A/N: Ahojte! Po cca dvoch mesiacoch pridávam ďalšiu časť, hurá! hurá! hurá! :D Všetok voľný čas som teraz venovala písaniu, aby som konečne mohla pridať novú kapitolu, dúfam, že aj napriek tým dlhým prestávkam máte stále chuť čítať , no čo vám budem hovoriť, mám málo času a vinník je môj už päťmesačný Teo, u ktorého sa strieda jedno bláznivé obdobie za druhým :D

Najprv to boli koliky a reflux, teraz je to prerezávanie zúbkov a kade čo iné, niekedy mám pocit, že sa zbláznim, alebo chcem ujsť :D No potom sa na mňa usmeje tak zamilovane a žiarivo, že ma to hneď prejde a poviem si, že za ten jeho úsmev to stojí :). Tieto horká sú otrasné, každému kto je pri mory či vode závidím, ja sa, bohužiaľ, po sekcii do plaviek neodvážim - aspoň zatiaľ :(

Dúfam, že zažívate skvelé leto, popíjate na festivaloch, čvachtáte sa vo vode a cestujete s priateľmi! No možno sú aj takí, ktorí práve sedia za pc či mobilom a majú chuť čítať, tak vám prajem príjemné čítanie, čaká nás trochu akčná časť :D

Posielam božteky!

Kapitola XVII.

Tajná misia

♦

/„Majú ho... majú Rabastana!" vydýchol v panike a v očiach sa mu zračil strach o brata./

A v tomto momente Harry zabudol na všetko, čo sa za posledné minúty odohralo.

Jazva mu zbĺkla ešte intenzívnejšou bolesťou, keď Voldemort potichu prehovoril: „Upokoj sa, Rodulphus a povedz mi, čo sa stalo."

Hnedé oči Rabastanovho brata spočinuli na Harrym. Temný pán si to okamžite všimol a prikývol: „Smieš hovoriť."

Rodulphus hneď na to spustil: „Podarilo sa nám to, nakoniec sme sa k nej dostali, no... bola to pasca – vedeli o nás. Ja a ostatní sme ušli, ale... Rabastana dostali – nemal šancu. Bolo ich priveľa a boli ozbrojení. Nestihol sa ani len premiestniť."

Z jeho rozpravy bolo jasné, že je značne rozrušený a Harry ho len neveriacky počúval, netušil, akú mali misiu i keď mu Rabastan spomínal, že pracuje na niečom tajnom.

S Temným pánom to vôbec nepohlo. Aspoň nie navonok. „Urobil si dobre, že si sa nehral na hrdinu a ušiel si, inak by dostali aj teba. Ich bezpečnostný systém je, zdá sa, bezchybný. Mal som touto misiou poveriť viac smrťožrútov."

„Musíme niečo urobiť! Oni ho... " hlas sa mu zlomil. Bolo zjavné, že má o svojho mladšieho brata ozajstný strach a nebol sám – Harryho vnútornosti sa zvierali nepríjemnou ťažobou, srdce mu bilo až v krku a bol odhodlaný urobiť všetko, len aby priviedol Rabastana späť.

Voldemort k nemu nadprirodzenou rýchlosťou podišiel a zavrčal: „Nemôžem od smrťožrútov žiadať, aby sa vydali na takú riskantnú misiu! Rabastan je jeden z najlepších a najvernejších, ale toto je veľké, Rodulphus!"

Harryho sa zmocnil strach, nemohol dovoliť, aby Voldemort nepodnikol nijaké kroky na jeho záchranu. „A ak sa smrťožrúti prihlásia dobrovoľne?" ozval sa odhodlane a ich pohľady sa v sekunde stretli.

„Nech ťa to ani nenapadne," zavrčal Temný pán výhražne a chcel si prehrabnúť vlasy, no zarazil sa, keď si uvedomil, že má kapucňu. „Nemáš ani len tušenia, čo je vo veci!"

„Rozumiem, prečo podnikáte tajné misie – aby o nich vedelo čo najmenej ľudí a aby prípadný zradca nemohol zasiahnuť do priebehu celej akcie alebo vynášať, no viete, že ja zradca nie som, preto chcem vedieť, o akú misiu sa jedná."

Temný pán naňho nebezpečne prižmuroval oči, no skôr ako stihol niečo odvetiť, ozval sa Rodulphus: „Môj pane, veľmi vás prosím, nemohol by som žiť s tým, že som nič pre jeho záchranu nespravil," zašepkal zničene a s nádejou hľadel na svojho pána, ktorý prebodával pohľadom Harryho.

„Zvolám mimoriadne stretnutie a zostavím skupinu dobrovoľníkov na záchranu Rabastana," riekol napokon a Rodulphusovi viditeľne odľahlo.

„Ďakujem, môj pane, ďakujem." Venoval aj vďačný pohľad Harrymu.

„Bež si trochu oddýchnuť, Rodulphus, budeš to potrebovať," prikázal mu Temný pán a keď opäť osameli, karmínové oči spočinuli na ňom a vypaľovali mu priamo do lebky diery. „Ale ty nikam nepôjdeš, si iba dieťa, nemôžem ťa poslať na misiu, v ktorej zlyhali moji najlepší smrťožrúti," zasyčal prísne.

Harry si odfrkol. „Nie som žiadne dieťa! Som najschopnejší, ak je to skutočne taká veľká vec, tak ja jediný mám moc-"

„Máš smiešnych pätnásť!" skočil mu do reči už hlasnejšie a bolesť v jazve sa iba stupňovala. Temný pán sa hneval, ale Harry tiež – nemal právo mu neustále zakazovať účasť na misiách!

„Viete predsa, aký som mocný," protestoval, „no aj napriek tomu ma nezapájate do misií!"

V červených očiach sa blýskalo. „A čo bol podľa teba, dočerta, Trojčarodejnícky turnaj?!"

„Pche – som jediný smrťožrút, ktorý študuje na Rokforte, a to je aj jediný dôvod, prečo som bol do tejto misie zainteresovaný!" Ani si neuvedomoval, že kričal, ale začínal naozaj zúriť.

„Tvoja mágia je nekontrolovateľná!"

„Takže som podľa vás až do dospelosti nepoužiteľný?! To mám ešte dva roky sedieť na zadku, zatiaľ čo je vojna v plnom prúde?"

„Harry, prestaňte sa hádať – tá bolesť je už neznesiteľná!"

„Tvoja ďalšia misia bude proroctvo, to ti musí stačiť!" Nevšimol si, kedy sa Temný pán k nemu tak nebezpečne priblížil, no dosť intenzívne začal vnímať jeho blízkosť. „A vôbec, toto si nebudeš dovoľovať!" syčal výhražne. „Si môj smrťožrút a moje slovo je pre teba sväté!"

Harry si začal nevedomky šúchať čelo, keď s povzdychom a rezignáciou odvetil: „Ospravedlňujem sa, môj pane, ja len... naozaj by som si dával pozor, aby moja mágia nenarobila viac škody ako úžitku, chcem iba pomôcť..."

„Bolí ťa jazva," skonštatoval Voldemort. „Musíme sa obaja upokojiť, toto nikam nevedie."

Bolesť sa začala vytrácať a Tom hlesol: „Konečne, už som myslel, že nám vybuchne hlava. A Voldemort má o teba strach, preto ťa nechce pustiť na záchrannú akciu, tie kecy o nekontrolovateľnej mágii sú len zásterkou."

„O čom to zase hovoríš, Tom, prečo by sa mal práve Temný pán strachovať o mňa?" V duchu si neveriacky odfrkol a nesmierne sa mu uľavilo, keď bolestné pulzovanie v jazve nadobro vymizlo.

Temný pán ho ostražito sledoval, keď tichým hlasom vyslovil: „Dobre, dovolím ti zúčastniť sa misie, ale sľúbiš mi, že keď sa niečo zomelie, okamžite sa premiestniš za mnou. Toto nie je žiadna zábava, ide o serióznu akciu. Nevieš si ani len predstaviť, čo s nami tí prekliati muklovia robia, ak by sa im dostal do rúk niekto tak mocný ako si ty..." pokrútil hlavou, „nemysliteľné," dodal.

„Muklovia?" spýtal sa Harry zarazene.

Temný pán prikývol a vážnym hlasom povedal: „Už pred mojim pádom sa ku mne dostali informácie, ktoré hovorili, že muklovská vláda o čarodejníkoch vie, je to pomerne známe, keďže často spolupracujú s našim ministrom, no ide o to, že len čo sa o nás dozvedeli, začali nás tajne loviť. Boja sa nás, predstavujeme pre nich nebezpečenstvo a nekontrolovateľnú hrozbu. Nedokážu nás ovládať; nášmu ministerstvu sotva dôverujú, takže akonáhle sa im niekto nezdá, akonáhle niekto vyčíňa z davu – vyšetrujú ho a ak sa ukáže, že sa jedná skutočne o kúzelníka, chytia ho. Dostali sa ku mne priame dôkazy o tom, že vybudovali základňu, kde chytených kúzelníkov väznia, vypočúvajú a dokonca na nich robia pokusy. Bola by predsa škoda zabiť nás, keď pre nich môžeme byť užitoční. Vedia, že netrpíme civilizačnými ochoreniami, ktoré zabíjajú ich druh ročne po státisícoch, a tak skúmajú našu biológiu, naše bunky a našu mágiu, ktorou by chceli oni sami disponovať. A práve o existencii a samotnom chode tejto základne či základniach rozhoduje premiér pod záštitou kráľovskej rodiny."

Harry ho prekvapene počúval, keď pokračoval: „Práve preto bolo mojim cieľom dostať sa k premiérke Spojeného kráľovstva. Misiou som poveril súrodencov Carrowovcov a Rodulphusa. Sledovali ju, spracovali podrobný plán a keď Rabastan dokončil misiu na Rokforte, pridal sa k nim. A dnes sa po prvýkrát pokúsili premiérku uniesť, no ako si iste správne vydedukoval – neúspešne."

„Dočerta," zaklial Harry a oči sa mu rozširovali strachom o Rabastana. „Takže Rabastan je pravdepodobne na tej utajovanej základni?"

„To dúfam," pritakal Temný pán, načo sa Harry neveriacky zamračil, pretože sa mu zdalo, že zle počul.

„Vy..." zaškrípal zubami, nahnevane si odfrkol a urobil krok k Voldemortovi. „Vašim skutočným cieľom bolo práve toto! Misia nebola neúspešná, bolo vám jasné, že premiérku nedostanú, preto ste na misiu nasadili tak žalostný počet smrťožrútov! Vy ste chceli, aby muklovia získali nejakého smrťožrúta, pretože len vďaka tomu zistíte, kde sa to zariadenie nachádza. Cez Temné znamenie dokážete vysledovať, kde sme," doriekol potichu, ako mu to všetko pomaly dochádzalo a hľadel pritom do červených očí. „Takto je to jednoduchšie, než unášať tak významného mukla."

Temný pán sa na jeho prekvapenie potichu rozosmial. „Tvoja inteligencia, pohotová dedukcia a magická moc ťa robí enormne nebezpečným, vieš to?"

Harry si opäť odfrkol a hneval sa. Rabastan, práve Rabastan, je kvôli nemu v ohrození života!

„No nie, nemáš celkom pravdu i keď priznávam, uvažuješ veľmi, veľmi podobne ako ja. Ak by bolo mojim hlavným cieľom to, čo si myslíš, vybral by som na misiu menej silných a dôležitých smrťožrútov a nie Carrowovcov a už vôbec nie Lestrangeovcov. Rodulphus a Rabastan sú mocní magicky, fyzicky zdatní a inteligentní, zatiaľ čo Carrowovci prefíkaní a krutí; výborná kombinácia na únos takého chráneného činiteľa, takže mojim prioritným plánom bolo skutočne uniesť premiérku, avšak ak by prišlo k tomu, že sa samotný únos nevydarí, dúfal som, že aspoň jedného z nich muklovia chytia a presunú na základňu, aby som ju mohol vystopovať a zničiť."

Hnev z neho postupne opadal, pretože rozumel mysleniu svojho pána. Aj keď ho škrelo, že dostali akurát Rabastana. „Takže to pred Rodulphusom – ako nebudete riskovať životy svojich smrťožrútov – bolo iba divadielko?"

„Tak trochu, musia vedieť, že mi na nich záleží, čo je aj pravda, no toto by nepochopili. Zato ty áno, chápeš moje konanie, však?"

Harry neochotne prikývol, pretože to bola pravda. „Áno, môj pane."

„Rozumieš tomu a premýšľaš podobne, pretože sa máš stať Temným pánom."

„O tomto sa nechcem zase rozprávať," pokrútil hlavou a odtrhol sa od jeho očí. Celú tú vec s legendou ešte nespracoval a nemal na to ani čas, nie keď bol Rabastan v ohrození. Preto sa vrátil k téme: „Zúčastnite sa teda jeho záchrany?"

„Nie," odvetil chladne. „Mám dôležité stretnutie, hoci sa to teraz nehodí, no nemôžem si dovoliť ho zrušiť. Bude ma naň doprevádzať Lucius a Evan, takže ani oni sa akcie iste nezúčastnia. Je to teda iba na vás, ja zasiahnem len v krajnom prípade."

Na malú chvíľu ostalo ticho, keď sa ich pohľady opäť raz zakliesnili jeden do druhého. „Ale to, čo som ti povedal platí!" zavrčal Temný pán prísne. „Ak sa niečo nevydarí, chcem, aby si sa premiestnil za mnou. Dám ti prenášadlo, je celkom isté, že sa zo základne nie je možné premiestňovať, zatiaľ však neviem, aké technológie použili, aby niečo také dokázali... Iba silným prenášadlom bude možné dostať sa z nej."

Harry prikyvoval.

„Nejakú chvíľu potrvá, kým Rabastana lokalizujem, v tejto chvíli môže byť ešte stále v pohybe, takže zatiaľ bež domov a priprav sa na misiu. Ja medzitým zostavím tím, ktorý povedieš."

Harrymu to hneď nedošlo, lebo mysľou bol pri Rabastanovi.

„Povedieš misiu! Och, to sa zrejme nie všetkým bude páčiť," ozval sa Tom znepokojene.

Zodvihol pohľad a pozrel na bielu magickú masku svojho pána. „Naozaj? Veď ste ma na ňu nechceli ani len pustiť a teraz ju povediem?"

V červených očiach sa zalesklo pobavenie. „Rozmyslel som si to. Chcem vedieť, aké sú tvoje vodcovské schopnosti a či budeš aj v takom nízkom veku schopný riadiť oveľa starších a skúsenejších smrťožrútov."

Harry mal v mysli ešte stále Tomovu poznámku. „Nebude sa im to páčiť."

Temný pán sa uškrnul, tým si bol Harry istý, aj keď to nemohol vidieť. „To zrejme nie, ešte totiž nie všetkým dochádza, aký silný si a je potrebné, aby to konečne pochopili."

Harry naňho prižmúril oči a chladne sa pousmial. „To nie je jediný dôvod, ste zákerný, môj pane, je to pre vás istý druh zábavy, robiť vašim smrťožrútom naprieky, mám pravdu? Už len predstava toho, ako sa zatvária, keď im oznámite, že ich bude viesť kúzelník, ktorý nie je ani dospelý vo vás vyvoláva pobavenie. Napríklad taká Bellatrix bude iste nadšená," riekol ironicky.

Vysoký muž zahalený magickou maskou len krútil hlavou a potichu sa smial. „Poznáš ma," potom jeho oči zvážneli a zavŕtali sa hlboko do tých jeho, keď sa k nemu naraz priblížil, že len jediný krok ich delil od seba. „Už veľmi dlho," dodal tajomne a Harry ucítil Tomovu narastajúcu nervozitu i keď netušil, čo je jej dôvodom.

No skôr ako stihol reagovať, Temný pán pokračoval: „A verím tomu, že práve Bella nebude mať žiadne námietky, nie po tom, čo dnes videla."

Harry si okamžite spomenul na incident s čiernymi očami, ktorého bola Cissyina sestra svedkom. Žalúdok mu zovreli neviditeľné hnáty a do útrob sa mu vkradol nepríjemný až ľadový pocit strachu zo seba samého. Pre Merlina, dnes sa toho udialo toľko! A zdalo sa, že to nemá konca! Ešte ani zďaleka nestihol všetko spracovať, dialo sa to za pochodu a tak náhle. Potomok Merlina a Morgany, jeho matka nemala muklovský pôvod, Temný pán vedel o Tomovi a k tomu všetkému Rabastan!

Vďaka tomu nemal kedy myslieť na pretrvávajúcu bolesť z Blaiseovej smrti – aspoň nejaké pozitívum. Teraz sa musel sústrediť na nadchádzajúcu misiu, ktorú navyše bude viesť. Neplánoval prísť o ďalšieho človeka, ktorý mu bol blízky, aj keď by to nahlas a hlavne nie je pred ním, nikdy nepriznal. Vždy keď zatvoril oči a pomyslel na Rabastana, v mysli sa mu vynorila celkom čerstvá spomienka na ich spoločnú noc, ktorá bola jeho prvá. Neľutoval, že ju strávil práve s Rabastanom.

„Mal by si sa ísť pripraviť, ja zatiaľ oboznámim so situáciou zvyšných smrťožrútov," ozval sa Temný pán, čím vytrhol Harryho z myšlienok.

Bez rečí prikývol, venoval červeným očiam posledný pohľad a premiestnil sa.

***

„Má iba pätnásť, čo to, pre Merlina, nášho pána vôbec napadlo?" počul z chodby, zatiaľ čo si obliekal smrťožrútsky habit.

„Nespochybňuj rozhodnutie Temného pána, Cissy," ozval sa Luciusov hlas, ktorý sa stával jasnejším, akoby sa približoval k dverám od jeho komnaty.

„Pôjdeš s nimi?" spýtala sa ustarostene.

„Poveril ma inou úlohou. Harry to zvládne, je mocný a vyspelý. Mala by si byť pyšná!"

„To, samozrejme, som. Mám len strach ako každá matka." Hlasy boli už tesne za dverami.

Schmatol z postele masku, keď sa ozvalo zaklopanie a dvere sa otvorili. Bledá Narcissa, odetá len v župane, sa k nemu rozbehla a so starostlivým výrazom spustila: „Musíš byť opatrný. Sľúb mi, že budeš!" naliehala.

Harry sa usmial nad jej starostlivosťou a zovrel jej krehkú dlaň v tej svojej. „Nemusíš sa o mňa báť. Budú okolo mňa samí skúsení smrťožrúti, nestane sa mi nič," uisťoval ju, keď ho s povzdychol objala a Harry si cez jej rameno vymenil pohľad s Luciusom – len oni dvaja vedeli, na akú nebezpečnú misiu ich Temný pán v skutočnosti poslal.

—

Bol už neskorí večer, keď sa Harry premiestnil späť na panstvo Temného pána. Skupina smrťožrútov v čiernych rúchach a maskách stála zostavená pred svojim pánom. Harry už podľa masiek dokázal rozoznať jednotlivých členov: Goyle, Crouch, Jugson, Mulciber, Rowle, Crabbe, Dolohov, Amycus Carrow bez sestry, ktorá bola zranená, Avery mladší a nakoniec Rodulphus a Bellatrix, ktorá z neho nespustila pohľad ani na minútu. No už viac naňho nehľadela nenávistne ako zvyčajne, skôr s istým rešpektom a strachom, stále ho v jej temných očiach dokázal uzrieť.

„Hoci je Harry najmladším členom našej rodiny, budete ho počúvať na slovo, čokoľvek vám prikáže, to splníte, akoby jeho rozkaz bol mojím. Ja, Lucius a Evan sa o hodinu chystáme na stretnutie s vodcom upírskeho klanu Sanguinovcov – najmocnejším klanom široko-ďaleko, preto iste chápete, že je toto stretnutie nezrušiteľné," rozprával Temný pán a jeho oči sťa karmín, prechádzali po každom jednom. „Celá misia spočíva na vašich pleciach. Ak sa vám podarí základňu zničiť, bude to obrovský krok – muklovia konečne pochopia, že sme vyspelejšia ľudská forma, s ktorou sa nemôžu zahrávať tak ako doteraz! Prajem vám veľa šťastia."

Temný pán vďaka Rabastanovmu znameniu lokalizoval jeho polohu, podľa ktorej vytvoril prenášadlo, s ktorým boli isté problémy, pretože počas samotného prenosu sa zasekli niekde na pol ceste – prenášadlo ich nedokázalo dostať priamo za Rabastanom, a tak sa nakoniec ocitli v pustých horách.

Zasnežené vrcholky vysokých skál, nekončiace pahorky tiahnuce sa vôkol údolia, na ktorom stáli. Len zamrznuté jazero ich delilo od malej budovy, ktorá bola taká biela, že splývala so snehom, ktorý sa trblietal v lúčoch studeného slnka.

V okolí samotnej budovy boli umiestnené niekoľko stôp vysoké magické rušiče, ktoré cítili i na diaľku, pretože ich magické jadrá iritovali a dráždili; práve nerast, z ktorých boli zhotovené narušil schopnosť prenášadla dostať sa priamo do budovy či aspoň na pozemok, skrytý za hrubými múrmi s označením zakázanej oblasti, prísneho zákazu fotografovania a vstupu.

Oná stavba bola až smiešne malá.

„Nepochybne je vybudovaná pod zemou," poznamenal Tom. „A táto pochabá budova je len zásterkou."

„Tie magické rušiče ma unavujú, vás nie?" spýtal sa Jugson s prútikom v ruke.

„Mne je z nich nevoľno," prikývol Avery, ktorý stál vedľa Harryho.

„Čím budeme bližšie, tým sa to zhorší," riekol Rodolphus zachmúrene a podišiel zozadu, k Harryho ľavej strane.

„Všetkých nás oslabia, prekliati muklovia, znalosť týchto nerastov museli získať od nejakého čarodejníka," zavrčal Amycus Carrow.

„Od nejakého zradcu," dodal Mulciber vražedne.

„Do čerta s tým, idem tam! Nejaké špinavé podradné tvory a ich vynálezy ma nezastavia!" zahučala Bellatrix, vyrútila sa spoza Crabba a Goyla, keď ju neverbálnym a bezprútikovým kúzlom zastavil Harry, načo narazila do neviditeľnej steny.

„Nikam, Bellatrix," prehovoril potichu a pokojne, hľadiac na budovu za jazerom.

„To som zvedavý, aký máš plán, Harry," povedal Dolohov trochu škodoradostne.

„Je tu zima, dokedy tu budeme nečinne postávať?" spýtal sa Rowle znudene a pod maskou zívol.

„Zahrejme to tu trochu, čo povieš, maličký?" ozvalo sa v Harryho hlave, načo sa uškrnul, zodvihol pred seba dlaň a štvorica hrubých konštrukcií, obklopujúca štvorcový pozemok vzbĺkla neviditeľným ohňom, roztavila sa a ako tekuté striebro stiekla do snehu.

„Pôsobivé," zamumlal ktosi, keď smrťožrúti konečne stíchli.

Teraz im už nič nebránilo dostať sa dnu. Dvanásť čiernych postáv v podobe tiahnuceho sa dymu vyletelo do vzduchu, preletelo ponad zamrznuté jazero, v ktorom sa ich temné telá odzrkadlili a za hlasitého výbuchu, ktorý zničil časť steny samotnej budovy, vnikli do vnútra. Ich telá v momente nabrali ľudskú formu a začal sa boj.

Od stien sa odrážali červené svetlá alarmu, ktorý hlasito hučal celým priestorom. Muži vo vojenských oblekoch po nich strieľali zo zbraní – guľky a lúče kliatob svišťali vzduchom, zrážali sa, míňali, ale aj triafali svoje ciele.

„Expulso!"

„Reducto!"

„Pif! Bang!"

„... Sectumsempra!... Crucio!... Confringo!"

Hlasitý výbuch, rev, nárek a potom ohlušujúce ticho, rušené alarmom, keď pod náporom mocného zaklínadla padli všetci vojaci aj so zbraňami k zemi, odhodení na rôzne strany.

Naraz sa ozval Bellatrixin šialený smiech, zatiaľ čo mučila preživšieho, ktorý nevládal ani kričať, len sa zmietal ako pod elektrickým prúdom zo strany na stranu.

Harry pomocou kúzla držal vo vzduchu pred sebou vystrašeného muža, ktorému stekala krv z ramena a polovicu tváre mal rozrezanú, vrátane oka, ktoré mu nepekne hnisalo.

„Si veliteľ," skonštatoval tichým nepriateľským tónom, hľadiac mu do tváre.

Muž bezmocne visel vo vzduchu a triasol sa strachom. „N-nie."

„Ach, zbabelec," vzdychol si Tom.

„Máš na hrudi početné odznaky, je zbytočné mi klamať," povedal temne. „V tejto odpornej inštitúcii mučíte našich ľudí, zdá sa ti to správne?"

Muž preglgol a zdravé oko sa mu začalo lesknúť nie len strachom, ale aj slzami.

„Odpovedz, ty muklovský parchant!" zahučal Carrow, keď sa zvyšní smrťožrúti postavili za Harryho.

„T-také s-sme dostali rozkazy," zachrčal rozklepane.

„Pred niekoľkými hodina sem priviezli nového kúzelníka, kde ho držíte?" položil mu Harry ďalšiu otázku.

Muž neodpovedal, preto bol Harry nútený trochu ho pomučiť. „D-dole!" vykríkol v bolestiach. „Chytené s-subjekty d-držíme dole..." začal vzlykať. „P-prosím nezabíjajte ma..."

„Je mi z neho zle," odfrkol si Tom znechutene.

„Subjekty? Tak nás tieto podradné stvorenia nazývajú?" zvolal Crouch pobúrene.

Zrazu sa ozvalo zasvišťanie, Harry sa pohotovo otočil a ako v spomalenom zábere uvidel letiacu guľku, ktorá mierila na nič netušiaceho Averyho. Harry ju zastavil svojou mágiou tesne pred zátylkom onoho smrťožrúta.

„Pre Salazara!" vyriekol Avery, keď sa aj ostatní otočili k nemu a obzrel sa, hľadiac na zmrazený náboj pred jeho očami.

Harry si ich nevšímal a rýchlym kúzlom zneškodnil vojaka, ktorý ležal na zemi, medzi zničeným zariadením a držal malú zbraň, mieriac na nich. Zbraň mu vypadla a jeho telo znehybnelo, keď sa Harry otočil späť ku generálovi.

„Dám vám prístupové heslá, l-len ma nechajte, och bože, len ma ne-nechajte!" žiadal vyplašený muž.

Niekoľko smrťožrútov sa hlasito zasmialo.

„My nepotrebujeme žiadne prístupové heslá," odvetil mu Harry krutým hlasom. „Bellatrix, zabi ho, tento ľudský odpad si nič iné nezaslúži," zasyčal, pretože na malý moment mu nahliadol do mysle a prvé čo uvidel boli mučiace metódy, ktoré on sám využíval na získanie informácií. Vypočúval už nejedného kúzelníka, medzi ktorými bol aj Rabastan. Bola to čerstvá spomienka, nová... osobne sa podieľal na jeho, síce krátkom, no bolestivom mučení.

Bellatrix sa zdala absolútne nadšená aj prekvapená, keď Harry nechal jeho telo dopadnúť na zem, kde sa na ňom vyriadila. Na chvíľu mu ho bolo dokonca ľúto, no rýchlo si spomenul na Rabastana a všetka ľútosť ho razom prešla.

„Je niekto zranení?" spýtal sa Harry, keď sa jeho zahalená tvár obzrela na podobne odetých ľudí za sebou.

Neozval sa nikto, a tak pokračovali k jedinému výťahu, ktorý stál na konci dlhej chodby.

„Žiada si prístupové heslo," prehovoril Rowle, ktorý na zariadenie mieril prútikom.

Harry ho odstrčil a odvetil: „Narušíme celý systém." A s tými slovami prikázal svojej mágii, aby systém zničila. Jeho mágia pracovala tak vytrvale a jednoducho, no komplikovane zároveň, sám nerozumel, ako vlastne funguje, no dokázal ju ovládať s takou ľahkosťou a precíznosťou akoby to bola tá najprirodzenejšia činnosť na svete, podobne ako dýchanie. Zakaždým, čo časť z nej použil, ucítil príval eufórie a moci.

Displej zozelenel a objavilo sa na ňom:

- Vstup povolený

Dvere na výťahu sa otvorili, a tak s Harrym na čele vstúpili do veľkej obdĺžnikovej škatule, ktorá ich automaticky presunula do hlbokého podzemia. Len čo po dlhej dobe výťah zastavil, dostal sa im do uší zvuk alarmu, ktorý však kvílil omnoho hlasnejšie, ako hore. Vymenili si pohľady, načo sa dvere v tichosti otvorili a naskytol sa im pohľad na širokú, krátku chodbu, osvetlenú silnými žiarivkami. Na jej konci stáli železné dvere. Bolo to podozrivé, to bolo Harrymu ihneď jasné, no nemali veľmi na výber, museli pokračovať.

„Je to pasca," oznámil im Harry potichu, keď pomaly kráčali chodbou. „Vedia o nás a to, že nás nečakali hneď pri výťahu značí, že nás chcú zmiasť a dať nám mylný pocit bezpečia. Pripravte sa, že len čo prejdeme tými dverami, budeme atakovaní." Naznačil im, aby zastavili. Harry pozrel na každého zvlášť a pokračoval: „Preto nimi prejdem ako prvý a vy ma budete nasledovať, len ak vám tak prikážem."

Smrťožrúti mlčali a pozorne ho sledovali, zatiaľ čo pomaly prikyvovali. Určite mali výhrady, ktoré si nechali pre seba, pretože Harry túto misiu viedol, teda mal hlavné slovo vo všetkom. Museli to skrátka akceptovať.

„Toto sa mi prestáva páčiť," šomral si Tom potichu. „Mal by si ako prvého poslať niekoho iného."

„V žiadnom prípade," pomyslel si Harry prísne. „Vediem túto akciu, som za nich zodpovední. Nemôžem riskovať."

„Maličký, tvoj život je omnoho – neporovnateľne cennejší než tie ich."

„Áno, možno pre teba," odvetil Harry v mysli, keď obozretne prechádzali chodbou.

„Samozrejme, že aj pre mňa, no hlavne pre Temného pána. Dal ti vlastné prenášadlo, ponúkol ho iba tebe, nikomu z nich, a to niečo značí, nemyslíš?" rozprával Tom ustarostene.

„Som mocnejší než oni, mám najväčšiu šancu, ak sa dostaneme do nejakej pasce." Jeho vlastné slová mu pripomenuli Rabastanove podpichovanie. Keby jeho vetu počul už by sa mu vysmieval, aký je namyslený fagan. Uškrnul sa a cítil Tomovu nespokojnosť a bezmocnosť.

Ako jeden zastavili pred železnými dverami, ktoré si žiadali prístupové heslo. Harrymu sa opäť podarilo narušiť ich systém, načo sa pomaly otvorili. Bola za nimi čierno-čierna tma. Skôr ako stihol vykúzliť Lumos, niekto zahučal: „Nervový plyn – TERAZ!"

Ozvalo sa silné syčanie a keď si jeho oči privykli na temnotu, dokázal vidieť neďaleko seba skupinu ľudí v oranžových ochranných oblekoch. Plyn sa behom pár sekúnd dostal do jeho dýchacích ciest. Mal pocit akoby sa mu zúžilo hrdlo, v ktorom zároveň zbĺkol horúci oheň. Pľúca ho príšerne boleli. Sotva sa otočil na kolísajúcich nohách k smrťožrútom, ku ktorým sa nervová látka dostala tiež a zachrčal: „Utečte..." S poslednými silami dokázal mágiou zatvoriť železné dvere, nechajúc tak smrťožrútov za nimi.

„NIE! Prečo si neušiel? Dočerta, Harry!" zakričal vyplašený Tom.

„Musím sa nechať chytiť," odvetil v duchu a zrútil sa k zemi v bezvedomý.

***

Pootvoril viečka, načo mu medzi ne vniklo ostré až oslepujúce svetlo. Opäť ich zatvoril, keď sa mu v mysli vynorili posledné udalosti. Dúfal, že smrťožrúti ušli tak ako im prikázal. Podarilo sa mu zavrieť dvere, takže sa k nim nervový plyn nemohol dosť v takom množstve, aby neboli schopní úteku. V to aspoň dúfal. Oči mal ešte väčšmi zatvorené, keď skúsil pohnúť rukou, no bola k niečomu pripútaná, rovnako ako aj druhá. Pre Merlina, bolo mu ozaj hrozne. Až teraz to začal cítiť intenzívnejšie a jasnejšie. Hrdlo ho stále štípalo a z pľúc sa mu ozýval neprirodzený zvuk podobný škrípaniu starých ozubených kolies.

Niekto mu zrazu do tváre chrstol studenú vodu. Uvedomil si, že to nebolo prvý raz a k vedomiu ho priviedla práve ona – ľadová voda, ktorej by sa najradšej napil, lebo v ústach mal až bolestivé sucho.

„Harry, sme v poriadnej kaši," šepol Tom v jeho mysli znepokojene. „Niečo ti pichajú, myslím, že tak tlmia mágiu u čarodejníkoch, ktorých dostanú. Museli vyvinúť nejakú látku, ktorá mágiu potláča, dopekla, ale tebe dali tak konskú dávku, asi zistili, aký mocný si."

Harry pootvoril oči, ale už sa nesnažil pozrieť pred seba, odkiaľ naňho pálilo ostré svetlo, ale sklopil oči k svojej ľavej ruke – bola priviazaná o operadlo stoličky, na ktorej sedel. Mal v nej zapichnutú infúziu, skrz ktorú mu do tela prúdila neznáma látka. Cítil sa mdlo a vysilene. Nebol by schopný ani ustáť na nohách, ak by sa postavil. Navyše sa mu robilo nevoľno a jeho mágia vo vnútri magického jadra šalela ako besná. Počul jej nebezpečné vrčanie, šklbala sebou akoby ju niekto spútal okovami. Bola doslova a dopísmena šialená, zúrivá a zúfalá zároveň.

„Toto nedopadne dobre, maličký. Si primocný, takže ak niekto potlačí tvoju moc, myslím, že ťa to môže aj zabiť," ozval sa Tom slabo.

„Zvládnem to," odvetil v duchu, aj keď tomu sám neveril. Cítil sa príšerne a jediné po čom túžil bolo opätovné upadnutie do sladkej a hrejivej náruče bezvedomia, ale musel bojovať. Myslel na Rabastana, a to ho poháňalo vpred.

„Subjekt je bdelý, vypočúvanie sa môže začať," prehovoril ženský šumivý hlas akoby cez mikrofón.

„Nahrávanie obrazu aj zvuku zapnuté," ozval sa ďalší hlas, tento krát mužský a zreteľnejší.

Očami žmúril proti silnému svetlu, ktoré mu svietilo priamo do nich a tak nebol schopný vidieť nič iné.

„Kto ťa informoval o tejto základni?" spýtal sa ho drsný mužský hlas, ktorý bol blízko neho.

Automaticky chcel vyhľadať osobu, ktorá k nemu rozprávala, ale intenzita svetla mu to nedovoľovala, a tak viečka zase privrel a v duchu zastonal.

„To čo robíte je choré," zašepkal chraptivo. „Sme ľudia rovnako ako vy. Celá táto organizácia je nelegálna."

„Čudoval by si sa, z akých významných miest sme dostali povolenie. Ale to by si mal vedieť, chystali ste sa napadnúť našu premiérku. Ste nekontrolovateľní mutanti," odvetil mu nepriateľsky onen neznámy muž.

Harry sa neveriacky zasmial, no vyšiel z neho len bolestivý neidentifikovateľný zvuk. „Mám s muklami negatívne skúsenosti už z ranného detstva, no veril som, že ste iní, že nie všetci ste takí... Teraz už viem, že som sa mýlil, nikdy spolu nebudeme môcť koexistovať. Vždy tu budú takí ako ste vy," odvetil potichu, žmúriac do oslepujúcej žiary.

„Muklov volajú ľudí, ktorí nie sú čarodejníci, veliteľ Willis," prehovoril ženský hlas z mikrofónu.

„Ach, iste, dali ste nám názvy, akoby sme boli niečo menej než vy a vaše smiešne paličky," riekol muž ironicky. „Zvýšte dávku," povedal potom a Harry sa o chvíľu začal cítiť oveľa horšie.

Teraz mal pocit akoby ho ponorili celkom nahého do vane s ľadovými kockami, ktoré na začiatku len spôsobovali chlad, no neskôr sa chlad premenil na bolesť, takú nepríjemnú, že sa nedala vydržať. Zaťal zuby a tento krát zastonal nahlas.

„A teraz mi, ty podradná rasa, povedz, ako si sa dozvedel o tejto základni," zavrčal muž netrpezlivo.

„Podradná rasa! Salazar, najradšej by som celú populáciu muklov vyhladil!" zúril Tom. „Vydrž to, maličký. Určite ťa nezabijú, keďže ťa nadopovali tým hnusom v takom veľkom množstve, musia vedieť, že si silnejší než ostatní, ktorých chytili, budú si ťa chcieť nechať..." utešoval Tom skôr samého seba, Harry cítil jeho strach.

Zatvoril oči, keď ho už poriadne pálili, kvôli ostrému svetlu a chladne odvetil: „Ešte neviete s kým sa zahrávate. Naša podradná rasa, ako nás nazývate, má navrch. Je medzi nami veľa silných, mocných kúzelníkov, ktorí vás môžu zničiť a ani vaše hlúpe a kruté zbrane ich nezastavia. Mali by ste s nami jednať v miery a nie nás chytať a mučiť!"

„Rozumieš, chlapče, že ste pre nás rovnako nebezpeční ako Al-Káida, Hamás či IRA? Všetky tie nevysvetliteľné útoky na naše mestá, na našich ľudí, ktoré na seba s hrdosťou berú teroristické skupiny ste spáchali vy! Tie podivné výbuchy neexistujúceho plynu, zrútenie bezpečného mosta, samovznietenie, davové psychózy – všetko je to vaše dielo! Prečo to robíte, ak chcete, aby sme s vami jednali v miery?!"

„Harry, nemá zmysel ho presviedčať, je to len ďalší zaslepený mukel. Musíš šetriť sily. Tvoja mágia sa snaží vytrhnúť, nedovoľ jej to. Musíš byť silný na útek."

Harry Toma ignoroval. Skrátka potreboval argumentovať. „Práve kvôli tomuto! Chytáte nás, lovíte nás ako štvanú zver! A to už od stredoveku! Situácia bola až taká neúnosná, že sme sa museli skryť vo svete, ktorý nám patrí rovnako ako vám! Musíme sa ukrývať v malých dávno zabudnutých dedinách, školy staviame v divokej prírode, ďaleko od civilizácie. Vo vašich mestách sme obozretní a v neustálom strese, aby ste si náhodou nevšimli, že vyčnievame! Čarodejníci narodení vám muklom trpia, pretože sú nútení tajiť svoje schopnosti! Sme vaši väzni, prispôsobili sme vám všetko, a teraz chceme učiniť reformu, už sa viac nechceme skrývať!"

Muž mlčal a Harry počul len jeho tiché dýchanie. „To je hotový nonsens!" zvolal napokon.

„Nie je," nesúhlasil Harry s povzdychom, pretože vedel, že jeho boj je márny. Tom mal pravdu. „V dobách Merlina boli čarodejníci uznávaní a cenení. Ľudia a čarodejníci nažívali v pokoji. No tie časy sú už zrejme nenávratne preč."

Muž si odfrkol. „Nefungovalo by to. Ste pre nás nebezpeční! Preto sa snažíme zistiť, ako tú vašu mágiu zničiť, učinili sme už istý progres, vďaka subjektom, ktoré sme zajali. Zatiaľ ju však vieme iba potlačiť. No musíme vás zastaviť, kým nebude neskoro!"

„Márne," šepol Harry. „Čokoľvek vám poviem je zbytočné. Kvôli muklom ako ste vy, nebude mier možný nikdy."

„Prekročili sme únosnú hladinu v dávkovaní, veliteľ Willis," prehovoril nový ženský hlas, ktorý Harry doteraz neregistroval.

Až teraz zbadal, že má celý sveter od krvi. Kedy ho vôbec zbavili habitu? pomyslel si, zatiaľ čo zistil, že mu tečie z nosa ako divoký vodopád – krv červená ako karmín, karmín pripomínajúci mu jeho oči. Nevedel, prečo si jeho podvedomie predstavuje oné oči na Tomovej tvári. Na jeho alabastrovej pokožke by žiarili ako čerstvá krv na zasneženom poli.

„Takýmto tempom ťa naozaj zabijú!"

Zrak sa mu zahmlieval, myseľ plávala už vo vlastných vodách... Tom... Jeho Tom... len v snoch mohol byť s ním... mal by zaspať a už sa neprebrať, aby s ním mohol zotrvať naveky. Len tam sa ho smel dotýkať, dokonca aj teraz stál priamo pred ním – vysoký, štíhly, prekrásny ako nejaký ľstivý démon.

„Milujem ťa, Tom," povedal mu a nechal sa zovrieť v jeho bezpečnom a pokojnom náručí.

„Aj ja teba, Harry..."

***

„Maličký, preber sa, prosím, preber sa..."

„Harry..."

„Vráť sa ku mne, vráť..."

Prebral sa na lôžku, ktoré pripomínalo nemocničnú posteľ, dokonca aj zápach dezinfekcií bol podobný. No nemocnica to nebola, to vedel s istotou. Ako ďalšie zistil, že k nej má pripútané obe zápästia aj členky. V ruke mal zapichnutú infúziu. A keď sa obzrel okolo seba, uvidel len holé biele steny, malej štvorcovej miestnosti. V jednom z rohov stál prostý biely záchod. K ušiam sa mu dostalo pípanie nejakých prístrojov na druhej strane, no posteľ, záchod a ony boli všetko čo sa v nej nachádzalo. Zrak mu padol vyššie a nad dverami uvidel kameru, ktorá bola otočená priamo naňho – sledovali ho.

„Pre Salazara, naozaj som sa bál!" vydýchol si Tom so značnou úľavou. „Musíme ujsť, obávam sa, že lepšia príležitosť sa nám nenaskytne."

„Bez Rabastana neodídem. Prišiel som sem, predsa, kvôli nemu."

„Rabastan je pravdepodobne v tejto chvíli už mŕtvy, ak ho dopujú rovnakým svinstvom a mučia, pochybujem, že ešte žije."

Harryho zabolelo pri srdci a so zaťatou čeľusťou v duchu zašepkal: „Nie, cítim jeho mágiu. Dokážem ju stále vnímať. Je to smrťožrút, ktorý je teraz najbližšie. Je niekde tu, tak blízko..."

A vidina zraneného Rabastana pripútaného a bezmocného len o pár izieb ďalej ho primäla konať. Všetku svoju silu zameral na mágiu, ktorá bola potlačovaná onou látkou. Sústredil sa na ňu tak úpenlivo, až jej zlomok, malou škáročkou, dokázal prebojovať von. Najprv sa okovy zlomili vôkol jeho zápästí a hneď potom okolo členkov. Pozrel na kameru, ktorá zaznamenávala každý jeho pohyb a prikázal mágii, aby vnikla do jej mechanizmu. Zmrazila jej funkcie a vytvorila kúzlo pomätenia, takže ktokoľvek, kto sedí za obrazovkou by mal vidieť Harryho, ktorý sa nikdy neprebral a stále leží spútaný na svojom lôžku v bezvedomý.

„Páni, také kúzlo by mi nikdy nenapadlo. Tvoja mágia pracuje absolútne jedinečne," žasol Tom.

Posadil sa a musel chvíľu zotrvať v onej polohe, pretože sa mu zatočila hlava a prišlo mu na zvracanie. Navyše sa mu zahmlilo pred očami a na okamžik netušil, kde je strop a kde pevná zem. Položil bosé chodidlá na dlaždicovú dlážku a zaťal dlaň v päsť, aby si dodal silu, najmä tú fyzickú, pretože telo ho vôbec nepočúvalo.

„Zvládneš to, Harry. Pamätáš, keď ťa strýko zbil do bezvedomia, ale aj tak si sa dokázal pozviechať a utiecť? Vtedy som bol nesmierne pyšný."

Harry sa pri tej spomienke pousmial, bola to vlastne šťastná spomienka, pretože ušiel z toho pekla, kde ho muklovia týrali a deptali. Aj vtedy mal pri sebe Toma, ktorý mu dodával silu.

Len Merlin vie, kde by teraz bez neho bol.

Prudko si vytrhol zo žily infúziu až mu pár kvapôčok krvi stieklo dolu predlaktím a konečne sa postavil. Okamžite sa musel prichytiť stojana, z ktorého viselo priehľadné vrecko s neznámou tekutinou, ktorá doteraz prúdila do jeho tela.

„Hlavne pomaly."

„Som slabší, než som predpokladal," pomyslel si frustrovane, no bol odhodlaný pokračovať.

„Zato tvoja mágia, aj napriek tomu, že je potlačená, funguje skvele. Avšak mám strach, že sa rýchlo vyčerpáš, takéto kúzlenie ťa unavuje stonásobne rýchlejšie."

Harry sa už odhodlával na ďalší krok, keď začul za dverami pohyb. Rýchlo sa vrátil do postele a prižmúril oči, aby sa zdalo, že spí.

Biele dvere sa otvorili a dnu vkročila mladá žena v belostných nohaviciach a tričku, pripomínala sestričku, ktoré zvykli pracovať v muklovských nemocniciach. Hľadela do nejakých papierov, ktoré držala v ruke a pomalým krokom sa približovala k pípajúcim prístrojom. Harry si až teraz všimol, že mal na hrudi pripnutý lepivý krúžok s hadičkou, ktorý musel zaznamenávať činnosť jeho srdca. Sestrička už bola vedľa jeho posteli a hľadela na monitor, keď ju zdrapol za ruku.

Žena sa naňho šokovane pozrela – priamo do jeho očí, načo Harry zašepkal: „Imperius."

Jej čierne zrenice sa rozšírili a modré dúhovky zahmlili, keď potichu riekol: „Len čo sa postavím z postele, pripneš si na seba monitoring srdca, ľahneš do postele a niekoľko hodín budeš spať."

Sestrička akoby v tranze prikývla. Harry sa s námahou postavil, rýchlo si odpojil zariadenie z hrude, načo si ho žena zastrčila pod tričko, ľahla si a zaspala.

„Imperius v tvojom stave?! Za chvíľu sa vyčerpáš k smrti!" karhal ho ustarostený Tom.

„Nemal som na výber," bránil sa a so zaťatými zubami pokračoval až k dverám, ktoré boli pootvorené. Pomáhal si stenou, o ktorú sa zapieral až k nim konečne došiel a nakukol na prázdnu chodbu. Musela byť noc, hoci tu neboli okná, svetlá lemujúce širokú chodbu boli stlmené. Vykročil von a pomaly postupoval vpred. Nasledoval Rabastanovu mágiu, ktorú dokázal cítiť skrz Temné znamenie, čím bližšie mu bol, tým ju vnímal intenzívnejšie. Chodba bola dlhá, pripomínala podzemné katakomby, pretože mala postranné uličky. Všade boli holé kriedové steny, ktoré ho priam oslepovali, aj keď ich svetlá osvetľovali len tlmene. Každý jeho krok ho učinil slabším a pár krát mal pocit, že už nespraví ani jeden a zrúti sa na dlážku.

Začul hlasy niekde za rohom. „Dočerta," pomyslel si Tom aj Harry naraz. Opäť bol nútený použiť mágiu, čo nerobilo dobre jeho telu.

„Zabili aj Raya, tí všivaví mutanti! Padlo kvôli ním toľko dobrých chlapov."

„Namojdušu, táto robota je nebezpečná, moja žena mi to opakuje neustále."

Druhý sa zasmial a odvetil: „Ale tie prachy za to stoja, nie?"

Dvaja muži v čiernych mundúroch prešli okolo, cez pás mali umiestnené zbrane a vysielačky. Harry použil kúzlo, vďaka ktorému splynul so stenou, takže ho nemohli vidieť. Len čo prešli, kúzlo zrušil a zalapal po dychu. Kúzlenie bolo čím ďalej, tým viac náročnejšie.

„Výborne, maličký, vedieš si skvele. Musíme pokračovať," povzbudzoval ho Tom.

Harry si predstavoval ako sa opiera o stenu, skĺza po nej dolu a zatvára oči. Och, bol taký vyčerpaný. No Tomov láskavý hlas ho poháňal ďalej. Premohol sa a rýchlejším tempom našľapoval na obe nohy. Míňal desiatku dverí, nemal čas do nich nahliadnuť, keď nakoniec zastavil pri jedných, spoza ktorých cítil Rabastanovu mágiu akoby stál priamo pred ním. Stlačil kľučku, no boli zamknuté. Musel použiť ďalšie kúzlo na ich otvorenie, čo mu spôsobilo ďalší príval slabosti. Izba to bola rovnaká, v akej sa on sám prebral. Záchod v rohu, kamera snímajúca posteľ s prístrojmi. Srdce mu zaplesalo, príval radosti sa mu rozšíril telom. Bol to Rabastan!

So značnými ťažkosťami podišiel k posteli, už si viac netrúfal narušiť mechanizmus kamery, ktorá ich snímala. Bolo to veľmi zložité kúzlo, na ktoré mu neostávalo dosť síl.

Preto rýchlo s bezvedomým mužom zatriasol. „Rab... Rab... musíš sa prebrať, no tak," žiadal ho zadýchane ako keby doteraz utekal.

„Hmmm," zahmkal muž a viečka sa mu začali chvieť. „Chcem spať, ty prekliaty fagan," zastonal z polospánku. Jeho hlas však znel slabo a bez farby.

„Nemáme čas!" hovoril k nemu a začínal prepadať zúfalstvu.

Zeleno-hnedé oči sa nakoniec otvorili a chvíľu prekvapene a dezorientovane hľadeli do tých jeho. „Harry? Čo tu – och, dopekla! Ty... ty si sa nechal chytiť? Neverím, že ti to Temný pán dovolil!"

Harry tak rád videl jeho tvár a počul jeho hlas. Bol nažive, na inom teraz ani nezáležalo. „Musíme ísť, ty trkvas! Čochvíľa sem napochodujú a je po nás."

„Som pripútaný, Harry, musíš ísť bezo mňa," žiadal ho Rabastan naliehavo.

„Som tu len kvôli tebe, hádam si nemyslíš, že ťa tu nechám!" zavrčal netrpezlivo a hoci bol už celkom vyčerpaný, podarilo sa mu kúzlom prelomiť aj jeho putá.

Rabastan len v tichosti žasol. „Teba snáď nenapichali tým bordelom, ktorý nám znemožňuje čarovať?"

„Napichali," odvetil bez záujmu a pomáhal mu postaviť sa. Prístroj snímajúci srdce, začal, len čo sa od neho Rabastan odpojil, nahlas pískať.

„Tak potom ako-"

„Teraz nemáme čas!" zahučal po ňom Harry, prehodil si jeho ruku cez rameno a kolísali k dverám.

„Ste príliš pomalí, maličký môj. Zrejme o vás už vedia..." šepkal Tom.

Podopierali sa navzájom. Obaja boli vysilení a zničení, na pokraji síl.

„Ako utečieme? Premiestniť sa asi nedokážeme," prehovoril Rabastan zachrípnuto, len čo vyšli na chodbu.

„Sme slabí na premiestnenie, len čo by sme sa niekde roztrhali, musíme sa dostať von." Harry sa začal obzerať, snažil sa zorientovať v priestore, keď si všimol malú zelenú tabuľku so šípkou a nápisom EXIT. „Tadeto."

Len čo prešli na vedľajšiu chodbu, začal hulákať alarm. Rozsvietilo sa silné svetlo a medzi ním blikotal červený poplach. Snažili sa ísť rýchlejšie, už boli takmer na konci chodby a chystali sa zabočiť doľava, kade ich viedla ďalšia tabuľka, keď sa odtiaľ vyrútila skupinka mužov so zbraňami. Harry vedel, že nemajú na výber, musel použiť svoju mágiu aj keď hrozilo, že mu telo vypovie službu už úplne.

Odhodil Rabastana za seba, vystrel ruku, skrz ktorú prúdila jeho moc, ktorá sa sformovala na dymovú clonu, zahalila mužov skôr ako stihli strieľať, chvíľu kašľali až sa zrútili jeden po druhom na zem ako muchy.

Harry začal zvracať priamo pod svoje nohy, krv mu prúdom tiekla z oboch nosných dierok. Rabastan ho chytil za pás, aby nespadol a Harry sa oňho úplne oprel. Už nevládal ani stáť. Bolo mu zle, strašne zle. Nevládal myslieť, telo ho sotva počúvalo. Triasol sa, keď konečne prišli k nejakému výťahu. Systém bol stále narušený – a tak sa dvere bez problémov otvorili. Chodbou k nim bežali ďalší muži, strieľali po nich, no guľky už trafili len zatvárajúce sa dvere. Výťah postupoval nahor. Rabastan ho zvieral prisilno, no vôbec ho to nebolelo. Vyšli hore, kde to bolo ešte stále zdevastované po súboji; mŕtvoly už boli preč, aj keď krv na niektorých miestach ostala. Rabastan ešte než vystúpili, stlačil vo výťahu nejaké tlačidlo, takže sa dvere nezatvorili a nebolo možné ich privolať zdola.

Rútili sa von, nohy sa im podlamovali. Bola noc. Objekt zvonku nikto nestrážil, akoby sa spoliehali na dokonalosť bezpečnostného systému vnútri.

„Drogo," pomyslel si. „Potrebujem ťa." Vďaka legilimencii bol neustále napojený na myseľ svojho milovaného draka. No vedel, že mu nejakú dobu potrvá, kým priletí.

Muklovia mu vzali aj prenášadlo od Temného pána, aj prútik, čo ho vôbec netešilo, no dúfal, že sa poň ešte dostane. Nie však teraz. Museli pokračovať v utekaní, výťah neostane otvorený navždy a čochvíľa si ho privolajú a dostanú sa hore, za nimi. Rabastan ho už prakticky niesol aj keď bol sám vysilený.

Sneh pod nimi tíško chrupkal; noc bola tichá, len žblnkot vody pod nánosom ľadu a šepot chladného vánku tancujúceho pomedzi borovice, ktoré lemovali jazero, sa niesol vzduchom. Došli až k zatvorenej bráne, na ktorej boli upevnené tristošesťdesiat stupňové kamery, nemali šancu ju ani preliezť, ani otvoriť.

„Čo teraz?" vydýchol Rabastan, lapajúc po dychu. Harryho zvieral stále s rovnakou silou, keď sa obzeral okolo seba, hľadajúc inú cestu von.

„Iná cesta nie je, Rab," zašepkal Harry vyfukujúc obláčik pary do nočného vzduchu. „Skúsim ešte kúzliť."

„Nie, Harry, si totálne presilený, už si aj tak riskoval dosť!"

„Neviem či je to dobrý nápad." Rabastan mu pozrel do tváre. A Harry si ho až teraz dôkladnejšie prezrel: na pravom líci mal fialovú modrinu, rozbitú spodnú peru, čierne kruhy pod očami a bol bledý ako nejaký prízrak. No jeho oči boli starostlivé a stále plné života.

A Harry ho v tej chvíli objal, pretože si uvedomil, aké šťastie je, že ho našiel živého a v pomerne prijateľnom stave. Rabastana mal rád, naozaj rád. Stratu ďalšieho blízkeho človeka by uniesol len sotva. Objatie mu bolo opätované vrúcnejšie, než by očakával. Rabastan ho tisol k sebe akoby stále nedokázal uveriť, že je skutočný a sním.

„Myslel som na teba, keď ma mučili," zamumlal mu do ramena, načo si Tom odfrkol a Harry sa iba pousmial.

„Na to, aký som neznesiteľný?" spýtal sa so zatvorenými očami, natisnutý niekde pri jeho krku.

Rabastan sa potichu a s úľavou zasmial. „Áno, ty príšerný sopliak. Bál som sa, že ťa už nikdy neuvidím."

„Nevadí vám, že každú chvíľu sa z tých dverí vyrútia šialení muklovia so zbraňami?" vrčal Tom nasrdene.

Harryho úsmev sa rozšíril. „Strašne by som ti chýbal, však?" spýtal sa sarkasticky.

„To veru áno, prestrašne," odvetil s úškrnom a odtiahol sa od neho, no nepustil ho, stále ho pevne zvieral vôkol pásu a ramien.

Harry bez ďalších rečí dovolil svojej zúrivej mágii, aby vykĺzla a zdemolovala vysokú, kovovú bránu. Asi na nejakú dobu stratil vedomie, pretože sa prebral za jazerom, skrytý medzi hustými, zasneženými borovicami.

A snežilo, veľmi husto. Cez veľké vločky bola viditeľnosť omnoho horšia.

„Sneh aspoň zakryl naše stopy," prehovoril Rabastan, ktorý stál medzi stromami a pozeral na budovu za jazerom. Harry sedel pri strome a nesnažil sa postaviť, bolo mu jasné, že by to nezvládol.

„Hľadajú n-nás?" spýtal sa nečujne, nedokázal nájsť stratený hlas.

Rabastan mu však rozumel. „Áno, v-vyliezli len čo sme sa dostali k lesu. Rozpŕchli sa na všetky s-strany, no k tejto časti lesa, zatiaľ nedošli. Asi sa im nechce obchádzať celé jazero v takomto počasí, vôbec nevidno, kde začína, ľad na ňom je pod hrubým n-nánosom."

Obaja sa nekontrolovateľne triasli, nebolo sa čo čudovať. Na miestne podmienky boli biedne oblečení, ak čoskoro nepríde Drogo – umrznú.

„Je tu n-nechutná zima. Po tomto výlete o-odídem na dovolenku, hm, napríklad do Kalifornie, tam je teplo stále!" riekol veselo a otočil sa k Harrymu, ktorý sa drkotal ako osika. „Predstav si to veľké rozhorúčené slnko, p-praží tak veľmi, že ti z čela tečie pot. Na chodidlách ťa páli piesok a len d-dobrá zmrzlina, či more ťa dokáže osviežiť," sníval Rabastan, no Harrymu to prekvapivo pomáhalo, predstava slnka ho aspoň mentálne zahrievala.

„Harry, hlavne už nesmieš stratiť vedomie, rob čokoľvek, aby si ostal bdelý. Drogo určite príde, čoskoro príde. Rozprávaj sa s Rabastanom, skús sa postaviť z toho snehu, lebo ti stŕpnu nohy, umrznú končatiny. Už to predsa dobojujeme, no nie?"

„R-Rab, z-zodvihni ma," požiadal ho, skrz chvejúce modrasté pery.

Rabastan k nemu podišiel, sklonil sa, načo si cez neho Harry prehodil ruku a vďaka jeho opore sa postavil. Necítil si chodidlá, dlane ani špičku nosa. Bol totálne mimo, možno preto si doteraz nevšimol bolesť v jazve. Vedel, že ho bolí už dlhší čas, no zažíval toľký adrenalín, že ju prosto ignoroval. Aj teraz sa zdala nejasná, mal oveľa väčšie bolesti, takže táto bolesť bola znesiteľná.

„Niesol s-som ťa sem okolo celej dĺžky j-jazera, no nie som frajer?" ozval sa Rabastan so zamrznutým úškrnom.

Harry prevrátil očami, ale pousmial sa. „S-si pako."

„A t-ty blb," vrátil mu Rabastan, keď sa zrazu zamračil a natočil hlavu vyššie. „H-Harry, t-tam... na oblohe," zašepkal, hľadiac ponad stromy, na trblietajúci objekt, ktorý sa zväčšoval a zväčšoval. Bol to Drogo, jeho opálové šupiny sa mihotali v kryštálikoch snehu. Vyzeral veľkolepo.

Harry od neho odvrátil pohľad a všimol si pomedzi husté snehové vločky čierne machule pobehajúce za jazerom, ktoré zastavili a hľadeli na tvora, ktorého mohutné telo sa na temnej oblohe rysovalo čoraz zreteľnejšie.

„Drogo, zapáľ budovu aj okolie," prikázal mu v mysli, načo sa drak miesto k nemu, vzniesol nad základňu a vychrlil obrovský ohnivý oblak, ktorý letel v prúde priamo na jej strechu a potom vychrlil ďalší a ďalší a ďalší... až kým nehorelo úplne všetko.

„Je s-skvelý," šepol Rabastan, ktorému tiež odchádzal hlas. „Je t-tu teplešie, že?" zažartoval, pretože budova (ktorú Drogo stihol rozbúrať chvostom), jej pozemky a okolie jazera, no aj niekoľko stromov horeli. Požiar osvetľoval studenú noc, ktorá sa pomaly zahrievala tiež. Sneh sa topil a kúdoly dymu sa vznášali na oblohu. Už nie len vločky, ale aj popol poletoval nad ich hlavami, keď Drogo dokončil svoju prácu a vzniesol sa tesne nad zemou k ním.

Rabastan ho takmer vliekol k drakovi, ktorý okamžite sklonil krídlo, aby naňho mohli vyliezť. Harry ani nevedel, ako sa nakoniec dostali na jeho hrejivý trblietavý chrbát. Rabastan ho k sebe pritúlil a Harry si dovolil zatvoriť oči, počúvajúc Toma, ktorý mu šepkal sladké nezmysli, len aby neupadol do bezvedomia, z ktorého by sa už neprebral.

~