poznali už nejaký ten piatok a boli sme zohraté trio. Obávala som sa toho, že by sa Daisy medzi nami mohla cítiť ešte horšie ako u Avengers, pretože som veľmi dobre poznala ten pocit, keď sa človek snaží zapadnúť medzi ľudí, ktorí sa poznajú už dlho.

Keď som však zachytila slabú žiaru v jej očiach, ktorá sa tam po zaznení mojich slov z ničoho nič zjavila, pochopila som, že som urobila dobre. Pochopila som aj to, že naozaj bola osamelá. A že som jej chcela pomôcť. Ak pre nič iné, tak aspoň kvôli Clintovi.

,,Neviem síce, kedy budeme mávať teraz tréningy, ale stretávame sa aj mimo nich. A dovolím si povedať, že budeš srdečne vítaná," dodala som.

,,Ďakujem. Ste milí," usmiala sa. Úsmev som jej vrátila, ale nebol tak úprimný ako ten jej. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že ten, kto tu bol milý, bola jedine ona.

,,Dobre, ehm… Už budem musieť ísť. Naozaj ti ďakujem," zdvihla som sa zo stoličky.

,,Nie je za čo. Dúfam, že budeš čoskoro v poriadku," vyprevadila ma k dverám. Neuniklo mi, že pozorne sledovala, ako som s menšími zaváhaniami dostupovala na zranenú nohu. Vo dverách som sa otočila, aby som jej ešte raz poďakovala pohľadom. Vtedy som si všimla, že úsmev na jej tvári a v jej očiach vystriedal tieň, ktorý ale v zlomku sekundy zmizol. Zrazu som si však bola istá, že tam bol celú dobu. Dobre zamaskovaný, aby som si ho nevšimla.

Keď som sa vrátila ku Clintovej izbe, Nat tam stále nebola. Nepáčilo sa mi to. Kde mohla byť tak dlho? Ako som si išla sadnúť, všimla som si, že dvere, ktoré stáli vedľa tých od Clintovej izby, boli trochu pootvorené. Keď som sa lepšie pozrela, zbadala som cez štrbinu, že v malej miestnosti, ktorá akiste slúžila na pozorovanie pacienta, stála práve Natasha. Potichu som vošla dnu, ale Nat aj tak hneď zaregistrovala moju prítomnosť. Privítala ma malým úsmevom. Jej pohľad však svedčil o tom, že sa od Bannera nedozvedela nič, čo by nám mohlo dať väčšiu nádej. Preto som sa radšej ani nepýtala, čo konkrétne jej povedal. Len som sa postavila vedľa nej a vzápätí, keď som uvidela cez sklo do izby, mi do očí vyhŕkli slzy.

Laura sedela na posteli s tvárou bledou ako stena. Vyzerala unavená a zničená. Pred ňou sedel Cooper, ktorého podchvíľou hladkala po chrbte. Na opačnej strane postele bola vedľa Clinta schúlená Lila. Tmavovlasú hlávku s dvoma zapletenými vrkôčikmi mala položenú na jeho hrudi a na lícach červenkastých od plaču sa jej leskli nezaschnuté slzy.

V tom momente som si uvedomila, že na mne a mojej bolesti, mojom strachu, nezáležalo. Dôležitá bola bolesť a strach dievčatka, ktoré trávilo posledné chvíle so svojím ockom.

AKO SOM SEDELA PRI CLINTOVI A DRŽALA HO ZA RUKU, ZAPLAVOVALI MA SPOMIENKY, KTORÉ BOLI TAKÉ ŽIVÉ AKO NIKDY PREDTÝM. Vynárali sa mi pred očami a pripomínali mi všetok smiech, slzy, lásku, strach. Ako sa Clint o mňa staral, ako mi pomáhal. Ako tu jednoduchou bol. Vždy. Vždy, keď sa stalo niečo zlé, bol pri mne, aby mi dodal odvahu. Vždy, keď mojím svetom niečo otriaslo, bol tu a držal ma a ja som vedela, že by ma za žiadnych okolností nepustil. V najhorších momentoch môjho života, v tých najbolestivejší chvíľach bol pri mne. Objal ma a čím viac som plakala, tým trpezlivejšie a láskavejšie sa ma snažil upokojiť. Vždy mu na mne záležalo a vždy ma mal rád. Bol ako môj ocko, ktorého som nikdy nemala. A práve preto nebolo fér, aby som stratila aj jeho. 

,,Nechoď. Ešte nie, prosím, ešte nie. Potrebujem ťa," zašepkala som zlomeným hlasom, hľadiac mu do tváre. Tak veľmi som chcela, aby ma počul, aby aj urobil to, o čo som ho prosila. Fakt, že to nebolo možné ma ubíjal.

,,Viem, že som ti sľúbila, že budem silná, ale… Tak veľmi to bolí a ja nemôžem… nemôžem byť silná, keď nie si so mnou. Nenechávaj ma samú. Prosím," vzlykla som, silno mu zvierajúc ruku, akoby to malo niečomu pomôcť. Po lícach mi tiekli slzy, cez ktoré som naňho ledva videla. Prosím, Clint. Ocko…, prosila som ho v duchu, lebo som nemala odvahu a ani silu povedať to nahlas.

Prišlo mi tak neskutočne kruté, že prehrával zápas o svoj život, trpel a ja som mu nemohla nijako pomôcť. Mohla som sa len pozerať a dúfať, že to nevzdá. Privádzalo ma to na pokraj zúfalstva. Cítila som sa ako malé dieťa, ktoré sedelo pri posteli svojho umierajúceho rodiča. Bola to tá najhoršia bolesť, akú som kedy cítila, ten najväčší strach, ktorý mnou do hĺbky prenikal.

Napokon som prepukla v plač, ktorý som nedokázala ovládať a zaborila som tvár do Clintovho ramena. V živote som si viac neželala, aby mi mohol povedať, že všetko bude v poriadku. Že sa nemusím báť.

Vedela som, že nebol mŕtvy. Stále dýchal, bilo mu srdce – žil. Ale zomieral. Už nemal nádej. Nemohla som sa utešovať tým, že zajtra mu bude hádam lepšie, že o mesiac bude opäť zdravý. Žiadne o mesiac ani zajtra už nebolo. Existoval len prítomný moment, pár chvíľ, kým tu ešte bol. A potom nič. Bude preč. Navždy.

Chvíľu som si myslela, že to vzdám, ujdem odtiaľ a odídem niekam, kde ma nedobehne správa o jeho smrti. Ale potom som sa ovládla. A rozhodla sa, že pri ňom ostanem. Do konca.

Keď som sa trochu upokojila, vystrela som sa a poutierala si slzy. Pohľad na to, ako pokojne vyzeral, že vyzeral akoby len spal, mi bol akousi zvláštnou útechou, hoci len maličkou. Začala som mu rozprávať veci, ktoré som sa mu síce bála povedať alebo som nevedela, ako ich povedať, ale potrebovala som, aby ich vedel. Aby ich počul… ak ich počul. Dúfala som, že áno. Pretože keď som skončila, nevládala som už ani plakať. Cítila som iba tupú bolesť, ktorá okolo mňa krúžila ako hladný vlk, ktorý na mňa mohol každú sekundu skočiť a roztrhať ma na kúsky.

─── 𝐚𝐮𝐭𝐡𝐨𝐫'𝐬 𝐧𝐨𝐭𝐞

Práve ste dočítali jednu z najsmutnejších kapitol tejto knihy. Ale nebojte sa, už to bude len horšie (lebo dobre už bolo, hah). Ale nie, robím si srandu. Možno.

Chcem sa ospravedlniť, že som to s vydaním v nedeľu opäť nestihla, ale aktuálne v podstate všetok môj čas zaberá škola a úprimne ani neviem, ako sa mi podarilo opraviť túto kapitolu. Ale budem sa snažiť, aby v nedeľu kapitola vyšla normálne. :D

Dovtedy vám prajem ešte krásny čas! <33