„Hold my hand and I will go anywhere with you."

Unknown

...

Mill Valley, Kalifornia

17.10.1995, 14:15

Mal som pocit ako keby si moja hlava žila vlastný život. Niekde na kolotočoch. Všetko predo mnou bolo rozmazané a keby som nesedel, istotne by som bol schúlený na zemi. Jediné, čo mi však fungovalo na dvesto percent boli moje uši. Počul som každé jedno slovo, ktoré vyšlo z úst mojej mami, ktorá stála za tenkou stenou, deliacou nás od seba. 

„Ako ste sa opovážili vôbec dotknúť môjho syna? Čo si o sebe myslíte, vy... Vy... Toto nezostane iba tak. O to sa postarám!"

„A ako, prosím vás? Máte to zaplatené, takže si teoreticky s vaším synom môžme robiť, čo chceme."

„Môj syn je živá vec, nie nejaká vaša hračka, pre bohov!"

Z načúvania k ich rozhovoru ma vyrušilo otváranie dverí po mojej pravici. Doteraz tmavou chodbou sa rozľahlo silné svetlo, ktoré ma na pár sekúnd oslepilo. Akonáhle sa dvere zavreli, zbadal som vysokú, mohutnú postavu. „Otec?"

Ani po mojom oslovení sa však neotočil. Nevenoval mojej maličkosti, unavene sediacej na tvrdých stoličkách, ani len sekundu zo svojho času. Nebol som tej sekundy hoden. Bez zaklopania vošiel do miestnosti, v ktorej sa nachádzal Kai a moja mama. Ich hádka okamžite utíchla a aj napriek stene som cítil to napätie, ktoré medzi nimi ihneď zavládlo. 

„Charlotte, prosím ťa, sadni si a porozprávame sa."

„Prosím? O čom sa tu chceme rozprávať? Tento chlap priviazal nášho chlapčeka o strom v strede púšte, bez jedla či vody. O čom sa tu, ešte raz, chceme rozprávať?"

Pocit, že ma mama bráni za každú cenu ma hrial pri srdci. Vedel som, že aspoň niekomu na mne záleží. Úsmev na perách mi však po silnom údere po stole ihneď zamrzol. „Ja... Charlotte, nechcel som, aby to takto dopadlo, ale... On to potrebuje."

Stíšil hlas na hlasitosť, ktorú ani moje uši nedokázali zachytiť. „O čom tu rozprávaš, John?"

„Kai mal odo mňa povolenie potrestať Jacoba, ak zase nebude... Poslúchať."

Toto bolo to posledné, čo by som čakal, že z jeho úst vyjde. Dych sa mi spomalil, až som na pár sekúnd zabudol dýchať. Síce som sa to snažil potlačiť, otravné slzy si i tak našli cestu na povrch. Celý život som robil všetko tak, aby som mal jeho uznanie. A lásku. Po týchto slovách aj posledná kvapka jeho lásky však zmizla. Prestal som veriť, že ma vníma ako svojho syna. Bol som pre neho iba ďalší hladný krk, ktorého sa potreboval čo najskôr zbaviť. A toto bolo pre neho dokonalé načasovanie. 

„Prosím?" Mamin hlas prešiel z nahnevaného na pobavený. Po pár sekundách som započul zvonivý hlas, ktorý mi však nepriniesol žiadnu radosť. „Dobre, nachytali ste ma. John, naozaj dobrý vtip. Aj po toľkých rokoch si nestratil svoj zmysel pre humor. Aj keď začína byť divný."

„Charlotte... Problém však je, že my sme sa ťa nesnažili nachytať. Ja... Ja to myslím vážne."

Smiech ustal. Zavládlo ťaživé ticho, ktoré mi prechádzalo do každej bunky v tele. Chcel som ihneď vojsť dnu a silno stisnúť mame ruku. Chcel som jej aspoň spolovice preukázať lásku, ktorú mi ona dáva deň čo deň. Ona jediná pri mne ostala nech sa dialo hocčo. Otec bol pre mňa od narodenia prirodzená autorita. Svojím spôsobom som ho vždy obdivoval. Jeho vždy správne rozhodnutia, múdre slová a rady, ktoré vždy pomohli. 

Ale od dnešného dňa pre mňa nie je nič iné ako zbabelec. Zbabelec, ktorý opustil svoju rodinu, keď ho najviac potrebovala. 

„Môj syn je to jediné, čo mám. A ty si mi ho vzal! Ty si mi ho..." Hlas sa jej na konci zlomil a počul som tiché vzlyky. Bez váhania som vbehol do miestnosti a vzal som ju do náručia. Objal som ju zo všetkých síl na znak toho, že som tu pre ňu. Otcovi som v očiach videl ľútosť. Ale ani tá nedokáže zachrániť, čo mame spôsobil. 

„Jacob, aspoň my dvaja sa porozprávajme. Prosím."

Pokrútil som hlavou a pomalým tempom som sa snažil mamu odviezť z miestnosti. „My dvaja sa už nemáme o čom rozprávať. Dokončím tento prekliaty program a potom ťa už nikdy nechceme vidieť."

...

Mill Valley, Kalifornia

17.10.1995, 18:59

„Ani si nevieš predstaviť ako ma to mrzí. Sklamala som ťa. Ja... Mala som to hneď zavrhnúť. Chcela som, ale vieš aký je otec, keď si niečo zaumieni. Povedal, nech sa nebojím, že on by ti predsa nechcel zle. A z toho starostlivého otca sa stal... Ach, Jacob! Môj chlapček. Naozaj si v poriadku?"

Prikyvoval som, zatiaľ čo som si do úst vkladal už desiate sústo čínskych rezancov. Sedeli sme na hotelovej izbe, ktorá vyzerala ako keby sa ňou prehnalo stádo býkov, ale ani jednému z nás to nevadilo. Stačilo nám, že sme spolu. 

„Jacob? Okrem tohto incidentu sa stalo ešte aj niečo iné? Ubližoval ti ešte nejak inak?"

Mysľou mi prebehli posledné týždne, až som nakoniec záporne pokrútil hlavou. Telo som mal ako tak v poriadku, s mysľou to však bolo o niečo horšie. V noci sa mi snívali zlé sny a čo i len letmý pohľad na kostol mi roztriasol celé telo. S tým som ju však nechcel zaťažovať. Na pleciach mala toho už bez tak dosť. 

Vstala a predtým ako vošla do kúpeľne sa na mňa s úsmevom otočila. „Inak, ohľadom toho, že kde si, mi volal nejaký Felix. Mal by si sa mu poďakovať." Žmurkla pravým okom a nechala ma samého a zmäteného na izbe. S úsmevom na perách som si vložil ďalšie sústo rezancov a cítil som sa ako keby som lietal na oblakoch.