„Aj toto?" ukázal Adam na kriklavý oranžový spacák na regáli po jeho pravej ruke.

„Hej, zober dva, ale nie tie kriklavé, tie tmavé..." povedala Susie s pohľadom upretým na nákupný zoznam. Ešte toho museli veľa nakúpiť. Susie musela v klenotníctve predať svoje strieborné náušnice, aby mali peniaze. Adam s tým síce nesúhlasil, ale inú možnosť nemali. Sľubujem, že ti kúpim druhé. Povedal, keď ich podávala mužovi za pultom.

„Nemáš rada oranžovú?"

„Nie, je strašná."

„To by som si mal zapísať, keď ti budem kupovať kvety..."

„Hmm... čože?"

„Ale nič, nič, len ďalej nakupuj."

„Mali by sme ešte kúpiť zemiaky," Susie pozrela na nechápajúco sa tváriaceho Adama, „vieš, na varenie..."

„Ja viem, že na varenie, len som nejako nerozmýšľal nad tým, ako dlho takto budeme žiť."

„Neuveríš, ale zemiaky ti môžu zachrániť život."

„Vážne si na úteku prvý krát?"

„Len mám napozerané filmy."

„Len aby..." šepol si pod nos Adam.

„Zober tamtie," ukázala Susan na vrecia zemiakov pred nimi.

„Tie obrovské? V cene je aj rádioaktivita?"

Susie sa zasmiala, „možno v tomto kraji rastie neprirodzene veľká zelenina. Proste ich zober."

„Mám na výber?"

Po nákupe sa vrátili späť do penziónu. Na cestu chceli vyraziť skoro ráno, keď ešte na cestách nebude toľko áut. Z kúpeľne šumela tečúca voda. Adam bol v sprche a Susie ešte balila veci na cestu, zatiaľ čo televízor hral v pozadí.

„...upozorňujeme, že páchateľ je mimoriadne nebezpečný a pravdepodobne ozbrojený. Spoločnosť mu robí i žena zobrazená na fotografií," Susie spozornela. Na televíznej obrazovke sa objavili dve tváre. Susan mala na fotke ešte dlhé vlasy spustené po bokoch. Adam mal na fotografií ešte krátke vlasy. Za ten čas mu narástli a teraz ich mal pod uši.

„...ak podozrivých poznáte alebo ste ich v poslednej dobe videli, skontaktujte sa s políciou."

„Pff, že ozbrojený," usmievala sa popod nos. Nevedela si predstaviť Adama so zbraňou v ruke.

„Polícia sa dopustila banálnej chyby, za ktorú bude riadne potrestaná. Odsúdeného ihneď po odznení trestu pustila na slobodu pod zámienkou pracovných povinností, kde naňho zrejme už čakala jeho spoločníčka..."

„Čože?" Adam stál opretý o zárubňu dverí. Na sebe mal len ručník okolo pása a mokré vlasy mu odstávali do strán.

„Začíname byť populárni," povedala posmešne. Až potom si ho všimla stáť vo dverách. Chvíľu visela pohľadom na jeho hrudi, ale potom ju vyrušil zvoniaci mobil.

„Áno?" zodvihla ho.

„Čo si si do riti myslela?" zrúkol na ňu sestrin hlas, „utiecť s nejakým cudzincom, ešte aj vrahom! Pche! Myslela som si, že máš aspoň štipku rozumu!"

„On nie je cudzinec!" kričala na ňu Susie späť.

„Nie? A kto je to potom?"

„Je to Adam a ty ho nepoznáš!"

„Je to vrah, preboha! Chováš sa ako decko, Susan!"

„On nikoho nezabil!"

„To ti povedal? A ty mu veríš?"

„Áno verím mu!"

„Susie! Maj rozum!"

„Zavolaj mi, keď ho budeš mať ty!"

„Fajn!"

„A postaraj sa o Trippy!"

„Fajn!"

„Fajn!" a zložila.

Adam sa zasmial. Nijako inak reagovať nevedel. „Teda, to bolo... rýchle."

„Daj pokoj!" udrela ho uterákom a zavrela sa v kúpeľni. Bola rozzúrená. Ako ju nemôže sestra chápať?! Veď to bola ona, čo utiekla s dajakým motorkárom, keď mala sedemnásť!

Pustila na seba horkú sprchu a rukami si pošúchala tvár. Konečne sa cítila dobre. Už nežila jednotvárne.