Nasadli sme do môjho auta a to Simonovo sme nechali na školskom parkovisku. Šoférujem ani nie rok, preto mi to ide horšie, ako jemu a na ceste som nešla viac ako šesťdesiatkou.

"Kam ideme?"

Sedel vedľa mňa a celú cestu sa na mňa pozeral. Bol divný. Tváril sa, ako keby si ma nepamätal. Ako keby včera zaspal a dnes sa zobudil ako niekto iný. "Prekvapenie."

Keď sme zastavili pred útulkom, na perách sa mu objavil úsmev a tváril sa ako dieťa  na Vianoce. Vošli sme dnu a ja som ihneď prebehla k mačkám. Vzala som si jednu do rúk, ale akonáhle si všimla Simona, začala ma škriabať a chcela sa dostať k nemu. Podala som mu ju a on si ju ihneď k sebe pritiahol. Vyzeral šťastne. 

Zaplatila som za ňu a nasadli sme do auta. Keď som zastavila na školskom parkovisku, Simon mi ju začal podávať, ale pokrútila som hlavou. "Je pre teba."

"Nemám narodeniny, ani meniny a dokonca nie sú ani Vianoce. Alebo som niečo zaspal?"

Zasmiala som sa, ale stále som krútila hlavou. "Nemôžem ti iba tak niečo dať? A mimochodom, tá mačka ťa miluje, Simon. Šťastné a veselé skoré Vianoce, Si."