──────────── ·  ·  ·  · ➵

𝟒. |𝐁𝐄𝐈𝐍𝐆 𝐀𝐅𝐑𝐀𝐈𝐃

❝𝒏𝒐𝒃𝒐𝒅𝒚 𝒔𝒂𝒊𝒅 𝒊𝒕 𝒘𝒂𝒔 𝒆𝒂𝒔𝒚,
𝒃𝒖𝒕 𝒏𝒐 𝒐𝒏𝒆 𝒆𝒗𝒆𝒓 𝒔𝒂𝒊𝒅 𝒊𝒕 𝒘𝒐𝒖𝒍𝒅 𝒃𝒆 𝒕𝒉𝒊𝒔 𝒉𝒂𝒓𝒅❞

5:48 PM
MISSOURI

,,BRUCE!" zavolala Natasha na muža, z ktorého bol vidieť len okraj bieleho plášťa zahýbajúceho za roh a ktorý sa v momente zvrtol za agentkiným hlasom. Spoza rohu sa ukázala tmavá hlava, trochu strapatá. Doktor Banner mal pod plášťom oblečenú modrú košeľu, najvrchnejší gombík mal rozopnutý. V ruke držal podložku, z ktorej sa pri jeho rýchlom pohybe nadvihli papiere. Posunul si okuliare ku koreňu nosa a krátko si nás prezrel.

,,Natasha," kývol hlavou a pousmial sa.

,,Možno si pamätáš Tiffany, bola na Tonyho oslave," Widow ukázala na mňa. Doktor na mňa vrhol skúmavý pohľad akoby zisťoval, či Nat hovorila pravdu alebo nie. Napokon však venoval priateľský úsmev aj mne a vystrel ku mne ruku.

,,Áno, samozrejme. Rád vás vidím, slečna."

,,Doktor Banner," potriasla som mu rukou. Mal istý stisk, ale nie tak pevný ako Nat alebo kapitán Rogers. Ten mi pri našom prvom stretnutí skoro rozpučil ruku.

,,Predpokladám, že ste prišli za Bartonom, však?" Banner prešiel pohľadom zo mňa na Nat. Zložil si okuliare, poskladal ich a zasunul si ich do náprsného vrecka na plášti.

,,Rada by som ho videla, ak to pôjde," pritakala som mu.

,,Prítomnosť niekoho blízkeho mu určite len pomôže, hlavne ak budete naňho hovoriť. Na začiatok ho oslovte a potom sa predstavte. Sú to prvé dvere vľavo," ukázal niekde za môj chrbát, kde pokračovala chodba. Na každom každom konci chodby stál jeden ozbrojený muž, ktorý mal kontrolovať, kto prichádzal ku Clintovi. Bezpečnostné opatrenie, ak by sa Scarlotti náhodou chcel uistiť, že to Clint naozaj neprežije. My sme pri príchode prešli kontrolou bez problémov. Stačilo, keď sme sa predstavili a Nat ukázala mužovi svoj odznak.

,,Ďakujem. Nebudem tam dlho," prinútila som sa do úsmevu a s krátkym pohľadom smerom k Nat som sa vybrala, kam ma poslal.

Pred izbou som zastavila a zdvihla zrak k miestu, kde stála agentka s doktorom. Už tam neboli. Vydýchla som si. Dlaň sa mi potila a srdce mi bilo, ako keby som odbehla maratón. Privrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Už-už som išla dvere otvoriť, keď som ruku stiahla a strčila ju do vrecka. Oprela som sa chrbtom o stenu a pretrela si oči. Počas celého letu som si kdesi v kútiku duše tajne nahovárala, že všetko okolo Clintovho zranenia bol iba nejaký veľmi zlý žart alebo sen a že keď sem prídeme, privíta nás vysmiaty Clint, ktorému nič nebude. Pravda však, žiaľ, bola úplne iná. A ja som sa bála jej čeliť.

Za rohom sa zrazu ozvali kroky. Lepšie povzbudenie som nepotrebovala. Vkĺzla som do izby a ticho za sebou zavrela dvere, aby som neupútala pozornosť prichádzajúceho, nech už to bol ktokoľvek. Chvíľku som ešte počkala a keď kroky odzneli bez toho, aby sa priblížili k izbe alebo spomalili, uľavilo sa mi. Posledné, čo som potrebovala bolo, aby Natasha alebo Bruce zistili, že som sa bála vidieť Clinta.

Do uší mi doľahlo pravidelné pípanie prístrojov, ktoré sa v miestnosti nachádzali. Vzápätí sa mi pred očami objavil obraz Margaret bezvládne ležiacej na posteli. Bola bledá ako smrť. Vedľa postele sedel na stoličke Mike, držal Peggy za ruku a vzlykal. Keď sa miestnosťou rozľahol vysoký stály tón a potom zavládlo ticho, Mike si s plačom privinul telo svojej ženy k sebe a mňa poslal preč.

Niekoľko sekúnd sa mi zdalo, že aj teraz ostalo v izbe ticho. To bol ďalší impulz, ktorý ma prinútil rozhýbať sa. Otočila sa som sa v prvom momente som si neželala nič iné len to, aby to bol naozaj iba sen, z ktorého sa čoskoro zobudím. Pohľad na Clinta mi až priveľmi pripomínal pohľad na Margaret, akurát s tým rozdielom, že Clint vyzeral ešte horšie, ako som si myslela, že bude vyzerať. Na tvári mal niekoľko škrabancov prelepených rýchloobväzom a pod okom tmavý monokel. Pravé zápästie mal v ortéze. Trup, kde ho zranili najvážnejšie, mu obviazali.

Hľadela som naňho a v očiach ma štípali slzy. Všetky prístroje, na ktoré bol napojený, cievka v nose, ktorá mu pomáhala ľahšie dýchať, infúzie, elektródy, ktoré mal na hrudi, pípanie a obrazovka ukazujúca jeho životné funkcie – to všetko vo mne vzbudzovalo úzkosť. Clint bol vždy človek, o ktorom som bola presvedčená, že ma bude chrániť, že mal silu nato, aby ma chránil. Ale ako tam tak ležal, zarážalo ma, ako zraniteľne a slabo pôsobil. Samozrejme, už som ho videla v nemocnici alebo na ošetrovni, avšak vždy bol pri vedomí a silou-mocou sa dožadoval toho, aby ho pustili a dali mu pokoj. A teraz jeho život závisel od starostlivosti lekárov, ktorých tak neznášal.

Sadla som si na kraj postele, hoci vedľa nej bola stolička. Opatrne som si vzala jeho ruku do dlaní. Prešla som po nej palcom. Mal odreté hánky, ale pomaly sa mu začínali hojiť. Keď som zdvihla hlavu, aby som sa mu pozrela do tváre, neubránila som sa pohľadu na jeho telo. To, že musel byť kvôli svojej práci v dobrej fyzickej kondícii na ňom bolo vidieť, ale mňa skôr zaujímali jeho jazvy. Na rukách, hrudníku, kľúčnej kosti – tá bola najčerstvejšia, z našej poslednej spoločnej misie. Zblúdila guľka, ktorá mala trafiť stenu, trafila Clinta.

Vyberala som mu ju v aute o druhej ráno. Celé parkovisko bolo ponorené v tme, naokolo panovalo ticho a nikde nebolo ani živej duše. Keď som mu ranu zašila, chcela som sa ísť porozhliadnuť po mestečku a zistiť, či niekde nie je otvorená lekáreň, pretože fľaštička s liekmi od bolesti v našej lekárničke ostala nejakým nedopatrením prázdna. Clint však rázne protestoval a presviedčal ma, že toľko do rána vydrží. Bola som príliš unavená nato, aby som sa s ním hádala a nechala som to tak. Napokon mi ho ale predsa len prišlo ľúto, lebo som vedela, že ho to bolelo.

Aby som ho teda trochu rozptýlila poprosila som ho, aby mi rozprával o nejakej z jeho misií. Rada som ho počúvala. Takých neoficiálnych hodín teórie som mala nespočet a naučila som sa z nich hádam viac ako na akadémii. Samozrejme, aj moji profesori mali za sebou množstvo úspešných misií, ale Clint bol praktik. Neučil ma, ako má prebiehať ukážková misia, ktorej plán vyjde do najmenších detailov. Dával mi iba také rady, o ktorých vedel, že sa mi hodia, keď misia nebude prebiehať ukážkovo. Neskôr mi veľakrát pomohli. A ak som ich aj nezužitkovala, veľmi som si ich cenila.

Vtedy mi rozprával o Budapešti. O tom, ako sa s Nat skrývali dva dni vo ventilačných šachtách na stanici metra a hrali piškôrky a obesenca. O cieli tej misie som už predtým počula, bola to jedna z tých, o ktorých sa v SHIELDe hovorilo dosť veľa, ale detaily som nepoznala. Mali zabiť Dreykova, hlavu Červenej izby. Podarilo sa im to. A keďže Dreykov našťastie nebol v HYDRE, nenarástli namiesto jeho hlavy dve ďalšie.

Za každou jazvou, ktorú Clint mal, bol nejaký príbeh. Väčšinou sa k nim dostal, keď sa snažil chrániť iných. Keď bojoval proti ľuďom, ktorí sa neštítili ísť kvôli svojim cieľom cez mŕtvoly. A častokrát nato doplatil. Hoci nikdy nie tak veľmi ako teraz.

Keď mi Nat cestou v quinjete hovorila, čo sa vlastne stalo na tej misií, s hrôzou som si čoraz viac uvedomovala, že to bol zo Scarlottiho strany perfektne premyslený a zákerný plán. Nat nevedela presné okolnosti, za ktorých sa misia zvrtla, pretože Clint povedal iba toľko, že HYDRA mala v Montane sklad so zbraňami a potom omdlel. Avšak z celkovej situácie vysvitlo, že sa jednalo o pascu. Scarlotti veľmi dobre vedel, že Clint príde a kým ho on sledoval a snažil sa nájsť správnu chvíľu, zaviedol nič netušiaceho lukostrelca presne tam, kde ho chcel mať. Pred istou smrťou ho zachránilo len to, že sa mu predtým, ako ho zajali, podarilo požiadať o posily. Tím na čele s Nat, ktorú stiahlo vedenie z jej pôvodnej misie, ho hľadal dva dni. Napokon ho našli v Missouri v úkryte, ktorý ako sa neskôr ukázalo, Scarlotti pomerne často využíval. Dorazili v momente, kedy sa Clint sám pokúsil o útek. Napriek úspešnému stretnutiu s tímom sa však Scarlottimu podarilo postreliť ho. Do najbližšej nemocnice sa teda dostal s veľkou stratou krvi, dehydrovaný, so zlomeným zápästím a tromi zlomenými rebrami. O podliatinách, odreninách a škrabancoch ani nehovoriac. A Scarlotti ušiel.

Vtedy sa vo mne začal hromadiť hnev a tak som svoje voľne prúdiace myšlienky zastavila. Nebola som tu kvôli Scarlottimu. Chcela som byť s Clintom. A aj keď som o tom nebola ani trochu presvedčená, dúfala som, že mu moja prítomnosť aspoň trochu pomôže.

,,Ahoj, Clint. To som ja, Tiffany. Musím priznať, že je to zvláštne – hovoriť na teba, keď viem, že mi nemôžeš odpovedať, ale Banner povedal, že by som to mala urobiť," zastavila som a čakala, že sa zmení výraz jeho tváre, otvorí oči alebo mi stisne ruku. Že urobí čokoľvek, čím by mi dal najavo, že ma naozaj počul. Ale nič sa pochopiteľne nestalo. Zvesila som hlavu, v hrdle mi navrela hrča. Hľadela som mu na ruku a želala si, aby sa do nej vrátila sila.

,,Teraz by som naozaj potrebovala tvoju radu. Natasha chce, aby som ťa zastúpila na misii – s Avengers. Tvrdí, že na to mám a že ty by si s tým tiež súhlasil. Ale ak mám byť úprimná, nie som si tým istá. Je to zaiste príležitosť, ktorá sa mi možno už nikdy viac nenaskytne, ale necítim sa pripravená... Na druhej strane však nechcem povedať Nat nie a pridať jej tým ďalšiu starosť. Bojí sa o teba. Ešte nikdy som ju nevidela takú nervóznu. Ale aj ja sa bojím. Veľmi," po líci mi zbehla slza. Došlo mi, že nikdy predtým som sa o neho nebála naozaj.

Nechápala som, prečo tomu tak bolo. Vedela som, že nemával únikový plán, že veľmi veľakrát sa mu podarilo vyviaznuť len o chlp, že mu dávali nadmieru nebezpečné úlohy. Napriek tomu som to, že sa vráti, považovala akoby za samozrejmosť. Pred odchodom som ho objala a zapriala mu veľa šťastia, ale reálne som sa obávala len vtedy, keď som vedela, že má nejakú mimoriadnu misiu. Ako aj v tomto prípade. Ale napriek tomu som vôbec nebrala do úvahy možnosť, že by sa nevrátil.

Akýsi šiesty zmysel mi napovedal, že do miestnosti pribudol aj niekto ďalší. Zdvihla som hlavu a obzrela sa. Kúsok za mnou stála Natasha. Nebola som si istá, či jej pohľad bol venovaný mne alebo Clintovi, ale bol v ňom smútok. Prišlo mi jej ľúto. Zas a znova sa ukázalo, že vzťah Black Widow a Hawkeyea nebol čisto profesionálny. Keď Clint dostal rozkaz zabiť ju, neurobil to. Natasha nato nikdy nezabudla a neprestala mu zato byť vďačná.

,,Je to rovnaký pocit, ako keď si ma adoptovali a musela som sa s ním rozlúčiť. Bála som sa, že už ho nikdy neuvidím. Vtedy mi však aspoň mohol sľúbiť, že ma príde pozrieť. Ale teraz? Kto mi sľúbi, že ho nestratím?" takmer som zašepkala tichým hlasom. Nat mi položila ruku na plece a slabo ho stisla. Dokonca sa aj prinútila usmiať sa, aj keď netuším, ako sa jej to podarilo.

,,Zvládne to. Vie, že musí bojovať a ten boj nevzdá," snažila sa ma upokojiť. Pokrútila som hlavou.

Aj Margaret sme stále opakovali, aby bojovala, ona sama tvrdila, že sa nevzdá. Ale vzdala sa. Aspoň tak to povedali lekári – vraj mohla ešte pár hodín, možno dokonca jeden deň žiť, ale prestala bojovať. Vedela som, že Clint mal inú povahu, možno aj bojovnejšiu, ale stále som nemohla veriť tomu, že by prežil. Hoci som priam zúfalo túžila po tom, aby sa to tak stalo.

,,Ale čo ak nie? Čo ak...," nemohla som to dopovedať. Silno som zažmúrila oči a rukou som si zakryla ústa. Nat sa posadila na kraj postele a keď som sa ku nej obrátila, privinula si ma do náručia. Objala som ju okolo krku. Chvíľu som ešte odolávala, ale potom, uvedomujúc si, že som to mohla zmeniť, som sa rozplakala. Bola to moja vina.

,,Mala som ísť s ním. Pomohla by som mu, nemusel by – "

,,Nie, Tiffany. Clint ti to nedovolil, lebo ťa nechcel ohroziť. Nemohla si s tým nič urobiť, on sa tak rozhodol sám. Nevzal by ťa zo sebou," Natasha ma hneď vyviedla z omylu. Odsunula ma od seba a chytila ma za ruku.

,,Dáme HYDRE príučku a potom pomôžeme Clintovi bojovať, dobre? To, čo mu urobili, HYDRE len tak neprejde," v očiach sa jej zablysla tvrdosť, rozhodnutie do bodky naplniť svoju hrozbu. Ten pohľad som poznala. Bol akousi formou varovania – dávaj si dobrý pozor, inak zomrieš. Ak by sa takto na mňa pozrela uprostred boja, pratala by som sa jej z cesty najrýchlejšie, ako by som mohla. Vtedy sa z varovania stával rozsudok smrti. Natasha Romanovova možno už viac nebola taká bezcitná ako mnohí iní z jej brandže, ale pokiaľ išlo o Clinta, žarty išli bokom. Nikto nemohol ublížiť Hawkeyeovi a nečakať za to odplatu od Black Widow, rovnako, ako to platilo naopak.

,,Да," zašepkala som. Nevadilo mi, že som práve súhlasila s účasťou na tej misii, aj keď pravdupovediac, nebola som si istá, či som sa na nej chcela zúčastniť. A či som to chcela urobiť napriek tomu, že Clint by s tým pravdepodobne nesúhlasil. Jedna moja časť chcela ostať pri ňom, zatiaľčo druhá túžila nejakým spôsobom vyventilovať emócie, ktoré sa vo mne za posledné hodiny nahromadili. Dať menší výprask HYDRE bola dobrá alternatíva. Stále som však za svojím rozhodnutím cítila nejaké nasledujúce ale, ktoré ma znervózňovalo.

Na Natashinej tvári sa však objavil malý, spokojný úsmev. Oprela si čelo o moje, v dlaniach mi držala ruky, aby sa nechveli. Odkedy som ju spoznala, tušila som, že naše osobné vzťahy s Clintom spôsobia, že sa staneme priateľkami aj my dve. A keď sa to začalo diať, bol to prirodzený proces, akoby sme sa poznali odvždy. Nemohla to zmeniť ani Natashina minulosť, ba práve naopak – vďaka tomu, kým Nat kedysi bola a kým sa následne stala, som pochopila, že v podstate každý človek sa môže zmeniť k lepšiemu.

Tiež som sa naučila, že predsudky voči ľuďom s kriminálnou minulosťou sú len hlúpym stereotypom, ktorý zabraňuje spoznať človeka takého, aký naozaj je a dať mu šancu začať odznova. Samozrejme, nie vždy sa to oplatí, ale väčšinou áno. V Natashinom prípade to malo obrovský zmysel. Ani som si nevedela predstaviť, aké by to bolo, ak by Clint vtedy poslúchol svoje rozkazy. Prišli by sme o naozaj skvelú osobu.

Takže ďalšou vecou, za ktorú som mu bola vďačná, bolo to, že Natashu nezabil a dal mi tak možnosť mať staršiu sestru. Znamenalo to pre mňa viac, ako by sa mohlo zdať. Vedela som, že sa na ňu môžem spoľahnúť rovnako ako na Clinta – a to som si cenila najviac.

,,Neboj sa, dievčatko. Všetko bude v poriadku," Natasha sa vystrela a povzbudivo sa na mňa usmiala. Utierajúc si slzy som prikývla. Musí to byť v poriadku.

NATASHA O CHVÍĽU ODIŠLA S TÝM, ŽE EŠTE MUSELA HOVORIŤ S BANNEROM. Keď bola preč niekoľko minút a nezdalo sa mi, že by sa mohla v najbližšom čase vrátiť, vybrala som sa kúpiť si kávu do automatu, ktorý sme predtým míňali na jednej z chodieb. S kávou som sa vrátila späť do izby, ale keď som vošla, zistila som, že som už nebola sama.

Pri Clintovej posteli stálo akési dievča alebo skôr mladá žena oblečená v podobnom bielom plášti ako mal Banner, takže akiste bola lekárkou. Cez krk mala prevesený fonendoskop. Mohla mať tak po dvadsiatke, určite bola staršie ako ja. Gaštanové vlasy jej voľne splývali na plecia, zatiaľčo dorovna ostrihanú ofinu si musela naprávať, aby jej nepadala do očí. Na vysačke, ktorú mala okolo krku mala napísané Daisy Lambertová. Akonáhle zaregistrovala moju prítomnosť, zdvihla hlavu a zadívala sa na mňa orieškovými očami.

,,Prišla som ho skontrolovať a zatiaľ mu nie je horšie, čo je dobrá správa," na perách sa jej mihol malý úsmev. Vyzerala byť veľmi milá. Možno až príliš. Možno som si to však myslela len preto, že sa mi nepáčilo, keď som v takejto situácii pri Clintovi videla niekoho, koho som nepoznala.

,,Dobrá správa bude, keď mu bude lepšie," preložila som si plastový pohárik s horúcim nápojom z ruky do ruky. Vrhla som na doktorku letmý pohľad, len aby som zistila, aká bude jej reakcia na moju nie práve optimistickú poznámku. Už sa neusmievala, ale videla som na nej, že jej to nejako extra neublížilo.

,,V jeho stave je aj to, že je stabilizovaný úspech. Keď ho sem priviezli, myslela som si, že do pár hodín zomrie," pohľad, ktorý presunula zo mňa k agentovi ležiacemu na posteli, jej zosmutnel.

Sklopila som zrak. Úprimnosť, ktorú malo to dievča v očiach ma zarazila. Stretla som sa už s viacerými lekármi, ktorým na ich pacientoch v podstate ani nezáležalo, ale málokedy sa našiel taký, na ktorom bolo vidieť, že si o človeka, o ktorého sa staral, robil naozaj starosti. Ale možno tento prípad bol iný len preto, že Clint bol na tom veľmi zle. Každému človekovi, ktorý by mal v sebe aspoň štipku ľudskosti, by mu ho prišlo ľúto a ani by nemusel byť jeho doktorom.

,,Ak sa smiem spýtať... ste rodina?" prerušila Lambertová napäté ticho, čím si získala moju pozornosť. ,,Lebo tu majú prístup len jeho príbuzní, agentka Romanovova, dok – "

,,Prišla som s agentkou Romanovovou. Barton je môj tréner, takže...," pokrčila som ramenami. Nečakala som, že by sa na niečo takéto spýtala práve ona. Skôr ja som mala pýtať, kto bola ona.

,,Takže si chodila na akadémiu SHIELDu?" tvárou jej náhle prebehlo prekvapenie a štipka radosti zároveň. Vtedy som už naozaj netušila, čo som si o nej mala myslieť. Bola som si však istá, že som nemala náladu zdieľať s ňou jej nadšenie z toho, že som chodila na akadémiu.

,,Záleží na tom?" premerala som si ju s nadvihnutým obočím.

,,Nie, v podstate nie," sklonila hlavu a chvíľu sa dívala do zeme. Pozrela som sa rovnakým smerom. Mala obuté biele šľapky. Kappa. Už trochu opotrebované, ale stále vyzerali pomerne novo.

,,Už budem musieť ísť. Takže... Dovidenia," zrazu zdvihla zrak a pozrela sa na hodinky, potom uprela krátky pohľad na mňa. Jej oči boli ešte viac smutné ako predtým.

,,Maj sa," pokývala som hlavou a odchlipla si z kávy. Predtým, ako odišla sa ešte letmo pozrela na Clinta a potom za sebou ticho zavrela dvere.

─── 𝐚𝐮𝐭𝐡𝐨𝐫'𝐬 𝐧𝐨𝐭𝐞

Pravdupovediac, keď som začala opravovať túto kapitolu, povedala som si, že ak ju stihnem dnes opraviť, tak ju hneď vydám a ak to nestihnem, tak vyjde až o týždeň. Lebo akože... bolo to trochu (viac) komplikované a celkom veľa vecí som musela vyhodiť alebo prepísať, čo sa mi u kapitol predtým nestalo. Ale som rada, že sa mi to podarilo (už takto skoro) a tak sa môžete už teraz stretnúť s Daisy! <3

Vy to síce ešte úplne neviete (alebo tí, ktorí ma sledujú na ig aj hej), ale ona je - spoiler - najväčšie zlatíčko pod slnkom. A nemôžem sa dočkať, kedy dostane viac priestoru a... Okay, už končím, lebo vám tu vyspoilerujem celú knihu.

Dnešná otázka je úplne odveci, ale nemohla som sa na ňu nespýtať – Aké sú zatiaľ vaše dojmy z olympiády? (moji slovenskí čitatelia, čítajte ako, čo si myslíte o výkonoch našich hokejistov?).

To je už odo mňa všetko a teraz sa idem vyspať, aby som vôbec na ten hokej vstala (áno, toto píšem o pol druhej v noci a nie, neberte si zo mňa niekto príklad). Majte sa krásne! <3