„The gladdest moment in human life is a departure into unknown lands."

Sir Richard Burton

...

Mill Valley, Kalifornia

16.10.1995, 09:30

„Noah, prosím ťa, na čo ti sú krížovky?" Všetci sme zastali v strede cesty upriamujúc svoje pohľady na Noaha, stískajúceho krížovky v náručí.

Bojovne sa postavil pre Kaia a rukou mu mával krížovkami pred očami. „Toto je vec prvej pomoci. Kto by už len vydržal niekde v divočine, ešte k tomu s vami, len tak? Presne tak, jedine hlupák."

Otočil sa na päte a bez ďalších slov navyše si sadol do dodávky, ktorá stála pred kostolom, pripravená na cestu. Istým spôsobom vyzerala ako tá zo Scooby Doo-ho. Po bokoch mala na sebe namaľované farbené kvety a pásy farieb, pripomínajúce vlny. Vpredu mala starú pneumatiku a miesto náhodných písmen bolo na evidenčnom čísle napísané Láska Nebeská.

„Dúfam, že nás niekde po ceste nezabije duch Frankensteina." Pokrútil som hlavou a vak s potrebnými vecami som hodil na zadné sedadlo. Sadol som si a miesto státia na pálivom slnku som si hlavu oprel o chladné okno. Vôbec som nemal v pláne sa tohto výletu zúčastniť, ale na moju škodu bola účasť povinná. Nikto nemal na výber.

„Je vedľa teba voľné?" Felixova červená tvár sa ocitla len pár centimetrov od mojej a hruď, zakrytá červeným tielkom, sa mu dvíhala v hlbokých nádychoch a výdychoch. Nemo som prikývol, na čo sa ihneď hodil na sedadlo vedľa mňa.

„Je neľudské ťahať nás von v tomto počasí, nie?" Síce bol už stred októbra, vonku to začínalo vyzerať ako začiatok leta. Slnko bolo vysoko na oblohe a starý teplomer na stene nám ráno nameral dvadsaťpäť stupňov.

„Celý tento program nie je ľudský."

Kai otvoril dvere na strane vodiča a Felix sa vystrašene mykol. Pokrútil hlavou a rýchlo sa na mňa pozrel. „Jednoducho hraj podľa pravidiel."

...

Cleo's bath, Kalifornia

16.10.1995, 13:30

„Sme tu, decká!"

„Asi by som bol radšej, keby nás predsa len ten duch Frankensteina zjedol." Moje telo bolo po štvorhodinovej ceste nefunkčné a slnko páliace rovno do našich tvárí mi nepomáhalo k lepšej nálade.

„Ešte sa vám nebude chcieť odísť. Napijeme sa a vyrazíme."

V strede pohybu za fľašou som sa otočil naspäť na Kaia. „Vyrazíme?"

„Odtiaľto je to do cieľa ešte taká polhodina. Tak si pohnite, aby sme tam boli čo najskôr."

„Ale..." Nestihol som dopovedať moje námietky, lebo ma Kai chytil za plece so širokým úsmevom na perách.

„Nasaj božiu silu, ktorá ťa vždy dostane do cieľa, Jacob." Odvrátil sa a vykročil smerom k obrovským skalám, ktoré nám bránili vo výhľade na druhú stranu.

Nahnevane som špičkou topánky kopol do malého kameňa, ktorý ihneď odletel nevedno kam. Felix sa zasmial a s vakom na pleci sa ku mne obrátil. „Vidím, že turistika nie je tvoja silná stránka."

Prikývol som a keď som si všimol, že väčšia časť skupiny je už skoro na druhej strane, tak som si prehodil vak aj ja cez plece a s Felixom za mnou som vykročil za nimi. Všade okolo nás víril prach a po tvárach nám stekali kvapky potu. Preklínal som každého boha tam hore, hlavne toho, ktorý mi mal dať silu zvládnuť toto niečo nazývané turistika.

Po sľúbenej polhodine cesty sme zastali pred úzkou priehlbinou utvorenou z kameňov. Dostať cez ňu sa dokázal dostať jedine jeden človek naraz. „Tadeto prejdeme, po jednom prosím, a budeme na mieste! Kto chce ísť prvý?"

Moja ruka ihneď bez rozmyslenia vyletela do vzduchu. Kai prikývol a hlavou kývol na úzky priestor, ktorý vo mne prebúdzal neexistujúcu klaustrofóbiu. Nadýchol som sa a keď som vydýchol, ocitol som sa na druhej strane. Obzrel som sa ponad plece a zbadal som Felixove čierne vlasy, prichádzajúce za mnou.

„Wow!" Felixove ústa, akonáhle sa postavil vedľa mňa, ostali otvorené, čo ma donútilo otočiť hlavu. Naskytol sa mi pohľad na malé jazero s krištáľovo čistou vodou, ktoré bolo dookola obklopené obrovskými skalami, ktoré ho skrývali pred neželanými pohľadmi. Nikto okrem nás tu nebol. Veľa ľudí sem cestu asi nepozná.  

„Wow! Je to tu ešte krajšie ako si to pamätám. Tak čo, decká? Páči sa?" Kai sa postavil medzi mňa a Felixa, s rukami na bokoch. Pohľadom preskakoval medzi nami dvoma a scenériou pred ním.

Obidvaja sme naraz prikývli a nasledovali sme ostatných nižšie k brehu jazera. Zložili sme si vaky a ja som si ihneď vyzliekol nepotrebné oblečenie. Ostal som iba v spodnom prádle, ktoré nebolo práve najvhodnejšie na plávanie.

Pomaly som vkročil do vody, ktorá bola oproti vzduchu príjemne chladná. Ucítil som pohľad na svojom chrbte, na čo som sa ihneď obrátil. Zbadal som Felixa, sediaceho na zemi, ako ma pozoruje. Bez rozmyslenia som sa hodil do vody, čo ma na pár sekúnd pripravilo o potrebný kyslík. Akonáhle som sa ocitol nad hladinou, moje pľúca sa snažili získať čo najviac vzduchu. Akonáhle sa upokojili, poobzeral som sa okolo seba.

Všade okolo mňa boli skaly a voda, na ktorej hladine sa odrážalo poobedné slnko. Rukami som si z očí odhrabol vlasy. „Máš tu voľno?"

Preľaknuto som sa obzrel, až môj pohľad zastal na Felixovej tvári, ktorá sa nachádzala zase raz niekoľko centimetrov od mojej. Pomaly som prikývol a snažil som sa dostať svoj dych pod kontrolu. „Nemal by si tu byť."

Zasmial sa a priplával ešte bližšie. „Zabudol si Bibliu v aute. Najbližšiu hodinu tu nebude, nemusíš sa báť."

Nevedomky sa mi svaly, ktoré boli doteraz napäté, uvoľnili a miesto zamračeného výrazu sa mi na perách objavil slabý úsmev. „Netipoval by som ťa na človeka, ktorý bude porušovať pravidlá."

Zasmial sa a svojim plecom sa nebadane dotkol toho môjho. „Nie som v tom našťastie sám."

Po prvýkrát po dlhšom čase mi z hrdla vyšiel zvonivý smiech, ktorý sa o niekoľko sekúnd spojil s Felixovým. Priplávali sme k neďalekej skale, ktorá bola otočená smerom od ostatných na brehu. Oprel som si hlavu o Felixovo plece a rozmýšľal som, čo by sme boli, keby sme sa nezoznámili práve v Láske Nebeskej. 

Možno by sme sa ani nikdy nestretli. 

Pokrútil som hlavou, snažiac sa tú myšlienku vytriasť z hlavy a radšej si užívať týchto pár minút šťastia.