"I'm selfish, impatient and a little insecure. I make mistakes, I am out of control and at times hard to handle. But if you can't handle me at my worst, then you sure as hell don't deserve me at my best." 

Marilyn Monroe

...

Mill Valley, Kalifornia

15.10.1995, 09:15

Kai stál v strede kruhu s rukami založenými za chrbtom. Pohľadom skúmal každého jedného z nás bez toho, aby sa mu na tvári odzrkadlila čo i len jediná emócia. Najdlhšie sa zastavil na Felixovi. 

„Vie mi niekto povedať, aké je druhé pravidlo nášho programu?" Zastal a pomaly si sadol na svoju stoličku na kraji kruhu. Potichu, so založenými rukami čakal na nejakú reakciu, ktorá však neprichádzala ani od jedného z nás. 

„Počas trvania programu sa nedovoľujú žiadne telesné dotyky a prejavy náklonnosti." Noah sa postavil z miesta a s pohľadom upretým do zeme vyslovil slová, ktoré každý z nás vedel, ale nikto nemal dostatočnú odvahu na to ich vysloviť. V miestnosti nastalo ticho, ktoré narúšalo iba šum lístia za oknami. 

„Výborne, Noah. Ďakujem." Noah sa posadil a Kai sa znova začal prechádzať do kruhu. „Vy, čo sem chodíte už nejaký ten piatok, viete ako tento program funguje. Ale Jacob, ktorý je medzi nami len krátko, to netuší. Preto to poviem ešte raz a naposledy. Ste tu preto, pretože potrebujete našu pomoc. A preto je dôležité, aby ste našu pomoc prijali. A to sa nezaobíde bez dodržiavania pravidiel. Tentokrát to prepáčim bez trestu, ale nabudúce to už tak nemusí byť. Tak si nechajte pomôcť."

Po dokončení jeho monológu mi venoval úsmev, ktorý som však ihneď uvidel, že nemyslí úprimne. Takto sa na mňa zvykol usmievať otec. Pohľad som radšej sklonil na svoje ešte stále snehobiele tenisky a modlil som sa k všetkým bohom, ktorý existujú aj neexistujú, nech je tento program už u konca. 

„Dnešné cvičenie bude spočívať v sebareflexii. Máte dvadsať minút na to, aby ste si pripravili o sebe minimálne desať viet. Napíšte veci, ktoré o vás možno nikto nevie, veci, ktoré milujete. Nech sa o vás čo najviac dozvieme. Vašich dvadsať minút začína práve teraz." 

Každému z nás podal prázdny hárok papiera a čierne pero. Spolu so stoličkou som sa presunul k neďalekému stolu, o ktorý som sa oprel lakťami. Nemohol nám dať jednoduchšiu úlohu a ja som aj napriek tomu absolútne netušil, čo mám o sebe povedať. Desať viet za dvadsať minút. Videl som to na dvadsať minút ničnerobenia. Pohľadom som preletel zvyšok miestnosti. Každý niečo horúčkovito písal na svoj hárok, dokonca aj Aurora. Ucítila môj pohľad a zdvihla hlavu. Bola zase o niečo chudšia ako keď som prišiel. Chcel som si k nej prisadnúť a spýtať sa jej ako sa má, ale jej vystrašený pohľad, ktorý neustále vrhala smerom na Kaia, ma od toho odrádzal. Vzal som pero do ruky a do horného pravého rohu som si napísal svoje meno. 

Ešte nikdy som o sebe nemusel písať, tobôž nie rozprávať pred cudzími ľudmi. Felix, sediaci oproti mne cez miestnosť, sedel bez pohybu na stoličke. Papier mal do polky zaplnený písmenami. Pozrel som sa na svoj prázdny a napísal som svoju prvú vetu. 

Volám sa Jacob Troy Francis. 

...

„Dvadsať minút práve uplynulo a ja som už zvedavý na vaše práce. Prvý pôjde Felix. No poď." Kai hlavou kývol na menšie pódium, ktoré sa nachádzalo v každom kostole. Felix bez slova vstal a podišiel k mikrofónu. Venoval mi niekoľko sekundový pohľad, ktorý ale ihneď premiestnil na hárok papiera v jeho rukách. 

„Volám sa Felix Wattson. Mám osemnásť rokov a pochádzam z mesta Santa Ana, v štáte Kalifornia. Moji rodičia sa rozviedli, keď som mal desať rokov a odvtedy žijem s mamou a mojím starším bratom, Jonathanom. Prednedávnom som skončil strednú školu a po skončení programu by som rád pokračoval aj na vysokú. Milujem maľovanie, skladanie básní, popíjanie kávy, sedenie v parku, dobré knihy a svoju rodinu. V programe som už druhým rokom a zároveň je to aj môj posledný. To je všetko." 

Kai mu venoval široký úsmev a keď zoskočil z pódia, tak ho bratsky buchol po chrbte. „Výborne, Felix. Kto chce ísť ďalší?"

Sám som nevedel, prečo sa moja ruka ocitla vo vzduchu. Kai prikývol a sadol si naspäť na svoje miesto. Ja som sa postavil a preklínajúc sám seba som sa postavil pred mikrofón ako Felix pred chvíľou. Prehltnutím som si prečistil hrdlo a papier v rukách som stískal najsilnejšie ako som vedel. Pohľadom som preletel po každom členovi programu, ale jediný, ktorý mi venoval ako takú pozornosť, bol Felix. Na perách sa mi objavil jemný úsmev a dobrý pocit ma prinútil prehovoriť. 

„Ahojte. Volám sa Jacob Troy Francis. Pochádzam z malého mesta Irvine, v štáte Kalifornia. Mám devätnásť rokov a práve som začal študovať na vysokej škole. Vybral som si odbor literatúra, pretože už odkedy si pamätám, písanie či už básní alebo príbehov, bola moja vášeň. Žijem s mojou mamou a otcom, pastorom, v malom bielom domčeku na konci mesta. Vždy som chcel súrodenca, ale mama mi vždy odpovedala, že veď máme veľkú záhradu. Nikdy som to nepochopil, ale ešte veľa veciam nechápem." Felix mal na perách jemný úsmev a pohľad na Kaia ma utvrdil v mojich posledných slovách, ktoré boli to najväčšie klamstvo, aké kedy ľudstvo počulo. „A na záver dúfam, že mi tento program pomôže v mojom vyzdravení."

Zišiel som z pódia a sadol som si na svoje miesto. Po mne nasledovala Aurora, ktorá ledva povedala tri vety. Bál som sa o jej duševné zdravie, ale pokým sme v tejto budove, nesmiem o ňu prejaviť záujem. Síce neviem, prečo by to mal byť problém, Kaiove slová ma však presvedčili v tom, že počas týchto sedení budem radšej poslušný člen. Najviac toho o sebe povedal Noah. Zatiaľ čo ja som tam stál ledva tri minúty, Noah tam strávil celých desať minút. Rozprával o všetkých svojich domácich zvieratách, priateľoch a plánoch do budúcnosti. Ale miesto toho, aby bol tam vonku a plnil si svoje sny, trčí tu. V programe, ktorý keď skončí, navždy zmení jeho život. 

Posledný bol Edward, ktorého som si doteraz všímal asi najmenej. Bol z nás všetkých istotne najvyšší a jeho svetlo modré oči bolo možné spoznať všade. Košeľa, ktorú mal na sebe, k nim ladila a akonáhle dorozprával, odhalil dva rady bielych zubov. Na prvý pohľad by ste povedali, že bol dokonalý. Môj pohľad však stále blúdil jedine k Felixovi. Jeden z nich ucítil a zdvihol hlavu. Chvíľu na mňa pozeral a perami mi naznačil, že po konci sa stretneme v meste. Prikývol som a síce som sa snažil vyzerať pokojne, moje vnútro išlo explodovať od šťastia.