──────────── ·  ·  ·  · ➵

𝟎𝟏.|𝐁𝐀𝐃 𝐍𝐄𝐖𝐒

❝𝒔𝒐𝒎𝒆 𝒄𝒉𝒊𝒍𝒅𝒓𝒆𝒏 𝒂𝒓𝒆 𝒔𝒊𝒎𝒑𝒍𝒚 𝒃𝒐𝒓𝒏
𝒘𝒊𝒕𝒉 𝒕𝒓𝒂𝒈𝒆𝒅𝒚 𝒊𝒏 𝒕𝒉𝒆𝒊𝒓 𝒃𝒍𝒐𝒐𝒅❞

22.10. 2014
WASHINGTON DC

ZAUJÍMALO BY MA, ČI ČLOVEK NIEKEDY DOKÁŽE ZABUDNÚŤ NA SVOJU MINULOSŤ. Na staré zranenia. Na sklamania. Či si niekedy prestane spomínať na veci, na ktoré by najradšej zabudol. Či niekedy dokáže ovládnuť sám seba a podarí sa mu všetku bolesť vytesniť a jednoducho zabudnúť. Či sa mu podarí zamerať sa len na to pekné, na prítomnosť a budúcnosť, v ktorej bol prísľub niečoho lepšieho. A nechať minulosť tam, kde mala patriť – za sebou. Lenže bolesť a radosť sú navzájom prepletené. Idú spolu ruka v ruke. Rovnako aj minulosť a prítomnosť. Pri spomínaní na zlé veci sa väčšinou objaví tiež niečo pekné, čo zahreje pri srdci. A do spomienok na radosť sa, naopak, pripletie niečo temné.

Ľudia, ktorí prechádzali okolo mňa vo mne vo väčšine prípadov vyvolávali pocit, že pred niečím utekajú. Chodili zachmúrení, ponáhľali sa, mrmlali si popod nos nadávky, ak im niekto skrížil cestu a prinútil ich prebrať sa zo svojich myšlienok. Len málo z nich sa usmievalo. Málo z nich si všimlo, že na západe sa klonilo slnko k obzoru a sfarbovalo nebo do nádherných farieb. Málo z nich spomalilo a venovalo pozornosť svojmu okoliu, ľuďom, ktorí chodili oproti nim. Každý z nich však mal svoju minulosť. A možno sa viacerí snažili zabudnúť – na to zlé a zraňujúce. Tak ako ja.

Millie, malá maltezáčka, ktorá pôsobila dojmom pravej psej dámy, ale v skutočnosti bez okolkov spratala všetko, čo jej prišlo do cesty a vôbec jej nevadilo, že si pritom zašpinila svoju snehobielu srsť, pohľadom hypnotizovala dievčatko, ktoré si za sklom vo vnútri DJ's Burgers pochutnávalo na kuracích nugetkách. Millie bola neodbytná. Krútila chvostom akoby od toho závisel jej život, stavala sa na zadné a prosila. Malú blondínku s dvoma zapletenými vrkočmi to nadmieru zabávalo. Jej mama sa tiež usmievala, ale nie tak vrúcne ako jej potomok. Zjavne jej neunikol môj nie práve nadšený výraz.

To, že bola Millie priam na zjedenie a rada na seba strhávala pozornosť všetkých detí a milovníkov psov malo obrovskú nevýhodu práve v tom, že takmer každý, kto mal po ruke nejaké jedlo ju s radosťou ponúkol. A ak sa do toho nemal z vlastnej vôle, Millie ho svojimi psími očkami napokon prehovorila. Jej láska k jedlu totiž vždy prekonala to, že ju z gulášu všetkého, čo bola za deň schopná do seba dostať večer bolelo brucho. Netrpela tým však len ona. Dúšiky, ktoré potom púšťala sťažovali život každému, kto sa nešťastnou náhodou dostal do jej blízkosti.

Keď teda malá slečna zoskočila zo stoličky a s radostným úsmevom sa rozbehla ku dverám, v ruke držiac do zlatista opečenú nugetku, bezmocne som si vzdychla.

,,Dobrý deň, mohla by som to dať vášmu psíkovi? Pozeral sa na mňa tak dlho, že som už nemohla odolať," zamávala nugetkou. Orieškové oči jej pri pohľade na Millie žiarili. Mohla mať tak desať alebo jedenásť. Na tričku mala Elsu z Ľadového kráľovsta.

,,Radšej tú nugetku spapaj ty, Millie by z nej pravdepodobne bolo zle. Nikdy si nedá povedať a potom ju bolí brucho," usmiala som sa na dievčatko a na Millie, ktorá s nadšením oňuchávala svoju obdivovateľku, som vrhla káravý pohľad.

,,Aha," zamrmlalo dievča sklamane. ,,A môžem ju pohladkať?"

,,Môžeš," tentoraz som jej želaniu vyhovela. Rýchlo zjedla nugetku, aby si ju náhodou nevzala do parády Millie a potom si k nej čupla a hladkala ju.

,,Najradšej to má pod bradou," poradila som jej. Široko sa usmiala a presunula ruku pod Millieinu bradu, načo tá začala krútiť chvostom tak rýchlo, až som si myslela, že jej odpadne. Ak by bola mačka, zaručene by priadla s rovnakou vervou. Dievčatko sa začalo smiať a Millie, ktorá bola od radosti úplne mimo, mu začala oblizovať tvár.

Akosi automaticky som zdvihla hlavu a pozrela sa na mamu dievčatka. Pohľady sa nám na moment stretli a na perách sa jej vyčaril vďačný úsmev, ktorý rozjasnil jej unavenú tvár. Sklopila som zrak, tiež som sa usmievala. Radosť dievčatka a úsmev jej mamy ma hriali pri srdci. Bol to dobrý pocit. Zlepšiť niekomu deň, hoci na tom mala väčší podiel skôr Millie než ja.

Zamyslená som ledva postrehla, že mi naša malá návštevníčka povedala niečo na rozlúčku a ponáhľala sa dnu. Prebrala som sa, až keď Millie zakňučala, čo prinútilo dievčatko vrátiť sa objať svoju novú kamarátku okolo krku.

,,Ahoj," zamávala som dievčatku. Hryzlo si do pery a odmávalo mi. Potom sa zvrtlo a len tak tak prekĺzlo povedľa dievčaťa, ktoré práve vychádzalo z reštaurácie. V jednej ruke držalo tri balíčky jedla, zatiaľčo druhou pridŕžalo dvere. Plátená taška mu skĺzla z pleca a zavesila sa na lakti.

,,Ten pes je fakt magnet na deti," uškrnula sa Jo a odfúkla si z čela plavý pramienok. Podala mi jeden balíček a napravila si tašku. Medzičasom sa k nej prišuchtala Millie a omámená lákavou vôňou hamburgerov si začala pýtať svoju porciu.

,,Nie, nie!" Jo vystrela ukazovák a rázne ním pokrútila. ,,Nemôžeš sa furt napchávať."

Fenka ublížene zakňučala, akoby presne rozumela, čo Jo povedala a so vztýčenou hlavou sa vybrala po ulici rovno za nosom, až kým ju vôdzka nepustila ďalej. Vtedy sa otočila a pozrela na nás pohľadom, ktorý hovoril – na čo tam akože čakáte?

,,Myslím, že si si práve spravila nového nepriateľa," zasmiala som sa. Jo len pretočila očami.

,,Takže, tréning zajtra nebude?" spýtala sa po pár krokoch, kým sme sa voľným tempom, so stále urazenou Millie na čele, blížili k parku.

,,Nie," pokrútila som hlavou.

,,Škoda. Dlžím Matteovi odplatu od minula," na tvári sa jej mihol lišiacky úškrn a jemne zdvihla bradu, ako to robila vždy, keď vycítila možnosť triumfovať. Ona a Matteo, najpokojnejší a najtichší človek s talianskymi koreňmi, akého som poznala, boli napriek ich pomerne odlišným povahám prekvapivo neoddeliteľná dvojica. Matteo sa však neraz nechal strhnúť Joinou nevyplytvateľnou energiou a vtedy som len čakala, akú ďalšiu blbosť zase vymyslia. Jediný zástupca mužského pohlavia v našej malej partií však bol zároveň aj akýmsi tmelom, ktorý nás spájal dohromady. Dokázal spomaliť Jo a mňa zas rozhýbať. A hlavne sa nadmieru rád chválil tým, že na nás dával pozor – čo bolo trochu diskutabilné, lebo my sme si vedeli dať na seba pozor lepšie ako sa zdalo.

,,Chudák Matteo, asi by som mu mala povedať, čo sa na neho chystá," podpichla som Jo a veľavýznamne nadvihla obočie.

,,Len to skús," zastrájala sa. Akurát som jej chcela povedať, že to určite urobím, keď mi vo vrecku zavibroval mobil. Vytiahla som ho a pozrela si najnovšiu správu.

Tiffany, príď prosím, čo najskôr domov.

Sťažka som prehltla. SMSka bola od Julie Williamsovej, starej panej, s ktorou ma Clint zoznámil pred niekoľkými mesiacmi, keď sme u nej a jej manžela Paula prespali po útoku na Triskelion.

,,Kto ti píše?" Jo mi nakukla do mobilu. Preletela správu pohľadom a tvár jej zvážnela.

,,Myslíš, že...?" pozrela na mňa, v očiach mala obavy. Pokrútila som hlavou, vypla mobil a strčila ho do vrecka.

,,Ak by sa mu niečo stalo, zavolala by mi," nebola som si istá, či som tým chcela upokojiť viac seba alebo Jo.

,,Aj tak sa mi to nepáči," skrížila si ruky na hrudi. Snažila som sa nepriznať si, že som na to mala rovnaký názor. Nechcela som myslieť na zlé príčiny toho, prečo mi tá správa prišla, hoci mi nenapadal žiaden dobrý dôvod. Clint bol preč o dva dni dlhšie ako mal a neozýval sa. To mohlo znamenať buď to, že nedával o sebe vedieť, lebo mal priveľa práce a nemal čas alebo to, že sa jednoducho nemohol ozvať, čo mohlo mať rôzne dôvody. Druhá možnosť bola pochopiteľne horšia, pretože nikto nechcel, aby sme v tejto situácii prišli o agenta z jeho skúsenosťami. Bola tu však aj jeho rodina, ktorá mohla stratiť svojho ochrancu. A bola som tu ja, ktorá som nechcela prísť o mentora.

,,Každopádne, budem musieť ísť. Veľmi ma mrzí, že si sa sem trmácala zbytočne. Pozdravuj ho odo mňa," objala som Jo, čo mi opätovala silným stisnutím.

,,Nevadí, nemohla si to čakať. A samozrejme, pozdravím ho. Dúfam, že všetko bude v poriadku," usmiala sa, keď sme sa pustili a ja som mohla znova voľne dýchať.

,,To dúfam aj ja."

WILLIAMSOVCI BOLI ZAUJÍMAVÝ PÁR. Manželmi sa stali pred viac ako päťdesiatimi rokmi a stále vyzerali nadmieru šťastní a najradšej boli v blízkosti toho druhého. Zaujímavejšie však bolo, že toto ich dlhoročné manželstvo malo počiatky v SHIELDe. Kým Paul bol terénnym agentom, Julie robila chirurgičku. Paula na jednej misii vážne zranili – takmer prišiel o ľavú nohu. Julie ho priviezli polomŕtveho na operačný stôl. Podarilo sa jej zachrániť jeho aj jeho nohu. A tak sa zoznámili. Agent Williams sa síce do terénu už nikdy nevrátil, ale ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a z chirurgičky a raneného agenta sa napokon stali manželia. Paul ostal v SHIELDe ako vyučujúci na operačnej akadémii, Julie bola jednou z najobľúbenejších doktoriek. Po nejakom čase sa im narodila dcérka. V tomto bode rozprávania ich spoločného príbehu vždy nastane na chvíľu ticho a oči oboch manželov zvlhnú. Anne zomrela mladá – mala len dvadsaťštyri. Podľa jej rodičov žila síce krátky, ale naplnený život. Dala sa po stopách svojej mamy a robila to, čomu sa chcela venovať od detstva.

Domček, v ktorom Williamsovci bývali, bol na predmestí Washingtonu v mimoriadne pokojnej štvrti. Všetky zaujímavé a vzrušujúce udalosti sa jej akoby vyhýbali. Ľudia si tu žili svoje životy len na skok od hlavného mesta Spojených štátov a pritom mi prišlo, že jeho ruch sa ich domova takmer ani nedotýkal. Rodiny za letných večerov grilovali v záhradách a stretávali sa so širokým okruhom svojich známych, introvertnejší obyvatelia chodievali venčiť svojich psov alebo sa prechádzali a pozorovali, ako sa svet okolo nich menil. Ako vravievali Paul s Julie, bola to komunita jednotlivcov, ak sa komunitou vôbec mohli nazvať. So susedmi vychádzali len tak, aby sa nepovedalo a každý si v podstate hľadel svojho. Pre mňa a Clinta bolo toto výhodou. Nechceli sme, aby sa po okolí hovorilo, že Williamsovci skrývali jedného z najlepších agentov SHIELDu, ktorý navyše potajomky cvičil troch nováčikov.

Keď sme s Millie vyšli zo zákruty a pred nami sa objavil môj prechodný domov, zbadala som, že pri ceste bolo zaparkované čierne BMW. Nálada sa mi mierne zdvihla. Možno sa Clint už vrátil a Julieina SMSka sa tým pádom netýkala jeho. Pre každý prípad som si však nedovolila spoliehať sa na to. Veriť a potom sa sklamať je v niektorých prípadoch horšie, ako neveriť vôbec. Tým autom mohol prísť aj niekto zo SHIELDu a priniesť so sebou správy, ktoré som nechcela počuť. V lepšom prípade to mohla byť Natasha Romanovova, ktorej návšteva ma pri predstave toho horšieho scenára až tak nedesila.

Táto moja maličká nádej sa naplnila, keď som v predsieni našla topánky, ktoré jednoznačne patrili žene a z kuchyne som začula Ruskin hlas, ktorý sa snažil stlmiť Millieino nadšenie z nečakanej návštevy. Odložila som si na vešiak bundu a topánky som dala do skrinky. Pritiahla som si vrkoč, obzerajúc sa v zrkadle. Nervozitu by mi z tváre vyčítal hádam aj slepý. Zhlboka som sa nadýchla a prinútila sa usmiať sa. S týmto extrémne falošným úsmevom som vošla do kuchyne. Len čo som však zbadala Williamsovcov, úsmev mi na tvári zamrzol.

Julie bola bledá ako stena, v belasých očiach sa jej zračil strach. V pravej ruke žmolila vreckovku a za ľavú ju držal Paul, ktorý vyzeral o trochu lepšie, ale aj tak bolo jasné, že ho niečo poriadne vyviedlo z rovnováhy. Natasha mi nedala priestor skúmať ich dlhšie, pretože akonáhle od seba odohnala Millie, vtiahla si ma do náručia. Jej zovretie bolo krátke, ale pevné. Keď ma pustila, chvíľu ma skenovala pohľadom, akoby na mne hľadala niečo nové, nejakú zmenu.

,,Rada ťa vidím, Tiffany," pousmiala sa napokon. Aj tento úsmev bol silený.

,,Aj ja teba," pokývala som hlavou. Zrak mi skĺzol opäť na manželov.

,,Nie si hladná, zlatko?" spýtala sa ma Julie a už-už sa išla postaviť, aby mi našla niečo pod zub. Paul ju však jemne zatlačil naspäť na stoličku.

,,Nie, cestou som zjedla hamburger," položila som na stôl balíček z DJ's, ktorý som dovtedy držala v rukách.

Nastalo ťaživé ticho, ktoré sa zjavne nikto nechystal prelomiť. Zhlboka som sa nadýchla a snažila si usporiadať myšlienky. Takže naozaj sa Clintovi niečo stalo. Niečo veľmi zlé. Pretože zranenia, či už ľahšie alebo vážnejšie, boli u neho celkom bežné. U Williamsovcov sme bývali ani nie rok, ale za tú dobu som mala takú prax v šití rán, akú som nemala ani za tri roky na akadémii. Clint mal však spravidla šťastie, lebo ani raz nebol zranený tak vážne, aby musel ísť do nemocnice, kam by ho koniec koncov možno nedostal ani pár volov. Dusná atmosféra, ktorá naplnila miestnosť mi však vravela, že toto nebude ten prípad, kedy sa Clint vráti len s niekoľkými modrinami a škrabancami. Ak by to tak bolo, už by tu bol. Už predvčerom.

,,Čo sa mu stalo?" zdvihla som hlavu a prebehla pohľadom z manželov na agentku. Neprítomný pohľad upierala na stôl, akoby na ňom bolo niečo extrémne zaujímavé. Ruky mala skrížene na hrudi, plecia zvesené. Po jej sebavedomom vystupovaní nebolo ani stopy. Nepáčilo sa mi to. Black Widow nepatrila k ľuďom, ktorí by na sebe dávali poznať obavy alebo akékoľvek iné emócie.

,,Len mi nepovedz, že ho Scarlotti dostal," snažila som sa, aby som hlas nemala podfarbený strachom, ale dopadla som úboho – znelo to ako vzlyk, ktorý som sa zúfalo snažila potlačiť.

─── 𝐚𝐮𝐭𝐡𝐨𝐫'𝐬 𝐧𝐨𝐭𝐞

Novú kapitolu už dnes ste nečakali, však? :D Musím sa priznať, že som nad jej publikovaním rozmýšľala už od včera. Včerajšok bol v podstate na nič, pol dňa mi bolo zle a ešte aj dnes ma bolí hrdlo. Takže som si povedala, že si musím nejako vylepšiť náladu. A keďže sa mi ani nechce učiť, máme tu ďalšiu kapitolu. Dúfam, že sa vám páčila a vidíme sa o dva týždne! <3