──────────── ·  ·  ·  · ➵

𝟎𝟐.|𝐇𝐎𝐖 𝐈𝐓 𝐀𝐋𝐋 𝐒𝐓𝐀𝐑𝐓𝐄𝐃

❛𝒊 𝒅𝒐𝒏'𝒕 𝒘𝒂𝒏𝒕 𝒕𝒐 𝒉𝒖𝒓𝒕 𝒚𝒐𝒖, 𝒍𝒊𝒕𝒕𝒍𝒆 𝒈𝒊𝒓𝒍❜

ᶠˡᵃˢʰᵇᵃᶜᵏ
28.12. 2002
WASHINGTON DC

V UŠIACH MI ZNELA OZVENA VÝSTRELOV. Bola som si takmer istá, že za sebou počujem utekajúce kroky, ale nemala som odvahu otočiť sa a presvedčiť sa, či to bola naozaj pravda. Kľučkovala som medzi ľudmi, ktorí sa mi vyhýbali len s nevôľou a nadávkami a so zaslzeným pohľadom som zúfalo hľadala nejaké miesto, kde by som sa mohla skryť. Začalo husto snežiť. Prebehla som okolo slepej uličky, ktorá medzi radmi obchodov zívala prázdnotou a temnotou ako čierna diera. Šmykom som zastala a vrátila sa späť. Tma. Neznášala som ju, ale ešte viac som sa bála ľudí, ktorí chceli odviesť mamu a aj mňa. Vbehla som do uličky a popri stene sa zviezla na zem. Obaja som si kolená, položila si na ne hlavu a rozplakala sa.

,,Nie je ti zima?" ozval sa nado mnou neznámy, ale milý hlas. Srdce sa mi divo rozbúchalo. Bleskovo som zdvihla hlavu, poutierala si slzy a s hrôzou som zistila, že sa nado mnou skláňal jeden z mužov, ktorí nás pár minút dozadu naháňali. Teraz sa však netváril tak prísne a nekričal. Kľakol si predo mňa a pozorne si ma prezeral, pričom mal v očiach niečo, čo ma prinútilo nevyštverať sa na nohy a nepokúsiť sa o útek. Alebo som sa možno až príliš bála nato, aby som bola schopná utiecť.

,,Som Clint," s úsmevom mi podal ruku. Pár sekúnd som na ňu hľadela, nerozhodnutá, či môže mať v pláne mi ublížiť alebo nie, keď som si všimla zbraň, ktorú mal v puzdre na stehne. Pritlačila som sa k stene, čakajúc, kedy na mňa pištoľ namieri. Do očí mi opäť vystúpili slzy a jedna veľká kvapka mi stiekla po líci.

,,Prosím, neubližujte mi. Nič som neurobila," šepla som plačlivo.

,,Prečo by som ti mal - ," zatváril sa zmätene, ale potom sa mu tvár rozjasnila. Vytiahol pištoľ. Tých niekoľko sekúnd, čo ju držal v ruke a pozeral sa na ňu som ani nedýchala. Potom však zbraň šuchol po zemi na opačnú stranu uličky. Zalial ma nevýslovný pocit úľavy.

,,Nechcem ti ublížiť, dievčatko," Clint mi pozrel do očí a pokýval hlavou. Na vlasoch a ramenách mal chumáčiky snehu. Pozeral sa na mňa láskavo, pohľadom, ktorý ma chcel ubezpečiť, že to, čo povedal, myslel vážne. Nevedela som síce prečo, ale neubránila som sa slabému úsmevu. Nie, on mi nechcel ublížiť. On nemohol byť ten zlý.

,,Som Tiffany," natiahla som k nemu trochu neisto ruku a on mi ju stisol a slabo ňou potriasol. Keď som pocítila dotyk jeho teplej dlane, došlo mi, aká zima mi bola. Zrazu som cítila, ako ma na krku chladili mokré vlasy, aká zima mi bola odspodu, keďže som sedela na zemi. Striaslo ma.

,,Poď, postav sa, inak prechladneš," pokynul mi Clint a kým som tak urobila, objímajúc si ramená, aby som sa zohriala, dal si dole bundu a obliekol mi ju. Bola mi až po kolená a ruky sa mi v rukávoch úplne stratili, ale bolo mi teplejšie.

,,Mali by sme ísť, kým nezačne snežiť ešte viac," povedal. Hoci som si bola takmer istá, že mu môžem veriť, nepáčilo sa mi, že by som s ním mala odísť. Krútiac hlavou som ustúpila o krok dozadu. ,,Tiffany, nemôžeme tu ostať. Dostanem ťa do bezpečia. Tam už na teba tvoji rodičia nedosiahnú."

Pri zmienke o rodičoch mnou prebehol smútok. Nechápala som, prečo to urobili. Prečo ocko z ničoho nič zmizol a prečo sa mama začala správať tak škaredo. Chýbali mi a bála som sa, čo budem bez nich robiť. Na druhej strane ma však desili oni sami a reči o nejakej HYDRE, ktorú posledné dni spomínali. Znova som sa rozplakala.

,,Ach, dievčatko," vzdychol Clint a natiahol ku mne ruku. Chrbtom som narazila do steny, nemala som už kam ustúpiť, tak som aspoň odvrátila tvár a zažmúrila oči. Neviem, čo som čakala a prečo som sa bála, ale keď sa ma dotkol, otvorila som oči a prekvapene na neho pozerala. Odrhnul mi z čela vlhké vlasy a založil mi ich za ucho. Potom ma pohladkal po líci, jemne mi pritom palcom utierajúc slzy. ,,Viem, že sa bojíš a že sa bojíš aj mňa. Ale prosím, ver mi. Neublížim ti a nedovolím ani nikomu inému, aby sa ťa čo i len dotkol. Dobre, Tiffany? Dám na teba pozor. Sľubujem."

Hľadela som mu do očí. Mal ich modré ako obloha. Rovnaké ako mama. V tých jej však nebol pokoj a neboli také úprimné. Keď som ich videla naposledy, sršal z nich hnev, ktorého som sa zľakla. Clint však nebol taký ako mama alebo ocko. Nemal v očiach tieň, ktorý tam mali oni a ktorý sa stále prehlboval. A za posledné dni bol on jediný, kto sa ku mne správal milo. Hoci som neverila ľuďom, s ktorými prišiel, niečo ma nútilo veriť jemu. Možno to bolo jeho očami. Alebo tým, ako sa ku mne správal. Nebola som si tým istá. Ale vedela som, že mi neublíži. Že som sa ho nebála.

Keď som však chcela podísť bližšie k nemu, niečo mi v tom zabránilo. V hlave sa mi začali vynárať všetky poučenia od rodičov, v ktorých ma dôrazne varovali, aby som nikdy a za žiadnych okolností neverila cudzím ľuďom. Ideálne, aby som neverila nikomu. Rozpamätávala som sa nato, ako vraveli, že cudzinci mi budú chcieť ublížiť, niektorí ma dokonca budú chcieť zabiť. A budú chcieť zabiť aj ich. A tí ľudia, s ktorými prišiel Clint, chceli mame ublížiť. Ale chceli podobne urobiť aj mne? Klamal mi Clint?

Staré slzy mi poriadne ani nestihli zaschnúť, keď sa mi po lícach začali kotúľať nové. Odtiahla som sa čo najďalej od Clinta, sadla si na zem a rukami som si objala kolená. Chcela som ísť domov. Preč odtiaľto. Preč od všetkých a všetkého. Sedela som tam však sotva pár sekúnd, keď ma Clint pohladkal po hlave a privinul si ma k sebe.

,,Ššš... tíško, dievčatko," prechádzal mi dlaňou po vlasoch a chrbte. ,,Už je dobre, je po všetkom, Tiffany... Nemusíš sa báť, som pri tebe. Nikto ti už neublíži."

Nikto ti neublíži. Znelo krásne a v tom momente som tomu naozaj verila. Bolo to ale také zvláštne. Clint bol úplne cudzí človek. Nikdy som sa však necítila viac v bezpečí, ako tých niekoľko okamihov, kedy som cítila jeho blízkosť a vedela som, že tu bol reálne niekto, kto sa ma snažil utešiť.

Keď som sa po nejakom čase upokojila, postavila som sa a pozrela sa na Clinta. Usmieval sa na mňa. Medzičasom síce prestalo snežiť, ale stále mi po chrbte od zimy behali zimomriavky. Clint sa zohol a vzal si pištoľ, ktorú si hneď zasunul do puzdra. Aj tak som však na ňu pozerala nanajvýš nedôverčivo.

,,Môžeme ísť?" Clint na mňa uprel skúmavý pohľad. Zadívala som sa mu do očí, len aby som sa uistila, že tam bolo stále to niečo, čo ma nútilo veriť mu. Bolo. Prikývla som a keď vykročil, cupitala som vedľa neho.

Čakala som, že pôjde rýchlo, lebo... vyzeral ako človek, ktorý chodí rýchlo. Išiel však tak, aby som mu stíhala. A to bolo to, načo som sa prvých pár metrov sústredila najviac. Na ulici sa pohybovalo omnoho viac ľudí, než som bola zvyknutá zo Chicaga a rozhodne som sa mu nechcela stratiť. Navyše som si vôbec nepamätala, ako som sa dostala do uličky, v ktorej ma našiel, takže by som nemala ani šancu vrátiť sa na parkovisko, z ktorého som ušla. Clint ale pravdepodobne tušil, že som dumala nad niečím takýmto, pretože sa podchvíľou obzrel, aby sa ubezpečil, že som stále s ním.

Prechádzali sme cez prechod a oboma smermi sa ponáhľalo množstvo ľudí. Nejaká pani s veľkou červenou kabelkou do mňa skoro narazila. Automaticky som sa uhla smerom ku Clintovi a keď do mňa drgol niekto ďalší, chytila som ho za ruku a už som ju viac nepustila. Po chvíli sme sa, ani neviem ako, ocitli na tom parkovisku. V prvom momente som zastala, paralyzovaná strachom. Až potom som si uvedomila, že autá a muži so zbraňami boli preč. A takisto aj mama. Ostalo len jedno čierne auto, ktoré malo na boku rovnaký znak sokola ako Clint na tričku.

,,V poriadku, Tiffany?" Clint sa trochu sklonil, aby mi videl do tváre. Ešte raz som sa pozrela na parkovisko. Zahnala som slzy, ktoré sa mi tisli do očí a prikývla som.

Prešli sme na parkovisko a Clint mi otvoril dvere na aute. Už som mala jednu nohu vnútri, keď som sa zastavila a opäť zaváhala. Čo ak? bola otázka, ktorej som sa nemohla zbaviť. Ak by som bola staršia, možno by mi došlo, že Clintovo správanie a to ako chcel, aby som mu verila, bolo trochu podozrivé. Vtedy som však nad tým nerozmýšľala takým spôsobom - bála som sa len toho, že mi Clint klamal a zavedie ma tam, kam ma chceli dostať aj moji rodičia.

Clint ma pohladkal po vlasoch, čím si zaslúžil moju pozornosť a na moment rozohnal moje pochybnosti. Zdvihla som ku nemu hlavu. Myslím, že mi z tváre vyčítal strach, pretože sa na moment zarazil a potom pohľad jeho modrých očí zmäkol.

,,Neboj, dievčatko," pousmial.

,,Naozaj mi... neublížiš?" hlesla som, pozorne sledujúc jeho tvár. Počas niekoľkých sekúnd, kedy sa na mňa iba díval bez toho, aby mi odpovedal som pomaličky nadobúdala presvedčenie, že teraz to príde. Teraz zistím, že mi klamal.

,,Sľúbil som ti to a svoj sľub aj dodržím," čupol si vedľa mňa a prešiel mi dlaňou po líci. Zdalo sa mi, že som predtým zadržala dych a teraz som sa znovu nadýchla. S vďačným úsmevom som mu pozrela do očí a nastúpila do auta.

,,Už som si myslel, že po vás pôjdem," ozval sa z predného sedadla hlas a vzápätí sa dozadu otočil muž v čiernom saku. Krátko pozrel smerom ku Clintovi, ktorý akurát nastúpil a potom sa zadíval na mňa. Na tvári sa mu objavil malý úsmev. Bol starší ako Clint, ale myslím, že nie oveľa. Vyzeral veľmi milo a hneď sa mi zapáčil.

,,To by bolo jedno, aj tak sme celí premrznutí," zašomral Clint. Zapol si pás a potom sa pozrel či ho mám zapnutý aj ja. Muž na prednom sedadle zatiaľ behal pohľadom z neho na mňa a zase naopak. Aby nebol jediný, kto niekoho sledoval, ja som pre zmenu nemohla odtrhnúť zrak od neho. Naozaj nemám tušenie, prečo. Čím viac som sa chcela prestať na neho dívať, tým menej sa mi to darilo.

,,Som Philip Coulson. Môžeš ma volať Phil," usmial sa a vystrel ku mne ruku. Naklonila som sa, aby som na ňu dočiahla a potriasla som mu ňou.

,,Tiffany... Grayová," vyhabkala som.

,,Teší ma," prikývol a obrátil sa dopredu k volantu. Naštartoval motor a v zrkadielku, ktoré mu viselo vedľa hlavy sa pozrel na Clinta.

,,Fury odkazuje, aby ste za ním po návrate čo najskôr prišli."

Clint pomaly pokýval hlavou a otočil tvár k oknu. Vyrazili sme a čoskoro som bola aj ja plne zaujatá mestom, ktoré mi plynulo pred očami.

,,PÁR DNÍ OSTANEME TU, KÝM NÁM NENÁJDU NIEČO MIMO... TOHTO VŠETKÉHO. Bude to tak lepšie. Aspoň budeš mať čas všetko v pokoji spracovať," rozprával Clint, zatiaľčo sa prehrabával v skrini a snažil sa mi nájsť nejaké tričko, ktoré by som si mohla dať namiesto toho svojho mokrého.

Ja som sedela za stolom zababušená do deky a na sebe som mala len tielko a rifle, ktoré ostali nejakým zázrakom pomerne suché. Jedla som hamburger, upíjajúc si popritom z horúcej čokolády, ktorá ma výborne zahrievala. Bolo mi už omnoho lepšie ako v aute, kedy ma chladili jednak vlasy a jednak oblečenie. Vlasy mi Clint ofénoval hneď, ako sme prišli spleťou chodieb do jeho izby. Práve budova, v ktorej sme sa nachádzali ma fascinovala zo všetkého najviac. Phil povedal, že sa volala nejako na T, ale presný názov som si nezapamätala, lebo znel príliš zvláštne. Jej názov sa však hodil ku tomu, ako vyzerala - obrovská, s vysokánskou vežou a množstvom okien, od ktorých sa odrážali slnečné lúče. Stále som ten obrázok mala pred očami.

,,Toto som trochu nedomyslel. Všetko ti bude extrémne veľké," Clint sa poškrabkal na zátylku a prebehol ma pohľadom akoby chcel zistiť, akú mám veľkosť. Potom sa otočil naspäť ku skrini a pokračoval v márnom hľadaní. Niektoré veci len prekladal z jednej strany na druhú a naopak ďalšie mu spadli na zem. Dopila som čokoládu, vymotala sa z deky a zošuchla sa zo stoličky. Zdvihla som oblečenie, ktoré skončilo na zemi a prezrela si ho. Všetko to boli čierne alebo šedé tričká a iba dve mali v predu nejaké nápisy.

,,Mohol by som sa síce spýtať Bobbi, či náhodou nemá niečo menšie - "

,,A čo toto?" ukázala som na žltú károvanú košeľu, ktorú sa práve chystal zatlačiť späť do skrine. ,,Je pekná."

,,Ale budeš v nej ako vo vreci," vrhol skeptický pohľad na kus oblečenia, ktorý vytiahol a rozprestrel ho, aby ho prirovnal ku mne.

,,Aspoň nie je čierna."

,,Takže nemáš rada čiernu. Hmm... to je na dievčatko v tvojom veku celkom logické," so šibalským úškrnom si kľakol ku mne, rozopol niekoľko prvých gombíkov na košeli a potom mi ju prevliekol cez hlavu. Keď som zdvihla ruku, hádam polovica rukáva ostala len tak visieť vo vzduchu. Clint sa rozosmial.

─── 𝐚𝐮𝐭𝐡𝐨𝐫'𝐬 𝐧𝐨𝐭𝐞

Rozhodla som sa, že vydávať nové kapitoly budem nakoniec v nedeľu. Prosto tie pondelky fakt nedávam... Inak, ako sa vám zatiaľ páči príbeh? :D