Keď bolo všetko upratané, nastala večerná idyla. Bol to vlastne voľný čas strávený so všetkými členmi v obývačke pred telkou. Zvláštne, opäť som si pripadal ako v typickej rodine. Každý totiž robil niečo iné.

Najmladší členovia sa spolu hrali na schovávačku a veselo zaliezali za tmavomodrý gauč a do rôznych kútov izby, kým ich ten druhý hľadal. Už som vedel, že chlapček je malý Sebastiánko má desať rokov a miluje hry s loptou vonku.

Rovnako som poznal, že najmladším členom rodinky je maličká, nedávno štvoročná, Betty. Tá je zase veľká kamarátka so zvieratkami. To je jej špecialita. Pokojne od rána do večera otravuje Rebeku s tým, že by chcela mačičku.

Čiernovlasá Lenka sedela na pohovke pohodlne, s nohami preloženými cez operadlo a čítala si. Ona mala šestnásť.

Starý muž, ktorý sa neskoro dostavil na večeru sa volal Eduard. Jeho vek som nepoznal, no spokojne som ho mohol tipnúť na cifru nad osemdesiatkou. On mal tiež vlastnú zábavu: lúštil sudoku.

Rebeka sa tvárila, že sleduje televíziu, ale keď som pohľadom kontroloval deti, všimol som si, že na mňa kútikom oka zazerala. Teda ani ona nesledovala televízny program.

Jediný, kto naplno venoval svoju všetku energiu do hnedej skrinky na televíznom stolíku, bol Tomáš. Jeho pohľad bol priamy, až doslova zarytý do jednotlivých obrazov, akoby mu niektorý z nich mal uniknúť. Program ho očividne zaujal.

Tomáš vždy vyzeral mimoriadne priateľský. Keď sme sa zhovárali prvý deň pred večerou choval sa veľmi milo a videl som, že si dáva veľký pozor, aby má niektorá z jeho otázok náhodou nerozhodila.

Na moment som sa teda zahľadel aj ja. Chcel som mať predstavu, o čo sa zaujíma, aby som s ním mohol viesť lepšie rozhovory v budúcnosti. Nerád som sa totiž cítil nepripravený a vždy sa hodilo mať nejaké to eso v rukáve.

Sledoval program, v ktorom vysvetľovali správnu starostlivosť o huby. Zneje to hlúpo, ale tu naozaj existuje program o tom, aké huby sa ako spoznávajú, zbierajú, sušia a na aké pokrmy sú vhodné.

Zvláštne.

Keď som sa však opäť pozrel do tváre tohto milého človeka, videl som, že doslova žiari šťastím. Akoby huby pre neho boli celým svetom a jediným šťastím.

Táto radosť sa mu ukazovala na perách, kde sa črtal úsmev obklopený drobnými vráskami. Rovnako aj v očiach, ktoré sa doslova napĺňali leskom, ako práve zamilovanému tínedžerovi.

"Rebeka?" oslovil ženu a vytrhol ju zo zamysleného pohľadu na mňa, "Zapíšeš si to prosím?"

Poslúchla ho, otvorila zápisník a guličkovým perom si opísala názvy z obrazovky.

"Na obed bude lahôdka," usmial sa Tomáš.

Vždy keď toto sledoval vyzeral ako niekto, kto v živote nikdy nezažil sklamanie. Neskôr som zistil, že takýto, sršiaci šťastím, vyzeral iba vtedy, keď sledoval tento program.

-o-

(Pre lepší čitateľský zážitok, tu vrelo odporúčam si pustiť pieseň Angel by the wings od Sie)

"Bettka, Sebastiánko! Poďte, ideme si umyť zúbky. Je čas ísť do postieľky," ozval sa miestnosťou Rebekin láskavý hlas.

Televízny program sa práve skončil a všetci starší členovia, ktorý nepotrebovali asistenciu už pomaly, zívajúco, kráčali hore schodmi. Išlo sa spať.

Chvíľku som hľadel na schody za ostatnými. Potom som sa otočil späť k pohovke a zahľadel sa na tmavovlasé dievčatko.

"Pomôžem jej s nimi," povedal som si.

Vykročil som k Bettke a chcel ju chytiť za drobnú rúčku. Dievčatko sa však naľakalo, odskočilo a hľadelo na mňa temer slzavými očami.

Začudoval som sa.

"Je viac bojazlivá ako ide deti," povedala potichu Rebeka a postavila sa vedľa mňa.

Sadol som si na kolená, aby som bol nižší a menej strašidelný.

"Neboj sa ma," prehovoril som pokojne. "Ja sa volám Christopher, ale ty ma môžeš pokojne volať Chris," dodal som a nastavil som ruku do prázdna pred seba, aby sa mohla maličká prísť zoznámiť.

Chvíľku sa nedialo nič zvláštne. Betty si ma prezerala odhora-nadol. Potom však začala na mieste nervózne prestupovať z nôžky na nôžku. Trvalo už iba moment, kým sa drobnými, opatrnými krôčikmi dostala až ku mne.

Hľadela na moju tvár celkom z blízka. Jej veľké, trochu vystrašené, hnedé očká sa mi kĺzali po tvári. Potom klesli cez košeľu na ruku, ktorú som stále nehybne držal pred sebou.

Natiahla drobnú rúčku a vložila ju do tej mojej.

"Taaak, a teraz mu potras rúčkou na pozdrav," povedala Rebeka akosi zvláštne. Zahľadel som sa na ňu a uvidel som ako jej dolu lícami stekajú dve slzy.

Cítil som ako drobná rúčka jemne stlačila tú moju a slabúčko ňou potriasla. Mal som ju úplne uvoľnenú a úplne dôveroval dieťaťu. Vtedy sa Rebeke po tvári skotúľali ďalšie slzy.

"Nikdy som ju takúto nevidela. Väčšinou nikomu neverí hneď v prvý deň," povedala stiahnutým hlasom.

"Naozaj?" spýtal som sa prekvapene a opäť sa zahľadel na dieťa.

"Naozaj," usmiala sa na mňa.

Dieťa stískalo moju ruku a usmievalo sa na mňa veľkými očkami a zubatými ústami.

"No," utrela si slzy do rukáva svetra, "ale už je ozaj čas ísť do hajan."

Ona chytila za ruku chlapčeka a ja som pomohol malej Bettke po schodoch. Malá bojovníčka sa ma ani na chvíľku nepustila.

Nechcela nechať moju ruku prázdnu dokonca ani vtedy, keď som jej umýval zúbky ružovou zubnou kefkou a detskou zubnou pastou. Stále sa mi hrala s prstami.

Uložili sme ich do spoločnej izby, každého do svojej vlastnej postieľky a prečítali im rozprávku na dobrú noc. Veľmi sa mi to páčilo. Prišlo mi to také správne a krásne. Akoby sa to malo diať.

Keď zaspali, vyšli sme a pred dverami sme sa rozdelili. Každý sa odobral do svojej izby. Rebeka spala v izbe s Lenou. Ja zasa v izbe s Eduardom a Tomášom.

Vošiel som tam a našiel oboch mužov tvrdo spať. Až tak dlho to trvalo? Veď mi to prišlo ako pár minút. No neľutoval som to.

V izbe boli dve postele. Jedna poschodová a druhá obyčajná.

Zažmurkal som do tmy a zbadal, že voľná zostala horná posteľ. Potichu som sa tam vydal a dával si pozor pod nohy.

Prstami som sa dotkol dreveného rebríka, ale narazil som na akúsi látku. Potiahol som a podarilo sa mi to vytiahnuť. Ohmatal som to. Tričko. Zrejme na spanie.

Uvoľnil som si opasok na nohaviciach a košeľu som vymenil za tričko. Potom som si vyzliekol aj nohavice a obe veci poskladal a uložil na stoličku.

Opäť som sa chytil rebríka a vyliezol po stupienkoch. Ľahol som si, prikryl sa a otočil sa na bok. Zaspal som.