Celý ten čas som si myslel, že to je takéto. Že každý ma na tomto mieste musí mať rád. Netuším prečo som bol taký naivný.

Zbadal som to hneď, sotva vošiel do izby. Tie jeho vyčesané blonďavé vlasy a modré oči. Čo s tým všetci majú? Čo je na nich také úžasné?

Všetci ho obklopili, akoby bol novou hračkou na trhu. Všetci sa na neho dívali a on na nich. Ale nie tak ako vtedy ja. On vôbec nebol vystrašený, ani nič podobné.

Ten chlap sršal sebavedomím ako predávajúci hrncov na trhu. Ako sa na nich díval. To ako držal telo a aký bol doslova v pohode so všetkým i všetkými.

Nepáčil sa mi od prvého momentu, keď prekročil prah domu, ale myslím, že sme mali rovnaký názor.

Zatiaľ čo na všetkých hľadel s úsmevom, prefíkaný ani líška, keď sa naše pohľady stretli, videl som v jeho očiach hnev a rivalitu.

"O čo tomu chlapovi vôbec ide?" spytoval som sa sám seba. Odpoveď som sa v ten deň nedozvedel. Vlastne ju nikto nikdy nevyslovil nahlas. Napriek tomu tí, ktorí ju poznať mali, to vedeli.

Rebeka mu hneď pod nos položila tanier s palacinkami a usmievala sa na neho prívetivým úsmevom.

"Prečo to vôbec robí? Pchá sa mu do riti, či čo?" pozoroval som ich nenávisťou, ktorá sa nakoniec neukázala takou tichou, akou som si myslel, že je.

"Len pokoj kamarát," usadil sa vedľa mňa Tomáš.

"Čože?" spýtal som sa nechápavo.

"Nepozeraj naňho tak ohnivo, lebo nám tu ešte zbĺkne," povedal a odpil si z kávy.

"Ty nevidíš, čo ten nový stvára?" spýtal som sa ho nechápavo.

"Vidím," odvetil až priveľmi pokojne.

"A?" nechápal som o čo mu ide.

"A nemusíš sa báť, pretože ona sa mu nepoddá," povedal a zahľadel sa na Rebeku.

"Ako to vieš?" spýtal som sa ho.

"Pozri," povedal a nenápadne kývol hlavou na dvojicu.

"Neviem, či sa chcem dívať na toto," povedal som odmietavo.

"Veď nerob drahoty a pozri sa," presviedčal ma.

Nuž som teda zodvihol hlavu. Videl som deti, ktoré sa hrali v kúte izby a cudzincovi nevenovali najmenšiu pozornosť.

Lenku, ktorá sedela na stoličke s nohami hore, objímala si kolená a smutne hľadela na muža.

A konečne Rebeku, ktorá síce rozprávala s novým členom, no po chvíli jemne pootočila hlavou a venovala mi láskavý pohľad.

Zamrzol som. Bože, bol som to ja ale blbec. Jediným pohľadom, jediným úsmevom dokázala niečo, čo by nedokázal iný človek na svete.

Napravila moju dušu, moju dôveru v ľudí a môj nekonečný hnev a nenávisť, ktorý som schovával pre nového muža. Mal som v pláne mu urobiť z posmrtného života peklo, ale zrazu to bolo preč. Zrazu som nechápal, prečo som vôbec chcel takú somarinu urobiť.

"Vieš čo je najlepšie na tunajšej káve?" zmenil tému Tomáš.

"Neviem, čo?" spýtal som sa už v omnoho lepšej nálade.

"Že spolu so svojou úžasnou vôňou a chuťou prináša aj spomienky na niekdajší život," odvetil a kopol do seba posledný dúšok.

"Naozaj?" spýtal som sa.

"Naozaj," odvetil s úsmevom.

"Takže keď ju budem piť každý deň, časom si na všetko spomeniem? Budem vedieť ako som umrel a teda sa odtiaľto dostanem?" vyzvedal som.

"Až tak nie," zasmial sa, "myslel som to metaforicky. Nemáš žiadneho spisovateľského ducha?"

Spomienka bola ako facka. Zrazu som to vedel, aj keď pred sekundou som nemal najmenšieho poňatia.

Muselo to byť na mne vidieť, pretože Tomáš sa na mňa zvláštne pozeral a vypytoval sa, či povedal niečo zlé.

"Nie, nie...," odvetil som zamyslene, "práveže si urobil presný opak."

Spýtavo na mňa hľadel.

"Bol som spisovateľom," nadýchol som sa a pokračoval. "Keď som ešte žil, písal som knihy."

Tomášove zreničky boli zrazu obkolesené bielobou, čo na mňa pozeral. Bol v šoku.

Usmial som sa na neho a povedal som: "Ďakujem kamarát."

"Ale ako si môžeš byť taký istý?" nechápal.

"Som," odvetil som sebavedomo. "Proste, keď si to povedal, zrazu som cítil, že toto je tá vec, ktorá mi patrí. Cítil som, že toto je jediné šťastie, ktoré mám."

Jeho oči sa zrazu zväčšili ešte viac.

"Veď toto isté cítim ja, keď pozerám program o hubách!" vykríkol šťastím.

"No vidíš!" tešil som sa spolu s ním.

"Takže ja som bol hubárom!" zvolal tak nahlas, akoby sa to nesnažil povedať len mne, ale rovno celej ulici.

Vtedy sa na nás upreli všetky pohľady v miestnosti.

"Prepáčte," ospravedlnil sa ticho.

Natisol som sa trochu viac k nemu a pokračoval som v rozhovore: "Takže už vieme, čo máme robiť."

Bola to chvíľka, zrazu sme obaja hľadeli pred seba a ticho uvažovali o svojom živote a zrazu sme obaja sklamane pozerali na seba. Totiž to, že sme vedeli kým sme boli neznamená, že vieme aj to, ako sme umreli.

Existovalo toľko možných vecí, ktoré by mohli človeka zabiť v lese a zároveň žiadna. Rovnako, ako bolo tak veľa možností, ako mohol umrieť spisovateľ, až sa zdalo nemožné nájsť práve tu jednu.

"Čo by sa stalo, keby sme sa zabili teraz iným spôsobom, ako sme umreli vtedy?" prerušil som zožieravé ticho.

"To neviem," povedal Tomáš.

"Čo teda budeme robiť?" spýtal som sa.

"To tiež neviem," odvetil sklamane.

Celý čas sme sedeli pri sebe a zároveň každý sám. Potrebovali sme vidieť jeden druhého, aj keď sme každý uvažovali o svojom vlastnom osude. Bolo to nemé utrpenie, ktoré sa ľahšie nieslo na dvoch hlavách.