Vošli sme dovnútra nemocnice a videla som na Simonovi, že nie je vo svojej koži. Tak som ho chytila za ruku a venovala som mu povzbudzujúci úsmev. Dotyk mojej ruky ho na malý moment prekvapil, ale zdalo sa, že sa mu to páči a úsmev mi opätoval. 

Zaklopala som na vysoké biele dvere a po chvíli zvnútra vykukla hlava s hustými kučeravými vlasmi, ktoré stáli na všetky svetové strany. Keď jej pohľad padol na mňa, pery sa jej roztiahli do úsmevu a gestom ruky nás zavolala dnu. "Ty si Maisee. A ty musíš byť Simon, však?"