──────────── ·  ·  ·  · ➵

𝟎𝟕. |𝐏𝐑𝐎𝐌𝐈𝐒𝐄 𝐈𝐒 𝐀 𝐏𝐑𝐎𝐌𝐈𝐒𝐄

❛𝒊 𝒅𝒐𝒏'𝒕 𝒍𝒊𝒌𝒆 𝒔𝒉𝒐𝒓𝒕 𝒇𝒂𝒊𝒓𝒚𝒕𝒂𝒍𝒆𝒔❜

ᶠˡᵃˢʰᵇᵃᶜᵏ
21.1. 2003
NEZNÁMA LOKALITA

ZOBUDILA SOM SA CELÁ ROZTRASENÁ. V izbe bola tma ako v rohu a vonku tíško pršalo. Zasvietila som lampu na nočnom stolíku. Chvíľu som s naširoko otvorenými očami hľadela do temných kútov izby, aby som sa presvedčila, že žiaden z tieňov sa nehýbe. Napriek uspokojivému zisteniu, že všetko bolo zjavne tak, ako malo byť, som sa bála čo i len pomyslieť na spánok. Keď som aj skúsila zavrieť oči, mala som neznesiteľný pocit, že nado mnou niekto stojí alebo, že ma niekto chce potiahnuť za nohu a stiahnuť niekde veľmi hlboko, kde nebude žiadne svetlo.

Niekoľko minút som ležala v posteli a tajne dúfala, že sa mi podarí upokojiť sa a následne zaspím. Ale nedarilo sa mi to. Čím dlhšie som sa prevaľovala z jedného boku na druhý v beznádejnej snahe zaspať, tým viac som sa bála. Napokon som to vzdala. Opatrne som zliezla z postele a najtichšie, ako som vedela som vyšla z izby a vybrala sa ku dverám, ktoré viedli do tej Clintovej.

Otvorila som ich a potom ich za sebou nehlučne privrela. Hoci si moje oči medzičasom zvykli na tmu a videla som celkom dobre, v prvom momente sa mi zdalo, že Clintova izba bola ešte temnejšia ako moja. Pár sekúnd som postávala pri dverách a zbierala odvahu na to, aby som prešla ku posteli, ktorá bola v jednom z najtmavších kútov. Dážď vonku zosilnel a podchvíľou sa ozývalo dunenie hromu, ale aspoň sa nateraz prestalo blýskať. Zhlboka som sa nadýchla a prešla som stredom izby ku Clintovej posteli.

,,Clint?” šepla som. Okrem tichého pochrapkávania som nedostala žiadnu odpoveď. Prestúpila som z nohy na nohu. Hrom sa ozval bližšie.

,,Clint,” skúsila som to o niečo hlasnejšie. Zase bez úspechu. Podišla som tesne k jeho posteli a položila mu ruku na rameno. Pomrvil sa, niečo zamrmlal, ale nezobudil sa.

Vtedy som stiahla ruku a na chvíľku zaváhala. Ako bude reagovať, ak ho zobudím? Nebude sa hnevať? Alebo ešte horšie – nepošle ma naspäť do postele ešte skôr, ako mu poviem, prečo som prišla? V očiach ma zaštípali slzy. V tomto boli asi všetci dospelí rovnakí. A ak by som ho zobudila, pravdepodobne by mi ešte vynadal, že prečo som nespala.

Zvrtla som sa a rovnako potichu, ako som prišla som sa chystala odísť. Vtedy vonku zahrmelo a vzápätí udrel blesk. Nečakala som to. Izbu na moment ožiarilo svetlo. Potom nastala ešte väčšia tma ako predtým. Tiene nadobudli až príliš živý obraz, v rohoch získavali podobu postáv. Chcela som sa rozbehnúť preč, ale došlo mi, že som vlastne nemala kam ujsť. S plačom sa otočila k spiacemu agentovi, keď som si všimla pohyb. Stuhla som. Sekundu na to bolo počuť šťuknutie vypínača a izbu ožiarilo mäkké svetlo.

,,Tiffany, čo tu robíš?” Clint rýchlo zliezol z postele a kľakol si predo mňa. Nebol nahnevaný a ani ma neposlal preč. Utrel mi slzy a ustarostene si ma premeriaval.

,,Čo sa stalo, dievčatko? Prečo plačeš?”

,,Mala som zlý sen… a nedalo sa mi spať… a potom tá búrka,” habkala som. Čakala som, čo na to povie. Či si to nerozmyslí a nevynadá mi teraz. Otec vždy vravieval, že búrka je prirodzený jav, ktorého sa nemá zmysel báť. O tme nehovoriac. A nočné mory boli iba výplodom mojej príliš bujnej fantázie.

,,A nemohla si ma zobudiť,” doplnil Clint. Pokrútila som hlavou. Keby to tak bola jediná vec, ktorej som sa obávala.

,,Myslela som si, že sa budeš hnevať a že… že ma pošleš preč,” pozrela som mu do tváre. Na to, že sa zobudil len pár okamihov dozadu nevyzeral, že by mal problém sústrediť sa na to, čo som mu hovorila.

,,Chúďatko moje,” vzdychol si. Vzal ma na ruky a sadol si so mnou na posteľ. Oprela som sa o neho a hoci mi klipkali oči, stále som sa ich bála zavrieť. Chvíľu ma mlčky hladkal po chrbte. Postupne som sa uvoľnila a upokojila. Cítila som sa v bezpečí. Búrka pomaly ustávala. Alebo som ju len ja nevnímala tak intenzívne ako predtým.

,,Tvoji rodičia… oni by ťa poslali preč?” Clint napokon prelomil ticho otázkou, ktorá ma prinútila spomenúť si na mojich rodičov. Uvedomila som si, že mi už vlastne ani nechýbali. Nie, keď som porovnala to, ako sa ku mne správal Clint a ako oni. Posledné mesiace som ich takmer nespoznávala. Nechápala som, prečo sa zrazu tak zmenili. Clint sa mi síce snažil vysvetliť, čo bola HYDRA a vravel mi, že moji rodičia boli jej súčasťou už niekoľko rokov, ale aj tak som to vnímala stále veľmi podobne. Boli normálni, všetko bolo normálne a potom sa to z ničoho nič zmenilo.

,,Mama nebývala často doma, v noci pracovala a keď som zobudila ocka, povedal mi, že mám ísť spať,” povedala som takmer šeptom. Znova si vzdychol, tentoraz však hlbšie.

,,Čo sa ti vlastne snívalo?" spýtal sa ma po chvíli. Po chrbte mi prebehol mráz. Otočila som hlavu a zadívala som sa na zažatú lampičku na stole. Ako dobre, že svetlo vždy vyženie tmu.

,,Bolo to veľmi škaredé?"

Zdvihla som zrak a pozrela mu do očí. Hľadeli na mňa pokojne a láskavo.

,,Snívalo sa mi, že ma HYDRA chcela opäť odviesť. Bránil si ma proti nej, ale… oni… oni ťa zabili," tíško som vzlykla. Privinul si ma tesne k sebe.

,,Mala by si vedieť, Tiffany, že urobím všetko preto, aby som ťa ochránil. Sľúbil som ti to," v hlase mal pevné odhodlanie dodržať tento sľub. Také pevné, že som mu musela veriť. Keď som však v plnom rozsahu pochopila, čo povedal, otočila som sa tak, aby som mu dobre videla do tváre a pár sekúnd som ho pozorovala.

,,Takže, ak by mi HYDRA chcela ublížiť a ty by si ma chránil, mohla by ťa naozaj… zabiť?" zašepkala som trochu sa objávajúc toho, aká bude jeho odpoveď.

,,Presne tak," pomaly pokýval hlavou. Striaslo ma a srdce mi začalo biť rýchlejšie. Myslela som si, že sa niečo také mohlo stať len v sne. Nie naozaj.

,,Nechcem, aby ťa HYDRA zabila," hlesla som.

,,Ani ja to nechcem, Tiffany," odhrnul mi z tváre vlasy, ktoré mi padali do očí. ,,Ale nemôžem tomu zabrániť... Si ešte malá, ale nie zas tak úplne malá. Sľúbiš mi niečo?"

,,Čo?" skúmavo som sa na neho zadívala.

,,Nech sa stane čokoľvek mne alebo hocikomu, koho budeš mať rada... budeš sa snažiť byť silná a nedovolíš, aby ťa tá strata zničila, dobre? Aj keď by si nakoniec ostala sama," pozeral sa mi do očí. Kládol dôraz na to, aby si bol istý, že som rozumela všetkému, čo povedal. Nepáčilo sa mi to. Nikdy predtým takto nehovoril.

,,Ja... neviem, či ti rozumiem," vyhabkala som. Uprela som naňho prosebný pohľad. Chcela som, aby s takými rečami prestal.

,,To nevadí, dievčatko. Stačí, keď si to zapamätáš. Raz to pochopíš," so smutným úsmevom ma pohladkal po líci. Schúlila som sa mu do náručia presne tak, ako som to urobila aj predtým. Cítila som, ako mu bilo srdce, čo ma na jednej strane upokojovalo a na tej druhej nútilo myslieť na to, čo povedal. Takto prešla hodná chvíľa, až som napokon začala pomaličky zaspávať. Keď to však vyzeralo, že už zaspím, strhla som sa. Zdalo sa mi, že Clintovo srdce prestalo biť.

,,V poriadku, dievčatko. Nič sa nedeje. Som tu," Clint mi prešiel rukou po vlasoch. Potom ma pobozkal na vrch hlavy. ,,Keď som bol malý a nemohol som spať, moja… moja mama si ma vzala k sebe do postele a rozprávala mi rozprávky. Väčšinu som už zabudol, ale jednu si pamätám. Chcela by si ju počuť?”

Pozrela som sa na neho. V očiach mal niečo detské. Akoby sa na pár okamihov vrátil do minulosti a bol to opäť malý chlapček, ktorý mal rád rozprávky. Rozprávky, ktoré mu hovorila jeho mama. Až neskôr som zistila, že tie rozprávky a spomienky na mamu, pre neho znamenali omnoho viac, ako sa mohlo na prvý pohľad zdať. Pretože boli pekné, plné nežnej lásky, ktorou mohla milovať len matka. Boli to svetlé momenty jeho detstva – tie bez násilného otca, bitiek a strachu.

,,Je tá rozprávka dlhá?” vyzvedala som.

,,Myslím, že nie je ani dlhá, ani krátka. Je dlhá tak akurát. Prečo?”

,,Nemám rada krátke rozprávky," vyhlásila som. A rodičia mi vždy rozprávali iba krátke rozprávky. Dokonca mi ani nečítali pred spaním tak, ako to robieval Clint.

,,Ver mi, že ani ja som ich nemal rád. Ale na druhej strane, krátka rozprávka je stále lepšia ako žiadna rozprávka," pousmial sa.

,,To je pravda,” zhodnotila som po pár sekundách rozmýšľania. Ale aj tak som mala radšej dlhé rozprávky.

,,Som rád, že sme sa zhodli. Ale teraz by sme mali už naozaj mali začať, lebo je veľa hodín a myslím, že dievčatká v tvojom veku by nemali byť hore takto neskoro.”

,,Clint, myslíš, že mi tá rozprávka pomôže? Že sa mi po nej bude dať zaspať?” opýtala som sa ho s malou dušičkou. Chvíľu si ma premeriaval pohľadom.

,,Ak chceš, môžeš ostať spať pri mne,” navrhol jednoducho. Hľadela som na neho s rozšírenými očami, úprimne prekvapená tým, čo povedal. Ale prikývla som. Zliezla som mu z kolien a ľahla si čo najtesnejšie k stene, aby mal dosť miesta. Keď si ľahol vedľa mňa, prisunula som sa bližšie k nemu, aby som ho dobre počula. Bol to pre mňa trochu zvláštny pocit. To, že som mohla pri ňom spať… Nepamätala som si, že by mi rodičia niečo také niekedy dovolili. Ani keď som mala naozaj škaredé nočné mory.

─── 𝐚𝐮𝐭𝐡𝐨𝐫'𝐬 𝐧𝐨𝐭𝐞

Kapitola špeciálne venovaná _rose_heart, ktorá ma takpovediac ,,prinútila" zverejniť ju už teraz. Uvažovala som nad tým síce už cez deň, ale nevedela som k tomu odhodlať a nemala som ani moc čas. Ale takýto menší impulz mi stačil a voilà...

Musím priznať, že tak ako s najväčšou pravdepodobnosťou vy, aj ja som si myslela, že táto kapitola bude nadväzovať na koniec predchádzajúcej. To ma vždy najviac fascinuje, ako si nepamätám, ako idú tie kapitoly za sebou... :D Ale musím uznať, že trošku viac light-hearted & cute kapitola sa možno aj teraz hodila a minimálne mne sa takáto malá zmena oproti zvyšným kapitolám páči. Hoci som sa už tešila na tú, o ktorej som si myslela, že bude ďalšia v poradí. Tá však ostáva na nedeľu a myslím, že sa máte na čo tešiť. 😎

Dobrú noc! <3