"If something makes you mad or hurts your feelings, it's usually the truth."

Unknown

...

Mill Valley, Kalifornia

21.10.1995, 10:15

Na polkruh, ktorý tvorili staré, ledva stojace stoličky, som si už zvykol a tak bolo divné, že toto je naše posledné cvičenie. Moje podvedomie sa snažilo zabudnúť na posledné udalosti a tak som sa snažil robiť všetko, len nie nečinne sedieť, a tak som práve viedol ako tak veselú konverzáciu s Aurorou, ktorej na moje prekvapenie na perách trónil úsmev.

„Aurora, prosím ťa, aký má tvoj filmový život zmysel bez Jumanji a Clueless? Veď to sú najlepšie filmy tohto roku!"

„To rozhodne nie! A beztak, žila som bez nich doteraz a budem bez nich žiť aj ďalej."

„Nie, nebudeš! A ja sa o to postarám." Venoval som jej veselé žmurknutie, čo na jej perách vyčarilo ešte väčší úsmev. Ten ale ihneď opadol, keď sa dvere do miestnosti otvorili a vstúpil Kai.

Bez slova si zobral poslednú stoličku a posadil sa oproti nám. Kvôli tichu, ktoré v miestnosti zavládlo, sme dokázali počuť hlboké nádychy každého jedného z nás. Všetci sme cítili to napätie. Kai sa po včerajšku vytratil na celú noc a nikomu nič nepovedal. Akonáhle sanitka odniesla Noaha, ktorému už nedokázali pomôcť, zavrel som sa na hotelovej izbe a plakal som celú noc. Mama mi do neskorej noci hladkala vlasy, čo by ma za iných okolností upokojilo. 

„Keďže toto je naše posledné spoločne strávené doobedie, rozhodol som sa, že toto cvičenie bude o niečo viacej špeciálne." Prudko sa postavil a jedným ťahom od seba odsunul stoličku. Vybehol na pódiu a každému venoval niekoľko sekundový pohľad. „Úhlavným nepriateľom každej duše je hnev. A práve s ním sa dnes budeme zaoberať. Hnev je silná afektívna reakcia na urážku, frustráciu a podobne. Niektorý vedia svoj hnev ovládať a nič ich nedokáže rozhodiť, no existujú aj ľudia, ktorý hnev nedokážu dostať pod kontrolu za žiadnych okolností. Pravdou však je, že treba byť nahnevaný. Treba si svoje starosti, ako sa hovorí, vyventilovať a s niekým sa o ne podeliť. Ja dnes od vás chcem, aby ste boli čo najviac nahnevaný."

Po našich zmätených výrazoch sa zasmial a pobavene pokrútil hlavou. „Chcem, aby ste si miesto mňa predstavili osobu, na ktorú ste v tejto chvíli najviac nahnevaní. Chcem, aby ste mi povedali všetko čo vás trápi a hnevá. Máte dve minúty na prípravu. Prvý pôjde Jacob."

V rýchlosti som pozrel na hodiny visiace nado mnou, ktoré mi však nejak nepomohli. Zadaniu som ani po niekoľkých sekundách nechápal. Potreboval som viacej času na rozmýšľanie, no Kai ma už gestom ruky volal hore na pódium. Podišiel som k jednej stoličke a sadol som si na ňu, zatiaľ čo Kai si sadol oproti mne.

„Dobre, Jacob. Na koho si v tomto momente nahnevaný?"

„Momentálne na všetko."

Na prvý pohľad smutne sklopil pohľad, ale ihneď sa na mňa pozrel. „To absolútne chápem. Po tom, čo sa včera stalo... Sme všetci nahnevaní. A smutný. Ale ja chcem jednu konkrétnu osobu, na ktorú si chceš svoj hnev vyventilovať."

Presvedčene som pokýval hlavou. „Naozaj nemám nikoho špeciálneho, na kom by som si mal vyventilovať svoje problémy. Podľa mňa nie je správne sa hnevať na nesprávne osoby, ktoré za nič nemôžu."

„A čo tvoj otec?"

Tieto štyri slová vo mne vzbudili hnev, ktorý Kai presne chcel. A preto som sa ho snažil držať na uzde. „Čo s mojím otcom?"

„Musíš byť na neho predsa len trochu nahnevaný. Za toto všetko." Pohľadom preletel celú miestnosť, ale ja som celý čas hľadel jedine na neho.

Snažil som sa ostať pokojný, aj keď moje vnútro vyzeralo ako sopečný komín. ,,Nie, naozaj na neho nie som nahnevaný. Ani len trochu. Zistil som, že som si toto celé zaslúžil. Otec chce pre mňa to najlepšie."

Klamstvá, klamstvá, klamstvá. Nikdy som nemal vo zvyku klamať. No teraz bolo nutné klamať. Slová, ktoré mi pred pár dňami povedala Aurora som si v hlave opakoval ako básničku. ,,Jediná cesta von je vyliečiť sa. Aj keď iba navonok."

,,Podľa mňa si otec na tebe vybíja traumy z detstva. Prečo by inak tak veľmi chcel tvoje uzdravenie? Prečo by ťa nenechal byť tým, kým chceš byť?"

Kai, ktorý predo mnou sedel a nervózne si stískal ruky v lone, pôsobil ako iný človek. Bol som zmätený, tak isto ako všetci v miestnosti. Nevedel som ako mám reagovať, tak som len nesúhlasne pokrútil hlavou. ,,Nie, nie. Istotne si nevybíja žiadne traumy. Môj dedo je ten najlepší chlap akého som v živote stretol. Vždy ma vo všetkom podporoval a hocičom som potreboval, bol tu vždy, aby mi pomohol. Tak isto ako otcovi."

,,Povedz nám, Jacob. Aký je tvoj vzťah k otcovi? Ale úprimne."

,,Ja a otec... Sme ako zemské póly. Zdieľame rovnaké posledné meno, ale naše povahy sú úplne rozdielne. Otca som vždy rešpektoval. A inak tomu nie je ani dnes. Nesúhlasím so všetkým, čo v živote robil alebo robí, ale viem, že by mi nikdy nechcel zle."

,,Neverím ani slovu, ktoré si práve povedal."

Pohár trpezlivosti, ktorý sa počas celého nášho rozhovoru neúprosne plnil, práve pretiekol a moje telo vyletelo zo stoličky. Nahnevane som na neho namieril prst a srdce mi išlo vyskočiť z hrude. ,,Neviem absolútne o čo vám ide, ale... Práve ste ma nahnevali. Môj otec nie je najlepší človek alebo rodič, ale vždy ma miloval. Teda to dúfam tak je. A vy nemáte ani najmenšie právo sa vyjadrovať o našich rodičoch alebo životoch, keď celé dni len psychicky ničíte deti s tým, že ich chcete zmeniť! A čo chcete zmeniť? Nás alebo seba? Pozrite sa ako dopadol Noah. Takto nás liečite? Toto je to, za čo vám platia naši rodičia? Zamyslite sa najprv nad sebou a potom riešte ostatných."

Kai vydýchol a so spokojným úsmevom prikývol. Práve som mu dal to, čo chcel. Nahnevane som si sadol naspäť na stoličku a snažil som sa svoje telo dostať naspäť do pokojného režimu.

,,Keďže toto je naše posledné cvičenie, poviem vám pravdu. Voľakedy, keď som bol vo veku ako vy, som bol tiež v takomto programe."

V miestnosti nastalo také ticho, že sme dokázali počuť každý jeden list, ktorý vial v jesennom vetre.

,,Nevedel som, kto som a čo cítim. Ale vždy, keď okolo mňa prešiel chlap, moje srdce začalo divoko biť a ruky sa mi triasli ako starému alkoholikovi. Vedel som, že niečo so mnou nie je v poriadku. V tom čase bolo neslýchané, aby chlapci, alebo dievčatá, boli inej sexuálnej orientácie. A tak som sa ocitol v Láske Nebeskej, presne ako vy teraz."

Ani jeden z nás nevedel ako máme reagovať. A tak sme boli i naďalej ticho. Predstavoval som si Kaia na našom mieste. Ako potláča svoje pravé ja. Ako sa snaží byť niekym iným. Až teraz som pochopil, prečo je taký aký je. Láska Nebeská navždy poznačila jeho osobnosť.

,,Mne tento program otvoril oči a pomohol mi. Lebo som tú pomoc chcel. Vyliečili ma. Láska Nebeská mi navždy zmenila život. K lepšiemu. Oženil som sa a mal som deti, ktoré sú dnes vo vašom veku. Moja dcéra je už doktorka a syn... Syn bol vždy umelecký typ. Ale na oboch som neskutočne hrdý. Nech robia, alebo cítia hocičo. A to je práca rodičov. Milovať svoje deti nech sú akékoľvek."

...

Mill Valley, Kalifornia

22.10.1995, 15:59

Netušil som, že toto mestečko má cintorín. Vo filmoch pri každom pohrebe bolo nebo zatiahnuté a silno pršalo. Vždy ma to rozosmialo. Všetko na jedno kopyto. No teraz, keď mi na hlavu padali kvapky dažďa, mi do smiechu už viacej nebolo.

Čierna truhla pred mojimi očami mi dokázala v priebehu sekundy nahnať zimomriavky. Slzy mi už netiekli. Vyčerpal som ich pred pár dňami, keď sa to stalo. Zavrel som sa na izbe a plakal som. Tvár som mal suchú a oči červené. Unavené telo dokázalo iba ležať na posteli a pýtať sa stropu Prečo?

Všetci okolo mňa plakali, dokonca aj Kai mal zaschnuté slzy na líciach. Nemohol som sa počas pohrebu ubrániť myšlienkam, že za toto všetko môže on. Noah si nezaslúžil takýto koniec. Nikto z nás nie. 

Po prvýkrát som Felixa mohol slobodne objať. Bolo mi jedno, kto nás vidí. Po tomto dni mi bolo už všetko jedno. Jediné, na čo mi záležalo, som bol ja a Felix, ktorý ma silno stískal na znak, je tu pre mňa. Ako jeden z mála.