„Všetko bude tak ako má byť. Na to nezabúdaj. Je to len súd a keby ťa aj chceli strčiť do väzenia, tak po prvé: nemajú na to právo a po druhé: utečieme,“ utešovala Susan Adama, zatiaľ čo si nešikovne viazal kravatu.

„Ja viem, len... len sa bojím, Susie. A nerob si z toho žarty.“

„Ja nevtipkujem. Naozaj na to nemajú právo.“

„Ja hovorím o tom, že by sme utiekli.“

„Aj to som myslela vážne.“

„A kam by sme šli?“

„Niekam ďaleko. Niekde na sever Škótska, pretože do lietadla by sme sa ako utečenci nedostali,“ zasmiala sa.

„To by si kvôli mne zahodila celú kariéru?“

„Hej,“ sklopila zrak. Nechcela priznať, že potom, čo jej pod rukami niekto posledný krát vydýchol, sa desí chodenia do práce.

„Dnes nejdeš do práce? Zviezol by som ťa,“ ponúkol sa, zatiaľ čo si nervózne opračoval sako. Dúfal, že s ňou pred odchodom strávi ešte trochu času.

„Nie, dnes som si vzala voľno.“

Susan vyprevádzala Adama k taxíku. Naozaj sa bála, že ho vidí posledný krát. A za tých pár dní, čo sa poznajú si ho naozaj obľúbila. Spoznala v ňom dobrého človeka. Človeka poznačeného smútkom, ktorého život dostal na kolená. Nemôžu ho zavrieť, je nevinný.

„Pred štvrtou prídem pre teba. Keby sa niečo zvrtne, napíš mi.“

„Ďakujem ti Susie.“

„Nemusíš.“

„Ale chcem.“

Naposledy kývol Susan a nastúpil do ebenového taxíka. Slnko ešte stále pálilo, no Adam v sivom obleku premáhal triašku. Čo ak ho dnes naozaj zavrú?

Susie sedela vo vyhriatom aute. V dlaniach zvierala kelímok s pariacou sa kávou. Bolo 15:53, ale ona bola v aute už aspoň štyridsať minút. Nedokázala sedieť doma a čakať, a preto zašla do mesta, kúpila si kávu a auto odstavila na parkovisku. Rúžom, ktorý naposledy tak poctivo hľadala v palubnej doske si pretrela pery.

Keby mala teraz službu v nemocnici, nevšimla by si, aké krásne Shrewsbury dokáže byť. Z okna auta dokázala uvidieť vlniacu sa rieku, ktorá vďaka slnečným lúčom pripomínala tekuté zlato. Mala rada takéto chvíle. Chvíle také krehké, že ich dokáže rozbiť jeden vyzváňajúci telefón na vedľajšom sedadle.

Susie sa po ňom vrhla. Vedela, že je to Adam a ani sa nemusela dívať na display.

„Susie?“ hlas sa mu triasol. Vedela, čo to znamená.

„Koľko?“ slzy sa je tlačili do očí.

„Desať rokov,“ už sa úplne rozplakal.

„Bože... Kde si?“

„Vonku. Povedal som im, že ešte vybavím zástup v práci a pustili ma.“

„Blbci. Hneď som pri tebe.“

Susan zašla bližšie ku vchodu, kde našla stáť Adama. V tvári bol celý biely a pri uchu ešte stále zvieral mobil.

„Nasadaj,“ zakričala cez otvorené okno. Adamovi netrvalo dlho, aby pochopil čo sa deje, no i tak nasadol. Susie stúpila na plyn a vyrazila do úlíc rozpáleného Shrewsbury.

„Bože, čo to robíme...“ chytil sa za hlavu.

 „Unikáme.“