"Idem sa napiť vody," povedal som odrazu.

"Dobre," odvetil Tomáš, ale v tvári sa mi stále trocha zračili obavy.

"Naozaj si v poriadku?" spýtal sa, keď som sa postavil.

"Áno, neboj. Len si potrebujem dať pohár vody," odvetil som a už ma nebolo.

Kráčal som dole schodmi na prízemie. Na deti som akosi zabudol.

Vošiel som do kuchyne a začal prezerať skrinky jednu po druhej. Zabudol som kde sú poháre.

Vtom, v jednej z nich som našiel rôzne čaje, med, cukor a kávu. Jej vôňa napĺňala celú skrinku, aj napriek tomu, že nebola otvorená.

Chytil som ju a otvoril balíček. Vôňa bola ešte intenzívnejšia. Lahodila mi. Nevedel som ju odložiť. Keď som ju cítil, mal som taký zvláštny pocit. Bolo to akoby som našiel domov, alebo niečo také blízke ako nikdy. Asi som jej pil veľa, keď som ešte žil. Nepamätám sa na to.

Sledoval som jej drobné zrniečka. "Hádam by som si mohol dať za šálku," pomyslel som si.

Vybral som porcelán a nasypal doň množstvo tak za dve lyžice. Potom som do konvice nalial vodu a postavil ju na sporák.

"Dobre ráno," trhlo mnou.

Obrátil som sa. Stála tam Rebeka.

"Dobré ráno," odpovedal som jej.

"Nebodaj som ťa vystrašila," smiala sa.

"Možno trošku," pousmial som sa.

"Neboj, kávy môžeš piť koľko chceš," doložila a usmiala sa na mňa.

Potom vzala druhu šálku a pripravila si ju vedľa tej mojej.

Zahľadel som sa na ňu: "Vždy vstávaš tak skoro?"

"Vždy," odvetila. "Niekto sa musí postarať o to, aby mali čo jesť," doložila a kývla hlavou smerom preč z kuchyne.

Keď bola káva hotová, vzali sme si ju k stolu. Ja som sa usadil a Rebeka priniesla na stôl cukorničku.

Začal som pokojne piť osladenú kávu, no Rebeka takéto pokojné ranné plány nemala.

Kávu zložila na stôl, a šup, za sporák.

"Pomôžem ti," postavil som sa.

"Nie, nie, nie!" oponovala. "Ty si mi pomáhal včera večer dosť. Toto zvládnem sama."

Pomaly som teda odpíjal z šálky a sledoval ju.

Vyzerala úžasne. Bola rýchla a skúsená. Hneď som videl, že toto nerobila prvý krát. Na panvici pripravovala vajíčka, vedľa na linke sa jej piekli hrianky a do toho krájala zeleninu.

Nestačil som sa čudovať, keď som si myslela, že už skončila a ona zrazu začala pripravovať cesto na palacinky.

Bolo krásne ju sledovať. Pristalo jej to. Pristalo jej to teraz. Rovnako jej to pristalo aj vtedy, keď sme deťom čítali rozprávky. Dokonca aj vtedy keď som ju videl po prvýkrát, keď ma priviedla sem, do tohto domu.

"Zobudil by si, prosím, deti?" požiadala ma a to ma vytrhlo zo zamyslenia.

"Jasné," odvetil som a vybral sa hore.

Najmladších som zobudil najneskôr. Trebalo sa o ne najskôr postarať, kým mohli ísť dole na raňajky.

Vošiel som najprv do vlastnej izby a oznámil Tomášovi, aby si išiel niečo zajesť a dať si trochu kávy.

Okrem toho, som sa mu ospravedlnil, že som ho zobudil tak skoro. Odvetil, že sa nič nestalo.

Potom som šiel zaklopať na dvere dievčenskej izby. Pomaly som ich otvoril a sledoval dve fialové steny, ktoré boli doplnené dvomi bielymi. Dve postele, jednu ustlanú a druhú, v ktorej bola zahrabaná čiernovlasá dievčina.

Oči mala zatvorené a pravidelne dýchala.

Podišiel som k nej a jemne ju pohladil po líci. Nemyslel som to zle, ozaj som ju chcel len pokojne zobudiť. Nečakal som, že by zareagovala tak prudko.

Strhla sa a už zrazu sedela oproti mne, obaľujúc sa prikrývkou.

"Čo robíš?!" sledovala ma ostro.

"Len som ťa chcel pokojne zobudiť. Nechcel som ťa naľakať," videl som, že práve opak sa mi podaril.

Vtedy som zbadal, že sa nehnevá toľko, čo sa bojí. Bola to iba sekunda, no bol som si celkom istý. Bol to strach maskovaný hnevom.

"Prepáč," povedal som ticho.

"Čo si chcel?" spýtala sa nedôverčivo.

"Len som ťa prišiel zobudiť na raňajky. Rebeka ma poslala," doložil som.

"Nie som hladná," odsekla.

"Poď aspoň niečo zjesť. Pripravuje aj palacinky a voňajú úžasne. Nechceš zistiť, či tak aj chutia?" pomaly som sa ju snažil presvedčiť.

Pritlačila si prikrývku na brucho tak prudko, až som dostal strach, že si ju chce vtlačiť do neho.

"Ani nie," odbila ma.

Človek by si bol povedal, že malé deti sú najväčšia starosť. Teraz som však videl opak.

"Aspoň niečo, aspoň jednu palacinku," snažil som sa najlepšie ako som len vedel.

"Povedz Rebeke, že mi nie je dobre," povedala odrazu a ja som vedel, že ňou nepohnem.

Otočil som sa a šiel zobudiť deti. Tie boli nadšené, že ma vidia, aj keď ja som sa cítil trochu zvláštne. Nevedel som, čo si mám myslieť o Lenke. Bál som sa, že som urobil niečo zlé.

-o-

"A Lenka?" spýtala sa Rebeka, keď som s oboma deťmi vošiel do kuchyne.

"Mám ti odkázať, že jej nie je dobre," povedal som a snažil som sa netváriť skrúšene.

Vtedy sa pohľady Rebeky a Tomáša stretli. Razom mi došlo, že chápu niečo, čomu ja nie.

"Idem pre ňu," povedala rozhodne.

Zostal som stáť ako vyoraná myš. Nechápal som, čo sa deje.

"Pokojne si sadni a dopi svoju kávu," sledoval ma Tomáš.

Nepokojne som sa usadil.

"Čo sa to deje?" spýtal som sa ho.

"To nič. Netráp sa tým," odvetil.

"Ale...?" začal som, no Tomáš ma hneď zastavil.

"Keď chceš vedieť, čo sa deje, spýtaj sa na to Rebeky. Ja nie som ten pravý, ktorý by o tom mal hovoriť," povedal.

Vtedy sa v kuchyni objavilo čiernovlasé dievča v mikine na zips a teplákoch. Hneď za ňou stála Rebeka a prísne na ňu hľadela.

"Sadni si," povedala jej. Potom obišla stôl, nabrala na tanier jednu palacinku a položila ju pred ňu spolu s pohárom čistej vody.

"Ale mne je zle," povedala dievčina na obranu.

"Neklam prosím ťa. Tieto tvoje lži už všetci dobre poznáme," povedala Rebeka ostro.

Bol som prekvapený, prečo sa k nej chová takto. Nemal som najmenšiu predstavu, že sa mi pred očami dialo práve toto a ja som to nechápal.

-o-

Keď sme všetci dojedli a dopili, Lena a Tomáš vzali deti a odišli do obývačky.

Spýtavo som pozrel na Rebeku.

"Zase nespala," povedala.

"Ale veď, keď som prišiel do izby, tak...," nepokračoval som, táto veta ma priviedla k riešeniu.

"Robí to poslednou dobou často," doložila.

"Ale prečo nechcela jesť?" spýtal som sa nechápavo.

"Pre ten istý dôvod, prečo nespí," odvetila.

"Čo je to?"

"To neviem," pretrela si ustarostene oči, "odmieta o tom hovoriť."

Ustarostene som sa zahľadel na zvyšok kávy v šálke, keď sa Rebeka zahľadela von oknom a zvolala: "Počkaj tu, hneď som späť!"

A vyletela z kuchyne.

Hľadel som najprv za ňou, potom som sa otočil a pozrel von oknom.

Na ceste pred domom stál bosí muž.