„Death is not the opposite of life, but a part of it."

Haruki Murakami

...

Mill Valley, Kalifornia

22.10.1995, 15:59

Netušil som, že toto mestečko má cintorín. Vo filmoch pri každom pohrebe bolo nebo zatiahnuté a silno pršalo. Vždy ma to rozosmialo. Všetko na jedno kopyto. No teraz, keď mi na hlavu padali kvapky dažďa, mi do smiechu už viacej nebolo.

Čierna truhla pred mojimi očami mi dokázala v priebehu sekundy nahnať zimomriavky. Slzy mi už netiekli. Vyčerpal som ich pred pár dňami, keď sa to stalo. Zavrel som sa na izbe a plakal som. Tvár som mal suchú a oči červené. Unavené telo dokázalo iba ležať na posteli a pýtať sa stropu Prečo?

...

Mill Valley, Kalifornia

18.10.1995, 09:10

Toto ráno bolo nezvyčajne hlučné. Pracovníci kostola, ktorých príležitostne vidíme, behali po kostole s nahnevanými výrazmi. Kai nám zatiaľ nechcel povedať, čo sa deje a tak nám ostávalo iba tipovať. Chcel som sa spýtať Felixa, čo si myslí, ale sedel odo mňa cez celú miestnosť. Ráno som sa mu len stihol poďakovať, ale ihneď odo mňa odišiel a odvtedy so mnou neprehovoril. No netlačil som na neho, očividne sa bál. A ja som na tom nebol nejak inak.

Vonku fúkal silný vietor, ktorý ráno na maminej tvári vyčaril nahnevaný výraz. Ráno vstala o niekoľko minút skôr, aby si vyžehlila vlasy, ale akonáhle vyšla von, boli v tom istom stave ako keď vstala. Ja som sa na tom dokázal iba smiať, keďže jediné, čo moje vlasy videli, aj to nie pravidelne, bola lacná kefa z trhu. Moje vlasy si i tak robili, čo chceli a mne to absolútne vyhovovalo.

Z premýšľania ma vyrušilo zabuchnutie dverí. To, kedy Kai vkročil dnu, som si ani nevšimol. Na perách mal prekvapivo úsmev. „Tak, určite ste si všimli, že dnes je tu trochu rušno. Mám jednu dobrú a jednu zlú správu. Ktorú chcete počuť prvú?„

Všetci sme sa jednohlasne zhodli, že zlú, na čo sa Kai zasmial. „Zlá správa je, že sa jeden z vás musí postaviť a doniesť novú stoličku a dobrá správa je, že nás bude o jedného viac."

Nadšene som zatlieskal, ale len z toho dôvodu, že môj tip vyšiel. Vyskočil som a z chodby som ihneď doniesol ďalšiu hnedú, skoro rozpadnutú, stoličku. Vopchal som ju medzi Noaha a Felixa, po čom som si sadol späť na miesto. Všetci sme boli zvedaví, kto prekročí prah a bude najbližšie týždne sedávať v našom kruhu.

Po asi desiatich minútach čakania sa dvere otvorili a ako prvé sme zbadali uhladené, uhľovo čierne vlasy. Chlapec, ktorý vstúpil bol z nás všetkých istotne najvyšší a najviac upravený. Elegantné, dokonalo vyžehlené nohavice modrej farby mu sadli na milimeter a biela košeľa bola belšia ako sneh. Vyzeral absolútne normálne. A preto mi medzi nás absolútne nepasoval.

Akonáhle si všimol prázdnu stoličku, podišiel k nej a aby sa mu nepokrčil ani jediný centimeter jeho oblečenia, si sadol. Ucítil som niečí pohľad na mojej tvári a keď som zdvihol pohľad, Felix mal na perách pobavený úsmev, ktorý ma ihneď nakazil. Pocit, že sa na mňa za niečo hnevá, ma konečne opustil a celé telo sa mi uvoľnilo. Kai sa postavil do stredu kruhu a presne ako keď som prišiel ja, vyzval Felixa na uvítacie slová.

„Vítam ťa,..."

Na malý moment stíchol, keďže ako ani jeden z nás netušil meno nového člena, ktorý sa ihneď postavil a so širokým úsmevom si každého z nás premeral. „Som Jake."

„Vítam ťa, Jake, v programe Láska Nebeská. Toto je Kai a bude naším mentorom počas celého trvania programu. Ja sa volám Felix, z prava je tu Edward, Thomas, Quintin, Noah, Jacob a to dievča v rohu sa volá Aurora. Po skončení tohto sedenia obdržíš stručnú knihu pravidiel, podľa ktorých ti odporúčame sa správať. Cieľom tohto programu je vrátiť do tvojej duše milosrdného Ježiša, nášho Pána, ktorý nás miluje. To je všetko a dúfame, že sa s nami budeš cítiť dobre."

Jake vyzeral ako keby si toto miesto predstavoval ako kolotoče. Zábava a zábava. A tak keď započul slovo pravidlá, jeho výraz tváre sa z pokojného premenil na mierne znepokojený. Z jednej časti som ho chápal lepšie ako si myslel. No po toľkých hodinách sedenia v tejto miestnosti som si uvedomil, že cesta von zahŕňa tie pravidlá nasledovať. Hotelová izba 412 sa stala mojím druhým domovom a mexická reštaurácia na rohu miestom, kde som sa celé hodiny pozeral do mojich najobľúbenejších očí.

„Vítame ťa, Jake. Bol by som veľmi rád, ak by si vyšiel hore na pódium a povedal nám o sebe pár viet."

Jake nadšene prikývol a vyskočil hore. Užíval si každú sekundu pozornosti. „Volám sa Jake Adam Benett. Mám 17 rokov a pochádzam zo San Francisca. Tento rok som v poslednom ročníku strednej školy a snažím sa prísť na to, či chcem pokračovať na vysokú. Žijem s rodičmi v centre mesta a som jedináčik. Nikdy som súrodenca ani nechcel, keďže som rád stredom pozornosti. Medzi moje záľuby patrí americký futbal, nakupovanie a v poslednej dobe aj chodenie na večierky. Za svoj život som vďačný, nič mi nechýba a som rád za to, kto som."

Kai sa pri poslednej vete zamračil. Nastalo ťaživé ticho a všetci sme čakali, čo príde. Kai si založil ruky za chrbát a pomalými krokmi vyšiel na pódium. Postavil sa vedľa Jakea a objal ho okolo pliec. „Vieš, Jake. Tento program nie je ako ostatné. My tu nie sme skupina anonymných alkoholikov a drogovo závislých. My chceme, ja a všetci ostatní, aby sa do tvojej duše vrátil Ježiš a navrátil ti lásku, ktorá sa z teba vytratila. Ale aby sme ti mohli pomôcť, musíš nám to dovoliť. Toto kým teraz si nie je niečo, na čo by si mal byť hrdý. Chápeme sa, Jake?"

Ten výraz v jeho tvári stál za to. Dokonca aj vlasy, v ktorých musel mať celú tubu gélu, mu padli do tváre. Vystrašene prikývol a preklínal každého jedného obyvateľa Zeme, že prešiel cez tie drevené dvere. Akonáhle si sadol, Noah sa na neho otočil a nenápadne sa mu snažil prihovoriť. Na perách sa mi objavil nebadateľný úsmev, keďže mi to pripomenulo môj prvý pohľad do tých čiernych očí.