──────────── ·  ·  ·  · ➵

𝟎𝟓. |𝐀𝐕𝐄𝐍𝐆𝐄𝐑 𝐀𝐍𝐃 𝐀𝐆𝐄𝐍𝐓

❝𝒚𝒐𝒖 𝒂𝒓𝒆 𝒇𝒐𝒓𝒈𝒆𝒕𝒕𝒊𝒏𝒈 𝒉𝒐𝒘 𝒇𝒂𝒓 𝒚𝒐𝒖 𝒉𝒂𝒗𝒆 𝒄𝒐𝒎𝒆❞

8:35 PM
NEW YORK

KEĎ SME PRIŠLI DO AVENGERS TOWERU, ZAMIERILI SME DO KUCHYNE, KEĎŽE NÁM OBOM UŽ DOSŤ VYHLADLO. Hoci som už predtým v Toweri bola, nemala som tušenie, kde by kuchyňa mala byť. Vlastne som si ani nezapamätala, na ktorom poschodí sme boli na tej párty. Vedela som len to, že to bolo niekde okolo deväťdesiatky.

Výťah napokon zastal na osemdesiatom piatom poschodí. Priestranná kuchyňa spojená s obývačkou bola zariadená štýlovo a moderne. Farebne obe miestnosti zladili skôr do tmavších odtieňov. Kuchynská linka ponúkala veľa priestoru aj pre prípad, že by malo byť pri nej naraz viac ľudí. Pri ostrovčeku s čiernou mramorovou doskou boli štyri stoličky. Jedálensky stôl stál kúsok ďalej pri okne, z ktorého bol nádherný výhľad na mesto. Práve za týmto stolom sedel na stoličke, ktorá bola postavená oproti dverám, Steve Rogers.

Keď sme vošli, s pohárom na pol ceste k ústam kývol hlavou smerom k Nat a na perách sa mu objavil úsmev. Následne vstal a s prázdnym tanierom a pohárom v rukách sa vybral k nám. Riad odložil do umývadla a potom sa zadíval na mňa. Nebol to taký pohľad, akým si ma premeriaval Bruce. Kapitán si bol istý, že už sme sa poznali.

,,My už sme sa stretli na tej silvestrovskej oslave, však? Slečna Grayová, ak si správne pamätám,” s prívetivým úsmevom ku mne natiahol ruku.

Tá oslava, prebleslo mi hlavou. Bola by som úprimne radšej, keby moje prvé stretnutie s členmi Avengers prebehlo niekde inde, než na hádam najväčšej párty roku, kde bolo toľko ľudí, že asi ani Stark poriadne nevedel, kto všetko tam bol. Chybu v tomto prípade však urobili Nat a Clint, ktorí sa o oslave rozprávali pred Jo a Matteom. Akonáhle Jo počula, že si každý Avenger môže pozvať nejakých známych, rodinu alebo priateľov a že tam agenti zo slušnosti plánovali ísť, pochopila, že to bola jedinečná šanca, ako sa mohla dostať do blízkosti Stevea Rogersa. Odkedy ho zahliadla v Triskelione a uvedomila si, že naživo vyzeral ešte lepšie ako na fotkách, bola do neho beznádejne zamilovaná. Na silvestrovskú noc strávenú v Avengers Toweri v spoločnosti najmocnejších hrdinov sveta teda zlanárila Mattea a v tomto bode môj odpor už nemal žiadny zmysel. Nemôžem povedať, že tá párty bola vyslovene zlá, lebo Jo by ma za to prihlúšila. Avšak z toho hluku a množstva ľudí som mala traumu doteraz. Takže vlastne áno, pre moje introvertné ja to bolo veľmi zlé.

,,Áno, áno. Som rada, že sa opäť stretávame, kapitán,” podala som Rogersovi ruku a v kútiku duše som dúfala, že mi z nej neurobí placku. To by bol dosť problém. Našťastie mi ju však iba letmo stlačil a potom si dlaň zasunul do vrecka na nohaviciach.

,,Zajtra teda idete s nami miesto Bartona?” oprel sa o kuchynskú linku a ja som sa presunula ku ostrovčeku, kde Nat natierala sendviče arašidovým maslom. Chcela som sa hlavne ubezpečiť, že nejakým nedopatrením nenatrie arašidové maslo aj mne. Jediným človekom, ktorý isto vedel, že som ho neznášala a neponúkal mi ho jesť, bola Julie. Inak na to každý sem-tam pozabudol a keď prišiel s tanierom plným sendvičov natretých týmto obľúbeným maslom, spýtal sa či nechcem aj ja. 

,,Áno,” odpovedala jednoducho a natrela si sendviče Nutellou, ktorá bola na stole vyložená tiež.

,,Vtedy nikto nespomenul, že ste taká dobrá,” poznamenal akoby len mimochodom. Keď som sa však na neho pozrela, z jeho pohľadu som vyčítala, že to mala byť akási skúška. Chcel vedieť, ako budem reagovať. Nakoľko som si namýšľala, že dokážem poraziť hoci aj jeho alebo ako veľmi som o svojich zručnostiach pochybovala.

,,Odvtedy prešiel skoro rok a všeličo sa zmenilo. Veľa som trénovala.”

,,O tom nepochybujem. Romanovova vás vychválila, vraj ste len za tento rok zvládli posledné dva ročníky akadémie,” veľavýznamne nadvihol obočie. Blysla som pohľadom na Widow. Spokojne si odhrýzala zo sendviča, tváriac sa, že rozhovor išiel absolútne mimo nej. Keď si uvedomila môj pohľad, ktorým som ju prepaľovala, prekvapene pozrela zo mňa na Rogersa.

,,Urobila som niečo?”

,,Teraz si nie som istý,” zasmial sa Steve. Pretočila som očami. Naozaj by ma zaujímalo, prečo Natasha tak veľmi chcela, aby som sa dostala k Avengers. A tiež by ma zaujímalo, čo by na to povedal Clint, ktorý sa ma od nich silou-mocou snažil držať najďalej ako šlo. Teda, pokiaľ sa nejednalo o oslavy.

,,Nie, nemyslím si, že som zvládla dva ročníky. Učila som sa niektoré veci, ktoré by som sa na akadémii učila až o trochu neskôr, ale nebolo to až také… rozsiahle. Skôr išlo o také praktické veci, ktoré by nás na akadémii možno ani neučili, lebo na ne človek príde až akosi postupne v teréne. Myslím,” snažila som sa mu nejako vysvetliť, že Nat z nejakého nepochopitelneho dôvodu trochu zveličovala. Nezdalo sa mi však, že by sa mi to podarilo.

,,Trénoval Barton aj niekoho ďalšieho? Niečo také si spomínala, či?” obrátil sa Rogers na Natashu.

,,Jo Brandtovú a Mattea Ferreiru. Obaja sú Tiffaniní spolužiaci a Jo sa podobne ako ona zamerala na lukostreľbu," prikývla Widow.

,,Takže Barton sa takto stará o novú generáciu agentov. Zaujímavé. Som zvedavý, ako sa mu v tom darí," s veľavýznamným úsmevom na perách odišiel. Problém bol len v tom, že som veľmi dobre vedela, čo ten úsmev znamenal. Už som si nebola istá, či som mala vôbec chuť na tú misiu ísť.

PO VCELKU DOBREJ VEČERI SME SA VÝŤAHOM ZVIEZLI O POSCHODIE NIŽŠIE. Tam na nás čakala dlhá chodba s radom dverí po oboch stranách, v ktorých boli izby ich obyvateľov. Pamätala som si, že moja izba bola v tretích dverách vpravo, lebo som si tam predtým bola zaniesť ruksak.

,,Nad nami je teda kuchyňa s obývačkou. Kúpeľňu máš vlastnú. Ak by si si chcela zacvičiť alebo zastrieľať, spýtaj sa Jarvisa a on ťa tam zavedie. Clint tu má telocvičňu špeciálne prispôsobenú na cvičenie lukostreľby, ak ti to už nespomínal," rozprávala Nat, kým sme prechádzali chodbou.

,,Myslím, že niečo také už vravel. Ale môžem mať otázočku – kto je Jarvis?" skúmavo som na ňu pozrela, tak trochu čakajúc, že z výťahu zrazu vystúpi nejaký chlapík v červeno-bielej rovnošate a predstaví sa ako môj osobný komorník.

,,Ja, slečna Grayová," ozvalo sa mi nad hlavou. V prvom momente som trochu nadskočila, rozhliadajúc sa všade okolo seba. Natasha sa tomu zasmiala.

,,Tu ho máš."

,,Som užívateľské rozhranie vytvorené Tonym Starkom a som vám plne k službám," pokračoval hlas, ktorý nato, že som si jeho majiteľa predstavovala ako robota, znel veľmi príjemne a ľudsky.

,,Pozná to tu lepšie než Stark sám. Je v podstate ako Google, niečo sa ho spýtaš a on ti nájde odpoveď. Akurát rýchlejšie a presnejšie," dodala Natasha a vzápätí zastala pred jednou z izieb. Otvorila ju a nechala ma vojsť prvú. Zasvietila som svetlo a konečne si izbu poriadne prezrela, keďže predtým som si len položil ruksak ku dverám a hneď sme sa išli najesť. Moja izba v SHIELDe nebola nejako extrémne malá, ale musela som uznať, že táto bola ozaj obrovská. Všetko v nej bolo veľké, moderne zariadené a zladené do svetlých farieb. Nechýbala tu telka, gaučík, veľký šatník, samostatná kúpeľňa, pracovný stôl a množstvo úložného priestoru. Popri celkovému úžasnému dojmu ma však špeciálne zaujala jedna vec – posteľ. Vyzerala tak mäkko a pohodlne, že som mala chuť sa do nej okamžite zvaliť.

,,Som tu na jednu, maximálne dve noci a prichystali ste mi takúto izbu? Toto je päťhviezdičkový hotel alebo čo?” rozhodila som rukami, aby som ukázala na celý priestor. 

,,Stark rád preháňa,” uškrnula sa Nat.

,,Keď už sme pri tom preháňaní, neviem, kto nahovoril Rogersovi, že som agentka, ktorej chýba už len odznak,” skrížila som si ruky na hrudi a čakala som, akú skvelú odpoveď dostanem.

,,A nie je to pravda? Keby to bolo možné, ten odznak by si naozaj dostala behom pár mesiacov,” narozdiel odo mňa, čo som to brala s nadhľadom, ona sa tvárila úplne vážne. Akoby hovorila o niečom samozrejmom.

,,Nat, ďalšie takéto vtipy dnes už fakt nedávam.”

,,Ale to nie je vtip. Myslím to smrteľne vážne. Trénovala si viac ako Jo a Matteo a máš aj o trošku viac skúseností."

,,Ale naozaj len o trošku viac,” nadvihla som obočie.

,,Ako myslíš," pokrčila ramenami a pobrala sa k dverám. Myslela som, že ma asi porazí. Nebola som si istá, či mi mozog už prestával kvôli pokročilejšej večernej hodine fungovať alebo som naozaj vôbec nechápala, prečo tak veľmi chcela všetkých presvedčiť, že som dosť dobrá nato, aby som bola Avenger.

,,Prečo tak veľmi chceš, aby som išla s vami?” spýtala som sa jej tesne predtým, ako sa dotkla kľučky. Otočila sa a podľa výrazu jej tváre som okamžite spoznala, že tú otázku očakávala.

,,O to nejde, Tiffany. Ak si myslíš, že som Rogersovi povedala to, čo som mu povedala, preto aby si myslel, že si lepšia ako naozaj si, mýliš sa. Povedala som mu pravdu, ktorú si nechceš priznať. Práve teraz, s tým čo vieš, by si mohla byť agentka a ak by si nabrala len o trochu viac skúseností aj Avenger,” uprene sa na mňa zahľadela. Otvorila som ústa, ale netušila som, čo jej na to povedať. Nemôžem byť Avenger. Ja som sa mohla len nádejať, že sa mi podarí stať sa agentkou a nieto ešte myslieť nato, že by zo mňa bol Avenger. Samozrejme, niečo také by bolo naozaj pekné, ale už som sa až priveľakrát presvedčila o tom, že až taký život nie je. Aspoň nie v mojom prípade.

,,Zabúdaš na to, Tiffany, čo všetko si za poslednú dobu zažila a aké okolností ťa formovali. Na akadémii by si taký výcvik nikdy nedostala," pristúpila bližšie ku mne. Zdvihla som hlavu a zadívala sa do jej zelených očí. Niekedy som rozmýšľala, čo ju hnalo vpred. Kde brala toľkú vzpurnosť. Odhodlanie nepoddať sa a bojovať so všetkým, čo sa ju snažilo zničiť. Áno, bola tak vychovávaná od útleho detstva. Ale neverila som tomu, že takú silnú ženu z nej urobila tvrdosť, s ktorou sa stretávala v Červenej izbe. Muselo v tom byť niečo viac. Niečo, čo sa mi zatiaľ nepodarilo preskúmať.

,,Natasha, toto všetko znie fakt pekne, ale nie je to tak. Neexistuje možnosť, že by sa zo mňa stal Avenger, pretože na niečo také som prikrátka. Luk a šípy nezmôžu oproti supervojakovi alebo bohovi nič,” pokrčila som plecami a sadla si na posteľ. Bola taká mäkkučká. Prešla som rukou po vankúši a razom som si uvedomila, že by bolo fajn, keby som sa už začala pomaly chystať na spanie. Nie, žeby som po tom nejako extra túžila, ale cítila som, že ma to lietanie a rýchle presuny v kombinácii s nečakanou dávkou stresu celkom značne vyčerpali. Ruka v ruke s myšlienkami na spánok sa však objavili aj ďalšie, ktoré ma natoľko znepokojovali, až som nakoniec prišla k otázke, či sa vôbec vyspím.

,,Tiffany?” v Natashinom hlase som zachytila podtón, ktorý mi našepkal, že si všimla moju náhlu zmenu nálady a pravdepodobne aj tušila, čo ju spôsobilo. Keď sa mi však podarilo ovládnuť sa opäť som jej venovala svoju pozornosť, pokračovala v rozhovore. ,,Prečo sa porovnávavaš so svojimi kolegami a nie s nepriateľmi?"

,,Ak oni na týchto nepriateľov stačia len tak-tak, čo by som proti nim dokázala urobiť ja?" v mihu som jej odpovedala protiotázkou.

,,To isté, čo ja alebo Clint. A ako vidíš, stále sme tu a viacerí z nich už nie. Nemáš síce superschopnosti, ale ukáž mi niekoho ďalšieho okrem Clinta, kto vie strieľať z luku aspoň spolovice tak dobre ako ty. To je tvoja superschopnosť a žiadnu inú nepotrebuješ. Avengera z teba neurobí superschopnosť, ale to, ako veľmi si ochotná urobiť maximum pre dobro a ochranu iných práve s tým, čo máš a môžeš dokázať.”

So vzdychom som si skrížila ruky na hrudi. Mala pravdu a ja som to vedela. Problém bol však v tom, že som si to nechcela priznať. Ja a Avenger. To bol veru dobrý vtip.

,,Keď som Avengers navrhla, aby sme ťa vzali zo sebou, vedela som, že nato máš. A nepochybujem o tom ani teraz," pousmiala sa a sadla si vedľa mňa. V očiach sa jej objavila iskrička, ktorá bola prejavom prvej skutočne pozitívnej emócie, ktorú som na nej za celý deň videla.

,,Tak to znamená, že ťa nesmiem sklamať. Ani Rogersa," zhodnotila som sucho.

,,Sklamala by si ma len vtedy, ak by si sa ani nepokúsila niečo urobiť," veľavýznamne sa na mňa pozrela. Nebola som si istá, čo som si mala o tomto všetkom myslieť. Musela som uznať, že na tom, čo hovorila o mojich zručnostiach niečo muselo byť, lebo ma poznala a vedela ako som bojovala. Takže aj vedela posúdiť, čo som teoreticky mohla zvládnuť a čo nie. To ma do istej miery utešovalo, lebo som aspoň mala istotu, že som sa nedala nahovoriť na niečo, v čom by som úplne lietala.

,,Mala by si už ísť spať a vlastne aj ja. Zajtra vstávame skoro a niečo mi hovorí, že to bude dosť ťažký deň,” po chvíli ticha vstala a rozhliadla sa po izbe. Trochu ma prekvapilo, že práve ona ma posielala do postele. Väčšinou to robil Clint, ale u neho sa to dalo chápať na základe toho, že mal dve deti, takže to istým spôsobom bola choroba z povolania. Natasha však takúto výhovorku alebo ospravedlnenie nemala, navyše proti môjmu ponocovaniu nikdy nič nemala. Jedine, že by teraz ona sama bola taká unavená, aby si chcela už ísť ľahnúť, čo som tiež nepokladala za pravdepodobné. Alebo minimálne nevyzerala taká unavená.

,,Možno tak pre HYDRU,” pokrčila som ramenami. Pri tej myšlienke som pocítila slabé zadosťučinenie. Zajtra HYDRA dostane, čo si zaslúži.

,,To je jedno pre koho, ale ak sa nevyspíš, bude určite ťažký pre teba,” vzápätí sa Widow otočila a vybrala sa ku dverám.

Závan lepšej nálady ma opustil tak rýchlo, ako prišiel. Veľká izba mi zrazu prišla veľká v tom zmysle, že bola príliš veľká pre jedného človeka. A prázdny veľký priestor ponúka veľký priestor samote. Neznášala som samotu, aj keď som na ňu bola do istej miery zvyknutá. Na samotu však nadväzovalo veľa vecí. Premýšľanie. Prílišne premýšľanie. V tomto bode sa všetky moje myšlienky razom zbiehali len ku jednej veci. Preto som sa, kým tu Natasha ešte bola, odhodlala položiť jej otázku, ktorá mi nedala pokoj celý deň.

,,Naozaj si myslíš, že to Clint zvládne?” pozrela som sa na ňu. Potrebovala som to vedieť. Potrebovala som mať istotu, že sa preberie a všetko bude ako predtým. Keď som ho totiž uvidela, prišla som o takmer všetku nádej, že by sa to mohlo stať. Realita bola iná ako moje predstavy. Bola krutejšia.

Natasha chvíľu len tak stála, premýšľala. To nebolo dobré znamenie. Keď si napokon rozmyslela, čo mi povie a otočila sa ku mne, vedela som, že to nebude niečo, čo ma uteší.

,,Pozri, všetci kompetentní robia všetko preto, aby – “

,,Nezaujímajú ma názory lekárov. Chcem počuť ten tvoj. Teraz, po tom ako si ho videla. Poznáš ho lepšie ako oni, vieš koľko vydrží a čo je na neho priveľa... Vieš, kedy je na tom fakt zle,” dodala som takmer šeptom. Vedela som, že horšie na tom hádam ani len nemohol byť.

,,To vieš aj ty, Tiffany,” namietla opatrne.

,,Ja?” nadvihla som obočie. Spočiatku som znela dosť ironicky, ale to ma rýchlo prešlo. ,,V živote som ho nevidela takého doriadeného. Ak by to bolo na mne… nedávala by som mu veľké šance. Má tuhý korienok a je silný, ale…”

Sklopila som zrak. Vždy ma fascinovalo, že sa so svojich misií vrátil. Keď som videla, s akými zraneniam koľkokrát prišiel, hovorila som si, že ja by som si akurát tak zavolala sanitku a čakala, kým po mňa príde. Clint bol však iný a sanitku by si pravdepodobne zavolal iba v najkrajnejšom prípade. Práve táto jeho odolnosť ma zakaždým, keď odchádzal presvedčila o tom, že sa vráti. Lenže zrazu to nefungovalo. Mala som pocit akoby som sa zo sna, v ktorom všetko fungovalo, preniesla do reálneho sveta.

,,Vždy sa vrátil. Po svojich, síce zbitý ako pes, ale dokázal sa vrátiť… Nikdy som neverila, že by mu niekto mohol ublížiť tak veľmi, že by sa nevrátil,” placho som pozrela na Rusku, ktorá pomaly pokývala hlavou.

,,Máš pravdu. Clinta len tak niečo neskolí. Ale teraz… Rozumiem ti. Aj ja sa o neho bojím. Viac, ako to na sebe nechávam poznať. Okrem toho...,” na niekoľko sekúnd sa zapozerala do zeme. ,,... Hovorila som s Bruceom. Clintov stav sa zlepšuje iba minimálne a stále stačí maličká drobnosť nato, aby sa všetko pokazilo. Nasledujúce hodiny budú rozhodujúce a ak to zvládne, dalo by sa s veľmi prižmúreným okom povedať, že bude za vodou. Je tu ale priveľa otáznikov. A preto ti môžem povedať len toľko, že dúfam, že to zvládne. Nie som si tým istá, aj keď som sa ťa snažila presvedčiť, že som. Myslím si, že to je jediná vec, ktorú teraz môžeme urobiť – dúfať.”

───  𝐚𝐮𝐭𝐡𝐨𝐫'𝐬 𝐧𝐨𝐭𝐞

Nie, nová kapitola dnes nevychádza preto, že je Valentín. Tento sviatok nejako neslávim (možno preto, že som single, heh). Ale dnes je aj Medzinárodný deň darovania kníh a takýto sviatok... sa mi naozaj páči. <3 A keďže vám nemôžem dať túto knihu celú naraz, dávam vám aspoň novú kapitolu. :D

Je tu však ešte jedna vec, o ktorej by som vám chcela povedať. Toto som dnes našla a musím s tým iba súhlasiť. 👇

Každý z vás, kto píše, bude určite súhlasiť s tým, že komentár je niečo, čo autora vždy poteší a dá mu veľa motivácie, zatiaľčo konštruktívna kritika, ak ju prijme, ho posunie vpred. Takže, prosím, komentujte. A touto cestou by som vám chcela veľmi poďakovať za všetky komentáre, ktoré mi píšete a za vašu celkovú podporu, veľmi si to vážim! <33