──────────── ·  ·  ·  · ➵

𝟎𝟑.|𝐀𝐑𝐄 𝐘𝐎𝐔 𝐒𝐄𝐑𝐈𝐎𝐔𝐒?

❝ 𝒄𝒐𝒖𝒓𝒂𝒈𝒆, 𝒅𝒆𝒂𝒓 𝒉𝒆𝒂𝒓𝒕 ❞

22.10. 2014
WASHINGTON DC

UPRELI SA NA MŇA VŠETKY POHĽADY, AKOBY SOM POVEDALA PRESNE TO, NAČO KAŽDÝ Z NICH MYSLEL. Zamrelo mi srdce. Stála som tam ako obarená a ani som nevládala plakať, hoci to bolo jediné, čo som chcela. Niekam utiecť, skryť sa a plakať. Tak ako vtedy, keď ma v slepej uličke páchnucej od kontajnerov našiel Clint.

Možno to bol akýsi podvedomý inštinkt, lebo som naozaj ustúpila o niekoľko krokov dozadu a pohľad mi zabehol k francúzskemu oknu v obývačke – tadiaľ som mohla prejsť do záhrady. Utiecť.

,,Tiffany,” Natasha ma chytila za lakeť a pozrela mi do očí, ,,Clint nie je mŕtvy. Scarlotti ho vážne zranil, je v kóme, ale stále žije.”

Stále žije, znelo mi v hlave ako ozvena. Na moment sa mi dýchalo ľahšie a nutkavá potreba utiecť a vyplakať sa ustúpila. Vzápätí som si však spomenula na slovo, ktoré povedala Nat tesne predtým. Kóma. Moja adoptívna mama bola v kóme takmer tri týždne a jej manžel vtedy pri nej bol v podstate stále, až kým nezomrela. Celú dobu mi na tejto udalosti prekážalo hlavne to, že Mike okrem svojej umierajúcej manželky nevidel nikoho iného. Teraz ma však väčšmi desila skutočnosť, že Margaret sa z umelého spánku neprebrala. Nechcelo sa mi veriť, že v Clintovom prípade by to dopadlo inak.

,,Tiffany, si v poriadku? Nechceš si sadnúť?” z myšlienok ma vytrhol Natashin hlas. Upierala na mňa ustarostený pohľad svojich zelených očí, zvierajúc mi lakeť tak silno, až ma to začínalo bolieť.

,,Si strašne bledá, zlatko,” povedala Julie a zdvihla sa, aby mi do pohára nabrala vodu. Ako posunula stoličku, vyrušila Millie, ktorá sa tam vyvaľovala. Psík na ňu vrhol ublížený pohľad a so zdvihnutou hlavou odcupital do svojho pelecha vedľa gauča.

,,Nie, som v pohode. Len… potrebujem ísť na vzduch,” odmietla som ponúkanú vodu, vymanila sa z Natashinho zovretia a rýchlo prešla cez obývačku a francúzske okno na záhradu, kde som si obula kroksy.

Pošúchala som si ramená a prešla cez dvor dozadu, kde bolo kryté posedenie. Vo veľkej starej truhlici sme mali odložené deky, ale aj mikiny a bundy. Obliekla som si jednu a sadla som si na lavičku. Hneď sa vedľa mňa zjavila Millie, ktorá ma musela sledovať. Vyložila si predné labky na lavicu a dožadovala sa toho, aby som ju zdvihla, lebo bola príliš lenivá, aby sa tam vyštverala sama. Keďže sa mi nechcelo odháňať ju, uložila som si ju do lona a pomaly ju hladkala po mäkkej srsti. Možno bola na psa až priveľmi vyberavá a nafúkaná, ale svoju úlohu spoločníčky – utešiteľky, si plnila na výbornú. Privinula som si ju tesne k sebe. Po chvíľke sa začala vrtieť a snažila sa dosiahnuť mi na tvár.

,,Prestaň, Millie! Je to nechutné!” položila som ju na lavičku. Zakňučala a venovala mi rovnaký pohľad ako predtým Julie. Potom sa otočila a nastavila mi zadnú časť svojho tela na dôkaz toho, ako veľmi mnou pohŕdala zato, že som odmietla jej veľkorysú pomoc.

,,Aj tak by mi tvoje božteky nepomohli,” vzdychla som.

Zrak mi kĺzal po priestore altánku. Gril schovaný v pravom rohu, vedľa neho malá kuchynská linka so základným vybavením ako boli poháre, príbor a taniere. Na stene oproti bol obraz zeleného údolia kúpajúceho sa v slnečných lúčoch. Stôl a dve lavice pozdĺž neho boli z dubového dreva. Lavice mali pekne vyrezávané operadlá a boli na nich rozprestreté mäkkučké kožušiny. Paul s Julie to tu mali veľmi radi. Cez leto tu presedeli nejeden večer a keď som s Clintom netrénovala, pridali sme sa k nim. A ak sa Jo s Matteom neponáhľali domov, urobili podobne. Hrali sme spoločenské hry, rozprávali sme sa, grilovali sme alebo sme si len mlčky vychutnávali západ slnka. Po všetkom tom hurhaji, ktorý sa vytvoril okolo SHIELDu a jeho páde mi toto miesto prišlo až neuveriteľne tiché a pokojné. A aj keď ma hra na schovávačku po tak dlhej dobe prestávala baviť, bola som rada, že sme sa skrývali práve tu, lebo tento malý domček mi svojou rodinnou atmosférou pripomínal dom Bartonovcov.

Clintova rodina, prebleslo mi hlavou. Pár sekúnd som hľadela pred seba šokovaná tým, že som za celú tú dobu vôbec nepomyslela na Clintovu ženu a deti. Na ľudí, ktorých som poznala síce málo, ale mala som ich rada a vedela som, že pre Clinta boli všetkým. Keď som si predstavila malú Lilu, jej žiariace tmavé očká, dva zapletané vrkôčiky, ktoré tak rada nosila, vybavil sa mi jej smiech a to, ako zbožňovala svojho ocka, v očiach som pocítila slzy. Videla som na jej mieste seba v dobe, kedy sme sa s Clintom skrývali pred HYDROU. Nevedela som si ani predstaviť, že by som ho vtedy stratila. A teraz jeho malá dcérka bola presne v takej situácii.

Vyložila som si nohy na lavicu a pritiahla si ich k sebe, objímajúc ich ako plyšového macka. Položila som si na ne hlavu, ale keď som zavrela oči, hneď som ich musela otvoriť. Obrazy, ktoré som v tme videla boli až príliš desivé. A skutočné. Možné.

Nevedela som, nakoľko dobré bolo, že bol Clint v kóme. Áno, stále žil, ale ako dlho prežije? A ako vážne ho Scarlotti vlastne zranil? Bol to trénovaný zabijak, takže som si vedela predstaviť všeličo, ale podobné remeslo mal aj Clint – až nato, že on mal srdce a nezabíjal všetkých od radu. Každou ďalšou minútou som z toho celého mala horší a horší pocit. Clinta by nezložilo len tak nejaké škrabnutie. Z toho som mala najhorší pocit.

Zafúkal vietor, ktorý mi prenikol aj cez bundu. Striaslo ma. Pozrela sa na mobil, aby som zistila, koľko bolo hodín. 2:03 PM. Na takú pomerne skorú hodinu bolo veru chladno. Millie niekde zmizla. Pravdepodobne ju chladné počasie omrzelo a radšej sa vrátila dnu, kde sa rozvalila pred kozub, čo konieckoncov nebol až taký zlý nápad. Zdvihla som sa a vrátila sa do domu.

Williamsovci s Nat sedeli v obývačke a o niečom sa rozprávali. Zmĺkli však v momente, kedy som sa objavila pri okne a vyzula si topánky. Takže predmetom ich rozhovoru som bola zjavne ja. Tvárila som sa, že si to nevšímam a bez slova som odišla do kuchyne napiť sa. Keď som sa vrátila, Nat sa postavila a podišla ku mne.

,,Potrebujem s tebou o niečom hovoriť,” vyzerala, že hoci potrebovala so mnou hovoriť, ani trochu sa jej do toho nechcelo. Pozrela som sa ponad jej rameno na manželov. Dívali sa na telku a ak nič iné, Julie už nevyzerala na pokraji zrútenia.

,,V poriadku. Môžeme ísť hore,” prikývla som a vybrala som sa hore schodmi do izby, ktorá kedysi patrila Julinej a Paulovej dcére a ktorú som si za posledné mesiace privlastnila ja.

Keďže nebolo isté, dokedy budeme môcť u Williamsovcov byť, snažila som sa tam veľmi nezabývať. Nezvyknúť si na miesto, na ktorom som nemohla ostať. Väčšinou mi to neprekážalo. Raz za čas som si však uvedomovala, že takýto spôsob života sa mi nepáčil. Nemala som domov, nemala som sa kam vracať. Nikam, kde som počas svojho života bývala som naozaj nepatrila. A nikde som nezostala dlhšie ako pár rokov.

So vzdychom som zahnala ďalšie deprimujúce myšlienky a sadla si na posteľ. Nat postávala v strede izby a prezerala si ju, hoci to nemusela robiť, lebo od jej poslednej návštevy sa nezmenilo nič. V rohu oproti posteli stále stála menšia skriňa, do ktorej sa akurát zmestili moje veci. Na jej konci bol gaučík, ktorý sa dal v prípade potreby rozložiť, aby tu mohol spať ďalší človek. Akurát stôl pod oknom som mala konečne po týždni uprataný a nevyzeral, akoby na ňom vybuchla bomba. Nebola to izba mojich snov, ale aspoň som nemusela spať v maličkej hosťovskej izbe ako Clint.

,,Nat, o čom to potrebuješ hovoriť?” prehovorila som trochu nevrlo, podráždená tým, že moje myšlienky opäť skončili pri Clintovi. Pozrela na mňa, v prvom momente s prekvapeným výrazom v tvári, akoby som ju vytrhla z inej reality, do ktorej zablúdila. Potom však zvážnela a posadila sa na stoličku, ktorú si prisnula tak, aby bola presne oproti mne. V hrdle mi navrela hrča. Toto je čím ďalej, tým horšie.

,,Clint je na tom zle, to nemá zmysel zapierať, ale stále má nádej. Je tu však aj iná vec, kvôli ktorej som prišla. Pred pár dňami sme našli jednu základňu HYDRY, v ktorej skladujú zbrane – a možno tam je ukryté aj Lokiho žezlo, ktoré hľadáme už niekoľko mesiacov. Problém je však v tom, že nám z tímu vypadol aj Clint, aj Banner a SHIELD nám môže poslať posily len v najnevyhnutnejších prípadoch. Takže – ”

,,Počkať, počkať. Nami myslíš Avengers, však?” napäto som sledovala jej reakciu. Ak povie to, čo som si myslela, že povie, asi ma už ozaj porazí.

,,Samozrejme,” prikývla. Z pľúc som vydýchla nadbytočný vzduch a pretrela si oči.

,,Aby som to dokončila – keďže nutne potrebujeme ďalšieho člena do tímu a nikto nemá schopnosti ako Hulk, musíme pohľadať niekoho podobného Clintovi. Takže ti asi dochádza, že to budeš ty,” na Natashinej tvári sa objavil slabý úsmev.

,,To myslíš vážne?” vytreštila som na ňu oči, hoci som práve toto čakala. Nečakala som však, že by to mohla naozaj povedať bez toho, aby si zo mňa len uťahovala.

,,Tiffany, nikto sa Clintovi nevyrovná lepšie ako ty. Ver mi, že to isté by ti povedal aj on.”

Neubránila som sa ironickému úškrnu. Samozrejme, že by s ňou Clint súhlasil. Odkedy sa zmieril s tým, že sa chcem stať agentkou a začal ma trénovať, videla som na ňom, že ho moje pokroky tešili. Od rozpadu SHIELDu som okrem toho najviac trénovala práve s ním, keďže Jo a Matteo, ktorí boli jedni z mála preživších z nášho ročníka, ktorí špionáž nezavesili na klinec, chodili na tréningy iba trikrát do týždňa. Dôsledkom toho bolo, že som si začala uvedomovať, ako dobre som poznala Clintov spôsob boja. Poznala som jeho silné stránky, ale aj slabiny, vedela som predvídať, ako v daných situáciách zareaguje a kam udrie, vedela som bojovať takmer rovnakým štýlom ako on a čo sa týkalo lukostreľby, boli sme na veľmi podobnej úrovni. Nikdy som si však netrúfla povedať, že by som bola rovnako dobrá ako on. Od Mattea a Jo som možno bola o niečo lepšia, ale na Clinta som nemala.

A bola tu aj tá vec, že Clint síce nemal problém so SHIELDom, ale vedela som, že nechcel, aby som sa zaplietla s Avengers. Prečo tomu tak bolo som už presne nevedela. Doteraz mi to bolo v podstate jedno, pretože som nemala žiadnu významnú ambíciu stať sa Avengerom. Na druhej strane mi však polichotilo, že si Nat myslela, že som taká dobrá, aby som sa mohla pridať k Avengers, aj keď to bolo len na jednu misiu.

Tím najmocnejších hrdinov sveta som obdivovala už od ich vzniku a úprimne ma tešilo, že som poznala jeho dvoch členov. Ale taktiež som si uvedomovala, že som nemohla byť ako oni. Na génia v lietajúcom obleku, asgardského boha, supervojaka z minulosti, chlapa, ktorý vedel zlosťou zozelenať a párik špičkových agentov som jednoducho nemala, nech by som sa snažila akokoľvek. Preto som sa zmierila s tým, že SHIELD mi musí stačiť. Veď aj v jeho službách som mohla chrániť nevinných, hoci som to musela aspoň nateraz robiť tajne.

Uprela som zrak na Widow, ktorá v tom istom momente pozrela na mňa. Zrazu mi prišlo ľúto, že som jej musela povedať nie. Aj bez toho bola v ťažkej situácii. Jej najlepší priateľ bojoval o život, ale aj tak pri ňom nemohla byť, lebo sa musela pripravovať na najbližšiu misiu. Nemohla mu nijako pomôcť. A teraz som ešte ja musela sklamať jej nádeje, že vyriešim aspoň jeden z problémov, ktoré mala.

,,Nie som ani agentka, ani som neskončila výcvik a… ani tam nebude Clint. On je môj veliteľ, takže musí na mňa dohliadať. Ešte nikdy som nebola na misii bez neho. A prosto… Nemôžem to prijať. Nie som na niečo také pripravená. To dobre vieš,” snažila som sa jej vysvetliť dôvody, prečo jej ponuku nemôžem prijať. Avšak nepohlo to s ňou ani o milimetrík. Len nadvihla obočie a skenovala ma pohľadom, ktorý hovoril – nevieš si vymyslieť nič lepšie? Pretočila som očami.

,,Aj keby som na to bola pripravená fyzicky, psychicky to nezvládnem. Nech myslím na čokoľvek, skončí to pri Clintovi. Nedokázala by som sa sústrediť,” sklopila som zrak.

,,Tomu rozumiem,” povedala Nat ticho. Chcela som sa usmiať, ale nešlo to. Clint žil. Nikto však nevedel, ako dlho vydrží.

,,Zvládne to,” Natasha sa ku mne natiahla a chytila ma za ruku, akoby mi čítala myšlienky a presne vedela, čo mi ide hlavou.

,,Ako si môžeš byť taká istá?” hlesla som vyčítavo. Chcela som toho povedať viac, polemizovať o tom, aké je pravdepodobné alebo skôr nepravdepodobné, že sa preberie, ale nedostala som zo seba ani hlások.

Len pri pomyslení na to, že by Clint zomrel ma zaplavovala úzkosť. On nemohol zomrieť. Nesmelo sa to stať. Mal ženu a dve deti, ktoré ho potrebovali a ktoré si nezaslúžili, aby stratili ocka v tak mladom veku. Ale... ani ja som ho nemohla stratiť. Odkedy sa Mike zdekoval a odišiel za svojou milovanou HYDROU som nemala žiadnu rodinu ani blízkych príbuzných, na ktorých by som sa mohla obrátiť. Mala som len Clinta, ktorý sa o mňa postaral napriek tomu, že som už nemala sedem, ale práve naopak – bola som skoro dospelá. Od nášho prvého stretnutia to bol vždy on, kto sa postaral o to, aby som mala aspoň aký-taký domov a rodinu. Kým Nat bola ako moja staršia sestra a Matteo s Jo boli moji najbližší priatelia, Clint mi bol mimoriadne blízky ako človek, ktorému som bezvýhradne dôverovala a vedela som, že nech by sa stalo čokoľvek, nikdy by sa na mňa nevykašľal tak ako mnohí iní pred ním.

,,Stará sa o neho Bruce Banner a lepšieho doktora, ako je on nepoznám,” vyhlásila Nat s nepopierateľnou istotou v hlase. Napriek tomu som jej neverila.

,,Lenže aj najlepší doktori sú nanič, keď ti už nedokážu pomôcť," namietla som. Vzdychla si a uprela na mňa pohľad, v ktorom sa zračila ľútosť.

,,V tíme by si sa nám hodila a veľmi by si nám pomohla. Si šikovná, máš na to. Rozhodnutie je však na tebe. Ale každopádne, ešte dnes by sme mali odísť do Missouri,” postavila sa a zasunula stoličku za stôl.

,,Pôjdu aj Julie s Paulom?” zdvihla som k nej hlavu, keď som pochopila, kvôli čomu alebo lepšie povedané, kvôli komu sme mali ísť do Missouri.

,,Dnes nie, lebo by sa vraj nestihli tak rýchlo nachystať a nechcú nás zdržiavať, ale povedali, že zajtra prídu.”

,,Takže, kedy vyrážame?” nadvihla som obočie.

,,O hodinu, napríklad?” pokrčila plecami. ,,Nepotrebuješ veľa vecí, iba niečo, v čom budeš spať a nejaké veci na zajtra."

,,V poriadku,” prikývla som. Nemusela som práve dvakrát rozmýšľať nad tým, či pod vecami na zajtra myslela alebo nemyslela aj oblek, v ktorom by som mohla ísť na misiu a taktiež samozrejme luk. Akosi automaticky rátala s tým, že tam pôjdem, hoci som si tým ja sama nebola istá. 

,,Ok, nachystaj sa,” krátko ma prebehla pohľadom a odišla z izby. Avšak miesto toho, aby som ju poslúchla som sa so vzdychom vystrela na posteľ. Bol to taký pekný a pohodový deň, tak prečo sa musel pokaziť? Navyše takýmto fatálnym spôsobom.

─── 𝐚𝐮𝐭𝐡𝐨𝐫'𝐬 𝐧𝐨𝐭𝐞

First of all, nehovorte, že tie gify nie sú úžasné! Ani sa neviem rozhodnúť, ktorý sa mi páči viac, lebo oba sú ✨perfektné✨. Nehovoriac o trošku upravenom vzhľade kapitol, ktorý konečne uspokojuje moje túžby po perfekcionizme.

Yeah, nová kapitola vyšla celkom neplánovane už dnes. Pretože chcem a môžem. XD A odteraz je mojím najväčším problémom pri vydávaní nových kapitol to, že si jednoducho neviem určiť jeden konkrétny deň, kedy ich budem vydávať.

Do dopísania tejto knihy mi ostáva už iba osem kapitol a aktuálny počet slov je niečo málo nad 104k. Akože... v živote som si nemyslela, že so seba dokážem dostať niečo tak obsiahle. Len pre porovnanie, pôvodný koncept tejto knihy mal vo svojej finálnej podobe 34k slov. Ale aby sme sa dostali k tomu, prečo tu toto spomínam – ak sa mi podarí v najbližšej dobe knihu dopísať, kapitoly by mohli vychádzať častejšie. Nič zatiaľ nesľubujem, ale je tu tá pravdepodobnosť, že ma vydávanie obtýždeň omrzí (istým spôsobom ma to omrzelo už teraz, heh).

Okay, to by bolo pre dnešok asi všetko. Ďakujem vám veľmi pekne za všetky komentáre a hviezdičky, veľmi si to vážim a som za každého jedného z vás vďačná! <3

A aby som tieto moje výlevy ukončila tradične otázkou (ok, tentokrát otázkami):

1. Kto je vaša obľúbená MCU postava a prečo?
2. Ktorý film/seriál z dielne MCU z minulého roka sa vám páčil najviac?
3. Na aký film/seriál zo štvrtej fázy sa najviac tešíte tento rok?

Moje odpovede, z ktorých by vám polovica aj tak došla, ale nevadí:

1. Clint (aké nečakané). And why? Možno to do istej miery pramení z mojej odvekej obsesie všetkými postavami, ktoré majú luk. A potom je tu ten fakt, že je superhero without superpowers. And I love that.

2. Hawkeye a Black Widow. Nejdem hovoriť o tom, že oba tieto projekty mali vyjsť už pred desiatimi rokmi. A že si Clint s Nat zaslúžili vlastnú sólovku.

3. Actually, jediný film, o ktorom som si istá, že vychádza tento rok je Multiverse of Madness (shame on me). Nemôžem povedať, že sa naň vyslovene teším, ale som celkom zvedavá, ako to celé dopadne.

Uff, v živote som asi nenapísala dlhšiu A/N. Teraz už ale naozaj končím. Majte ešte krásny deň! <3