„Sometimes there are no words to describe how hurt we are inside that is why our eyes speak by crying."

Unknown

...

Cleo's bath, Kalifornia

16.10.1995, 17:55

„Mali by sme sa radšej už vrátiť, Felix." Zavrtel som sa na mieste, ale moja hlava ostávala aj naďalej opretá o jeho plece. Bolo mi až príliš dobre na to, aby som odišiel. 

„Nebodaj sa ti tu so mnou nepáči?" Pokrčil ramenom, čo ma donútilo hlavu zdvihnúť a zadívať sa mu do očí. Slnko, ktoré ešte stále svietilo vysoko nad nami, spôsobovalo, že jeho oči každou sekundou menili odtiene čiernej. 

Pokrútil som hlavou a nervózne som si v lone žmolil brušká prstov. V priebehu sekundy sa nebo nad nami zatiahlo a ďaleko od nás sa ozval hrozivý hrom. Plán úteku bolo to jediné, čo mi v tej chvíli behalo po rozume. Schytil som Felixovu ruku a spoločne sme skočili do vody, ktorá sa okamžite rozvírila. Plávali sme najrýchlejšie ako sme dokázali, ale aj napriek tomu nám na hlavy začali padať obrovské dažďové kvapky. Chcel som pokračovať, ale zastavil ma Felixov hlasný smiech. Tvár mal natočenú smerom k nebu a nechal, aby mu kvapky zmáčali už bez tak mokrú tvár. 

Obzrel som sa k brehu, kde väčšina skupiny sedela v kruhu, s Kaiom na čele. V rukách mal svoju Bibliu a všetci okolo neho ho pozorne počúvali. V priebehu sekundy som sa ocitol po vodou a čo najrýchlejšie som sa snažil dostať na breh. Akonáhle sa moje nohy dotkli zeme, do rúk som schytil uterák a z kvapkajúcich vlasov som sa snažil dostať všetku vodu. Cez hlavu som si pretiahol tričko, ležiace na zemi a v rýchlosti som si sadol na zem. 

Kai zastal v strede vety a pohľadom zastal na mne. „Aká je voda, Jacob?"

Pokrčil som plecami a nedal som na sebe badať žiadnu nervozitu. Teda som sa o to aspoň snažil. „Ešte potrebuje pár slnečných dní a bude úžasná."

Kai s nadvihnutým obočím prikývol a pokračoval v čítaní. Ja som sa každých pár sekúnd obracal k vode, hľadajúc hrivu čiernych vlasov, no Felixa som nikde nevidel. 

Z rozmýšľania ma prebral až šum okolo mňa. Všetci stáli na nohách a balili si veci do vakov, vrátane Felixa, ktorého prítomnosť ma zas a raz vyviedla z miery. Stál ku mne chrbtom a viedol hlasnú konverzáciou s Noahom, sprevádzanú smiechom.

„Ak ste všetci dôkladne zbalený, postavíme sa do kruhu a poďakujeme Bohu za tento prekrásny, spoločne strávený, deň." Kai zavrel oči a po hlbokom nádychu a výdychu pokračoval. "V mene Otca, i Syna i Ducha Svätého. Amen. Ďakujeme ti Bože za tento krásny, slnečný deň, ktorý sme mohli stráviť spoločne na tomto nebesky krásnom mieste. Ďakujeme ti za pohodu, lásku a radosť, ktorou si nás dnes obdaril, lebo si milosrdný.  V mene Otca, i Syna i Ducha Svätého. Amen."

Otvoril som oči a pohľad sa mi stretol s Kaiovým. Obzrel som sa okolo seba, ale nikoho som nevidel. Všetky deky a vaky boli preč a okolo nás nebolo ani živej duše. „Kde sú všetci?"

„Išli k autu. Povedal som im, že ich hneď doženiem."

Po jeho posledom slove som naklonil hlavu nabok. „Doženieš?"

Na perách sa mu objavil slabý úsmev a pomaly sa začal prechádzať okolo mňa. „Tento program nie je žiaden letný tábor. My sa deťom naozaj snažíme pomôcť. Vkladáme do toho všetko, čo máme. Čas, lásku, trpezlivosť a múdrosť, ktorou nás Boh obdaril. A ty... Ty pohŕdaš tým všetkým, čo sme tu spoločne ako komunita vybudovali. My ti chceme pomôcť, Jacob."

Zastal. Hruď sa mi nadvihovala nepredstaviteľnou rýchlosťou. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude a ruky sa mi triasli ako starému alkoholikovi. Kai sa otočil a na sekundu na to už v ruke držal jeho kožený opasok. Okamžite som od neho odskočil o niekoľko metrov, ale vzdialenosť ihneď prekonal a chytil ma za zápästie. Zavrel som oči a bez pohybu som čakal na bolesť, ktorá však neprichádzala. 

„Niektorý potrebujú tvrdé lekcie, aby pochopili, o čom život je." Nechápal som ničomu, čo sa tu práve odohrávalo. Chcel som kričať o pomoc, ale boli sme tak ďaleko od civilizácie, že by ma nikto nepočul. Kai ma, držiac za zápästie, ťahal k jedinému stromu, ktorý tu bol. Nebol väčší odo mňa a lístie, ktoré na ňom voľakedy bolo, ležalo na zemi. Z rozmýšľania ma tentoraz prebrala moja ruka priviazaná s opaskom o kmeň stromu. Od prekvapenia som zalapal po dychu a keď som sa obzrel okolo seba, Kai tu už nebol. Prvých pár sekúnd som si neuvedomoval, čo sa deje. 

Srdce mi bilo ako o preteky a aj napriek tomu, že vonku začínalo byť čoraz chladnejšie, mi po chrbte stekali kvapky potu. Ruku som začal zúrivo trhať, ale opasok mi ju silno držal, čo mi spôsobovalo neskutočnú bolesť. Po lícach sa mi spustili nechcené slzy, ktoré mi zahmlili výhľad na okolie. Dýchalo sa mi čoraz horšie, až kým som nezavrel oči, čo mi prinieslo tak veľmi želaný pokoj. Dúfal som, že toto je len zlý sen, z ktorého sa zajtra zobudím. Tak veľmi som dúfal.