Nenávidím obedy. Po prvé, to niečo, čo nám kuchárky dávajú na tanier ani nie je jedlo a po druhé, veľa ľudí na jednom mieste a ja to nie je práve dokonalá dvojka. A preto sedím pred školou na starej drevenej lavičke a jem tyčinku, ktorú som našla v taške. Dýcham čerstvý a trochu studený vzduch a pomaly prehĺtam.

"Dobrú chuť."

Otočím hlavu a Simon si sadá vedľa mňa. Preloží si nohu cez druhú a pozrie na mňa milým pohľadom. Odvrátim pohľad a zapozerám sa na oblohu.

"Nechceš odtiaľto vypadnúť?"

"Akože odkiaľ?"

"Zo školy."

Ani si to neuvedomujem, ale už prikyvujem a vstávam. Tyčinku zahadzujem a keď si to Simon všimne, smutne sa na mňa pozrie, ale z pier mu nevyjde ani jediné slovo.