Kapitola XVIII.

Tom

♦

Temné polia, more pripomínajúce tekutú smolu, čierne lesy, sem-tam domy a prašné cestičky sa rysovali niekoľko stôp pod nimi. Studený vietor sa im zabodával do tiel, mesiac sa skrýval za plynúcimi oblakmi, zatiaľ čo mohutný drak elegantne letel nočnou oblohou. Sedeli schúlení medzi ostrými bodcami, ktoré pokrývali chrbát onoho veľkolepého stvorenia. Zakliesnení jeden do druhého, v polospánku a otupenosti z úmorného vyčerpania a slabosti.

Drak postupne spomaľoval, krídlami mával čoraz lenivejšie a Harry na pokraji únavy cítil, že Drogo nevládze, bola to preňho dlhá cesta, ešte nebol dospelý a už vôbec nebol zvyknutý preletieť takú diaľku.

„Musíš si odpočinúť. Pristaň niekde, kde to bude bezpečné," pomyslel si skrz mentálne prepojenie, ktoré s Drogom mal.

Drak začal klesať, keď Harry jemne zatriasol Rabastanom, ktorý mal položenú tvár na jeho ramene. „Rabastan?"

„No? Už sme doma?" zamumlal chraptivo, ostávajúc vo svojej polohe.

„Ešte nie," odvetil Harry, ktorého teraz najväčšmi bolela jazva – vháňala mu do očí slzy a v hlave mu hučalo, že sotva počul vlastný hlas. „Drogo potrebuje oddych."

„Fajn," zašepkal a stisol Harryho pevnejšie. „Ide z teba teplo, mmm..."

„Máš teplotu," riekol Tom zachmúrene. „Kvôli tej sprostej jazve," zahundral, keď klesali ku kameňolomu.

„Hnevá sa na mňa, asi to poriadne schytám," pomyslel si s povzdychom, sledujúc obrovské koryto, ktoré sa neustále zväčšovalo. Už po stý raz si rukávom svetra utrel neustále stekajúcu krv z pod nosa a chytil Rabastana pevnejšie, keď Drogo pristál medzi skalami, nahromadeným pieskom a železnými konštrukciami. Prach zo zeme sa rozvíril vôkol nich, keď konečne zastali.

So značnými ťažkosťami zo stvorenia zliezli a rozhliadali sa.

„Je to tu veľké," povedal Rabastan potichu a žuchol sebou o zem. „Rád by som si to tu obzrel, no neustojím na nohách."

Harry si roztrasene sadol k nemu a chvíľu sledovali draka, ktorý sa vyvalil blízko nich. Zem sa pod jeho váhou jemne zatriasla. „Tá látka nemôže účinkovať večne," riekol, keď sa ich pohľady stretli. „Možno sa budeme schopní premiestniť."

„Chceš to riskovať?" spýtal sa zamračene a klipkal zeleno-hnedými očami, akoby ich držal otvorené len silou vôle.

„Už nie sme až tak ďaleko," odtušil a prehrabol si vlasy – ešte väčšmi vlhké od snehovým vločiek. „Myslím, že by sme to zvládli."

„Neuraz sa, fagan, ale vyzeráš hrozne, roztrhneš sa ako papier," povedal s unaveným úškrnom. Potom sa zachmúril a odhrnul mu z čela vlasy. „Och, to nevyzerá dobre."

Harry sykol, keď sa prstami nechcene dotkol jeho zanietenej jazvy. „Temný pán zúri," poznamenal.

„Prečo by mal zúriť? Keď zistí, že si ma zachránil a navyše si zničil celú tú prekliatu základňu bude ťa zbožňovať ešte viac," odvetil odľahčene a Harry sa zahľadel do tmy pred sebou.

„Začína byť drzý," zasyčal Tom urazene.

„Temný pán nikoho nezbožňuje, šibe ti?"

„Si tupec. Všetci vidíme ako sa na teba díva, čo myslíš, že sme slepí?" vševediaco zodvihol obočím a ľahol si na zaprášenú zem s rukami za hlavou.

„Čo to zase trepeš, debilko?" pozrel naňho a vyhodnotil, že by jeho brucho mohlo byť dobrým vankúšom. Hlavou sa naň teda uložil a vystrel si stŕpnuté nohy. Pevné a štíhle brucho sa pod ním pomaly dvíhalo a zase klesalo.

Rabastan mu zanoril ruku do vlasov a nežne ich česal svojimi prstami. „Pozerá sa na teba ako hladová šelma," zachechtal sa, načo sa vzápätí rozkašľal. „Prečo myslíš, že na teba moja švagrinká toľko žiarli? Je do nášho pána šialene zamilovaná, vedia to všetci, aj Rodulphus."

Harry sa hlboko zamračil a utrel si ďalšiu krv. „Vôbec sa na mňa tak nepozerá!" protestoval slabým hlasom.

Tom si ako zvyčajne odfrkol. „Bellu som len pár krát využil na sex, ktorý si vyložila trochu inak. Vždy bola naivná."

Harry Toma skrz bolesť v jazve poriadne nepočul a ani ho nevnímal, pretože bol ešte stále rozhorčený Rabastanovými slovami. „A Roduplhusovi to nevadí?" snažil sa odviesť tému, ktorá mu bola z nejakého dôvodu nepríjemná.

Rabastan si na ukazovák namotával pramienok jeho havraních vlasov, odpovedajúc: „Má milenky, niekedy aj milencov, nemajú si čo zazlievať."

„Tieto vaše aristokratické manželstvá sú čudné," zamumlal a zatvoril oči únavou, za ktorú bola zodpovedná strata krvi, bolesť v jazve, horúčka, potlačená mágia, ktorá stále besnila akoby ju niekto držal v klietke.

Rabastan sa úprimne zasmial. „Veru áno, zväčša sú to dohodnuté vzťahy a potom to tak vyzerá. Ani vaši nie sú dokonalí, Lucius mal taľafatky s Evanom. Narcissa to znášala ťažko. Polepšil sa až keď sa im narodil Draco, no stále k sebe niečo cítia, aj keď sa tvária, že je to dávno zabudnutá minulosť."

Harry prikývol. „Áno, to som si všimol. Tebe s nikým nedohodli zväzok?"

„Chvalamerlinovi, nie! Otec a matka sa nevedeli zhodnúť a nakoniec to nestihli. Otec zomrel celkom mladý a matka neskôr také veci už neriešila. No zväčša sa manželstvá dohadujú u prvorodených, zrejme sa tomu nevyhne ani tvoj brat."

Harry pootvoril oči, v ktorých mu svietili hviezdy vynárajúce sa spoza nočných mrakov. „Myslel som, že je to zastaralá tradícia! To by Dracovi nespravili."

„Nech sú hocijako moderní, je to ich povinnosť. Skrátka sa to tak robí, ako vieš, čarodejníci veľmi pohlavia neriešia, sú priťahovaní svojou mágiou, ktorá pohlavie nemá, takže pre zaistenie potomka sa takéto veci robia aj dnes."

„Určite to bude Pansy," pomyslel si nahlas. „Preto ho nútia neustále k nej chodiť na prázdniny."

„No zbohom," vydýchol pobavene. „Ak je mladá Parkinsonová po svojej matke, má sa veru načo tešiť. Je to poriadna sekera."

„Pans mám rád, ale asi máš pravdu," pousmial sa, žmurkajúc na nebo. V blízkosti sa ozýval Drogov dych a šum stromov týčiacich sa nad kameňolomom. Počas rozhovoru aspoň nevnímal neutíchajúcu bolesť; aj Tom sa zdal vyčerpaný, bol mĺkvy, len občas zamumlal nejakú poznámku, ktorú Harry neregistroval. „Aj Temný pán je z aristokratickej rodiny?"

„To nik nevie. Vlastne o ňom nevieme skoro nič. Objavil sa sčista-jasna – mocný, krásny, ambiciózny, aspoň tak mi to vravel Rodulphus, ja si ho pamätám len ako desivého Temného pána. Povráva sa, že siahol do útrob tej najčernejšej mágie čo ho zohavilo. Jeho tvár nemala rysy, oči mal prázdne a krvilačné, pleť neprirodzene bielu, takmer ako sneh. Teraz zrejme vyzerá ešte hrôzostrašnejšie, preto sa skrýva za tou strašidelnou maskou. Naháňa mi to husinu." Harry cítil ako sa striasol.

„A čo tvoja skutočná rodina, krpec? Vieš, aké sú tvoje korene? Zaujímal si sa o to niekedy? Smrťožrúti vravia, že si polovičný, je to tak?" vyzvedal Rabastan a jeho hlas sa chvel, no rozprávanie im pomáhalo tlmiť únavu a bolestné pulzovanie v celom tele.

Harry sa zahľadel na už viditeľné hviezdy a povzdychol si. „Viem dosť o otcovi, Sirius večne hovorí len o ňom, niekedy ma štve, zdá sa mi akoby niektoré jeho činy zveličoval," pokrútil hlavou a pokračoval: „A niečo som sa aj dočítal, môj rod siaha až do dvanásteho storočia, začal ho istý Linfred zo Stinchcombea, bol to liečiteľ, majster elixírov a milovník muklov," znechutene si odfrkol. „Svojimi elixírmi liečil celé susedstvo muklov, bol obľúbený, zbožňovaný a mal prezývku „Potterer", z čoho sa neskôr stalo Potter. Jeho syn si vzal za manželku Lolanthe Peverellovú, bola to vnučka Ignotusa Peverella, tak sa do mojej rodiny dostal neviditeľný plášť. Jeho ďalší syn Abraham Potter imigroval do Spojených štátov, kde sa stal jedným z prvých aurorov vôbec, bol trénovaný a menovaný prezidentom Magického kongresu Spojených štátov amerických. Za zmienku ešte stojí môj skoro menovec – Henry Potter, bol členom Wizengamotu a odsúdil vtedajšieho ministra mágie Archera Evenmondeho za to, že čarodejníkom zakázal pomôcť muklom počas prvej svetovej vojny."

Rabastan sa mu prestal hrať s vlasmi a zamyslene riekol: „Vieš, vŕta mi hlavou tvoja neuveriteľná moc, síce si mal ohromných predkov, no aj tak to nevysvetľuje tvoju fantastickú mágiu," odmlčal sa a dodal: „Ale ak si polovičný a nie je to z otcovej strany, tak z matkinej len sotva."

Harry neodpovedal. Hlavou mu vírila nová skutočnosť, ktorú sa dozvedel od Temného pána. Jeho mama nebola muklorodená, musí zistiť, ako sa teda k muklom nakoniec dostala a prečo vôbec... „O mame neviem takmer nič," zamumlal nakoniec.

„To je smutné. Ešteže máš Narcissu, bez matky je detstvo otrasné." Ostalo ticho, keď Rabastan opäť prehovoril: „Hm, vieš, keď som bol mladší mal som povinné čítanie o „podradných kúzelníkoch", vraj potomok splodený čistokrvným a muklorodeným nemá celkom vyvinuté magické jadro. A ak majú potomka dvaja muklorodení ich magické jadro je mnohonásobne slabšie a niekedy sa im rodia šmuklovia, netuším však, čo je na tom pravdy. V tvojom prípade to teda neplatí."

„Neviem o podobné veci som sa nikdy nezaujímal. Podľa mňa je to určitý druh razismu, odcudzovať muklorodených, polovičných ba dokonca šmuklov. Mali by sme držať spolu, sme kúzelníci, nech už silní, alebo slabí. Sme predsa ten istý druh, nie?"

„Máš pravdu," odvetil potichu. „Fuj, začína mi byť akosi horšie. To muklovské svinstvo mi asi ešte stále prúdi žilami."

„Ako sa presne cítiš?" spýtal sa a pokúsil sa z neho zodvihnúť.

„Hlava sa mi točila už predtým, aj pocit na zvracanie, ale zahmlieva sa mi pred očami. Asi to so mnou sekne..."

„Neopováž, ako dostanem tvoje telo späť na Droga, hrabe ti? V tomto stave s tebou ani nepohnem," zachrapčal Harry a konečne sa mu podarilo zdvihnúť sa.

„Práve naopak, zdá sa, že tá látka už vyprcháva. Vaše mágie boli doteraz potlačené, čo si jej postupným uvoľňovaním vyberá svoju daň," ozval sa Tom vážne. „Začínam mať mierne obavy, čo to urobí s tebou, maličký."

Harry sa skrz bolesť v jazve už opäť snažil Toma vnímať, no nedokázal poriadne premýšľať, nebola to už taká silná bolesť, jej permanentnosť ju otupila, takže sa mu mierne uľavilo, avšak nie nadlho. „Moja mágia pravdepodobne vybuchne ako sopka. Musím sa dostať za Temným pánom skôr, ako sa tak stane."

„Skús sa premiestniť skrz znamenie. Drogo je vyčerpaný, s ním to už nepôjde."

Tackavo podišiel až pred veľkú dračiu papuľu a pozrel do farebných, bezzornicových očí, ktoré mu pohľad opätovali. Boli naozaj prekrásne. „Musím ísť, Drogo, odpočívaj a keď budeš môcť, vráť sa domov. Nemôže ťa nikto vidieť, dobre?"

Drak žmurkol a Harry ho pohladil niekde pod veľkou nozdrou. „Dnes si nás zachránil. Ďakujem." Potom sa vrátil k Rabastanovi, ktorý stále ležal na zemi a jeho oči pripomínali len tenké čiarky. „Premiestnim nás." Sklonil sa k nemu a skôr akoby stihol protestovať, ho uchopil za ruku, ktorú pevne zovrel, druhú dlaň si priložil pod krvavý sveter a dotkol sa Temného znamenia.

A práve premiestnenie v ňom spustilo hotový výbuch. Mágia v obrovských množstvách doslova utekala z pomyselného väzenia a chcela ísť na slobodu, ktorá jej bola istú dobu vzatá, aj keď časť z nej používal.

„...a Selwyn. O Harryho sa postarám ja-" počul nezreteľne, v tej sekunde, čo pristáli priamo v miestnosti, kde sa konali smrťožrútske stretnutia.

Studený čierny mramor bol bolestivo tvrdý, keď naň dopadli, no nie chodidlami, ale kolenami. Harrymu sa z dlane vyšmykol Rabastan, ktorý dusivo kašľal vedľa neho, keď tu zrazu začala mramorová podlaha vibrovať a na niektorých miestach s veľkým rachotom praskala. Sklo na oknách sa chvelo, plameň v neďalekom krbe výrazne zosilnel. Luster nad dlhým lesklým stolom sa začal triasť, cengať a pomaly sa kolísal zo strany na stranu.

Pred očami už sa zahmlievalo aj jemu, krvácanie zase zosilnelo a jeho magické jadro bolo v plameňoch – nazúrená mágia sa z neho chystala vyrútiť ako neriadená strela. To už sa ho chopili pevné ruky, ktorým sa celkom odovzdal; tie prsty, ten dych, tá vôňa, ten hlas – všetko to bolo také známe a vítané. Hruďou mu prešla vlna úľavy, pretože už vedel, že je pri ňom on. Vždy mu s ním bolo takto? Akoby bol doteraz ponorený pod vodou a jeho prostý dotyk ho vynoril nad hladinu, aby sa konečne mohol nadýchnuť.

Nasledovalo ďalšie premiestnenie.

Nestihol sa ani zorientovať v priestore, keď pri uchu začul: „Nezadržím ju úplne, zvyšok musíš vypustiť!"

„Urob to, Harry, inak ťa roztrhá zaživa!" kričal Tom pomedzi hluk, ktorý sa odohrával v jeho vnútri.

Masívna salva čiernej energetickej hmoty vytresla z jeho tela až ho odhodilo dozadu, pevné ruky ho síce zadržali, ale o niekoľko metrov sa ich telá aj tak posunuli. Nedokázal by slovami opísať, aká ohromná úľava sa v ňom rozostrela. Uľavilo sa mu až tak, že začal strácať vedomie, no silou vôle zodvihol ťažké viečka.

V očiach sa mu odrazil tmavý oceán a zorničky sa mu rozšírili hrôzou, keď priamo nad ním rástla čierna vlna, ktorá zakrývala nebesia. Rástla do neprirodzených výšin, no nemierila na pobrežie, kde Harry sedel na ostrých kameňoch, podopieraný Temným pánom, ale presne na druhú stranu, proti prúdu.

„Zasiahne to súš?" spýtal sa priškrtene, pričom mu zvieralo útroby. V hlave mal príšernú predstavu obrovského tsunami, ktoré zaplavuje obydlia a zabíja ľudí.

„Nepravdepodobné, sme niekde v strede Tichého oceánu, pevnina je tisícky míľ vzdialená," odvetil tichý hlas za ním. „Preto som ťa vzal sem, tento malý kus zeme som objavil práve na tento účel. Moja mágia bývala totiž podobne nekontrolovateľná a tu som jej mohol dať voľnosť."

Čoby sa však stalo, keby ho Temný pán tak pohotovo nevzal na toto miesto? Čo by urobila jeho mágia? Panstvo jeho pána by zrejme ľahko popolom a len Merlin vie, či by to nejakí z prítomných smrťožrútov prežil. Všetkých by zabil. Bol absolútne nekontrolovateľný. Hanbil sa za seba, za to, že nevedel svoju mágiu poriadne ovládať.

„Maličký, načo to zase myslíš? Muklovia ti podali neuveriteľné množstvo tej ich látky, potlačili tvoju mágiu, ktorá je nezvyčajne silná, a to ju prirodzene nazúrilo. Nie je to tvoje zlyhanie, si skrátka mocný, veľmi mocný," šepkal Tom akoby sa stalo niečo úžasné.

„Tento krát si mi dal zabrať," priznal Temný pán potichu, jeho dych cítil na zátylku.

Harry naďalej sledoval niekoľko metrovú vlnu, ktorá pomalým tempom postupovala a obaľovala sa ako malá snehová guľôčka, ďalším a ďalším snehom až sa z nej stala ozrutná guľa, teda vlna. Jeho mágia si užívala slobodu a zdalo sa, že sa nechystá vrátiť. Čierna hmota, ktorá doteraz prikrývala oceán sa vyrútila dohora, obklopila vlnu a prudko ju stiahla dolu. Vlna zmizla a na mieste, kde bola sa vytvoril veľký vodný vír. Doteraz pokojný vánok sa premenil na vietor, ktorý dramaticky naberal na intenzite.

„Skús ju privolať späť!" ozvalo sa mu pri uchu. „Ty si jej pánom, to už predsa vieš, nemôže si robiť, čo sa jej zachce!"

Rád by ju privolal späť, no priveľmi si to užíval. Bolo to priam opojné, toľká sloboda, so svojou mágiou by dokázal hocičo, ak by chcel, spustošil by celú túto zbytočnú planétu. Pravdepodobne by to skutočne dokázal, prečo by ju mal v sebe skrývať? Toto bol on, toto bola jeho moc...

„Harry, tieto myšlienky poznám veľmi dobre, no pamätaj, tvoje telo ešte nie je pripravené. Si kompletne vyčerpaný z misie a toto... musíš s tým prestať, aj keď je to úchvatné, ešte nie je ten správny čas."

Tomove slová zabrali. Mágia sa k nemu rýchlo vrátila a spokojne sa usídlila v magickom jadre. Vyčerpanosť a slabosť sa dostavila v plnej sile a hlava mu klesla na telo za ním. Posledné, čo ešte vnímal bolo silné zovretie a premiestnenie.

***

Teplo, sucho, pohodlie – to bolo prvé, čo mu zišlo na um, keď sa začal preberať. Ako ďalšie ucítil smäd, taký silný, že by sa pokojne napil aj z kaluže po daždi. Stále bol celkom vyčerpaný, sotva by došiel na toaletu. A pomedzi toto všetko cítil aj jeho prítomnosť. Skrz ťažké viečka vyhľadal temnú siluetu, postávať pri napoly odhrnutom okne, za ktorým bolo sivasté svetlo.

„Nebudem sa ani pýtať, ako sa cítiš, pretože to viem celkom presne," prehovoril potichu, bez emócií.

Harry už sa nadychoval, že niečo odpovie, no temná postava sa k nemu v zlomku sekundy otočila a červené oči sa mu ako ostré ihlice zabodli až do srdca. „Čo ti to vôbec napadlo? Prečo si neuposlúchol moje rozkazy?!" zasyčal so zle potlačovaným hnevom.

Na toto sa Harry pripravoval, ale nemal silu poriadne argumentovať a Temný pán mu nedal priestor.

„Uvedomuješ si ako veľmi si riskoval? To prekliate prenášadlo som ti nedal len tak pre zábavu!" postupne zvyšoval hlas, ako sa prestával ovládať. „Ak by si nebol v tomto stave, roztrhal by som ťa ako hada!"

„Nemohol som tam Rabastana nechať a ujsť ako taký zbabelec," prehovoril síce slabým, zato neoblomným hlasom.

„Aký zbabelec?! Bol to rozkaz, ktorý som ti dal a ty si neposlúchol! Ak by si každý smrťožrút robil čo sa mu zachce, kam by naša aliancia dospela?!"

„Neprovokuj ho. Priznaj si chybu," radil mu Tom, ale Harry ho nepočúval.

„Rabastana som priviedol späť a základňu zničil. Misia bola úspešná, tak čo?" Áno bol drzý, no nemohol si pomôcť, cítil sa ukrivdene. Misiu predsa splnil a na využitie prenášadla nemal dôvod, chytiť sa nechal náročky.

Zdalo sa, že prestrelil. V krvavých očiach videl šialenú zlosť a jazva ho začínala poriadne bolieť.

„Postav sa!" zasyčal vražedným hlasom, až Harryho chrbtom prešli zimomriavky.

V miestnosti akoby sa ochladilo o niekoľko stupňov, keď zaťal zuby, slabou rukou sa chytil stĺpika postele a posadil sa, čo ho stálo hodne síl. Vydychoval akoby robil neuveriteľne náročný fyzický úkon. Nohy mal bosé a oblečený bol len v obtiahnutých trenírkach. Zatiaľ čo sa psychicky pripravoval na postavenie sa, padol mu pohľad na čierne znamenie, ktoré pulzovalo na jeho nahom hrudníku. Tužil sa ho dotknúť a ucítiť tie úžasné pocity, ktoré sa v ňom zakaždým rozvírili, no musel sa ovládnuť a s ťažkosťami sa postavil, tak ako si jeho pán želal. Srdce mu hlasito búšilo, pretože z temnej postavy s bielou maskou na tvári, išiel skutočný strach.

Delilo ich pár krokov. Bol pripravený minimálne na Cruciatus, trest si rozhodne zaslúžil a akceptoval to. No chcel ho mať čo najskôr za sebou. Červené dúhovky ho prebodávali, keď sa temná postava objavila priamo pred ním, pricapila ho chrbtom o stenu a silno ho chytila okolo krku.

„TOTO SI NEBUDEŠ DOVOĽOVAŤ! NECH SI KTO CHCEŠ, STÁLE SI MOJIM SMRŤOŽRÚTOM A BUDEŠ MA POČÚVAŤ NA SLOVO!" syčal mu priamo do tváre, zvierajúc jeho hrdlo v bolestnom zovretí a hľadiac mu výhražne do očí.

„Veľmi sa ospravedlňujem za neuposlúchnutie," odvetil priškrtene, no neúprimne. Chladne mu pozrel do očí a pokračoval: „Ak by som vrátil čas, Rabastana by som tam nechal, nech ho tí skurvení muklovia umučia k smrti a nech si ďalej do svojej základne prevážajú kúzelníkov, rovnako ako to robia s dobytkom na bitúnkoch! PRETOŽE PRESNE TO PRE NICH SME!" zahučal mu do tváre, ako mu to len stiahnuté hlasivky dovoľovali.

Temný pán zavrčal, krk mu stisol pevnejšie a zaťal mu doň nechty. Harrymu sa pred očami vytvárali šmuhy, ale nemienil sa vzdať. A Temný pán to zrejme pochopil, lebo nakoniec zovretie povolil a stále ho držiac za krk, sa mu oprel priamo o čelo. Harry cítil, že časť jeho tváre vnikla za magickú masku, ktorá akoby bola z hustého mliečneho dymu. Ucítil jeho pokožku, privrel oči a nenápadne sa svojim čelom obtrel o jeho. Tak veľmi dlho túžil dotknúť sa aspoň kúsočku z jeho tváre a teraz sa to takmer dialo, aj keď nie podľa jeho predstáv.

Dýchať celkom zabudol. Srdce mu bilo až v ušiach, keď si jednu ruku omotal okolo štíhleho pásu druhého muža a primkol sa k nemu tesnejšie. Opantala ho jeho vôňa, jeho blízkosť, jeho mágia... bola to čistá eufória. Bolo až neuveriteľné, čo s ním Temný pán robil. Šalel z neho, jeho tak blízka prítomnosť mu spôsobovala slasť a muky zároveň.

„Potlačili tvoju mágiu až tak, že ťa takmer zabili. Uvedomuješ si to vôbec? Uvedomuješ si, čo si riskoval?" zašepkal mu proti perám.

Oči už mal zatvorené, keď sa tvárou viac zanoril za masku a špičkou nosa pohladil ten jeho. Všetka bolesť a slabosť bola nahradená príjemnými, slastnými pocitmi, ktoré mu spôsobovala blízkosť Voldemorta. „Smrťožrúti zomierajú, je to normálne. Stojíme na opačnej strane zákona, smrť je pre naše ciele nevyhnutná," vydýchol do jeho pier – tichým, pokojným hlasom.

Temný pán mu pustil krk a onou rukou sa presunul do jeho vlasov, kam si najskôr zaboril dlaň, prstami nežne prešiel medzi čiernymi pramienkami, no vzápätí ich bolestivo stisol v pästi, až si Harry musel zahryznúť do pery. „Tvoj život je cennejší, než život, akéhokoľvek iného smrťožrúta," zasyčal a Harry celkom zamrzol, keď na svojim perách ucítil tie jeho – boli mäkké a studené. Nebol to bozk, len krátke obtretie a následne zotrvanie, ich pery sa len nečine dotýkali, keď Harry konečne nabral odvahu. Ruku, ktorou ho neobjímal, zodvihol, dlaň zanoril za masku, ktorej mágia ho nežne pošteklila na končekoch prstov a dotýkal sa...

Najprv prešiel po ostrej čeľusti, postupne sa presunul na lícnu kosť – jeho pokožka bola dokonale hladká, prsty po nej ladne kĺzali. Preglgol a túžil pery, ktoré stále prikrývali tie jeho, pobozkať. Oná túžba bola až bolestná. Akoby mal každú chvíľu umrieť tou neutíchajúcou potrebou. A keď už dúfal, že tento krok spraví Voldemort ako prvý, odtiahol sa, ale len perami a čelom, o ktoré sa mu doteraz opieral.

Harryho ruka ostala stále z časti za maskou, no teraz mal väčší prístup a mohol tvár, ktorú ukrývala, preskúmať dôkladnejšie. Od lícnej kosti prešiel až k očiam, ktoré mohol vidieť len cez otvory v maske. Jedno sa privrelo, aby bruškom ukazováka mohol prejsť po dlhých mihalniciach – boli také husté, že to musel spraviť niekoľkokrát, opakovane. Prešiel po línii obočia, po rovnom nose skĺzol až k perám, obtiahol ich presnú kontúru, užíval si ich hebkosť a plnosť. Och, bože, boli to hotové muky. Pod maskou sa skutočne, tak ako predpokladal, skrývala tvár mladého muža. Žiaden hrôzostrašný, desivý tvor ako mu vravel Rabastan či Lucius. A keby aj, bolo by mu to jedno. Nech by vyzeral akokoľvek, nič by sa nezmenilo.

Bol absolútne vzrušený a Temný pán to musel cítiť, pretože na rozdiel od neho, bol takmer nahý. „Prečo by mal byť môj život cennejší? Lebo som potomok Merlina a Morgany?" spýtal sa a pozrel do krvavých očí, ktoré ho s istou fascináciou, no i potlačovaným vzrušením sledovali.

„Možno," odvetil vyhýbavo. Chytil ho za zápästie a odtiahol mu ruku spod masky. Harryho prepadol pocit hlbokej straty a sklamania, chcel sa dotýkať, pokračovať v prieskume neznámej tváre.

„Aj tak ma plánujete zabiť, tak k čomu je dobré toto divadielko?" Sebavedome mu hľadel do očí, ktoré sa nebezpečne prižmúrili. „Nie som hlúpy, ak majú šepkajúce perly, temné zrkadlá a neviem čo ešte pravdu, potom sa mám stať Temným pánom, mám viesť temné bytosti a to by ste nikdy nedovolili, môj pane. Bol by som pre vás priveľmi nebezpečný, viem, že čakáte len na to prekliate proroctvo, aby ste mali dôvod ma konečne zabiť bez zbytočných výčitiek."

„To ti povedal on... Tom?"

Harry krátko pritakal a nespúšťal z neho oči. „Povedali ste, že ho vo mne nemôžete nechať... takže, skôr ako ma zabijete, dostanete ho zo mňa, však?"

Zdalo sa, že sa Temný pán mračí, aspoň tak sa mu to javilo z jeho očí. „Prečo?" opýtal sa prosto, avšak v jeho hlase bolo počuť náznak zmätenia.

Harry k sebe primkol pery, bolo ťažké to priznať, najmä pred Temným pánom, no aj tak mu o svojich citoch k Tomovi povedal už dosť. „Ja..." nadýchol sa, „nechcem, aby zomrel spolu so mnou, čo by sa iste stalo, ak by ostal vo mne."

„Harry... povedal som ti predsa, že bez teba nechcem existovať! Ak by si tu nebol, tak by som tu nechcel byť ani ja," reagoval Tom okamžite.

Temný pán naňho dlho hľadel bez pohybu či inej reakcie. „On má možno pravdu, možno ťa zabijem," priznal bez ostýchania, krutým tichým hlasom, ktorý ho šteklil na tvári. „Mal by som tak spraviť, kým ešte neovládaš onú bájnu moc, o ktorej vravia legendy. Hm, áno, mal by som... Ak by som tak urobil, bránil by si sa, alebo by si ostal verným smrťožrútom až dokonca?"

Harry sa uškrnul a s chladným pohľadom vrytým v očiach, odvetil: „Možno."

Temný pán nespokojne zavrčal a tvárou sa k nemu priblížil opäť tak blízko, že tá Harryho sa takmer zanorila späť za masku. „Možno, čo?" spýtal sa netrpezlivo.

„Máte strach so mnou bojovať, že mi pokladáte takú nevšednú otázku?" opýtal sa opovážlivo.

Temný pán tľoskol jazykom a schmatol ho za čeľusť, z blízkosti sledoval raz jeho pery a raz oči. „Sebavedomý, presne ako v ten deň, keď si prišiel, ako úbohý malý prváčik, za tou ľudskou schránkou, v ktorej som sa skrýval. Bol som tebou ohromený, to priznávam." Jeho oči sa hladovo zaleskli, keď dodal: „A stále som..." Ukazovákom ruky, ktorou ho zvieral za čeľusť, pohladil jeho spodnú peru.

Harry mal chuť onen prst uchmatnúť medzi perami a nasať ho, ochutnať ho, tak akoby chcel ochutnať zvyšok jeho tela. Netušil, kde sa v ňom berú podobné myšlienky, pocity a toľká túžba. Niečo podobné cítil len pri ňom. Pri svojom pánovi.

Posledné pohladenie jeho dolnej pery a prst zmizol, no ruka na čeľusti zotrvala a silno ju zvierala. „Keby som chcel, tak ťa zabijem v tomto momente, nemusím čakať na žiadne proroctvo."

Zelené oči pozerali do červených. „Chcete mať istotu. Kvôli proroctvu ste ma už predsa raz zabiť chceli, a to ste ani nepočuli jeho plné znenie, prečo by to teraz malo byť iné, navyše ak vám mám prebrať miesto?"

„Ja nie som Temný pán, akoby si mi teda mohol daný post prebrať? Začali ma tak nazývať členovia aliancie, ktorú som vytvoril. Som síce líder strany temna, preto ma temné bytosti akceptujú, avšak toto pomenovanie mi neprináleží," syčal hodvábnym hlasom. „Skutočný Temný pán, ten pravý, tu nebol celé dlhé storočia, narodil sa až teraz." Oči mu doslova zažiarili, pri pohľade na Harryho, ktorý len nasucho preglgol. „A ja som ho získal... si môj..."

Harry zaťal čeľusť a vytrhol sa z jeho zovretia. „Nepatrím vám! To, že mám vaše znamenie, neznamená, že som vašim majetkom!"

Temný pán sa pod maskou strašidelne zasmial. „Patríš mi tak veľmi, že si to nevieš ani len predstaviť. A nehovorím o znamení."

Harry sa zamračil a cítil silné znepokojenie. „Ako to myslíte?" spýtal sa potichu.

Voldemort priložil roztvorenú dlaň na jeho pulzujúce znamenie, presne na miesto, kde sídlil Tom. Harrym prešla triaška a rozkoš. Zhlboka sa nadýchol a svojou vlastnou dlaňou prekryl tú jeho.

„Tom tebou manipuluje celý čas. Ak by tak nerobil, už dávno by si, vďaka svojej inteligencii, prišiel na to, kto v skutočnosti je a prečo je v tebe."

„O čom to hovorí?" pomyslel si a netušil prečo, no strach sa mu zaryl až do morku kostí, avšak netušil, či daná emócia patrí jemu, alebo Tomovi.

„Budeš ma nenávidieť," pošepol Hlas porazenecky.

„Sľúbil si mi, že keď nadíde ten správny čas, všetko mi vysvetlíš. Myslím, že som bol trpezlivý už dosť."

„Ja-... je to ťažké..." vydýchol skľúčene.

Temný pán si odfrkol a ľadovým hlasom vyriekol: „Nemal si sa doňho zamilovať, Tom, potom by všetko bolo oveľa ľahšie. Ale tento chaos si spôsobil ty sám, tak sa s tým sám aj vysporiadaj."

A vtom sa v miestnosti zjavil Voldemortov škriatok. Okamžite schytal Cruciatus. Harry len s nevôľou sledoval trpiace stvorenie, no mučenie našťastie netrvalo dlho.

„Neopovažuj sa len tak premiestňovať! Tam sú dvere, rozumieš?" syčal vražedne a škriatok, ktorý sa celý triasol len prikyvoval a v rýchlosti vyhabkal, že je tu Lucius.

Keď škriatok s tichým puf! zmizol, Voldemort sa otočil opäť k nemu, no nepozrel mu ani do očí, ani do tváre. „Lucius si ťa prišiel vyzdvihnúť. Tvoji rodičia si želajú, aby si sa doliečil doma. Obleč sa, premiestnite sa krbom priamo odtiaľto." A s tými slovami sa vyrútil z komnaty ako čierny víchor, dvojkrídlové dvere za ním hlasito treskli.

Harry skĺzol pozdĺž steny, o ktorú sa opieral, rovno na dlážku. Tvár si vložil medzi kolená a prsty oboch rúk si zakvačil do vlasov. To čo s ním Temný pán robil bolo nepochopiteľné, mal preňho obrovskú slabosť, priťahoval ho ako mor, túžil po ňom tak až to bolelo a vôbec tomu nerozumel. Zhlboka sa nadýchol, s Voldemortovým odchodom sa vrátila slabosť a vyčerpanosť, ktorú cítil celý čas, no nevnímal ju.

„Harry?" ozval sa Tom opatrne.

„Daj mi pokoj," zašepkal v duchu.

„Nehnevaj sa, prosím, je to pre mňa naozaj ťažké, pre Salazara, pochop ma!"naliehal Hlas rozrušene.

Harry si nahlas odfrkol, prinútil svoje telo k tomu, aby sa postavilo. S ťažkosťami podišiel k šatníku a obliekol si prvé načo natrafil.

„Nemám sa hnevať? Na jednej strane mi tvrdíš, že ma miluješ a na druhej mi nechceš povedať vôbec nič! Ako ma môžeš milovať, keď mi neustále klameš?! Možno... možno som už prišiel na to, kto si... možno som už bol na stope, z ktorej si ma zviedol. Temný pán má pravdu – manipuluješ mnou. Ako mi to môžeš robiť? Ako ma môžeš nechávať v takej nevedomosti?" pýtal sa v duchu a cítil sa ukrivdene. Musel si sadnúť na najbližšie kreslo a nešťastne si povzdychol.

Ozvalo sa zaklopanie a do vnútra vstúpil Lucius. Plavé vlasy mal rozpustené a tváril sa ustarostene.

„Vyzeráš zničene," prehovoril, zatiaľ čo k nemu podišiel.

„Som len unavený," zamumlal a nechal si od neho pomôcť späť na nohy.

„Temný pán povedal, že tvoje telo potrebuje čas, aby sa dalo do poriadku," riekol a vykročili ku krbu, pri ktorom mu venoval pousmiatie. „Narcissa a Draco sa ťa nemôžu dočkať."

Pri ich zmienke ho okamžite zahrialo pri srdci. Tešil sa domov. Tieto dni boli ako nekonečná jazda a on potreboval konečne zastaviť a usporiadať si všetky myšlienky. Stalo sa toho toľko... až mal výčitky svedomia, že sotva pomyslel na Blaisea. Myšlienka naňho mu zovrela hrdlo, ktoré mal stále bolestivé od silného stisku... rukou si automaticky nahmatal odtlačky nechtov, ktoré mu na ňom zanechal Temný pán. Ešte stále sa chvel, prsty mu brneli z toho ako nimi obkresľoval rysy jeho tváre. Studené pery prikrývajúce tie jeho. Ich konverzáciu úplne vypustil z hlavy a snažil sa zachovať všetky tie pocity, ktoré cítil, počas toho, ako sa ich telá spoznávali.

V krbe sa oprel o Luciusa, ktorý ho ochranársky objal okolo ramien a zatvoril oči v momente, kedy ich pohltili zelené plamene.

***

Čakalo ho vrúcne privítanie, no bol unavenejší, než sa zdalo, a tak bol okamžite zahnaný do postele.

Draco pri ňom presedel celý deň a rozprávali sa. „Drogo priletel ešte včera večer, papuľu mal celú krvavú a do hniezda si ukryl trup ovce, ešte z neho trčali vnútornosti. Bolo to nechutné," znechutene sa otriasol a oprel sa o vankúše, ktoré si nahromadil za chrbtom, sediac na posteli pri jeho nohách.

Harry sa uškrnul a odokryl si časť nohy, začínalo mu byť teplo z horúčky, ktorá sa mu pred chvíľou zvýšila.

„A už mi povieš o tej misii?" pýtal sa Draco už niekoľkýkrát netrpezlivo.

„Zajtra, Draco, vôbec sa mi o tom nechce rozprávať," odvetil potichu.

Draco sa zatváril sklamane, no jeho grimasu ihneď vystriedala ďalšia. „Och, takmer by som zabudol, bola tu Daphne. Vypytovala sa na teba a priniesla toto," rýchlo zašmátral rukou do vrecka a vytiahol odtiaľ zlatý náramok. Harrymu zvlhli oči len čo ho zazrel.

„Vraj to našla v Blaiseovej izbe. Museli mu to dať dolu, skôr ako ho... no veď vieš," oznamoval mu skormútene.

Harry si náramok prevzal a pozrel na znak nekonečna, ktorý bol doňho vygravírovaný. Daroval ho Blaiseovi a ten ho odvtedy neustále nosil. Dokonca aj keď boli pohádaní. Ich nekonečno sa dočkalo konca, pretože nič netrvá večne a reči o tom, že bude navždy v jeho srdci sú len táraniny pre slabé povahy.

Blaise bol preč a postupne naňho začne zabúdať, tak ako zabudol na matku a otca. O rok si nebude pamätať tón jeho hlasu. O dva, zvuk jeho smiechu. O desať, vôňu jeho pokožky. Nakoniec zabudne na všetko podstatné, spomienky naňho pochová hlboko vo svojom vnútri, pretože len čo by ich vytiahol na povrch, bolesť by sa vrátila tak intenzívne ako v deň, kedy... kedy odišiel. A to nemohol dopustiť – láska je skrátka iba slabosť, ktorú si nemôže dovoliť. Čaká ho osud, ktorý musí naplniť a všetko ostatné musí isť bokom, teraz to už vedel.

Zahľadel sa na obraz, ktorý mal zavesený na protiľahlej stene. Temná silueta muža, kráčajúca po krvavej ceste, mieriaca do temnoty. Obraz, ktorý namaľoval Blaise, no nik ho nechápal a Harry vedel, prečo on jediný jeho obraz pochopil.

Pretože na ňom videl seba.

On bol mužom z oného obrazu; cesta, na ktorú sa vybral je strastiplná, prinesie obete a bolesť, no musí ňou prejsť, aby sa dostal tam, kam mu bolo predurčené dávno pred jeho narodením. Táto skutočnosť ho zasiahla tak náhle a odnikiaľ, netušil, kde sa v ňom berie taká vedomosť a istota. No práve v tejto chvíli, sledujúc onú maľbu, vedel, že temné zrkadlá, ktoré ukazujú jeho tvár, perly šepkajúce jeho meno, hviezdy a proroctvá... majú pravdu.

S istotou, ktorá mu bola neznáma vedel aj, že bol potomkom Morgany a Merlina – stane sa Temným pánom, ktorý nastolí absolútny prevrat v celom, celučičkom svete.

„H-Harry," šepol Draco roztrasene a keď sa staval z postele, takmer spadol.

Temnota tak hlboká, nekonečná ako vesmír; temnota, ktorá v ňom v tichosti driemala od samého počiatku sa odzrkadlila v jeho očiach – cítil to, vedel to a bol stým úplne a celkom zmierený. Jeho telo zachvátil nadľudský pokoj, akoby bol niekde ďaleko, akoby nebol viac človekom, ale niečím väčším, vyšším, akoby dosiahol poznanie, ktoré ľudstvo nikdy nedosiahne.

Temná postava namaľovaná na obraze sa otočila priamo k nemu. Len dve zelené oči jej svietili z čiernej tváre, desivý úsmev bol sotva viditeľný, keď sa opäť otočila a znehybnela.

„To nič, Draco," šepol hlasom, ktorý mu bol cudzí, stále hypnotizujúc obraz. „Všetko je tak ako byť má." Potom sa otočil k nemu a venoval mu úsmev. Temnota z jeho očí zmizla a nahradil ju žiarivý smaragd.

Draco mal vytreštené oči, ústa pootvorené, triasol sa a po líci mu tiekla slza. „Tvoje oči," zašepkal. „Ja... videl som niečo, čo nedokážem pochopiť. Cítil som niečo, čo nedokážem pochopiť..." krútil hlavou a ustupoval.

Harry sa načiahol a uchopil ho za ruku. „Som to ja, Draco, stále som to ja. Neviem ako ti to mám vysvetliť, ale to čo si videl, bolo to, čím som a čím sa stanem."

Plavovlasý mladík naňho zamračene žmurkal, šok stále vpísaný v celom postoji tela. „Nerozumiem ti, Harry."

Láskavo sa naňho usmial a už celkom vážne riekol: „To je v poriadku, len mi povedz, či to niečo mení? Nepýtaj sa ako, no viem, že mám určitý osud, pri jeho naplnení však stratím veľa... stratím aj teba, Draco?"

„Kto si, Harry? Povedz mi, kto si..." mumlal ohromene.

„Sám to poriadne neviem," odvetil a sklopil oči niekde k matraci, no stále ho pevne držal, akoby to bolo ich spoločné lano, ktoré ich spájalo vo vzťahu priateľstva a lásky. A Harry nechcel, aby sa pretrhlo, a tak ho držal silnejšie a silnejšie, len aby vydržalo, zotrvalo, nech sa stane čokoľvek.

„Nadíde chvíľa," začal Harry, no nemal odvahu sa naňho pozrieť, „kedy sa budem musieť vzdať všetkých... aj teba. Možno ma za to budeš nenávidieť, no chcem, aby si si tento rozhovor pamätal-"

„Desíš ma," vydýchol rozklepane a slzy už mu stekali z oboch očí, dolu bledými lícami.

Harry prikývol, bol si vedomý, že to všetko musí znieť šialene, no konečne pochopil a vedel, čo ho čaká, hoci nie presne, no niektoré veci skrátka vedel s absolútnou určitosťou. „Chcem, aby si si tento rozhovor pamätal a aby si si ho vybavil vo chvíli, kedy ma budeš nenávidieť, za to, že som ťa opustil. Všetko čo spravím, spraviť musím, musím... je to silnejšie než ja, než čokoľvek, čo si dokážeš predstaviť. Neopustím vás preto, lebo budem chcieť, ale preto lebo budem musieť. Dokážeš to akceptovať?"

„Ale-ale kam by si chcel ísť, Harry?" Draco mu zrazu stisk ruky opätoval tak silno, akoby sa bál, že odíde tu a teraz.

„To neviem. Na to najprv musím prísť." Harry naňho vzhliadol a ich oči sa stretli v pohľade tak vážnom a vystrašenom zároveň.

„Mám strach," priznal Draco a urobil neistý krok späť k nemu.

„Ja tiež," pritakal, a to už bol blondiak pri posteli a pomaly sa na ňu posadil.

„Tam, kam... mieriš... Vrátiš sa odtiaľ?" spýtal sa takým tónom, akoby sa vopred bál odpovede.

Harry si z vnútra úst zahryzol do pery a pokrútil hlavou. „Mám taký podivný pocit, že nie."

„Tak to dúfam, že svoj osud nikdy nenaplníš," odtušil Draco nahnevane, no niekde v pozadí jeho hlasu bola cítiť nevýslovná bolesť.

Harry mu stisol rameno a smutne ho pozoroval, keď mu Draco pozrel do očí a zašepkal: „Pri pohľade do tvojich očí som cítil zdesenie, niečo čo neviem opísať, no zároveň som sa od nich nedokázal odpútať, bolo v nich niečo úchvatné, niečo fantastické... priam veľkolepé."

Nastalo ticho a Harry trpezlivo čakal na svoju odpoveď.

„Nech si... ktokoľvek, nech je tvoj osud akýkoľvek, si môj brat. Vždy ním budeš, aj keď budeš preč a ja ťa nikdy znovu neuvidím," hlas sa mu lámal. „Dočerta, Harry, myslíš to vážne? Nemôžem tam ísť proste s tebou?"

A znovu ten pocit, to úplné presvedčenie sa dostavilo do jeho vnútra, nevedel nič a zároveň vedel všetko. „Myslím, že tam so mnou nebude môcť ísť nik."

„Ani Tom?"

Vtom sa otvorili dvere a vykukla z nich Narcissa. „Draco, už aj do postele! Je neskoro a Harry si potrebuje oddýchnuť."

Draco si rozhorčene povzdychol a nepekne na ňu pozrel. „Vedieme tu vážny rozhovor, matka."

„Tak v ňom budete pokračovať zajtra," riekla prísne.

Vymenili si dlhé vševediace pohľady. Dracove zorničky boli stále rozšírené strachom i prekvapením. Slzy na jeho tvári už zaschli. „Dobrú."

„Aj tebe," zaželal mu Harry potichu a sledoval, ako mu Narcissa otvorila dvere tak, aby mohol vyjsť popri nej.

Len čo prešiel, usmiala sa naňho a riekla: „Dobre sa vyspi, srdiečko. Keby si sa cítil zle, zavolaj okamžite škriatka."

Prikývol a osamel.

A Tom bol ticho, po celý čas. „Prečo mlčíš, Tom? Cítiš to čo ja, nie? Odkiaľ sa vo mne berie toto poznanie, odkiaľ?"

Nakoniec dostal tichú odpoveď: „Nie je mi dobre, Harry. Začalo to, keď si dospel k poznaniu a prebudil temnotu v sebe. Takto som sa necítil ani raz, odkedy som v tebe."

Harryho ovalil strach a nepokoj, keď sa, nevnímajúc vyčerpanie, postavil na nohy. „Akože ti nie je dobre? Nemáš predsa telo, nemôžeš byť zranení, však nie?"

„Nie, to ty akoby si ma v sebe už nechcel. Teda istá časť, neviem čo je zač, ale vytláča ma. Nedokážem s ňou bojovať. Možno ma zničí, je veľmi silná," rozprával Tom tak potichu, že ho Harry sotva počul, aj napriek faktu, že jeho hlas počul vo svojej mysli.

„Čo mám urobiť?" spýtal sa rozrušene a rozbehol sa do kúpeľne, kde si stúpol pred zrkadlo a díval sa do svojich očí, hľadajúc Toma, ktorého v nich dokázal uzrieť, keď sa veľmi sústredil.

„J-ja neviem, Harry, je mi vážne zle. Nedokážem p-premýšľať," zašepkal chrapľavo.

Harry odstúpil od zrkadla a zatvoril oči. Sústredil sa na Toma, a potom zrazu ucítil onú silu, temnotu, ktorá sa v ňom rozlievala, moc, ktorá sa zväčšovala každým rokom jeho života. A práve pred chvíľou sa stalo niečo čomu nerozumel – niekto či niečo, možno oná temnota, mu priniesla vedomosti o tom, kto vlastne je a kým sa stane. Temnota nabrala na sile, celý čas rástla spolu s ním v tichosti skrytá, len sem-tam vystrčila svoje pazúriky, a Toma vnímala ako parazitizmus. Nechcela ho v sebe, snažila sa ho dostať von a Harry to nedokázal zastaviť.

Hlava sa mu zamotala tak náhle, že sa len na poslednú chvíľu stihol zachytiť mramorovej dosky, na ktorej stálo umývadlo. Niekoľko gombíkov na košeli mal rozopnutých, Temné znamenie a miesto, kde sídlil Tom bolo preto jasne viditeľné. Priložil si naň roztvorenú dlaň, akoby sa tam snažil Toma zadržať.

Cítil... cítil, že odchádza.

Cez medzery medzi roztiahnutými prstami sa prerazili lúče teplého svetla, ktoré naberalo na intenzite tak veľmi, že presvetlilo nielen jeho dlaň, ale aj hruď, skrz pokožku mohol vidieť svoje vlastné rebrá. Lapal po dychu, keď sa hrejivé svetlo s červenkastým nádychom vynorilo z jeho hrude, prešlo cez jeho dlaň a ostalo visieť vo vzduchu priamo pred jeho očami.

Akoby mu niekto zaživa vytrhol srdce. Taký pocit to bol, keď prišiel o Toma.

Hrejivá svetelná guľa žiarila v jeho zaslzených očiach. „Tommy," pošepli jeho pery, no len čo sa za oslnivou energiou načiahol, začala sa zväčšovať, ruku zase odtiahol a s pootvorenými ústami sledoval, ako sa naťahuje, rozširuje, postupne naberá celkom iný tvar.

Už to nebola len zmes pripomínajúca guľu. Bola to postava – vysoká a štíhla... Pred jeho očami sa začala rysovať tvár, vlasy, obočie, nos, líce, pery... až sa z nej stal muž, ktorého poznal zo svojich snov, zo zrkadla z Erissedu, z prívesku, ktorý nosil pri srdci. Stal sa z nej muž, mladý muž, ktorý mu bol všetkým. Znamenal všetko, úplne všetko.

Preglgol a jeho končatiny zamrzli v absolútnom ohromení. Tom sa pred ním zhmotnil tak jasne, akoby bol skutočným človekom. Už len slabá, červenkastá žiara mu presvitala skrz pokožku.

„Ako je to možné?" pošepol Harry, zadržujúc vzlyk, ktorý sa mu dral z hrdla.

Postava len pokrútila hlavou a zdala sa rovnako dojatá ako on. „Maličký môj... pane bože, je celkom iné vidieť ťa takto... odraz v zrkadle, ktorý vidím denne ani zďaleka nedosahuje skutočnosť. Si nádherný..." šepkal rozrušene, hlasom, ktorý poznal dokonale, hlasom, ktorý mu bol domovom.

„Si... si to naozaj ty?" spýtal sa neveriacky a veľmi dúfal, že len nesníva. Och Merlin, prosím, nech je to skutočnosť.

Tom prikývol a usmial sa. Dlhé, nekonečné roky si jeho úsmev mohol len predstavovať. Takže takto vyzerá jeho tvár, keď sa kútiky jeho pier zodvihnú nahor, takto žiaria jeho oči, takto vyzerajú, keď sa dívajú naňho.

„Rozplynieš sa, keď sa ťa dotknem?" opýtal sa potichu, opatrne, ako keby hrozilo, že sa tento okamžik zničí, keby prehovoril hlasnejšie.

„Nemám pocit, že by som bol hmotný, maličký, ale potrebujem ťa objať tak veľmi, že sa z toho zbláznim," odvetil Tom a urobil neistý krok k nemu. Nebol to ani krok, skôr plynulé priblíženie, akoby bol len veľmi realistickým prízrakom či duchom.

„Nie si vo mne možno len pár sekúnd, no tam vnútri mi už príšerne chýbaš, avšak zároveň si želám, aby si ostal v takejto podobe už navždy," povedal Harry a pomaly k nemu načiahol roztrasenú ruku. Tom urobil tak isto, a tak sa ich dlane stretli medzi ich telami, roztvorili sa a... a dotkli, avšak okamžite prešli skrz.

Frustrácia a sklamanie. Harry by sklopil pohľad a zatvoril oči, aby zahnal slzy, no neurobil tak, bál sa, že keby tak spravil, Tom by tam už nestál, ak by oči opäť otvoril. Rozplynul by sa ako dym. Rozplynul by sa na všetky smery a Harry by ho už nikdy nenašiel.

„Nemôžem sa ťa dotknúť, sú to muky," priznal Tom bolestne a priblížil sa k nemu, tentoraz tvárou, akoby mu chcel dať bozk, čo bolo vzhľadom na jeho nehmotnú podobu nemožné. Bozk teda aspoň naznačil a v tej chvíli si obaja predstavovali, že bol skutočný, že sa naozaj pobozkali.

Na perách neucítil skutočný dotyk, ale pošteklenie. Keď privrel viečka, dokázal ho cítiť, aj keď nie naozaj. Srdce mu bilo tak prudko, akoby bolo splašeným vtáčikom, ktorý sa snaží preraziť von, aby sa mohol uchýliť a naveky stratiť v Tomovom náručí.

A potom, keď na seba opäť vzhliadli, prezeral si ho, podrobne, každý jeden detail, ktorý bolo možné uzrieť. Bol presne taký krásny, ako na malej fotke, ktorú nosil skrytú v prívesku. No jeho pohľad nebol odmeraný ani chladný tak ako na nej. Jeho oči žiarili tak hrejivo a vrúcne, ich hlbiny boli plné nehy, no aj súžby a bolesti.

„Po tomto som túžil tak dlho," pošepol Tom a rovnako si ho prezeral, akoby ho videl prvýkrát, akoby videl to najvzácnejšie, čo na svete mal.

A to bolo všetko čo mohli, len sa pozerať. Stáť a pozerať. Žiadne dotyky.

„Naozaj si iba duša," vydýchol Harry a snažil sa pochopiť.

Tom sa smutne pousmial. „Iba jej úlomok."

Harry preglgol a zamyslene mu pozeral do čokoládových očí. „Kde je potom zvyšok?"

„Bližšie, než by si si bol pomyslel," odvetil zachmúrene.

„Nerozumiem, ako je to možné... Ako môžeš byť úlomkom z duše, ako sa to vôbec môže stať, že sa kus duše odtrhne?" premýšľal Harry zmätene.

„Je to veľmi temná mágia, prekračuje všetky možné hranice. Musíš hľadať veľmi, veľmi hlboko, aby si našiel také zničujúce kúzla."

Harry bol zavŕtaný v jeho očiach, ponáral sa do nich hlbšie a hlbšie. Niekde pri srdci ho bodlo, pretože to znamenalo, že Tom taký druh skazonosnej mágie použil, a preto sa jeho duša roztrhla. „Ako si to mohol urobiť? Ako si si mohol tak veľmi ublížiť..." krútil hlavou a pociťoval zármutok.

V Tomových očiach sa niečo zalesklo, akoby záblesk dôb minulých. „Ja vlastne ani neviem. Túžil som po moci, ale aby si pochopil, nie po hocijakej, chcel som absolútnu moc. Chcel som byť nezastaviteľný v plnení mojich cieľov, a jediné, čo ma mohlo zadržať bola smrť, a tak som sa pokúsil zastaviť ja ju, skôr, akoby sa o to pokúsila ona."

Harry mlčal, a bolo to prekvapené ticho, ktoré nastalo. „Podarilo sa ti to?" spýtal sa po chvíli, sotva pohnúc perami.

Tom zaváhal, zneistel, no potom si povzdychol a pritakal. „Áno, podarilo. Som nesmrteľný."

„Takže... takže žiješ? Niekde tam vonku existuješ... vyzeráš presne takto, rozprávaš presne takto, ale nepoznáš ma a nič ku mne necítiš." Harry sa musel obrátiť k umývadlu a pevne sa chytiť jeho hrán. Zaťal do tvrdého porcelánu nechty, sklonil hlavu a zatvoril oči. „Mohol by som ťa stretnúť, možno len náhodou a ty by si ma ani len nepoznal," hovoril s nádychom žiaľu, ktorý sa v ňom rozlieval postupne a pomaly, no zato s neobvyklou vervou a razanciou.

Chvíľu mal pocit, že sa rozplače, rovzlyká ako malý chlapec. Poznanie toho, že muž, ktorého miluje najviac na svete, by oňho ani nezavadil pohľadom, ak by sa stretli, ho zranilo. Príšerne ho zranilo – v srdci mu otvorilo novú ranu, ktorá krvácala tak silno až mu zaplavovala celé telo.

Tom stál tesne za ním, keď zodvihol tvár a pozrel do zrkadla, v ktorého odraze ho videl. Bol tak blízko, že by sa dotýkali, ak by bol hmotný. Už len z tej predstavy mu na koži nadskakovala husacia koža. Toľká túžba... ktorá nemohla byť naplnená, nie v tejto chvíli.

„Tam vonku skutočne existujem a som to ja, aj keď nemám tieto zážitky a spomienky. Pretože zvyšok tej duše nikdy neprežil to, čo tento úlomok, úlomok, ktorým som. No viem, že zvyšok mňa by sa do teba zamiloval rovnako, hoc aj keby ťa nepoznal. Nejakým spôsobom som naňho napojený, veď som časť z neho. Cítime spoločne, aj keď on tým pocitom nemôže rozumieť."

Harry sa díval do odrazu jeho hrejivých očí, keď so žiaľom odvetil: „Možno tam vonku si to ty, ale zároveň nie si. Aj keby som ho našiel, mohol by vyzerať ako ty, rozprávať ako ty, ale nebol by si to ty. Ja milujem teba, túto časť teba a nikoho iného."

Tom sa smutne usmial. Merlin, jeho úsmev... jeho úsmev sa mu práve v danej chvíli vryl do pamäte veľmi hlboko, už navždy ho bude mať pred očami. Nič sa mu nezdalo krajšie ako jeho úsmev, hoci nebol radostný.

„Vždy som si emócie na tvojej tvári mohol len predstavovať," riekol a otočil sa k nemu. Hľadeli si do tváre, akoby sa oného pohľadu nemohli nabažiť. „Moje predstavy boli celkom úbohé oproti skutočnosti."

Tomov úsmev sa prehĺbil, smútok z neho mizol a ostávala čistá emócia šťastia a lásky. Drobné vrásky sa mu utvorili pri očiach, priam nepatrné... koho mu len pripomínali? Karmínové oči, ktoré videl len v otvoroch strašidelnej masky aj ich zdobili takmer neviditeľné vejáriky, keď sa zdal pobavený. Jeho chladný, vysoký hlas niekedy znel ako syčanie, niekedy ako nebezpečný šepot a niekedy presne ako Hlas, ktorý počul vo svojej hlave už veľmi, veľmi dlho.

Z jeho úvah ho vytrhol Tom. „Je zvláštne nebyť v tebe po toľkých rokoch. Nevnímam tvoje myšlienky, necítim tvoje pocity, nepočujem tvoje srdce... chýba mi to." Načiahol ruku a dlaň iba priložil, nedotkol sa, na Temné znamenie vytetované na jeho hrudi. „Presne tu... tu som celý ten čas bol." Jeho úsmev opäť posmutnel. „Ak by som sa ťa mohol skutočne dotknúť, zrejme by som s tým už nevedel prestať," priznal a pozrel mu do očí.

„Objímal by som ťa celé hodiny," prikývol Harry, ktorý to cítil rovnako.

Tom si zahryzol do pery a oči mu iskrili. „Ležal by som vedľa teba a len by som sa díval a dotýkal, každej časti tvojho tela."

Tá predstava, och, bože, tá predstava bola... „Prehrabával by som sa ti vo vlasoch a nasával tvoju vôňu," pošepol Harry túžobne.

Tom sa zhlboka nadýchol a vydýchol: „Pomiloval by som ťa ako ešte nikoho."

A to bol ten moment, kedy by sa na seba vrhli a urobili všetko to, o čom toľko snívali, no nemohli. '

Harry potlačil nával bolesti a sĺz, keď cez zaťaté zuby povedal: „Neviem ako, ale raz nájdem spôsobom, ako ťa spraviť skutočným."

Tom len naznačil pohladenie. Končeky jeho prstov prešli s láskavým pohľadom po jeho tvári. Harry sa zachvel aj keď nijaký dotyk neucítil. „Ja viem, maličký môj... ja viem... Raz sa naše túžby uskutočnia, viem to."

Otázka však bola: Kedy? Och, Merlin, kedy?

Agresívna temnota, ktorá prúdila v Harryho žilách i v mágii sa konečne začínala usídlovať. Uložila sa niekam hlboko a vyčkávala. Na mieste, kde býval Tom cítil prázdno, ktoré ho až bolelo. „Chcem ťa späť, vráť sa ku mne," zašepkal prosebne a nespúšťal z neho pohľad.

A Tom sa začal strácať, jeho telo sa menilo na drobnučké čiastočky strieborného svetla, ktoré sprevádzala červená žiara. Z oných čiastočiek sa vytvorila jagavá guľa, ktorá s ľahkosťou vplávala do Harryho hrude. Zažiarila tak prenikavo až mu presvetlila rebrá a zhasla ako keď sfúkne plamienok sviece.

Harry po zvyšok noci ležal schúlený na posteli, rukami si zvieral hruď, pred očami si predstavoval Toma a v mysli počúval jeho hlas.

A plakal, potichu, nečujne, ľútostivo, ublížene, zranene... celú, celú noc.

~

A/N: Chcela by som sa poďakovať za každý jeden komentár a hviezdičku. Práve tieto veci, tá spätná väzba, ma poháňa v písaní a za to som vám nesmierne vďačná. Dúfam, že sa vám kapitola páčila a že sa uvidíme pri ďalšej! :D