Kapitola II.

Sloboda

♦

Harry si užíval každý jeden deň, cítil sa byť slobodný. Konečne si mohol jesť kedy a čo chcel, nemusel toľko upratovať a mal ozajstného priateľa.

„...po vonku veľmi nemôžeš chodiť, si maličký a môže to byť nebezpečné a navyše si niekto môže všimnúť, že nemáš rodičov a vieš čo by sa ti potom stalo, však?" poučoval ho Tom, zatiaľ čo ho učil čítať.

„Viem... dali by ma do sirotinca, ako to urobili tebe," zašepkal vážne.

„Áno, v sirotinci sú muklovia presne takí zlí ako bola tvoja rodina," vysvetľoval mu Tom. „No, ale vráťme sa k učeniu, pokračuj v čítaní..."

„Mágia je ab-strakt-ný systém, ktorého účelom je umožniť človeku ovládať svet prírody, vrátane predmetov, udalostí, ľudí a psy-cho-lo-gi-ckých javov, pomocou pa-ra-nor-mál-nych, tajomných alebo nadprirodzených prostriedkov..."

„Stačí, výborne... ide ti to čím ďalej tým lepšie," chválil ho Tom nadšene. „Konečne si zvládol prečítať 'psychologických' to je veľký úspech. Si skutočne šikovný."

Harry nebol zvyknutý na toľkú chválu a slabo sa začervenal. „A kedy ma naučíš čarovať?"

„Harry, ja ťa nebudem učiť čarovať, to už predsa vieš, pretože si kúzelník. To čo ťa naučím sú kúzelné formuly, spôsob akým sa na dané kúzlo musíš sústrediť, aby fungovalo. Budem ťa učiť správne pohyby prútikom. A nakoniec ťa zasvätím do tajov elixírov, verím, že ťa očaria rovnako ako kedysi očarili mňa."

A takto dni ubiehali, niekedy rýchlo, inokedy pomaly. Harry sa naučil toľko nových vecí až si myslel, že mu z nich praskne hlava. Tom mu nastolil prísny režim a Harry ho dôsledne dodržiaval. Cez týždeň stával o ôsmej; urobil pár cvikov, pretože Tom hovoril, že keďže tu musí byť stále zavretý potrebuje pohyb. Potom si spravil na raňajky to, načo mal chuť a hneď po nich sa vrhol do čítania kníh, ktoré mal Tom v knižnici.

Hneď ako sa Harry naučil poriadne čítať, nedokázal s tým už prestať. Tom ho začal volať knihomoľom, no Harry ho ignoroval. Miloval svet kníh, miloval informácie, ktoré sa v nich dočítal. Naučil sa veľa o Rokforte, o temnej a svetlej mágií – obe ho veľmi fascinovali. Mnoho kúzelníkov, podľa kníh tvrdilo, že temná mágia je zlá, no Harry si myslel, že je rovnaká ako tá svetlá až na to, že sa do nej zahŕňali oveľa mocnejšie kúzla, ktoré skrátka obyčajní kúzelníci nedokázali použiť. Po čítaní mával cvičenie s Tomovým starým prútikom. Nazačiatku bolo divné kúzliť s drevenou paličkou, no teraz mu to prišlo celkom prirodzené.

Večer ležal v posteli a čítal si. Keď sa zrazu spýtal: „Kto je to lord Voldemort, Tom?"

Jeho priateľ avšak mlčal. Nakoniec si povzdychol a odvetil: „Raz si sa o ňom musel dozvedieť. Bol to najmocnejší černokňažník, aký kedy žil v celom kúzelníckom svete."

„Páni, bol taký mocný?"

„Áno, to bol," odvetil samoľúbo. „Celý svet mal pred ním rešpekt. Jeho cieľom bolo vybudovať lepšie postavenie pre čarodejníkov. Ako iste vieš, od dôb Merlina je naša rasa utláčaná muklami. Kedysi si nás vážili, uctievali nás, no na prelome storočí sa nás začali báť; báli sa našej moci, pretože boli takí slabí, a tak nás začali hromadne vraždiť. Upaľovali nás na hraniciach! Nehľadeli na to, kým si bol, ak sa dozvedeli, že si čarodejník, okamžite si bol popravený. Preto sme sa začali ukrývať. Infiltrovali sme sa medzi muklov a snažili sme sa potlačiť našu mágiu, čo nás pomaly zabíjalo. Keď čarodejník potláča svoju mágiu, stáva sa slabým a chorľavým. Pomaly zomiera. V tomto období sme umierali po státisícoch! Až sme si nakoniec vybudovali skryté miestečka vo svete. Máme vlastné dediny, školy a ministerstvá, naďalej sa skrývame pred muklami. Naše deti sa s nimi dokonca začali párovať, čo zriedilo čarodejnícku krv a začali sa rodiť šmuklovia! To sa nikdy pred tým nedialo. Každým rokom slabneme... pomaly vymierame... a ak stým niečo niekto neurobí, naša rasa celkom zahynie..."

Harry zhlboka dýchal a vystrašene žmurkal niekde pred seba. „Za to bojoval ten lord Voldemort? Aby sme nevymreli?"

„Áno, presne za to."

„A kde je teraz?"

„Niekto ho pred štyrmi rokmi zničil," pošepol Tom.

„Čože? Ale prečo?"

„Nuž, dopočul sa o proroctve, ktoré hlásalo, že ho jedného dňa zabije chlapec, ktorý sa narodil istým ľuďom... no... on nemohol dopustiť, aby ho ten chlapec jedného dňa zabil. Mal v pláne urobiť veľké veci pre čarodejnícky svet. Jednoducho nemohol riskovať, že by jeho plány niekto prekazil! A tak sa pokúsil toho chlapca, ktorý bol v tom čase len batoľa, zabiť..."

„Zabil ho?" spýtal sa Harry bez dychu.

„Nie, chlapcova mágia bola taká mocná, že ho pred smrtiacim zaklínadlom ochránila a odrazila ho priamo na lorda Voldemorta."

„Lord Voldemort zomrel?"

„Och, to nie. Musel mať nejakú poistku, aby nezomrel."

„Nerozumiem, ako sa niekto môže poistiť, aby nezomrel?"

„Nuž, nie je to vec, ktorú by si mal vedieť. Je to veľmi silná temná mágia, ktorá siaha až za hranice chápania bežných čarodejníkov. Nepotrebuješ to vedieť, Harry."

Harry si povzdychol, odložil knižku na stolček a zhasol lampu. „Dobre teda, ale môžeš mi povedať, kto mu také niečo spravil? Kto ho zničil? Muselo to byť veľmi, veľmi mocné batoľa, však?"

„Áno, maličký. Zozačiatku som to batoľa nenávidel, chcel som ho nejako zabiť, no potom mi prirástlo k srdcu..."

„Ty to batoľa poznáš, Tom? Ešte si nebol iba hlasom, keď sa to stalo?" spýtal sa Harry zvedavo a trochu žiarlil na to dieťa, ktoré Tomovi prirástlo k srdcu.

Tom sa láskavo zasmial. „Bol si to ty, maličký môj," odvetil potichu.

Harryho srdce vynechalo zopár úderov. Pevne zovrel plyšového macka a zahryzol si do pery. „Ale ja... to mňa chcel lord Voldemort zabiť? To ja som ho zničil?"

„Presne tak. Hovorím ti to, pretože hneď ako sa dostaneš do kúzelníckeho sveta, by si sa to aj tak dozvedel. Si iste veľmi slávny, vieš? Ešte nikomu sa nepodarilo prežiť smrtiacu kliatbu a samozrejme ešte nik nezničil lorda Voldemorta."

„Takže, to ja som to batoľa, ktoré si nenávidel a chcel zabiť, potom čo som spravil tú vec lordovi Voldemortovi?"

„Áno, lord Voldemort pre mňa veľa znamenal a ty si zapríčinil jeho pád. Od tej noci som sa stal tvojim hlasom a v tichosti som plánoval, ako by som ťa mohol zabiť. No bol som iba hlas, ktorý na teba nemal v tej dobe žiadny vplyv. Postupom času som ťa spoznával, sledoval som ťa rásť, cítil som všetko, čo si cítil ty. Začal som ťa ľúbiť..."

Harrymu sa do očí nahrnuli slzy. „Naozaj?" spýtal sa roztrasene. „Naozaj si ma začal ľúbiť?"

„Áno, maličký... naozaj," odvetil Tom nežne.

Harry smrkol a začínal v hrudi cítiť niečo veľmi teplé, bol to krásny pocit. Niekto ho ľúbil, niekto ho ozaj ľúbil. „Budeš ma ľúbiť už navždy?" spýtal sa šeptom a so strachom zároveň, čo ak urobí niečo zle a Tom ho prestane mať rád?

„Každým dňom ťa ľúbim viac, drobec."

Harry sa slabo usmial, no potom zvážnel. „Moji rodičia nemohli zomrieť pri autonehode, keďže boli čarodejníci, určite nepoužívali taký muklovský spôsob dopravy... takže... on... on... ich zabil... keď prišiel zabiť mňa," skonštatoval s hrôzou a macka stlačil tak, že ak by bol živý, iste by sa rozpučil.

Hlas si povzdychol. „Toto som ti chcel povedať o niečo neskôr, no si príliš bystrý a múdry, aby som to pred tebou zatajil. Áno, Harry, ale necháp lorda Voldemorta zle... on dal možnosť tvojim rodičom vzdať sa; chcel zabiť iba teba, pretože to ty si ten chlapec, o ktorom hovorilo proroctvo."

Harrymu z očí stiekli teplé slzy. „Moji rodičia ma chceli ochrániť a on ich zabil... Prečo to urobil?"

„Aby sa k tebe mohol dostať..."

„Nemal to robiť! Nikdy by som ho nechcel zabiť, nie potom, čo si mi povedal! Prečo sa riadil nejakým hlúpym proroctvom?!" rozčúlil sa Harry a nahnevane si utrel slzy.

„V tej chvíli sa mu to zdala byť najlepšia možnosť... to, že ti zabil rodičov je neodpustiteľné, no pochop jeho ciele. Bolo v hre až príliš veľa, nemohol si dovoliť, aby si prežil a aby z teba vyrástol taký silný nepriateľ, ktorý by ho ohrozoval. Dumbledore by ťa zmanipuloval tak, že by si ho chcel zabiť. Rozprával by ti o tom, že zavraždil tvojich rodičov, preto by ťa nútil zabiť jeho..."

„Ale, Tom, ja by som nikdy nedokázal niekoho zabiť!"

„Dumbledore je skvelý manipulátor, natlačil by ti do hlavy také veci, že by si sa stal vrahom ihneď!"

„Žiadaš ma, aby som odpustil lordovi Voldemortovi, že zabil mojich rodičov? Že kvôli nemu som musel bývať s tetou a strýkom, ktorí mi ubližovali?" pýtal sa rozhorčene.

„Nie, žiadam ťa, aby si pochopil jeho činy, maličký."

Harry dlhú dobu mlčal a hľadel do tmy. „Stal si sa hlasom v tú noc, keď ma chcel zabiť... prečo práve vtedy? Ako to je možné? Bol si normálny čarodejník a zrazu si sa zmenil na hlas... nerozumiem tomu."

„Viem, že máš ohľadom toho veľa otázok, no nemôžem ti na ne odpovedať," riekol Tom vážne.

„Ach, dobre..." povzdychol si smutný, že zase nezískal odpoveď a dodal: „Možno niekedy lordovi Voldemortovi odpustím, aspoň kvôli tebe, no to znamená, že sa vráti?"

„O tom nepochybuj," odvetil Tom sebavedome. „Čoskoro bude dostatočne silný, aby sa vrátil späť... a bude veľmi dôležité, aby si stál na jeho strane. Príde deň, kedy si budeš musieť vybrať medzi lordom Voldemortom a Dumbledorom a ja verím, že sa rozhodneš správne."

„Samozrejme, že sa nepridám k Dumbledorovi! Už teraz toho dedka nemám rád!"

Tom sa spokojne zachechtal.

„Ale prečo si medzi nimi budem musieť vybrať? Nechcem byť na nikoho strane."

„Keď sa Voldemort vráti, začne sa vojna, náš svet sa rozdelí na strany – jedna strana bude s Voldemortom a ďalšia s Dumbledorom – oni dvaja sú momentálne najmocnejší kúzelníci v čarodejníckom svete, a teda sú prirodzenými vodcami svojich strán. A obe tieto strany ťa budú lákať k sebe. Voldemort ťa bude chcieť, aby sa vysmieval Dumbledorovi, aby mu zobral jeho najmocnejšiu zbraň – pretože to presne s tebou Dumbledore bude mať v pláne urobiť; obyčajnú zbraň proti Voldemortovi, cvičeného vojačika, ktorý ho bude počúvať na slovo, a to nemôžeme dopustiť, Harry!"

„Mám z toho celého strach... neviem či vôbec chcem ísť do takého sveta," zamumlal Harry, naťahujúc macíkove uško.

„Nemal som ti to všetko hovoriť, si ešte malý a zrejme som ťa iba vystrašil. No ver mi, postupom času prídeš na to, že chceš bojovať na tej správnej strane, na strane, ktorá zaistí nášmu ľudu slobodu! No teraz by si mal už spinkať."

„Dobrú..."

„Dobrú, Harry," zaželal mu Tom.

***

„Všetko najlepšie k jedenástim narodeninám, maličký!" kričal hlas a to Harry ešte ani nebol poriadne hore.

„Spím... si otravný," zamumlal a hlasito zazíval. „A už nie som maličký!"

„Pre mňa budeš vždy môj maličký, nech máš aj tridsať. No poďme, stávaj! Máš narodeniny!"

Harry sa musel zasmiať nad energiou, ktorú hlas mal. „Dobre, teda... nech je po tvojom," zamumlal a vytrepal sa z tej pohodlnej a teplej postele. Zamieril do kúpeľne a umyl si zuby, potom si opláchol tvár a pozrel do zrkadla. „Som o niečo vyšší, nezdá sa ti?"

„Vravel som ti, že keď budeš poriadne jesť a brať tie elixíry, tak budeš mať takú výšku, akú máš mať," riekol Tom spokojne.

Harry sa otočil od zrkadla, no Tom ho zadržal. „Ešte počkaj, rád sa na teba pozerám,"zašepkal.

Otočil sa teda späť k zrkadlu a usmial sa. No neusmieval sa na svoj odraz, ten úsmev patril Tomovi – hlasu, ktorý vo svojej hlave počul už šesť rokov; hlasu, ktorý videl jeho očami, ktorý počul jeho myšlienky, ktorý cítil jeho bolesť i radosť...

„Každým rokom si čoraz krajší," ozval sa Tom po chvíli.

Harry sa mierne začervenal a odvrátil sa od zrkadla. „Ale netrep, Tom."

Po cvičení a raňajkách mu Tom oznámil, že má preňho darček a Harry nerozumel, ako preňho môže mať darček. Bol predsa iba hlasom. A navyše Tom mu dával darčeky každý deň – učil ho, cvičil ho, informoval ho, radil mu, bol mu priateľom a bol prvým, kto ho ľúbil... to všetko bolo pre Harryho veľkým darom.

„Bež do mojej pracovne," navigoval ho Tom vzrušene.

Harry kúzlom umyl riad a vydal sa do predsiene, z ktorej viedli dvere do Tomovej pracovne, kde Harry veľmi nechodil. Bol v nej masívny stôl a za ním stáli knihy, len kvôli nim sem Harry sem-tam zavítal.

„Posaď sa za stôl," riadil ho Tom ďalej.

Harry sa posadil na červené kožené kreslo a čakal.

„Parselčinou otvor tretí šuplík..."

Harry sa sklonil, chytil sa kľučky a zasyčal: „Otvor sssa."

Šuplík sa mierne pootvoril a Harryho ihneď zasiahla magická sila, ktorá z neho vychádzala. Zvedavo otvoril zásuvku až na doraz a hľadel na striebornú tenkú retiazku s príveskom v tvare obdĺžnika, ktorý ležal na červenom vankúšiku.

„Čo to je?" spýtal sa zamračene.

„Je to náhrdelník, ktorý patril môjmu predkovi. Vo vnútri prívesku mal nalepený obrázok svojej lásky. No ten som odtiaľ odstránil; tento náhrdelník má magickú silu. Ten strieborný obdĺžnik je tvorený z magických nerastov. Pokiaľ ho máš na krku, nikto, ani ministerstvo, nevystopuje tvoju magickú stopu. Môžeš si čarovať, kde len chceš aj keď si neplnoletý. Môžeš používať zakázané kliatby a čiernu mágiu bez toho, aby to niekto zistil."

„Ale veď aj tu môžem čarovať bez toho, aby to niekto zistil," odvetil Harry a vzal si náhrdelník do rúk.

„Nuž, áno, na tomto dome sú tie najmocnejšie ochrany, ale aj tak väčšinu času budeš na Rokforte alebo niekde mimo," Tom sa odmlčal. „Vieš, Harry, máme jeden veľký problém, dnes ti príde list z Rokfortu a... Dumbledore už isto vie, že nie si u Dursleyovcov, a hneď ako skonči školský rok, ťa tam bude chcieť poslať späť."

„To mu nedovolím! Opäť od nich utečiem!"

„Áno, to zrejme bude jasné aj jemu, takže ťa dá k nejakej inej rodine. Máš iba jedenásť, bude ti musieť nájsť opatrovníkov a keďže nevieme, kde budeš, musíš mať ten náhrdelník, aby sme mohli pokračovať v našom učení," rozprával Tom vážne a dôrazne.

Harry prikývol, ale predtým, než si náhrdelník dal okolo krku, si Tomovým starým prútikom privolal fotku, ktorú našiel v nočnom stolčeku, keď bol malý.

„Čo to robíš?"

„Čítaš mi predsa myšlienky, nie?" uškrnul sa Harry a Tomovu fotku zmenšil na taký rozmer, aby ju mohol vložiť do prívesku. „Kedykoľvek sa budem na teba môcť pozrieť," riekol Harry a s úsmevom si dal náhrdelník vôkol krku. Do ruky chytil prívesok a sledoval mladíka na fotografii.

„Ďakujem, Tom, je to krásny darček."

„Mám ťa rád, maličký..." odtušil Tom nežne.

„Aj ja teba... a nie som maličký!" dodal nafučane.

Tom sa zachichotal. „Dobre a teraz ďalší darček," riekol rezko.

„Čože?" spýtal sa Harry zmätene. „Už si mi predsa darček dal."

„Ale to je iba prvý. Teraz bež do laboratória," prikázal mu Tom.

Harry zodvihol obočie, no vydal sa dolu schodmi do malej miestnosti bez okien. Kúzlom zažal lampu a pozoroval zaprášený pracovný stôl a poličky plné prísad do najrôznejších elixírov. Nebol v tejto miestnosti prvýkrát. Tom ho učil od siedmych rokov pripravovať všelijaké elixíry.

„Privolaj si knihu – Praktické elixíry a otvor ju na strane 356."

Harry si onú knihu privolal. Bola poriadne ťažká, položil ju na stôl vedľa kotlíkov a nalistoval danú stranu. „Magická liečba krátkozrakosti?"

„Áno, vieš ako veľmi sa mi páčia tvoje oči... no a pre kúzelníka je veľmi nepraktické nosiť okuliare, najmä v boji," vysvetľoval Tom dôležito. „Preto chcem, aby si si podľa receptu a mojich inštrukcií, elixír na vyliečenie krátkozrakosti uvaril."

„Ten recept je poriadne dlhý. Si si istý, že tu máme všetky prísady?" spýtal sa, čítajúc ingrediencie.

„Samozrejme, je tu všetko, čo potrebujeme."

A tak Harry zapol oheň pod cínovým kotlíkom a nalial doňho výluh z paliny. Zatiaľ čo sa zmes varila, krájal, plátkoval, drvil a mliaždil rôzne ďalšie prísady. Elixír pripravoval s občasným Tomovým komentovaním.

„Hotovo, teraz ho musíme nechať odstáť," okomentoval výsledok Tom.

Harry zhasol oheň pod kotlíkom a vydal sa hore schodmi.

„Mal by si sa pozrieť, či už neprišla pošta," upozornil ho Tom. „Čakáme predsa ten list."

A list mu vážne prišiel. Posadil sa za stôl v kuchyni a obzeral si obálku. Nakoniec ju otvoril a očami prešiel text. Oznamoval mu, že bol prijatý na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku, všetko to boli iba omáčky, o ktorých ho už predtým informoval Tom, jediné čo si poriadne prečítal boli pomôcky, ktoré si mal kúpiť.

„Je toho celkom veľa," povzdychol si Harry.

„Áno, mali by sme ísť do Šikmej uličky, čo najskôr. Inak bude preplnená kúzelníkmi a nebude sa tam dať ani pohnúť."

Harry náhle zosmutnel. Pretrel si oči a povzdychol si.

„Čo sa deje?" spýtal sa Tom jemne.

„Bol si prvýkrát v Šikmej uličke tiež celkom sám?"

„Vzal ma tam Dumbledore," odvetil potichu.

Harry prikývol, ale nedokázal zabrániť tomu hlbokému smútku, ktorý mu zaplavil hrudník. „Niekedy sa cítim veľmi opustený..."

„Máš mňa, Harry."

„Ja viem, no... to je iné. Som tu zatvorený už šesť rokov a jediných ľudí, ktorých som stretol, boli tí na ulici. Nehnevaj sa, Tom, ale si iba hlas, nevidím ťa, iba ťa počujem; nemôžem sa ťa dotknúť, nemôžem vidieť výraz tvojej tváre, neviem kedy sa usmievaš a kedy sa naopak mračíš..."

„Za pár týždňov pôjdeš na Rokfort a nájdeš si veľa priateľov, maličký," uisťoval ho Tom.

Harry v rukách krkval list z Rokfortu a neprítomne hľadel von z okna. „Ja viem... no..."

„O čo ide?"

„Ide o to, že ty nikdy nebudeš skutočný! Chcem, aby si bol skutočný! Chcem, aby si tu bol naozaj so mnou! Chcem, aby si mohol ísť do Šikmej uličky po mojom boku-" Harryho hlas sa zlomil a veľmi sa premáhal, aby sa nerozplakal. „Si pre mňa najdôležitejšia osoba v mojom živote, no nie si ani len skutočný... si iba hlas v mojej hlave."

„Rozumiem," šepol Tom mäkko. „Možno, keď ti o sebe porozprávam viac, stanem sa pre teba skutočnejším..."

„To by som bol rád," odvetil Harry s malým úsmevom.

A keď konečne splnil celý svoj denný rozvrh, ľahol si do postele a vo svetle nočnej lampičky sledoval prívesok, na ktorom mal nalepenú Tomovu fotku.

„Tak teda, splň, čo si sľúbil," šepol Harry.

„Moje celé meno je Tom Marvolo Riddle. Môj otec bol hlúpy mukel a moja matka naivná dievčina, ktorá túžila po láske mukla! Ak by nebola potomkom Salazara Slizolina, hanbil by som sa za ňu..."

„Salazar Slizolin bol jedným zo zakladateľov," uvažoval Harry nahlas.

„Áno, správne. Preto ovládam parselčinu, je to jedno z jeho dedičstiev."

„A prečo ju teda ovládam ja?"

„Ehm... aj Voldemort ovládal parselčinu, možno si nejako nadobudol niektoré jeho schopnosti, keď si ho zničil."

„Možno... pokračuj, prosím," vyzval ho Harry napäto.

„Matka ma strčila do muklovského sirotinca, a potom zomrela. Ako som ti už hovoril, v sirotinci som mal podobný život ako ty u Dursleyovcov. Vychovávateľky ma nenávideli, pretože sa v mojom okolí vždy stávali čudné veci. Verili, že som bol ancikrist, či čo... skrátka, že som mal niečo spoločné so Satanom. Pritom som nerobil nič zlé, všetko to bola iba samovoľná mágia. Ostatné detská ma tiež neznášali a šikanovali ma tak, ako teba ten tvoj tučný bratranec. No jedného dňa, keď som začal svoju magickú silu ovládať, som sa im pomstil," Tomov hlas bol čoraz chladnejší. „Bol to deň, kedy mi strčili hlavu do záchodovej misy a snažili sa ma v nej utopiť. Moja mágia sa uvoľnila, rozbila všetky zrkadlá v kúpeľni a úlomky z nich sa zabodli do mojich dlhoročných trýzniteľov. Prežil iba jeden a poviem ti, Harry, bolo to veľmi uspokojujúce. Pomstil som sa im za všetko, čo mi kedy urobili."

A takto mu Tom rozprával a rozprával, slová sa z neho len tak sypali.

„...po škole som sa ako vieš, zamestnal u Borgina a Burksa. Bola to fajn práca a hlavne veľmi dobre platená... aj keď som nebol vo finančnej núdzi. Zo zákona som podedil majetok môjho muklovského otca, ktorý nemal iné deti, takže som mal dosť peňazí i na to, aby som si kúpil tento dom."

„A nikto nezistil, že si zabil vlastného otca?"

Tom si odfrkol. „Nie, ministerstvo nemalo ako vypátrať moje činy, ako hovorím bol som vážne veľmi mocný kúzelník, nejaké ministerstvo by ma nikdy nemohlo dostať. No a to je všetko..." Klamal celkom očividne.

„Tom!"

„Ja viem! Viem, že čakáš celý ten čas nato, ako ti opíšem spôsob, akým som sa stal tvojim hlasom, ale nemôžem. Naozaj ti to nemôžem povedať. To čo som ti práve povedal je maximum, ktoré o mne smieš vedieť."

„Prečo toľko tajností? Skutočne na tom tak záleží? Skutočne nemám právo vedieť, ako je možné, že si v mojej hlave? Nerozumiem tomu!" Harry si zaboril tvár do vankúša a povzdychol si.

„Prepáč mi to, Harry..."

Keď Harry počul, ako veľmi je Tomov hlas ospravedlňujúci, hnev ho rýchlo opustil.

„To nič, nie je dôležité, prečo si sa stal hlasom v mojej hlave. Dôležité je, že ťa mám a je mi jedno odkiaľ," zamumlal Harry jemne.

„Sladké sny, maličký môj."

„Stráž moje sny," zašepkal.

„Celú noc," odvetil šeptom Tom.

***

Bol absolútne nadšený! Šikmá ulička bola okúzľujúca, čarovná akoby z rozprávky!

„Mal som rovnaké pocity, keď som tu bol po prvýkrát," ozval sa Tom.

Harry sledoval rôznorodo odetých ľudí, ktorými sa to tu len tak hemžilo. Sledoval malé obchodíky, vyčačkané výklady, stánky s magickým sortimentom a celú kopu ďalších vecí. Netušil, kde sa má pozrieť prv.

„Najprv potrebuješ prútik," oznámil mu Tom a navigoval ho do obchodu najvychýrenejšieho prútikára v zemi.

Obchodík bol prázdny. Spoza závesu za pultom, zrazu vyšiel starý muž.

„Ach, pán Potter," riekol s úsmevom. „Je mi cťou, mladý muž."

„Dobrý deň," zaželal Harry, prekvapený, že ho prútikár poznal. „Prišiel som-"

„Nepochybne pre prútik. Och, áno, už je to jedenásť rokov... ako ten čas letí. Nuž, tak poďme nato."

Harry vyskúšal celú desiatku prútikov, no ani jeden mu nesadol. Začínal byť poriadne frustrovaný.

„Neboj, drobec, aj mne trvalo tak dlho, kým som našiel svoj prútik," utešoval ho Tom pokojným hlasom.

Starý pán len krútil hlavou, nakoniec zase zmizol za závesom a vrátil sa s dlhou štíhlou škatuľkou v rukách. „Vyskúšajte túto, pán Potter, cezmínové drevo a pero z fénixa, jedenásť palcov, pekná a poddajná..."

Harry vzal prútik do ruky a pocítil v prstoch úžasné teplo. Zodvihol ho nad hlavu a rázne s ním švihol vzduchom. Z konca prútika vytryskol prúd zelených, červených a čiernych iskier ako ohňostroj a dokonca aj po stenách sa roztancovali odrazy svetla.

„Výborne! Áno, skutočne, veľmi sa k sebe hodíte. Dobre, dobre, ale je to zvláštne, veľmi zvláštne."

Uložil Harryho prútik späť do škatuľky a zabalil ho do papiera, pričom neustále mumlal: „Zvláštne... zvláštne..."

„Čo je na tom zvláštne?" zašepkal Harry spýtavo, tak aby ho počul iba Tom.

No Tom mlčal.

„Tom?"

Tom nereagoval.

Pán Ollivander sa naňho zrazu uprene zadíval. „Pamätám si každý prútik, ktorý som predal. Úplne každý. A ten vták fénix, ktorého pierko je vo vašom prútiku, stratil ešte jedno pero – jedno, jediné. A je naozaj zvláštne, že vám bol súdený práve prútik, keď jeho brat – práve jeho brat vám spôsobil tú jazvu."

Harry sa ešte viac zamračil... Voldemort.

Ollivander pokračoval: „To prútik si vyberá kúzelníka, na to nesmiete zabudnúť. Myslím, že od vás musíme očakávať veľké veci, pán Potter. Koniec koncov, Veď-Viete-Kto dokázal veľké veci – strašné, ale veľké."

Harry bez slov zaplatil a hodil si prútik do batohu. „Dovidenia, pane," zaželal a rýchlo z obchodu vyšiel.

„Tom?! Prečo so mnou nekomunikuješ?" spýtal sa naštvane.

„Máš prútik, ktorý je bratom jeho prútiku... to je... To znamená, že jedného dňa budeš rovnako mocný ako on... to proroctvo... malo pravdu, staneš sa jeho seberovným. Budeš rovnako mocným, rovnako veľkým...Pre Salazara, si mi toľko podobný, akoby si bol stvorený pre mňa..."

„O čom to, v mene Merlina, hovoríš?" spýtal sa Harry, úplne vyvedený z miery.

„Och," vzdychol si hlas, akoby celkom zabudol, že ho Harry môže počuť. „To nič... nič..."

„Akože nič? Počul som ťa, ak si nezabudol si hlas v mojej hlave!" riekol s dôrazom.

„Zabudni na to!" zavrčal podráždene – hlas býval niekedy náladový.

„Fajn," zamumlal Harry zamračene. „A kam teraz?"

„Teraz pôjdeme k madam Malkinovej, potrebuješ riadnu rokfortskú uniformu,"navigoval ho Tom už pokojnejšie.

Harry prekročil prah obchodu s odevmi. Zvonček nad dverami zacingal a upozornil predavačku i chlapca, ktorého si práve merala kúzelným krajčírskym metrom.

„Dobrý deň," zaželal Harry zdvorilo.

„Ten sopliak mi niekoho pripomína," mrmlal Tom.

„Och, dobrý deň, zlatíčko. Porozhliadni sa tu, zatiaľ čo vybavím túto objednávku," riekla stará pani a odbehla niekde za dvere.

Chlapec, ktorého si doteraz merala, si ho prečesal pohľadom od hlavy až po päty. Bol rovnako vysoký ako Harry. Bol štíhly, mal veľmi bledú špicatú tvár a jeho vlasy boli nezvyčajne svetlé. Hľadel naňho šedými, zvedavými očami. „Pre Merlina, ty si... vážne si to ty?" spýtal sa a podišiel k nemu.

Harry sa zamračil.

„Myslím, že zbadal tvoju jazvu," ozval sa Tom.

„Ty si Harry Potter! Alebo sa azda mýlim?"

„Ehm, áno," odvetil Harry, prekvapený chlapcovou reakciou.

„Toľko som o tebe počul! Vždy som túžil stretnúť ťa! Ja som Draco – Draco Malfoy," podal mu nadšene ruku.

„Výborne, tento chlapec je synom môjho... no starého priateľa. Je to dobrá partia, Harry. Mal by si sa ho držať," informoval ho Tom spokojne.

Harry sa na chlapca usmial a stisol mu ruku. „Veľmi ma teší, Draco."

„To mňa teší," riekol chlapec vzrušene. „Dúfam, že ideš do Rokfortu, Harry?"

„Áno, predpokladám, že i ty..."

„To je úžasné! Budem chodiť do školy s Harrym Potterom! Keď sa to dozvedia moji priatelia budú poriadne žiarliť," rozprával škodoradostne.

Ozval sa zvonček a do obchodu vstúpila tá najkrajšia žena, akú kedy Harry videl. Malá dlhé šaty, ktoré odhaľovali jej útle ramená a dodávali dôraz jej štíhlemu pásu. Mala rovnako svetlé vlasy ako Draco, siahali jej až po pás.

„Draco, zlatko, všetko v poriadku?" spýtala sa ho pôvabným hlasom.

„Áno, madam Malkinová mi práve pripravuje všetok odev," odvetil bez záujmu. „Matka, rád by som ti niekoho predstavil," prehovoril už natešene, ukazujúc na Harryho.

Žena sa krásne usmiala a vrhla naňho svoje ľadovo modré oči.

„Toto je Harry Potter."

„To je lady Narcissa Malfoyová, žena toho môjho priateľa Luciusa Malfoya. Malfoyovci patria medzi najstaršie čistokrvné rodiny v čarodejníckom svete. A samozrejme i medzi najbohatšie," vysvetlil mu Tom.

Harry sa mierne uklonil a pobozkal ju na chrbát ruky. „Veľmi ma teší, lady," odvetil pôvabne tak, ako ho to celé roky učil Tom.

Lady Malfoyová sa usmiala ešte viac. „Och, lord Potter, je mi veľkou cťou," odvetila okúzlene.

„Nečuduj sa, že ťa otitulovala lordom, pretože tento titul zo zákona máš. Keďže si posledným žijúcim potomkom rodu Potter, si i hlavou rodu Potter a preto máš prirodzene titul lorda."

„Kde máte príbuzných, ak sa smiem spýtať?" spýtala sa zvedavo.

„Nie sú tu so mnou," zaklamal Harry.

Lady Malfoyová vyzerala pobúrene. „No, toto! Nechať chlapca vo vašom veku a vášho postavenia samého v týchto nebezpečných uliciach. Budeme radi, ak sa k nám pripojíte," ponúkla mu.

„Prijmi to."

„Ďakujem, to je od vás milé," odvetil Harry zdvorilo.

A tak pokračoval vo svojich nákupoch spoločne s Dracom a jeho mamou. Draco bol naozaj fajn, možno Harrymu pripadal niekedy príliš detský a rozmaznaný, ale nebolo divu, keď vyrastal v spoločnosti, v akej vyrastal. Lady Malfoyová ho celkom očarila. Bola to veľmi milá dáma. Vždy si predstavoval, že by jeho mamička bola rovnaká – láskavá, nežná a krásna.

***

S nákupmi skončili neskoro poobede. Harry sa so svojim novým priateľom a lady Malfoyovou rozlúčil a pobral sa domov, kde sa unavene rozvalil na gauč.

„Mám toľko vecí, že mi vystačia na celých sedem rokov v Rokforte."

„Nepreháňaj," zasmial sa Tom veselo.

Tom mal podľa Harryho krásny smiech. Zvuk jeho smiechu bol jeden z najkrajších, aký Harry vôbec počul. Opäť ho raz naplnil smútok. Ako rád by ten úsmev videl na Tomovej peknej tvári... žiarili by jeho oči? Jeho tvár? Ako by sa naňho Tom pozeral? Tak chladne, ako na tej fotke čo má? Alebo hrejivo, tak ako si to Harry predstavoval? Srdce mu zaplavila bolesť... čím bol starší, tým viac si začínal uvedomovať, ako veľmi by chcel skutočného Toma, nie len hlas...

„Harry, cítim tvoj smútok... stalo sa niečo?" spýtal sa ho tak mäkko, tak nežne. Tom bol jediná osoba, ktorá sa kedy zaujímala; jediná, ktorá k nemu bolo milá a láskavá.

Harry si len povzdychol a pevne v dlani zovrel prívesok s Tomovou fotkou.

~