Adam nalial víno do skleneného pohára a podal ho Susan. Mal aspoň trochu času v hlave si rozmyslieť, čo všetko jej povie. Bál sa, tak veľmi sa bál. Najmä jej reakcie, jej odsúdenia a slov.

Susan si vzala pohár z krvavou tekutinou a posadila sa späť na gauč. Bola zvedavá, no nechcela to dávať príliš najavo. Ešte stále ju obliehal smútok z dnešnej nevydarenej operácie, i keď zvedavosť ho potlačovala. Z plaču sa cítila otupená a unavená, no bola si istá, že teraz by nedokázala zaspať.

Adam sa posadil od nej ďalej. Pohľad upieral na stolík pred sebou, pretože nemal odvahu hľadieť Susie do očí. Trippy sa mu obtrela o nohy a darovala mu povzbudivý pohľad.

„Pred niekoľkými rokmi som po otcovi zdedil firmu. Chvíľu som sa o ňu delil s bratom, lenže ten po dvoch rokoch odišiel, pretože sa chcel viac venovať rodine. Robili sme pracovné prístroje pre iné firmy. Ja som nemal žiadnu rodinu, takže mi dlhé noci v práci nijako výnimočne neprekážali."

Susie mlčala, keď Adam rozprával. Bála sa, že ak ho raz preruší, nebude viac chcieť hovoriť.

„Prvých pár rokov všetko išlo fajn, no potom sa začali objavovať nejaké komplikácie. Prístroje sa začali kaziť a ľudia odchádzali...niekde som urobil chybu a predali sme niekoľko chybných strojov. Prichádzali k nám správy o zraneniach..." zhlboka sa nadýchol, „o vážnych zraneniach. Potom sa dvaja ľudia zabili...Susie, dvaja ľudia sa zabili pre moju chybu."

Susie nevedela, ako reagovať. V hlave mala zmätok.

„Zažalovali ma," Adam pokračoval, „a ja som sa dostal na dno. Topil som sa v problémoch a peniaze sa vyparovali. Už som nemal nič."

Susan mlčala.

„Susie?" po dlhej dobe sa jej pozrel do tváre.

„Susie, prosím, povedz niečo."

Susan vstala a odišla do spálne. Potrebovala ticho. Potrebovala myslieť. Potrebovala plakať.

Keď Adama videla stáť na moste, zľakla sa. Lenže od toho momentu ho začala spoznávať. Nepoznala však dôvod, pre ktorý sa chcel zabiť, a tak len blúdila. Najprv si myslela, že mu niekto umrel. Niekto veľmi blízky. Lenže teraz už pochopila, prečo sa chcel zabiť. Muselo to byť preňho také ťažké. Nechcela ho ľutovať, no ľutovala. Prečo teraz nie som pri ňom? Teraz ma potrebuje viac ako inokedy.

Susan vyšla zo spálne. Hanbila sa, že unikla pred ich rozhovorom. Adam tam stál. V tvári bol celý biely a žmolil si ruky.

„Pozri," nadýchol sa, „ak ma už nikdy nebudeš chcieť vidieť, tak ja odí..."

„Nie, nie, nie," prerušila ho, „pozri Adam, bol to trochu šok. Myslím to, čo si mi rozprával, pretože som čakala niečo úplne iné. Ale ako úplne..." uchechtal sa. Pristúpila k Adamovi a ruky mu položila na plecia, „jediné, čo si teraz prajem je, aby si tu zostal. Je mi ľúto, že som predtým tak zdrhla. Mala som tu stáť pri tebe."

„Ďakujem..."

„Tak...a teraz ma pozvi von."

„Čože?"

„Som hladná, tak ma pozvi von."

„Aha. Tak teda, Susie, nešla by si sa so mnou niekam najesť, prosím?"

„Fajn, že sa pýtaš. Už som vyhladla."

Spoločnesa usadili do tmavého boxu v rohu bistra. Adam tu bol síce len raz, no užteraz patrilo medzi jeho obľúbené miesta. I keď z veľkej časti za tomohla Susie. Oči mala stále opuchnuté a už sa tak neusmievala. Vedel, žeto všetko, čo jej povedal, musí spracovať. 4sպ1