"I will always love you like it is the beginning."

Unknown

...

Irvine, Kalifornia

02.10.1995, 05:45

"Máš všetko, Jacob? Oblečenie? Jedlo na prvý týždeň? Kozmetiku?"

"Mami, je to len vysoká. Nechystám sa do džungle." Koniec bavlnenej utierky skončil na mojom chrbte a od mami som si vyslúžil škaredý pohľad. Tvár mala zamračenú, ale akonáhle som sa rozosmiala, jej smiech sa v neveľkej kuchyni spojil s mojím.

"Skúsil by si! Och, zlatíčko, ani nevieš ako mi budeš chýbať!"

"M-A-M-I! Je to len desať minút cesty."

"Ale aj tak stále nechápem, prečo nemôžeš ostať doma. Bolo by ti tu lepšie ako na nejakom starom, smradľavom internáte." Úsmev jej z pier zmizol a utierku v rukách stískala tak silno, až jej obeleli končeky prstov.

Postavil som sa zo stoličky, podišiel som bližšie k nej a vtiahol som si ju do tuhého objatia. "Už by som mal ísť. Napíšem ti, keď sa ubytujem."

Prikývla a osamelá slza jej kvapla na líce. Chrbtom ruky si ju ihneď utrela a na perách sa jej objavil silený úsmev. Pohladila ma po líci. "Ľúbim ťa, Jacob."

"Aj ja teba, mami. Vidíme sa." Vyšiel som z kuchyne a k otcovi do auta som naložil posledné tašky. Sadol som si na sedadlo spolujazdca a poslednýkrát som zakýval cez okno mame.

Otec naštartoval motor a s vysokou rýchlosťou na tachometeri sme vyrazili po našej ulici. Hlavu som si oprel o sklo a nechal som, nech mi vietor strapatí vlasy. Pocit, že o pár minút budem stáť na pôde vysokej školy mi naháňalo strach a zároveň mi žilami prúdil adrenalín a s ním spojené nadšenie.

"Dúfam, že sa budeš snažiť. Nezanedbávaj svoju budúcnosť, Jay."

Otec ma touto prezývkou nenazval už roky. Prekvapene som sa na neho otočil, ale jeho pohľad bol pevne upretý na cestu. "Neboj sa."

Motor zastavil a môj pohľad som z otcovej tváre premiestnil na budovu pred nami. Až teraz som si plne uvedomil, že budem odkázaný sám na seba. Aj keď som len desať minút od domu.

Vystúpil som z auta, slnko mi namierilo lúče priamo do tváre a otcove ruky sa mi obmotali okolo ramien. "Pomôžem ti s vecami a potom pôjdem. Som na teba hrdý, Jay."

Daroval mi jemné buchnutie a začal z kufra vyťahovať moje veci. Akonáhle bol kufor prázdny, zamkol auto a spoločne sme vošli do internátnej časti. Číslo mojej izby som vedel naspäť už od leta. 

212.

Desiate poschodie, kde by sa podľa sekretárky mala nachádzať moja izba, bolo ľudoprázdne. Moja izba bola na samom konci chodby. Otcovi som kývol hlavou a po pár sekundách sme stáli pred dverami, spoza ktorých sa ozývala tichá hudba.

"Otvoríš už tie dvere? Za chvíľu mi už odpadnú ruky, Jacob."

Potriasol som hlavou a rýchlo som dvere otvoril. Otec vstúpil prvý a všetky tašky zhodil na zem. Vkročil som za ním a prekvapilo ma príjemné prítmie, ktoré v izbe bolo. Otec očividne môj názor nezdieľal, pretože akonáhle sa vydýchal, stisol vypínač svetla. Zdvihol som hlavu so snahou nájsť môjho spolubývajúceho.

Môj pohľad sa stretol s nebesky modrými očami, ktoré som dokonalo poznal. Dych sa mi na krátky moment zastavil a ruky sa mi automaticky začali potiť. "Augustus?"

...

Irvine, Kalifornia

03.10.1995, 07:30

"Musíme ísť na hodinu, Gus! Sme tu prvý deň. Predsa si nechceš hneď spraviť zlú reputáciu..." Miestnosťou sa ozval hrdelný smiech a ja som s povzdychom spadol na posteľ. Hlavu som si ponoril do perín a zhlboka som dýchal. Po pár sekundách som cítil ako jeho telo dopadlo vedľa môjho a rukou mi prešiel po chrbte. Začal mi kresliť obrazce a cítil som jeho plytký dych.

Z ničoho nič ma silno buchol a vstal. Zdvihol som hlavu presne vtedy, keď sa dvere otvorili a Augustus vyšiel von. Rýchlo som vstal, prehodil som si vak cez plece a vyšiel som za ním. So spokojným úsmevom som kráčal vedľa neho až pred prednáškovú miestnosť.

"Za toto ideme večer na pivo, Francis." Otrávene otvoril dvere a vošli sme dnu. Na početných stoličkách sedelo dokopy asi desať ľudí. Kráčali sme po širokých schodoch a vošli sme do radu úplne navrchu.

Na malý stolík pripevnený k stoličke som si vyložil môj kožený zošit, v ktorom mám všetky svoje básne. Augustusov pohľad sa na neho okamžite uprel a pravé obočie mu od zvedavosti vyletelo do polky čela. Natiahol ruku, že si zošit vezme a ja som ledva stihol reagovať. Rýchlo som ho vzal do ruky a pritisol som si ho k hrudi. Panika, ktorá zapĺňala každú bunku môjho tela, ma oberala o potrebný vzduch. Nesmie ho otvoriť, nesmie...

"No táák. Čo tam máš, Jacob?" Odtiahol ruku a už ju len jednoducho nechal natiahnutú smerom k zošitu. Vydýchol som si a rýchlo som ho vložil naspäť do vaku.

Zrazu sa ocitol ledva dva centimetre od mojej tváre. Dych sa mi rapídne zrýchlil a myslel som, že srdce mi vyskočí z hrude a utečie. Jeho dych bol teplý a šteklil ma po celej tvári. Chcel som sa odtiahnuť, ale jeho telo mi to nedovolilo. Začal sa pomaly približovať. V istej chvíli som dúfal, že ma pobozká. Celé moje telo sa dostalo do stavu beztiaže.

Jeho nos sa obtrel o moju peru. Priblížil sa ešte viac a keď som si myslel, že ma pobozká, nahlas sa rozosmial. Od hanby mi začala horieť tvár a ešte v tej sekunde som od neho odtiahol tvár. Ja hlupák.

"Preboha, snáď si nemyslíš, že ja som..."

Prudko som vstal a s poslednými kúskami mojej dôstojnosti som sa na neho pozrel. "Možno som si myslel... Teraz je to už jedno, Augustus. Už si nemyslím nič."

Vyšiel som z miestnosti a po dverách som sa zviezol na zem. Hanbil som sa sám pred sebou. Že som čo i len na milisekundu chcel, aby sa jeho pery dotkli mojich. Prstami som si zotrel neexistujúci bozk a hlavu som si oprel o kolená.

Bol som mu na smiech a leto strávené spoločne tiež. Všetky tie spomienky, výlety, výbuchy smiechov a hodinové rozhovory mu boli na smiech. Bol som pre neho dychtivý, naivný, zúfalý chlapec, ktorý prahne po každej pozornosti. Nie som tu ani dvadsaťštyri hodín a už mám chuť sadnúť do auta a vbehnúť do maminho objatia.

Pokrútil som hlavou a nenechal som otravné myšlienky, ktoré ovládol Augustus, aby ma rozrušili. Vstal som a moje kroky ma viedli k hlavnej recepcii. Za okrúhlym, dreveným stolom sedela postaršia pani a akonáhle ma zbadala, na perách sa jej objavil široký úsmev.

"Jacob, však? Ako sa máš, chlapče?"

Prikývol som a mykol som plecami. Nevhodná otázka práve v tejto chvíli. "Mám sa... Celkom fajn. Mám na vás jednu otázku."

Naklonila sa bližšie a lakťami sa oprela o pult. "Počúvam."

Nadýchol som sa a nechcelo sa mi veriť, že ešte štyri roky budem musieť na chodbách stretávať tie nebesky modré oči. Avšak teraz sa mi s nimi spájal ten výsmešný smiech. "Dá sa zmeniť spolubývajúceho?"